Padajúce hviezdy (poviedka, 2003)

„Prečo to robíš práve mne? Veď z druhých predmetov to nie je až taká katastrofa. To sa vôbec neučíš? Zasa ako minule. Rob niečo s tým a hlavne, urob niečo so sebou.“

Na lavici pred Petrom pristála písomka z fyziky. Nič nové pod slnkom, na takéto vecičky si už zvykol. Mal by s tým ale niečo skutočne spraviť. Čo podniknúť? Najlepšie by bol spojiť príjemné s užitočným. O tom je dnešný život. Keď nechce prepadnúť, tak potom...

Vedel, že za to môže to nešťastie, čo sa v poslednej dobe na neho doslova nalepilo. Už dlho sa do nikoho nezadíval, stále sa s niekým háda, o prácu na víkend nezakopne, hoci čas by bol, a niekedy aj škola pláva dolu vodou. Povzdych bol oprávnený a na mieste, ale Peter to nechcel vzdať. Chcelo to zmenu.

Na opravenú písomku sa ani len nepozrel. Na čo aj? Okrem svojho mena, triedy a skupiny tam bolo len jedno číslo a profesorov podpis. Jeho skutočne nijaké vesmírne telesá nezaujímajú. Nedá sa to pochopiť? Vedel ale, že to takto ďalej nemôže ísť. Pozrel sa na hodinky. Do konca hodiny zostáva ešte vyše tridsať minúť. Prižmúril svoje zelené oči a z poslednej lavice sa rozhliadol po triede.  Začal premýšľať. Veril, že ho niečo napadne, lebo musí. Šťastie, že je piatok. Keby bol pondelok, asi by nevydržal. Hodina, hoci je posledná, vlečie sa celkom ako prvá v pondelok ráno.  Profesor už dávno porozdával zvyšné písomky. Aj jeho komentáre sa ukončili. Teraz bol opäť vo svojom živli. Niečo za katedrou rozprával, sem-tam vstal, chodil po triede hore-dolu, rozhadzoval rukami a vysvetľoval ako o dušu. Peter pozeral nemo pred seba, hlboko zamyslený, takže si profesor myslel, že dáva konečne pozor. Mal z toho radosť. Vôbec ale netušil, že Peter ani len nevie, o čom hovorí. Nemohol vedieť, lebo dostal nápad. Profesor si všimol, že Peter akosi pokyvuje hlavou. Pripísal to zvýšenej pozornosti. Lenže... Keď profesor rozprával o meteoroidoch, meteoroch a meteoritoch, ktoré nám lietajú nad hlavami tak, že o nich ani len netušíme, Petrovi do hlavy vletela spásonosná myšlienka. Skutočne ani len netušil, o čom profesor hovorí. Predsa sa to musí stať aj jemu. Je predsa jej potomok. Stalo sa to jej, prečo by sa to nestalo aj jemu? Chlap za katedrou stále čosi mlel a takmer nikto ho nepočúval. Robil si svoju prácu a to mu stačilo. Vedel, že táto trieda nedá svetu žiadnych astronómov, astrofyzikov či fyzikov ako takých. Vedel to dobre, lebo bol jej triednym. Ale vydržať to musí. Je piatok a teda aj on čaká, kedy už konečne zazvoní, len aby sa nemusel pozerať na tváre, ako je Peter v poslednej lavici.

Čo sa vlastne stalo?

V Petrovej hlave sa náhle zabývala jeho babička. Neveril nikdy na zázraky, ale ona bola dôkazom toho, že sa občas nejaký pritrafí. Hoci sa to stalo dávno, stalo sa to. Nie raz . Želala si a želanie sa splnilo. Padajúca hviezda jej splnila nejedno želanie. Funguje to. Peter si teraz bude želať tiež. Chce to len hviezdu a šťastie, ako mala jeho babička. Vlastne, nie hviezdu, ale meteor. Touto myšlienkou bol celý unesený. Vedel čo si bude želať. Chce to tmu a jasné nebíčko. Zazvonilo a na tvári mal úsmev. Nielen preto, že zvonilo. Nikomu sa s tým nebude chváliť – až keby to vyšlo. A hoci boli ešte len dve hodiny, už čakal na súmrak.

