Alphonse Daudet - Jack

Niektoré ženy by nemali mať deti ani omylom – toto som si hovorila v duchu neustále, od prvej po poslednú stránku tejto knihy. Niektoré ženy si nezaslúžia takého syna, akým bol Jack. A popritom som si hovorila, že s odpornejšou postavou ako je pseudoumelec a duševný mrzák D`Argenton, som sa v literatúre nestretla.

Román Jack od Alphonsa Daudeta (1840-1897) sa začína tým, ako sa slobodná matka Ida snaží umiestniť niekam do nejakého výchovného ústavu svojho malého syna Jacka. Je jej na príťaž a ťažko povedať či vie, s kým ho vlastne má. To, že sa chlapec dostane do Moronvalovho gymnázia vlastne spečatí jeho osud nadobro. Množstvo stroskotancov vytvára zvláštny pedagogický zbor, do jedného z nich sa Ida zamiluje. Necháva tu svojho syna. Jeho spálňa, kde chovanci - študenti spia, je skutočne ponuré miesto.

Spálňa susedila so zadnými stavaniami veľkolepého paláca, so stajňou, kde sa ozýval každú chvíľu dupot koní a hrmot ustavične ťahajúcej pumpy, čo náležite dopĺňalo vlhký výzor tohto semenišťa reumatizmu; do polovice stien tiahol sa koldokola zlovestný zelenkastý pás akoby ponorná čiara. Po celý rok bolo tu vlhko, len s tým rozdielom, že podľa ročného obdobia bola vlhkosť buď príliš studená alebo príliš horúca.... Okrem toho množstvo chrobače, držiacej sa v blízkosti starého brečtana, privábene blyskotom skla, vnikalo najmenšími škárami, poletovalo, alebo pobiehalo po povale, bzučiac a šuchocúc, potom zvábené bielymi plachtami, dopadlo ťažko na lôžka.

Tu je množstvo postáv, s ktorými sa stretávame do konca románu. No hlavnou postavou je Jack, ktorý za svoj krátky dvadsať ročný život toho zažil aj za troch dospelých. Keď sa mu podarí ujsť z Moronvalovho ústavu, milenec jeho matky, D`Argenton (predtým profesor literatúry u Moronvala) spolu s bývalým kolegom sa rozhodnú spraviť z neho robotníka a pošlú ho, hoci na to nie je fyzicky stavaný, do obrovskej kováčskej haly, kde si zničí zdravie a takmer aj povesť, ale to sa vyrieši...

Malý Jack je pri zveráku. Čo by som aj desať rokov hľadal, nenašiel by som vhodnejšie slovo, ktoré by lepšie vyjadrovalo, ako ho dusí, udúša a akú úzkosť mu spôsobuje všetko, čo ho obklopuje. Predovšetkým buchot, hrozný, ohlušujúci buchot troch stoviek kladív dopadajúcich súčasne na nákovy, svišťanie remeňov, vrzgot kladiek a všetok ten hrmot ľudu v práci, tristo hrudí ťažko oddychujúcich a obnažených, ktoré mocne pracujú, vyrážajú výkriky, nemajú už nič ľudského, v opojení silou, keď svaly akoby praskali a dych sa zastavoval.

Jacka možno len obdivovať za jeho odvahu a človeka až udivuje, že svoju matku neskutočne miluje napriek tomu, že tá dá vždy prednosť svojmu milencovi D`Argentonovi, neschopnému ničomníkovi, ktorý za celý svoj život nič nedokázal. Napokon sa za Jackove peniaze rozhodne vydávať zborník, na ktorom sa sústreďujú opäť všetci stroskotanci z Moronvalovho ústavu.

ZBORNÍK BUDÚCICH POKOLENÍ

Vikomt A. d`Argenton, šéfredaktor

Čo sme, čo budeme...................................Redakcia

D c é r a F a u s t o v a. Prológ..................Vik. A. d`Argenton

Vychovávanie v kolóniach........................Evarist Moronval

Robotník budúcnosti .................................Labassindre

Liečenie vôňami........................................Dr. Hirsch

Indiskrétna otázka riaditeľovi Opery ........L...

To stačí, skutočne to hovorí za všetko. Postava D`Argentona je detailne prepracovaná do najmenších detailov jeho úbohosti, povýšenosti a absurdnej ctižiadosti. Mala som chuť ísť ho zabiť. Behá Vám pred očami živý a pritom sa rozčuľujete, že mu nemôžete dať aspoň po papuli, lebo je to literárna postava.

