Inzerát (úvaha z "To najkrajšie na svete")

Naozaj neviem. Je to divné, aby som si dávala taký inzerát. Cez inzerát sa zoznamujú len nemožní ľudia, ktorí nikde nejdú, len doma sedia a myslia si, že pomocou nejakého inzerátu nájdu presne toho, koho hľadajú. Však mi je to až do smiechu, keď si zmyslím, ako som sa ja snažila nájsť partnera práve cez inzerát. No to teda bolo, namojdušu. Nie, ja som si ho nedávala, ja som odpovedala na zverejnený inzerát. Jeden úchylný za druhým. Ten prvý až taký úchylný možno ani nebol, ale fajčil ako lokomotíva a chcel sa hneď ženiť. Jeho druhá otázka bola, po tej prvej, aké mám priezvisko, čo všetko moji rodičia vlastnia, aké chaty, chalupy, role, pozemky, auto. A tak som klamala a vymýšľala si o stošesť už na prvom stretnutí, lebo hneď mi bolo v tom dyme jasné, že z toho údenáča nič nebude. No a potom hneď tí dvaja ďalší, škoda na to spomínať... Trikrát a dosť, tadiaľ cesta neviedla, pochopila som rýchle, ale žiaľ nie na prvýkrát.

Ale veď toto je niečo úplne iné, teraz si nejdem hľadať chlapa, toho mám už vyše desať rokov a ideme sa brať. Žofina, Žofina, havina moja krásna chlpatá, veď ja si chcem nájsť babu a to je niečo iné. S tebou mi to život zariadil, že mi ťa poslal do života akoby nič, ale tú ženu, tú mi ešte život neposlal.

Inzerát je dobrý na dom, byt, prácu, ak niekto hľadá nejaké staré LP alebo knihu do edície, ale ženu? Je dobrý ak ponúka orechy alebo vykŕmené prasa. Je vynikajúci na bytové jadrá a dovoz naštiepaného dreva. Také veci ale nepotrebujem.

Hľadám konkrétnu ženu, ktorá by mala spĺňať pre mňa určité požiadavky a priznávam, latku mám veľmi vysoko, ale na druhej strane, čo hľadám, to aj ponúkam.

Automaticky sa mi núka otázka, či vôbec chodí taká žena na tie inzertné stránky, keď sa upínam k inzerátu ako k nejakému zázraku? Ani ja tam nechodím, bola som tam párkrát z čistej zvedavosti, a viac nie, lebo načo vôbec? Takýchto ľudí by som si priala stretnúť skôr spontánne, tak ako sa mi to stalo s mojím nastávajúcim, trebárs v práci a pri reči zistiť, že by to možno išlo. Ale dávať si inzerát?

Koľkokrát som si myslela, že som ju už našla? Koľko času, koľko energie a ach bože dobrotivý, koľko lásky som do toho všetkého voľakedy dala, aby som si zasa a znova uvedomila, že ani to nebola tá pravá.

Kto to kedy zráta? Ak si čítam svoje denníky z rannej mladosti, tak tam to vidím, že som o nej snívala už dávno. Mala by byť jedna, ale môžu byť aj dve. Veď raz sa mi to stalo, že som si myslela, že ich mám dve a od radosti mi srdce plesalo. Ale to je všetko preč, nie, ani jedna nebola tá vyvolená. A ja si darmo lámem hlavu, čo to mohlo zapríčiniť. Môj hlúpy zmysel pre humor? Možno som sa snažila byť niekedy vtipná za každú cenu a ono to nie je dobre, lebo na druhých to nenávidím. A sama som to robila, hm, a často. Ale oni sa smiali, nemuseli sa. Vedela som, že sú to často hlúpe, ba až trápne vtipy a slovné hračky, ale smiali sa, tak ma to zmiatlo. Alebo bolo zle, že som im volala a pýtala sa ich, ako sa majú? Hm, mohlo im to prekážať, to je fakt, preto asi potom ani telefón nedvíhali.

Kráčam raz za, raz pred svojou havinou, inokedy ideme vedľa seba.

Inzerát, ten predsa nevyrieši nič. Človek túži často po tom, čo nemôže v živote  mať. Ale chcem tak veľa? Vlastne u mňa, keby som taký inzerát skoncipovala, zoštylizovala a uverejnila, v konečnom dôsledku by bol možno taký naivný a hlúpy, ako by som napísala, že hľadám dokonalé zdravie, pevné a tuhé, do konca môjho života, ktorý bude vďaka tomu zdraviu veľmi dlhý a plodný.

Kde len takú ženu nájsť. Veľakrát som si myslela, že ju už mám no a potom sa niečo stalo a šli sme od seba. Príde mi to ako z filmu, tie scény, keď nariekam, že ona odíde z môjho života preč, do nenávratna, a predsa už obsadila v mojom srdci špecifické miesto, kde tlel plamienok, že napriek diaľke a okolnostiam, ona je tá pravá. Ako som len dlho dokázala tieto plamienky živiť, s námahou a odhodlaním. Ako som si len naivne myslela, že tie knôty nemajú konca, že ten vosk je ako bezodný hrnček, že horením ho dokonca pribúda a nie naopak, že tá sviečočka, hocijako malá, bude horieť večne. Keby to nebolo všetko také bolestivé, tak sa budem smiať.