Keď prišiel domov, mama doma nebola. V ich rodinnom dome bolo ticho, takže Peter sa mohol plne sústrediť na možný večerný, alebo nočný zážitok. Sadol si za stôl vo svojej izbe. Ticho sedel a premýšľal. Čo dovtedy robiť? Takto nečinne mu čas ubehne len veľmi pomaly. Pred očami mal už tmavé nebo posiate hviezdami. Preletela ním padajúca hviezda. Uvedomil si, že na nočnej oblohe sa absolútne nevyzná. Mávol rukou len tak pre seba. Na čo by mu to bolo?  Sú to všetko somariny. Podišiel k oknu a zaujato pozeral smerom na západ. Slnko je ešte dosť vysoko. Potrvá dlho, kým spadne za obzor a ukážu sa prvé hviezdy. Dovtedy si spraví niečo do školy, aspoň bude mať toho cez víkend menej. Povyťahoval si zošity a z jedného vypadla tá nešťastná písomka. Na čo sa vlastne profesor pýtal, keď nevedel? Súhvezdia sú to. Hm, čosi mu to hovorí. Zasunul písomku tam, odkiaľ vypadla a začal listovať v zošite. Priznal znova, že je to príliš nezáživné na to, aby tomu venoval pozornosť. Veril, že padajúca hviezda, ktorá sa mu v noci ukáže, mu vyrieši jeho problém. Bol si istý tým, že práve teraz sa nejaký meteoroid náhli k Zemi len preto, aby pomohol nešťastnému tvorovi. Ešte stále si to šinie, a až za tmy sa ukáže v plnej paráde. Síce sa pritom spáli, ale splní sen. Za to sa oplatí dať život, no nie? Skrátka, Peter bol presvedčený telom i dušou, že v noci sa stane zázrak práve tak, ako sa stal jeho pokrvnej príbuznej. Veril tomu a trpezlivo čakal. Trpezlivosť ruže prináša a tak keď pred siedmou zatvoril matematiku, Slnku zostávalo za obzor pichnúť už len malý kúsok. Obloha dostávala pomaly tmavomodrý nádych. Tá farba bola pre Petra výzvou.

Jeho izba bola na poschodí a patrila k nej veľká terasa. Dala sa z nej pozorovať takmer celá obloha. Výhľad bol takmer dokonalý, iba na severozápadnej strane troška zacláňala strecha. Inak perfektné miesto na pozorovanie oblohy. Peter vyšiel na terasu a hodnotil situáciu. Venuša už svietila, ale tá ho nezaujímala. Tú vídal takmer stále. Tá šťastie nenosí. Troška nižšie a južnejšie svietila ešte jedna hviezda, no žiaľ, to ani nevedel, ako sa volá. Zapozeral sa na ňu a jemu sa zdalo, že na neho žmurkala. Bola biela a keby bol dával v škole aspoň občas pozor, vedel by, že je to Sírius. Bolo mu zima a tak rýchle zaliezol dnu. Strávi tu celú noc a tak sa musí patrične zariadiť. Nesmie čakať na padajúcu hviezdu vyhladovaný, lebo ak by nejakú uvidel, mohlo by to byť od hladu. To by potom nebolo vôbec platné. Zišiel do kuchyne a po riadnej hostine, ktorá trvala takmer pol hodinu, vyšiel naspäť na terasu. Tento raz aj s ďalekohľadom a v zimnej bunde. Pozrel na hodinky. Práve bolo pol ôsmej a na nebi začali kraľovať najjasnejšie súhvezdia. Aj by rád chytil ďalekohľad a pozrel sa ním, ale čo ak mu ujde tá jeho hviezda? Nie, nepozrie sa. Až potom, ak uvidí padať hviezdu. Zaželá si a potom bude pozerať ďalekohľadom. Želanie sformuloval ešte po ceste zo školy. Bol skromným a tak sa uzhodol, že želanie by malo byť skutočne len jedno. Vtedy sa určite splní. No nie je na škodu mať ich pripravených viacej. Čo ak uvidí viac padajúcich hviezd? Oprel sa o zábradlie. Pozorovanie sa začalo. Nebolo mu najteplejšie, vonku bolo zima, ale on bol odhodlaný zostať. Spočiatku prejavoval veľkú trpezlivosť napriek zime, ktorá ním lomcovala ostošesť. Zrakom neustále neúnavne sliedil po hviezdnatom nebi. Hviezd videl snáď milión, no padajúca nebola ani jedna.

