Panait Istrati - Kir Nicolas (poviedka)

Poviedky čítam len vtedy, ak viem, že nemám dostatok času rozčítať si román. A preto je málo poviedok, ktoré by sa mi mohli zapáčiť a ku ktorým sa časom znova vrátim. Rozpoviem Vám však príbeh o poviedke, ktorá ma okamžite očarila a ku ktorej sa budem vracať znova a znova.

Na Burze kníh 2016 v Bratislave som za 50 centov prišla ku krásnej knihe od Rumuna Panaita Istratiho(1884-1935), ktorý sa stal spisovateľom úplne náhodne. Chudobný chlapec, ktorý odmala miloval knihy, si už ako dospelý muž zo zúfalstva podrezal krk. Zachránili ho. Ešte predtým ale stihol napísať Romanovi Rollandovi, ktorého obdivoval. A vďaka pánovi Rollandovi uzrela svetlo sveta prvá knižka Panaita Istratiho. V roku 1971 vyšla malá zbierka poviedol v Slovenskom spisovateľovi. A práve v nej je čarovná poviedka napísaná na základe skutočnej udalosti. Vo svojom živote si Istrati prešiel neskutočné množstvo povolaní, je ich toľko, že ich tu nebudem vymenúvať.

Poviedka Kir Nicolas ma zaujala preto, že je o láske. O láske a priateľstve. Štrnásť ročný Adrien (sám autor) začína pracovať u Albánskeho pekára, ktorý je raz Turek, raz Grék, pretože hovorí všetkými týmito jazykmi, ale v srdci je Albánec.

Kir Nicolas je pekár, ktorý vlastným úsilím prišiel k nejakému majetku a druhí mu to závidia. Adrien sa pýta matky, čo si o Kirovi myslí:

„Dieťa moje, vinník má len jeden hriech: ten, ktorý spáchal. Ale človek, ktorý obviňuje, má tisíc hriechov: všetky, ktoré neprávom zvaľuje na svojho blížneho. Kira Nicolasa poznám len týždeň, ale dôverujem mu. Z očí mu hľadí dobrota. A ja verím tomu, čo hovoria oči. Človek môže rečami predstierať všetko, ale očami nič.“

Adrienov večný spoločník je kniha. Dlho s ňou sedáva len tak u Kira Nicolasa a zhovárajú sa, napokon mu Kir ponúkne prácu v jeho pekárni. Sám autor uvažuje:

„Osud človeka je jeho vlastná osobnosť, ktorá sa prejavuje od chvíle, keď opustí kolísku. Darmo sa tvrdí, že sociálne prostredie ovplyvňuje a stvárňuje ľudskú bytosť, ono ju vôbec nemení. Človek, ktorý je predurčený na to, aby bol vedúcim v pekárni, zostane pekárom, keby sa hneď  narodil v šarláte a mal vychovávateľov Fénelovho typu, a bude mať dušu a rozum pekára, aj keby ho sociálne prostredie poverilo správou kráľovstva. A človek, ktorý v tajomnej vyhni počatia získal poklady múdreho myslenia a vznešeného cítenia, bude vždy mysliteľom a ohniskom vznešeného života, keby sa hneď narodil na kope hnoja, žil medzi povaľačmi a cez celý život zostal bez vzdelania. Z dobrej povahy  neurobí nikdy sociálne prostredie zlú ani ničomnú povahu; z človeka-pajáca môže azda urobiť obchodníka s vínom alebo hlúpeho advokáta. Na jednom sa vplyv prostredia prejaví so všetkými svojimi vrtochmi; zatiaľ čo na druhom sa neprejaví vôbec. A tak sa teda ani v prvom ani v druhom prípade nezmení nič.“

Niečo na tom pravdy bude. To jadro, s ktorým sa človek rodí, väčšinou zostáva. Áno, prostredie ho buď vybrúsi, alebo udupe. Ale rovnako ho môže brúsením udupať a dupaním vybrúsiť. Zase záleží len na tom jadre.

