Poludnie v Krajnom (Moje milované Krajné I.)

Nikto nevie, odkiaľ sa krajnanská Poludnica, ten šantivý víchor, zoberie vždy tesne pred dvanástou hodinou nad krajnanským Treskovcom. Akoby  mala hodinky, vynorí sa pár minút pred dvanástou odnikiaľ a ženie si to ponad veľké pole lemované rôznymi stromami, smerom ku kostolu. Kohút na jeho cibuľkovej vežičke sa po nej obzerá a vyčkáva ju.

Podľa obdobia preletí raz nad zasneženým poľom, inokedy nad vychádzajúcim obilím alebo ponad schnúcu slnečnicu. To však nie je podstatné. Ak má pár sekúnd pre seba, pozerá popod seba a teší sa z toho, čo vidí. Borovice Židovej boriny jej mávajú na pozdrav svojim vetvami, rovnako tak šípové kríky pred nimi, inokedy Poludnicu vítajú nehybne stojace v pozore. Všetko záleží od ročného obdobia a počasia. Niekedy Poludnicu spomalí dážď, inokedy vietor fúkajúci oproti nej. Počas horúcich letných dní vdychuje vôňu borovíc a rôznych byliniek.

Smeruje ku kostolu a teší sa zo všetkého, čo vidí a cíti.

Ak má chuť, zamieri najprv ponad cintorín a pozdraví tých, čo tu večne odpočívajú, šuchne sa ponad vysoké smreky, zatočí sa ponad staré lipy a potom razom zistí, že času niet nazvyš. Akosi je jej smutno, že tá čerešňa pri bránke tu už nie je. Znova sa dvihne, naberie rýchlosť a z Čipčín sa pustí všetkou silou nadol, k zvonici a narazí do ticho visiacich zvonov. Tie sa pod nárazom pohnú a začnú zvoniť. To je niečo pre ňu, dobre ich rozkolíše, aby sme všetci počuli, že už je tu poludnie. Kým sa zvony kymácajú a veselo hlaholia, prelieta ponad lipy, agáty a gaštany v okolí kostola i zvonice. Roztancuje ich konáre a halúzky, šuchne sa aj do vysokej nekosenej trávy. Kým sa ešte lúka na brehu nepokosí, privoniava za letu ku kvitnúcej šalvii či materinej dúške, ale často jej k radosti stačí tak málo; porozfukuje semiačka suchej púpavy. Preletí aj cez našu záhradu a pohladí vinič či kukuricu, koncom leta zhodí jabĺčko či hrušku, na jeseň popreháňa a pozhadzuje zo stromov lístie či gaštany, v zime zasa rozpráši sneh. Z jari pomáha aj ona poroznášať po okolí jej vôňu. Ach jaj, za čo všetko môžeme byť Poludnici vďační.

Poludnica totiž nie je zlá, nikdy takou nebola. Je to šantivý vzdušný vír, ktorý sa vie potešiť z tej krásy, ktorá teší aj mňa. Iba raz, aj to nechtiac, spravila v Krajnom neplechu; ako oblietala okolo starých líp pri kostole, zhodila hrnček visiaci na klinci pri studni. Bolo jej to ľúto, dala by tam nový, ale kdeže by Poludnica vzala porcelánový hrnček?

Ako jej len niekedy závidím, že to všetko vidí aj z inej perspektívy.

Nikdy som ju nevidela, a predsa viem, že je. Kým zvony hlaholia, je niekde nablízku. Ako utícha ich hlas, Poludnica sa berie znova smerom za cintorín, ku Treskovcu. Ale zajtra príde znova...