„To skôr padnem ja,“ skonštatoval  pre seba nahlas. Bál sa pozrieť si na hodinky, lebo čo keby náhodou letela tá jeho. Prepásol by to a to by bola večná smola. Nezostávalo mu nič iné, než si v duchu neustále opakovať, že viera robí zázraky. Po dvoch hodinách ho začalo bolieť v krku a začal ho premáhať spánok. Čas si žiadal svoje. Kde ale je? Nech sa konečne ukáže, musí prísť. Ten nápad neprišiel len tak, z ničoho nič.

- Dvojnásobný víťaz je ten, kto premôže sám seba, bis vincit qui se vincit in victoria – napadlo ho a snažil sa nemyslieť na to, že by skutočne chcel spať. Veď inokedy vydrží do rána. Jedenásť hodín ho nezabije. Prechádzal sa po terase s rukami vo vreckách, čakajúc na svoju žiarivú krásavicu. O polnoci pouličné osvetlenie zhaslo (starosta šetril, aby bolo na zakáľačky na ihrisku) a okolo Petra sa rozprestrela najčernejšia noc. Až teraz hviezdy vystúpili vo svojej skutočnej nádhere a zvonili Petrovi nad hlavou. Boli jediných zdrojom svetla, keďže Mesiac sa iba začínal rysovať. Peter raz postál v jednom rohu terasy, raz v druhom. Popritom otáčal hlavou po celej oblohe, ako keby sledoval tenisový zápas hviezd. Imaginárnu loptičku si pohadzovali všetky možné súhvezdia. Petrovi, hoci bol unavený, sa tento zápas začal páčiť. Ešte viac by sa mu ale páčil, keby nejaká hviezda začala padať. Loptička putovala po nebi ďalej rovnako, ako putoval Peter po terase. Nič mu jeho nočné sledovanie nerušilo. Autá prestali chodiť po ceste, psy neštekali, mačky nemraučali. Bola tu len noc, jej tma, jej ticho a obloha, zasypaná žiariacimi bodkami. A bol tu Peter, ktorý čakal na šťastie, ktoré mu malo priletieť. To čakanie ho hrialo napriek tomu, že bolo pár dielikov pod nulou.

Náhle to prišlo. Nebola to padajúca hviezda, ale Peter si niečo uvedomil. Toto mu tak chýbalo. Nikto, absolútne nikto ho neotravuje, má pokoj, aký si toľkokrát želal. Spánok odišiel a Peter cítil, že onedlho sa to stane. Zapíska hviezda a padne mu rovno do náruče. Bolesť v krku ho netrápila. Naopak, cítil, že odchádza s prichádzajúcou hviezdou. Zároveň začínal v duchu banovať, že dneska nedával na poslednej hodine pozor. Mohol sa prinútiť a dávať pozor. Prečo tak neurobil? S pribúdajúcimi minútami, ktoré vytvárali hodiny, Peter čoraz viac premýšľal. Bol uprostred čiernej noci práve tak, ako jeho otázky uprostred jeho hlavy. Musel si priznať, že nikdy predtým mu nebolo nočné nebo také sympatické ako práve teraz. Vždy ho ignoroval a nikdy neprejavil oň ani trošku záujmu. Teraz ale bolo všetko úplne inak. Zistil, že tá tma nad ním má svoje čaro. Tomu čaru teraz podľahol.

