S tebou svet bolí menej (2010, úryvok z novely)

Moju detskú myseľ zamestnávalo to, čo robí ocko v zemi. Musí mu tam byť predsa zima. Ak neprší, je tam sucho a nebude mať čo piť, ak naprší, bude tam vlhko. A stále som si vravel, že veď už nežije a teda mu to nemôže vadiť. Neje, nepije, necíti nič. Ale ako to, že žil a zrazu nežije? Vari sa ho naozaj už nedočkám? Mám sa vzdať všetkých nádejí?

Tak som vo veku necelých šesť rokov pochopil, čo je smrť ako taká, hoci tomu dodnes dobre nerozumiem.

Dva dni po pohrebe som trávil väčšinou so starou mamou, ktorej v očiach vyhasol ten šibalský plameň. No a bola pri mne aj jedna jej známa, ktorá ma strážila. Ale stráženie nie je vhodné slovo. Mňa nebolo treba vtedy strážiť, pretože som takmer nevychádzal z postele. Mohol som byť pokojne doma aj sám. Nič sa mi nechcelo robiť, po rozume mi chodili smiešne strašidelné a zúfalé detské myšlienky o smrti. Skrýval som sa pred nimi pod dekou či prikrývkou, ale nedarilo sa mi to, vždy si ma našli, pretože boli v mojej hlave.

Ach, otecko, ocko najdrahší, vráť sa mi, prosím ťa, vráť sa mi a ja ti sľubujem, že ťa nikdy viacej nenahnevám. NIKDY!!!

Na izbe sa otvorili dvere a vošla dnu stará mama. Na podnose mala dáku obilninovú kašu, pohár čaju a nakrájaný banán.

„Dneska si ešte nič nezjedol, Rob. Urob mi radosť a zjedz aspoň polovicu z toho.“

Čas obedu bol preč, ale ja som nemal na nič chuť. Nie, netrucoval som, to by som si nebol dovolil, ale nemal som na jedlo chuť. Zjedol som aspoň tanier kaše so slovami, nech mi to tam nechá, že si dám neskôr. Usmiala sa na mňa a sadla si mi na posteľ. Objala ma a prstami mi postrapatila vlasy. A hoci sme sa obaja veľmi snažili, veľmi nám to nešlo. Dakto tu už nebol a nikdy nemal byť.

Stal som sa úplnou sirotou. Stalo sa, že svoju starú mamu som mal odvtedy ešte radšej ako kedykoľvek predtým. A keďže som už nemohol byť dobrým synom, chcel som byť aspoň dobrým vnukom. Teda v tom zmysle, v akom tomu rozumie malé dieťa. Nechcel som ju hnevať a chcel som jej pomáhať.

Tisol som sa k nej ako malé mačiatko a ona si ma skryla vo svojom náručí.

„Neboj sa, Robi, budem tu stále pre teba. Ozaj, spoznala som jedno veľmi, veľmi milé dievča. Volá sa Carla a pozvala som ju zajtra k nám na návštevu. Bola by som rada, keby prišla.“

„Nechcem nikoho!“ Zabudol som na to, čo som si pred chvíľkou v duchu sľúbil a už aj som to porušil. Toto predsa dobrý vnuk nerobí. No nemohol som za to, naozaj som po nikom netúžil chcel som starú mamu len pre seba. Bola len moja a ja len jej.

„Veď ty s ňou nemusíš byť. Chcem sa s ňou porozprávať. Je mi jej ľúto, prišla o priateľa a zostala úplne sama.“

„A čo sa mu stalo? Tiež zomrel?“

„Áno, ale neviem, čo sa mu stalo.“

Mykol som plecami, že ma to nezaujíma. Nejaká Carla mi bola skutočne ukradnutá. 

„Myslím, že by mi pomohlo, keby som sa s ňou pozhovárala. Chceš sa dačo zahrať?“ zmenila tému rozhovoru aby ma zaujala.

Záporne som pokýval hlavou. „Budem spať.“ A hodil som sa na posteľ a zakutral sa pod deku, hoci vôbec nebola zima. Bolo opäť dusno a znova sa schyľovalo k búrke.

Potom prišla. Sedel som pri okne a pozeral, ako prudký vietor ohýbal stromy a kríky, ako blesky pretínali oblohu a ako sa obloha zatiahla fialovým plátnom. Zostalo dusno a potom sa spustila z oblohy sprcha. Čelo som si opieral o okno a pozeral na padajúcu vodu. Plakal som ako o dušu a v ruke stískal ockovu fotografiu. Zasypával som ju bozkami. Tak som ho chcel mať pri sebe, tak veľmi, tak bytostne mi chýbal.