Sú tu krásne prirovnanie, veď povážte:

Pravdaže, svet je plný sŕdc, ale skoro všetky sa podobajú neužitočným rastlinám, čo rastú na okrajoch ciest: zemiak má oveľa väčšiu cenu. V Kirovi Nicolasovi sa ukázalo celkom iné, výnimočné srdce.

Aj špinavý Albánec môže milovať svoju rodnú zem. Na Adrienovu otázku, či pre neho vlasť niečo znamená, Kir odpovedá:

„Ale áno, pedakimu (dieťa moje), verím, že vlasť čosi znamená, najmä v noci, keď pracujem sám. Pripomínam si tu, že som „špinavý Albánec.“ Vtedy myslím na krásne hory, kde som sa narodil a kde som strávil sladkú a trpkú mladosť... a v takých chvíľach si spievam alebo plačem; ale nikdy keď myslím na svoju vlasť, sa mi nežiadalo niekoho zaškrtiť.“

To, ako to v praxi prežije Adrien, tu nebudem opisovať, je to tak krásne, až je z toho človeku čo plaču. Môžete sa presvedčiť sami.

Opis, ako Kir robí v noci cesto, ako ho hádže do vzduchu, ako robí praclíky, či placintu, za ktorou sa idú všetci zadrhnúť, je najčarovnejší opis prípravy jedla, aký som kedy čítala. Až slinky tečú a človek cíti tú vôňu.

„...Obe tieto ciestka hádže do kúta a začína lístkovať, ručne lístkovať, čo Západ nepozná a čo vyžaduje obdivuhodnú zručnosť. Dve ciestka, už namastené a odležané, sa chytia súčasne do rúk, každé sa osobitné rozmiesi na ploché posúchy vo veľkosti taniera. Posúchy sa trochu potrú bravčovou masťou a preložia cez seba. ... Potom sa začína plieskanie! Tento posúch sa chytí a vyhodí do povetria, kde sa zatočí tak, aby dopadol plochou a s veľkým pleskom na stôl.... Adrien roztiera medzi jeho jednotlivé vrstvy zmes z roztrepaných vajec, tvarohu a cukru. A potom je už lahôdková rumunská placinta, ktorá ma na Východe grécke meno bugac, pripravená do pece...“

Ľudia dobrotu Kira Nicolasa zneužívajú; či ide o tehotné ženy, ich hladné deti, vojakov, ale celkove ľudí ako takých, nikto okrem Adriena a jeho matky neprídu na to, aké krásne srdce ten špinavý Albánec Kir skrýva. A Kira Nicolasa to trápi. Dosť diskutujú o knihách, u vzdelaní, o ľuďoch.

Padajú tu výroky, ako napríklad tento: „Ach, úbožiak. Aj keď človek vchádza do tejto továrne na nešťastie s ušľachtilými citmi, vychádza z nej s mrzkými.“ Toľko o kasárni, kde zažívajú a vidia obaja veľa zlého.

Adrien vidí a vie, že ľudia si nevážia Kirovu dobrotu. Kir Nicolas a mu v úplnom závere poviedky zdôverí.

„To ma teda trápi najviac. Pre priateľov som najčastejšie dobrá hruška. Pre vojakov v kasárňach ovca určená na ostrihanie. Pre obyvateľov predmestia špinavý Albánec. Pre svoju úbohú Zincusu príslušník „špinavého národa.“ A predsa by som chcel byť bratom všetkých ľudí, ale nik o to nestojí. Nikto nechce človeku, ktorý sa narodil ako dobrý, podať pomocnú ruku, aby dobrým aj zostal, a nie ešte že by pomohli človeku, čo nemal šťastie narodiť sa dobrým, aby sa dobrým aj stal.“

Aké rôzne sú trápenia človeka! Jeden by povedal, že človek, čo má aký taký majetok, relatívne zdravie a prácu, ktorá ho baví, je šťastný. A predsa môže mať takéto hrozné trápenie, voči ktorému je väčšina sveta slepá a nevšímavá.

Vnútorný svet oboch hrdinov, ich spoločné rozhovory, tie vnútorné i vonkajšie, opis ich práce i detaily bezcitného sveta v kontraste s dvomi láskou bijúcimi srdcami, je niečo krásne a je neuveriteľné, že sa to zmestilo do jednej poviedky.