Stál tu už päť hodín a nijaký meteor nevletel do zemskej atmosféry tak, aby Petrovi splnil sen. Za ten čas sa všetky hviezdy premiestnili, iba Peter sa už nepremiestňoval. Stále tu trčal v tme a zime, no oblohu pozoroval z jedného miesta. Hoci hviezda stále nie a nie spadnúť, začalo ho to čumenie na oblohu baviť. Chcel ísť dnu po mapu oblohy, ale vnútorný hlas mu povedal, že je tu pre to, aby čakal na zázrak. Túžil po tej mape, hoci rovnako túžil vidieť to, na čo toľko čakal. Vlastne, čas ani nevnímal, celý sa ponoril do kľudného upierania zraku po nebi. Po hodnej chvíľke odtrhol od hviezd oči a pozrel sa na hodiny. Už boli tri hodiny! Venuša sa medzitým schovala za brezu, ale keďže tá ešte nemala listy, našiel ju i tam. Pekne sa teda prešla po svojej ekliptike, skonštatoval Peter, hoci ani nevedel, čo to vlastne znamená. Popri očakávaní padajúcej hviezdy si vduchu čoraz viac nadával do hlupákov. Tak rád by sa chcel teraz vyznať v tých hviezdach! Jediné, čím si je istý sú tri hviezdy Oriónu. Úbohé. Musí si ísť po mapu a pozrieť sa na to lepším okom. Nie, nesmie to urobiť.

On sa asi zblázni. Po pár minútach sa rozhodol. Nikam nepôjde a dočká na svoju padajúcu nádheru. Aj zajtra je noc! Opäť sa postavil. Vychutnával nočný pokoj plnými dúškami. Teraz sa s nikým nehádal, netrápil ho zlý prospech a navyše by mu vadilo, keby sa mal teraz pozerať na nebo ešte s niekým...Fascinovaný všetkým okolo neho, pozeral od súhvezdia k súhvezdiu. Predsa to len bolo šťastné rozhodnutie. Ako tak o tom premýšľal, Zem sa točila ďalej a ďalej. Hviezdy sa zasa posunuli, takže už to vôbec nebolo také ako večer, keď začal s pozorovaním. Ráno sa nezadržateľne blížilo a Peter, hoci nezadriemal v noci ani raz, začal opäť zívať. Hviezdy sa pomaly strácali jedna po druhej, až tu zostala iba Zornička. Peter pozrel na hodinky. Celú noc strávil pod holým nebom. Kohúti kikiríkali čoraz viac. Prvý z nich s tým začal už pred štvrtou hodinou, ale Peter to nepostrehol. Bol príliš zaujatý hviezdami a čakaním, než aby postrehol niečo iné. A nad ránom bolo už všetko iné. Že padajúca hviezda neprišla, na to teraz vôbec nemyslel. Mal v hlave plno plánov ako strávi sobotu. Musí sa naučiť súhvezdia, aby tejto noci nebol zasa takým tupým, ako bol v túto.

Opustil Zorničku a zaliezol do svojej izby. Stále očarený tým, čo videl, posadil sa na svoju posteľ. Vyskočil, rozbehol sa k polici a vytiahol mapu hviezdnej oblohy. Bola veľká, na stôl sa mu nezmestila, tak ju rozprestrel na zemi. Posadil sa vedľa nej a vášnivo sa do nej zapozeral. Aha, tak to bola hviezda Sírius, už to vie. A tá červená, tak to je ... Slnko medzitým vyšlo ako len mohlo. Svietilo i na neho, ale jemu to absolútne nevadilo. Hltal hviezdu za hviezdou a želal si len jedno – aby bola zasa noc. Nie pre padajúcu hviezdu, ale preto, aby sa konečne naučil to, čo celý čas tak neznášal. Nikto okrem neho nevedel, že bol celú noc vonku. Ani mama, ktorá práve prišla domov. Peter väčšinou stával pred deviatou hodinou, preto ho nešla budiť. Ona sama šla rovno do postele.