Od toho času sa bolesť stala súčasťou môjho života. Sadla si na mňa a nepustila ma viac. Tvár som si tlačil na okno, dýchal na sklo a robil s prstami po ňom šmuhy. Vonku strašne hrmelo, akoby mal prísť koniec sveta. Zúfalo som myslel na ocka, zúfalo, moja detská duša sa zmietala, akoby bola v tom vetrisku tam vonku. Bol som taký osamelý, tak strašne sám, ako ten lístok, ktorý sa hnal po uliciach pod náporom vetra a tak som bol šľahaný bolesťou duše, ako bol ten lístok šľahaný dažďom.

Bol som ako ten úbohý mokrý ubitý lístok.

Bol som len lístok a nič viac a nič menej.

Čelom som začal búchať o sklo a čoskoro ma rozbolela hlava. Potešil som sa tej bolesti. Potom som zaliezol do postele no než som zaspal, dlho som počúval burácanie hromov.

Pamätám si, že ďalší deň som vstal ako znovuzrodený čo sa týka fyzickej stránky. Moje telo si povedalo že bolo dosť polihovania a nič nerobenia a detská iskrička tlmená stratou otca znova vzplanula v plamienok. Vbehol som svižne do kuchyne a hoci so smutným hlasom, dožadoval som sa raňajok, lebo som bol hladný ako vlčisko. Starú mamu to potešilo a tak mi spravila vajíčka.

„Teším sa na tú Carlu,“ neodpustila si to po tom, ako sa ma spýtala, ako som sa vyspal.

Zasa s ňou začala, tváril som sa, že ma to nezaujíma.

„Pôjdem sa hrať do podkrovia,“ povedal som. Súhlasne pokýval hlavou.

„Hlavne sa veľmi nezašpiň.“

No, pravdupovediac, pramálo ma trápilo, či sa tam od prachu zašpiním. Musel som dačo robiť, už bolo načase, bol som unudený a ubolený na smrť.

Tmavé podkrovie ma zhltlo tak rýchle ako som ja v kuchyni zhltol raňajky. Otvoril som veľkú truhlicu a povyťahoval odtiaľ staré šaty a kostýmy. Navliekol som si na seba dajaký umelý kožuch a utekal k veľkému zrkadlu, v ktorom som sa takmer nevidel, lebo bolo od sadzí a prachu. Prstami som tam napísal PAPA, pretože som už vedel troška písať. Ale potom som to s nejakou starou košeľou zotrel a konečne som sa videl. Ďalej som si skúšal rôzne handry až sa mi to zunovalo a potom som lietal hore dolu po dlhom podkroví, preskakoval krokvy. Celkom mi to šlo, len som pri jednej troška slabo dvihol nohy a rozpleštil som sa ako žaba na zemi. Od bolesti mi vyšli slzy, ale tie som potlačil. Večer som si sľúbil, že budem už plakávať len kvôli nemu a že nič iné ma nikdy nedoženie k slzám. S vreckovkou som si čistil ranu na kolene, slinil si ju a vypľuval sliny. Keď sa mi rana zdala ako tak čistá, pre zmenu som zišiel cez dom do pivnice. Za kotlom som mal skrýšu; mal som tam meče, palice, skrátka všetko na obranu ak by ma niekto napadol. Vliezol som do bunkru so starých matracov a tam som tíško čušal.

Stará mama medzi tým hore pripravovala obed a dačo piekla. Môj obľúbený jablkový koláč! Veľmi som sa tej vôni potešil, okamžite som ju spoznal ako som vyliezol z pivnice a prikradol sa k nej. Len čo zbadala moje koleno, zalomila rukami, vybrala peroxid a šla ma ošetrovať. Vydržal som to všetko – chcel som byť predsa dobrým vnukom. Spýtala sa ma čo som robil a ja som povedal, že som zakopol o hradu a spadol.

„Lietaš po povale ako malý blázon!“ ale v jej hlase nebolo badať hnev. Otvorila rúru a zbadal som, že sa tam pečú až dva plechy koláča. Usmial som sa a ona sa môjmu úsmevu potešila.

Najedol som sa a odbehol som do záhrady. Dvakrát do týždňa k nám chodil záhradník, nejaký Pierre. Mali sme veľkú záhradu, stará mama by musela v nej tráviť celý deň, aby ju udržala v poriadku. Prikradol som sa k nemu a sledoval ho ticho pri práci. Ak niečo potreboval, rád som mu pomohol. Utekal mi pri ňom dobre čas. Vedel som názvy mnohých kríkov a okrasných rastlín, dokonca daktoré aj v latinčine. Momentálne sa zaoberal ružami a tie ma zaujali.

Potom som si všimol, že pri bráne dakto stojí a obzerá si náš dom. No to musí byť ona! Pomyslel som si, tá Carla, o ktorej stará mama básnila. Nikoho nepotrebujeme, iba ak ocka!

Očividne váhala, či vstúpiť a tak zazvonila. Otvorili sa dvere a stará mama podišla k bráne, odomkla ju a vpustila Carlu na náš pozemok. A čo mňa je po nej. Ešte som videl, ako si podali ruky a kráčali spolu do domu. Odvrátil som hlavu a pozeral, ako Pierre rukami nežne hladil ružiam hlávky.