Rýchly spád XXV. (novela)

Nastalo ich spoločné prvé ráno v manželstve. Eliške nebolo dobre od prebudenia, no napriek tomu si povedala, že nepôjde do nemocnice. Dohodli sa s primárom tak, že pokiaľ jej nebude skutočne zle, zostane prvý deň u Karola a toto bude ich miniatúrna svadobná cesta. Kam by asi tak šli? Veď bola rada, že sa poprechádzala po Karolovej záhrade a sade.

Keď ju práve Karol nemal na očiach, pozeral na ten zlatý krúžok na prste. Hej, už ho tam raz mal, dokonca ho tam roky nosil, až potom sa ho zbavil cez výkup zlomkového zlata. Ale teraz má iný prstienok; o niečo menší ma Eliška. Malý kúštik zlata symbolizuje niečo, čo má nevyčísliteľnú hodnotu.

Raňajkovali spoločne bábovku, ktorú im upiekla Beáta. Aký už len iný svadobný dar by dala svojej dcére? Naozaj milo prekvapila novomanželov, keď im pri ich lúčení dala zopár škatúľ cukroviniek.

„Klamala som otcovi, že pečiem pre kolegynku na jej rodinnú oslavu. Ako by to bolo, keby som vlastnej dcére neupiekla nič na jej svadbu?!“

„Si poklad mami. A prosím, nebola si na našej svadbe, nevedela si o nej. Nechcem, aby ti kvôli mne otec ubližoval.“

„Nie, Eliška, nebola. Ale som rada, že som bola..“

- A že som videla to, čo som videla. – Keď pozerala potom po Karolovom odchádzajúcom aute, zdalo sa jej, že tých dvadsaťpäť rokov, čo delia jej dcéru od jej manžela, je len také číslo dvadsaťpäť, ako keď ho napíšete na papier. Myslela na svoju chorú a unavenú dcéru, na to, že od dnešného dňa už nie je Drinková tak ako ona a myslela na to, že Eliška by si za svoju statočnosť zaslúžila metál. Kráčala smutnoveselá domov, po okolí sa ešte držal sneh, no jar už visela vo vzduchu.

- Eliška, uzdrav sa. Čo iné ti môžem priať? Veď okrem zdravia máš všetko. Áno, okrem zdravia a milujúceho otca máš všetko... –

Ako tak Eliška jedla s Karolom bábovku od mamy, vybavovala si jej slová a tešila sa nimi.

Po dlhšej vychádzke si unavená Eliška ľahla a Karol jej robil spoločnosť.

„Mrzí ma, že práve dneska som takáto skapatá,“ hovorila smutne.

„Včera si prepínala svoje sily, Eliška, nič si z toho nerob. Hlavné je, že sme spolu.“

No nič netrvá večne a ďalšie ráno Karol odviezol Elišku do nemocnice, kde ju čakal kolotoč liečenia. Karol bol s ňou vždy, keď to bolo možné. Personál nemocnice ho prijal ako Eliškinho manžela a mohol s ňou byť aj mimo návštevných hodín. Veru, známosti prinášajú výhody v každom režime...

Pár dní po svadbe sa vrátil domov Karol starší a netrvalo dlho, všimol si obrúčku na ruke svojho syna.

„Povedal si mi, že si tú obrúčku predal ako zlomkové zlato.“

„Áno, obrúčku z môjho prvého manželstva som takto decentne zlikvidoval.“

„Z tvojho prvého manželstva?“

„Z prvého.“

„Čo bude aj druhé? He-he.“

„Nebude.“

„Tak čo to máš na ruke?“

„Obrúčku.“

Otec zmeravel a úkosom pozeral na Karola. „Hovoríš že nebude.“

„Nie, nebude. Lebo už je.“ Karol s úsmevom dvihol ruku a pozeral na obrúčku.

„To myslíš vážne? Ty si sa oženil?“

„Tak veru, oženil som sa.“

„Pch, nenapadlo by ma, že skutočne spravíš druhýkrát tú hlúposť.“

„Mne je jedno, či ťa to napadlo alebo nie. Ja som ti niečo také vravel.“

„Myslel som si, že si zo mňa uťahuješ.“

„Nie otec, neuťahoval som si ani raz.“

„Ty si si vzal tú sopľandu?“

„Nie, nevzal som si žiadnu sopľandu.“

„Myslím tú Elišku, čo by si jej mohol byť starým otcom.“

„Vzal som si Elišku, ktorej by som – čo sa veku týka – mohol byť pokojne otcom, ale starým otcom asi nie.“

Otec dlho hľadal vhodné slová, no nič, čím by ozaj ublížil synovi a čím by ho zhodil, ho ako na potvoru nechcelo napadnúť. Inokedy sarkazmom len tak sršal a teraz to nešlo...

„Ale neboj otec, my ti tu zavadzať nebudeme. Nájdeme si nejaký maličký bytík a sem budem chodiť ako na záhradu. Toľkú prácu nenechám len tak na tebe. Ale aby som ťa znervózňoval svojou prítomnosťou a prítomnosťou mojej manželky, to nie, to ti nemôžem urobiť.“

Nikto nemôže chcieť, aby mu otec zablahoželal.

„Som však rád, že si ma ušetril toho nechutného divadla, ktoré sa volá svadobný obrad. Iste sa zišlo dosť chumajov, ktorí si to nenechali ujsť.“

„Je predsa jedno, či sme tam boli piati alebo nás bolo sto.“

„To jest pravdou.“

„Tak to nerieš, otec. Elišku nebudeš mať na očiach, takže môžeš byť pokojný. A spokojný.“

No niečo otca trápilo a šiel s tým von.

„Tento dom som staval aj pre svoje deti. Mám len teba.“

„Veď ja ťa nechcem opustiť za každú cenu, tak to nie je. Ja ťa neopúšťam. Ja ti len nechcem kaziť život svojím manželstvom.“

No napokon Karola staršieho niečo napadlo. Vložil do toho všetku svoju energiu, no tváril sa maximálne pohŕdavo, ale múdro.

„ To, že si sa s ňou oženil, je ozaj hlúposť. A toto tvoje hlúpe rozhodnutie ťa bude raz sakramentsky mrzieť, pamätaj si!“