V Petrovej izbe panovalo absolútne ticho a kľud. Pozeral na mapu zo všetkých strán, až ho to definitívne unavilo. Zaspal na zemi, rozložený cez mapu ako nejaké nové súhvezdie. Spánok ho premohol práve vtedy, keď recitoval mená hviezd z Veľkej medvedice. Nemohol sa už ani postaviť, aby sa dal do postele. Že bol na zemi mu ale vôbec nevadilo. Spal, akoby ležal na mäkučkej posteli. Súhvezdie Spiaceho študenta sa odtrhlo od mapy hviezdnej oblohy až na obed. Zapozeral sa okolo seba. Aha, zaspal. To sa stáva, keď je človek celú noc hore. Zišiel dolu aby sa naraňajkoval a zároveň aj naobedoval. Zvyšok dňa strávi nad mapou a podobnými vecami. Tak ako včera čakal na padajúcu hviezdu, tak teraz čakal na hviezdy. Nič mu nemuseli priniesť, nijaké šťastie, iba ich chcel zasa vidieť, lebo už by trocha vedel, ktorá sa ako volá. Kým sa pomaly hostil, zmyslel si, že má aj nejakú knihu o hviezdach. Odhodlal sa prehltnúť ju.

 Krátko na to, keď vstala jeho mama, neverila vlastným očiam. Po betónovom dvore, ktorý bol práve pod kuchynským oknom, pochodoval Peter s nejakou knihou v ruke a čítal z nej. Nepočula ho, iba videla, že otvára ústa. Čo sa mu chúďatku asi stalo? Tento školský rok ho ešte nevidela takto pochodovať s nejakou knihou. Zrejme to nebude učebnica, povedala nakoniec. Otvorila okno. Chcela vedieť, ako sa mu darilo včera v škole.

„Ahoj Peťo. Ako sa máš?“

„Počkaj mami, teraz nie. Dobre, dobre sa mám. Práve sa zamýšľam nad absolútnou hviezdnou veľkosťou, ktorá bola určená na desať parsekov. Tak si predstav, že keby bola HR 5171 od nás tak ako Slnko, svietila by 630 000 –krát jasnejšie. To je magnitúd, čo?“

Udivene sa zapozerala na svojho syna. Myslí to vážne, alebo si robí z nej dobrý deň? Nie je chorý? Určite sa to neučí do školy, tým si bola viac než istá.

„Tak študuj," strčila sa napäť do kuchyne. Peter čítal ďalej. Potom zasa študoval mapu a trpezlivo čakal na noc. Nemal v pláne byť zasa celú noc hore, iba si chcel pozrieť všetky možné súhvezdia. Rozhodne sa chce vyspať aspoň túto noc. Na padajúcu hviezdu zabudol. Uchvátili ho tie pravé. Teraz žil iba im.

Pri večeri bol tichý, čo tiež nebývalo zvykom. Mama sa ho na nič nepýtala a tak boli celý čas ticho. Keď Slnko zasa padalo za obzor, opäť vyšiel na terasu. Tento raz i s mapou. Už si nepripadal tak hlúpo ako nad ránom. Už sa troška vyznal. Na pomoc si zobral nielen mapu, ale aj statív na ďalekohľad. Kým si všetko dôkladne pripravil, ukázali sa prvé hviezdy. Celý nadšený sa pustil do práce. Chcel vydržať aspoň krátky čas po polnoci, keď bude zase úplne tma.

Ako prvá padla za obeť Sírius, potom preniesol pozornosť na Orión. Onedlho si kreslil vlastnú mapu hviezdnej oblohy. Prešla prvá hodina a nestratil ani kvapku chuti v pozorovaní. Musel si priznať, že nič zábavnejšie a krajšie doteraz v živote nerobil. Ako mohol takú krásu toľký čas tak neuveriteľne ignorovať? Hviezdy si ho úplne podmanili. Teraz by pre ne spravil čokoľvek. Odteraz vedel, čo bude robiť každý víkendový večer.

Medzitým vyšla do jeho izby mama, ale keď cez okno zbadala, ako nepríčetne pozerá do neba, nič sa nepýtala a šla naspäť dolu. V takýchto situáciách je lepšie nechať ho na pokoji.