Sofia pridala do kroku a ja som na ľade zatancovala. Sofia, vravím jej, chceš ma skántriť? Na chvíľku sa na mňa pozrie, lebo počuje svoje meno, ale potom pokračuje ďalej.

Nechcem ale, aby to vyzeralo že obviňujem tie ženy, alebo život, že niečo pokafrali a mňa to potom bolelo, to vôbec nie. Iba v duchu uvažujem, či si ten inzerát dať či nedať, veď za pokus by to možno aj stálo.

Potom ma zase prepadnú chvíle, že si vravím, čo blázniš? Čo ti chýba? Nemáš čo robiť? Aj tak máš málo času, veď nestíhaš to, čo by si chcela stihnúť, nemáš čas riadne písať, nemáš čas na učenie, na jógu, na svojho muža a ty pokúšaš s nejakou ženskou? Vieš ty, čo chceš? Veď v ňom máš všetko, v tom chlapovi! Mno, a narazila kosa na kameň. Práve to je to, že v tom chlapovi. On je chlap.

Prešla som už riadny kus dediny a v myšlienkach som sa nepohla ani o centimeter, ani kúsok k nejakému záveru, ktorý by som brala za bernú mincu. Pod tým čerstvým snehom sa to po celej dedine dosť šmýka a dokonca zisťujem, že som prešla popod cintorín bez toho, že by som len zvážila možnosť ísť sa naň pozrieť, tak ako to zvažujem zakaždým. Ako ma len zamestnáva tá myšlienka. Inzerát? Že by to bola skutočne jediná možnosť? Tam možno vymenúvať všetko, o čo mi ide. Napokon, čo napísať? Predstav si, vravím si v duchu, že to už ideš písať. No čo by si napísala? Hľadám ženu... priateľku. Hľadám si touto cestou... Ahoj, ak si... Je to všetko hlúposť.

Pozerám sa na chlpatú havinku, ktorá cestou ujedá zo snehu. Potom si zmyslím na knihy doma na policiach. Pes je najvernejší priateľ človeka, kniha je najlepší priateľ človeka. No, veľakrát sa mi obe tvrdenia v živote potvrdili, hlavne to s tým psom a potom, keď nikto nebol po boku, kto by pomohol, siahla som po knihe, ponorila sa do toho sveta... a ona pomohla. V hrozných chvíľach prišla za mnou Sofia a vždy pomohla, pomohla mi tým, že sa mi dala nájsť, že mi vstúpila do života. Vrtiaci sa psí chvostík, živá bytosť, šuštiace, drobnými znakmi popísané stránky listov tvoriace knihu, vari iba vy ste mi súdení stať sa mojimi priateľmi? Mám teda povedať, že nedbám? Že koniec koncov, je mi jedno, že tej ženy niet? Že to, čo roky rokúce hľadám v ženách, našla som v jednom mužovi? Čo sa mi nepáči, že je to muž?!

Akoby sa mi trošku uľavilo, lebo sú tri záchytné body, dve bytosti a jedna vec, ktoré sa mi v živote overili a na druhej strane je kvantum žien, ktoré sa mi neoverili.

Tak o čom toto všetko uvažovanie je? Veď tieto myšlienky, ktoré sa mi zasa a znova vynorili z duše a či len roztopašnej mysle, ma pripravili o zážitok z vychádzky. Nadávam sebe samej, prečo sa k tej myšlienky o tej žene stále vraciam, prečo ju nezapudím, nadobro sa jej nezbavím, tak ako som sa už zbavila mnohých zlých vecí.

Pletie sa mi do myšlienok, snov, túžob. Ona. Nemala by som to v sebe dlhšie živiť.

Nejde mi o parametre chlapov: vek, výška, miery, vlasy. Nejde mi o paramtre žien: záľuby, deti, sedenie pri káve. Ja nehľadám kamarátku a spoločníčku pre dlhé chvíle. Vlastne, nehľadám, ja po nej túžim celým srdcom.

Celá som domotaná, topím sa v otázkach, túžbe po nej a niet mi pomoci.

Je to kategória víl, škriatkov či vodníkov, že jej nieto?

Či patrí medzi paranormálne javy?

Tajomná bytosť, ktorej obrysy sem tam vidím, ale potom sa rozplynú do nenávratna.

Je to všetko zlá myšlienka, alebo nie je?

A čo ja viem?

Čo ešte chcem? Splnilo sa mi a dostalo toho oveľa viac, ako som si niekdy vedela predstaviť.

Ale nezaslúžila by som si ju aj ja?

Čo je vlastne zlé na tom, mať priateľku? Nie kamarátku, priateľku. Vzácnu bytosť, ktorú som ešte vo svojom živote nestretla. A inzerát, ten mi ju nenájde.

Zavrhnuté nadobro, naveky, amen.