Peter sa dočkal polnoci a vonku nastala zasa tma. Nevidel si ani pod nos, takže mapu nechal mapou. Už x krát nahlas vymenoval všetko, čo sa za deň naučil a keď sa mu zdalo, že to tak nie je, začal s tým odznova. Nevnímal svet okolo seba, vnímal len svet nad sebou. Nečakal na zázrak ako minulú noc. Nejaká padajúca hviezda mu teraz ani len na um neprišla. Na čo aj, keď je nad ním toľko krásnych nepadajúcich, stálych. Všetky navyše na neho žmurkajú, takže všetkým musí venovať aspoň trošku zo svojej pozornosti. Bude síce k nim letieť niekoľko svetelných rokov a než sa k nim dostane, všetko sa zmení, no na tom nezáleží. Jemu je to ale teraz úplne jedno. Na nebi sa opäť odohrával imaginárny tenisový zápas a loptička poletovala zo strany na stranu.

Zapozeral sa na Veľký voz, akoby mu to niekto nakázal. Hovoril si všetky hviezdy, ktoré poznal, keď vtom zrazu – od Meraku k Megrezu sa niečo mihlo. Padajúca hviezda! Rýchle si niečo želať! Preletelo mu to hlavou tak rýchle, ako ten záblesk. Čo ale? Aha, nech vidí ešte jednu. Nie, to nie je dobré želanie. Nech je ešte chvíľku jasná obloha, aby mohol pokračovať v pozorovaní, lebo krásny výhľad mu chcelo prekaziť nejaké mračno. Toto želanie platilo. Nebolo sebecké, bolo úprimné. Úprimné pre rýchlosť, akou ho napadlo. Na to včerajšie nie a nie si zmyslieť!

Vydýchol si a uvedomil si, že celú včerajšiu noc tu bol iba preto, aby videl to, čo videl práve teraz. Teraz to videl a nič z toho nemal, iba ak hlúpy pocit, že už včera mohol zobrať tú mapu a dneska by tým pádom bol múdrejším. Nie, on musel čakať na zázrak! Hlúposti. Nechcel už na to myslieť. Mávol rukou a zapozeral sa na Orión. Také detské nápady. Chcel vidieť padajúcu hviezdu a chcel si niečo želať. Veď vlastne ani nevedel, čo konkrétne si má želať.

- Keby si ju videl včera, vedel by si, čo si želať. Nič si ale nevidel, iba si zabil čas. -

Len čo sa zasa pozrel nahor, situácia sa zopakovala. Od Bellatrixu sa spustila ďalšia hviezda a padala dlhšie, než tá predtým. Asi mu chcela dať čas, aby si riadne premyslel želanie.

„Čo máte preteky?“ spýtal sa Peter nahlas. Narýchlo si zaželal, aby sa mu lepšie darilo v škole. Len čo vo svojej hlave vyslovil túto myšlienku, všetko sa opäť zopakovalo. Má si zasa želať? Splní sa mu len to prvé, alebo každé? Alebo, splní sa mu vlastne aspoň jedno? Prečo si nepripravil zoznam želaní? Zo včerajšej noci na všetky zabudol.

„Včera ste sa neukázala ani jedna. Dneska si zo mňa robíte žartíky, že?“

Petrov hlas sa niesol k nebu ako hlas volajúceho na púšti. Lenže padajúce hviezdy mu neodpovedali. Miesto toho sa rozhodli, že sa mu každú chvíľku jedna z nich ukáže, aby ho zdeptali ešte viacej. Keď premýšľal nad ďalším želaním, lebo tretiu hviezdu premeškal, ukázala sa štvrtá.

„Počkaj, už som to mal a teraz mi to vypadlo! Aha, aby...“

Zmizla tak rýchlo, ako sa ukázala.

„No to je noc. Keby som to bol býval vedel. Včera nič a dneska... ja sa asi zbláznim. Dúfam, že už ste skončili!“

Čo sa želaní týkalo, nechcel myslieť iba na seba. Ak ešte nejakú uvidí, bude želať za niekoho iného. Trebárs aj za mamu, alebo za... Kým premýšľal, čo si za ňu bude želať, nebom sa mihli ďalšie hviezdy.

„Nenecháte ma chvíľku na pokoji?“

Tak len vyslovil, aby sa mame darilo. Na viac sa v tej rýchlosti nezmohol. Neprešla ani minúta a ukázala sa ďalšia. Nerozumel tomu. Chcel pozorovať hviezdy, a nie vyslovovať želania. Ak ešte nejakú uvidí, bude ju ignorovať. Pozrel sa do ďalekohľadu a čo nevidel? Ďalšia! Rýchle odtiaľ odtiahol hlavu. Teraz ho želanie napadlo v momente. Brigádu! Kto si to robí z neho srandu? To bola minimálne desiata! Nemôže to byť pravda. Je prepracovaný, onedlho budú dve hodiny, mal by ísť spať. Už sa bál zdvihnúť svoju hlavu hore. Bál sa oprávnene. Zasa hviezda. A padala.

„Tak dobre, nech sa teda v pondelok...“

Dostali ho. Čakal na jednu, len na jednu  jedinú celú minulú noc a teraz, keď na to zabudol, lebo ho zaujalo niečo iné, sa mu tu zjavujú jedna radosť.

Mal toho dosť. Nezostávalo mu nič iné, než rezignovať na funkciu astronóma amatéra. Na dobrú noc dvihol hlavu ešte raz hore. Na dobrú noc sa mu ukázala ešte jedna.

„Nech sa dobre vyspím,“ znelo jeho posledné želanie.

V nedeľu nad svojím nočným zážitkom premýšľal. Určite sa to nestalo len tak.

„Vieš, že večer ma bolela strašne hlava? Vyšla som aj za tebou do izby, ale nechcela som ťa vôbec rušiť. Tak zaujato si sa pozeral na tie hviezdy. Myslela som, že sa z tej bolesti zbláznim, no v noci okolo jednej som sa prebudila. Hlava ma stále bolela no potom – neviem čím to bolo, ale zrazu mi to prešlo. V momente, zo sekundy na sekundu. Nič také sa mi ešte nestalo. V momente! Ty si ako spal?“

Peter sa usmial. Tak ono to funguje. Predsa len. Neukazovali sa mu nadarmo.

„Dobre, díky, dobre. Hovoríš, okolo jednej?“

„Tak nejak.“

„Áno, inak to byť nemohlo.“

Premýšľal, čo si to vlastne všetko želal. Nijako si nemohol spomenúť. Zo všetkého sa vyspal. Viera robí skutočne zázraky, ibaže on tomu práve včera neveril. Splnilo sa. Nevedel teraz síce čo si želal, ale vedel, že želania sa mu splnia. Musí tomu veriť. Čo sa skrývalo za jeho úsmevom mame neodpovedal. Musíme mať svoje tajomstvo.

V pondelok bola zasa fyzika - astronómia. Peter sa na ňu tešil – prvýkrát v živote.

„Tak študenti, kto pozoroval ten meteorický roj, do ktorého sa dostala naša planéta zo soboty na nedeľu?“

Nikto sa nehlásil. Peter zbystril.

„Na čo som vám o ňom rozprával celú piatkovú hodinu? Zasa ste nič nepočúvali. Takže mi o tom zasa nikto nič nepovie. Chcel som dať za to známku, ale dobre... Vidím aspoň, aký máte vzťah k vášmu vzdelaniu. Ste nenapraviteľní. Ja som bol celú noc hore, celú noc. Aj žena bola so mnou hore. Spoločne sme sa na to pozerali. To bola krása, to ste mali vidieť! Kadiaľ ste sa zasa zrážali?“

Po hodine šiel Peter za profesorom. Priznal sa, že to nebeské divadlo videl.

„Aj ste si niečo želali tak ako ja?“

„No, áno, želal som si, ale musím byť k vám úprimný. Nebol som hore kvôli tomu...“ Peter šiel s pravdou von.

„Je to od vás milé, že ste chceli pozorovať hviezdičky. Čo vás k tomu viedlo?“

Zasa mu povedal.

„Splnilo sa vám niečo odvtedy?“ zasvietili profesorove oči.

„Splnilo.“

„Ozaj to funguje. Aj mne sa splnilo. Želal som si totiž, len čo padla prvá, aby aspoň niekto z tejto triedy pozoroval ten roj tiež...“