Krásnymi postavami je podomový obchodníkklobúkov vlastnej výroby Bélisaire, s ktorým sa stretneme niekoľkokrát. Jeho tesné topánky, spôsobujúce hroznú bolesť, ju spôsobia aj vám.

Stretneme sa s ním prvýkrát keď je Jack ešte dieťa a pozve ho skryť sa pred búrkou, potom pri Jackovom falošnom obvinení a napokon sa stanú spolubývajúcimi.

Krásna je i postava doktora Rivalsa, dobráka, ktorý Jackovi veľakrát pomôže, dokonca zachráni život, aj keď nie vždy je to možné...

Úžasné sú Daudetove prirovnania a opisy. Je to všetko komické i tragické zároveň. Povážte:

Nadarmo vynakladá správa značné úsilie, nadarmo charita robí, čo môže, nemocných je stále viac ako miesť na ich prijatie. Lebo ten dravý Paríž vie vytvárať choroby všetkého druhu, vynachádzať neznáme, nepredvídané, zložité pomocou neresti, biedy a všemožných kombinácií týchto dvoch základných prvkov utrpenia. Početné ukážky jeho umenia nachádzali sa tu žalostne rozložené, tu na týchto nevľúdnych laviciach čakárne. Podľa toho, ako prichádzali, rozdeľovali ich do dvoch skupín: na jednej strane ranení, tí, ktorých kolesá v továrňach, ozubia parných strojov, kyseliny vo farbiarňach zmrzačujú, oslepujú, zohavujú; na druhej strane postihnutí horúčkou, málokrvní, suchotinári s trasúcimi sa údmi, so zaviazanými očami, s rozličnými kašľami, dutými, piskľavými, ktoré akoby na seba čakali  a razom sa ozývali ako nástroje srdcervúceho orchestra. A aké handry, aké topánky, aké klobúky, aké kabáty! Dôsledky biedy v najstrašnejšej podobe: diery zapchané blatom, franforce odevov zmáčané kalužami, lebo väčšina týchto nešťastníkov prišla pešky, vlečúc sa ako Jack.

Alebo opis stroskotanov, ktorých vábi ako svetlo nočného motýľa Zborník budúcich pokolení:

Inak ten istý okruh ľudí, to isté zloženie. Labassindre v tmavozelenom zamatovom kabátci a vysokých čižmách a la Faust i doktor Hirsch s kabátom pofŕkaným od chemikálií a Moronval v čiernom fraku vyblednutom na švoch, s bielou kravatou sčernetou v záhyboch, ďalej „synova teplých krajov,“ večný Egypťan s napätou kožou a Japonec šafranovej pleti, i synovec Berzeliov a muž, ktorý čítal Proudhona. Bola tu celá tá čudácka perepúť, vyziabnutá, vychudnutá, vyhladovaná, ale stále plná ilúzií, s rukami horúčkovite rozochvenými, so žalostnými očami bez bŕv, spálenými od hľadenia do hviezd. Povedali by ste, že je to tlupa pútnikov z Orientu na ceste od nejakej neznámej Mekky, ktorej zlatá lampa stále uniká za obzorom. Za tých dvanásť rokov, čo ich poznáme, z parížskej dlažby povstali iní fanatici, aby nahradili mŕtvych a doplnili rady. Nič ich neodstrašuje, ani sklamania, ani choroby, ani zima, ani horúčava, ani hlad. Idú, ponáhľajú sa. Nikdy nedôjdu. Uprostred nich d`Argenton, lepšie živený, lepšie odetý, podobal sa bohatému hadžimu putujúcemu medzi bedármi so svojím háremom, svojim fajkami, svojimi pokladmi. A žiariaci výzor jeho tváre tohto večera zvyšoval uspokojenú márnomyseľnosť, blahé vedomie triumfu.

Tak takto nejako, aspoň vzdialeno podobne, by som chcela vedieť niečo opísať. Má to grády, vkus, je to vtipné a je to realisticky vykreslené ako v prípade, keď d`Argenton číta svoju nekonečne dlhú a nudnú báseň:

Pred týmto žičlivo nakloneným poslucháčstvom odvíjali sa verše so zúfalou zdĺhavosťou a jednotvárnosťou, akoby kolovrat odvíjal nekonečnú priadzu. Nebolo im konca.

Jack, tento skutočný hrdina, neustále dopláca na svoju dobrotu, odvahu a odhodlanie a môžeme sa iba pýtať, po kom ten chlapec je taký dobrý a plný ušľachtilých citov a ideálov. Pretože jeho matka je úbohá plastelína v rukách odporného d`Argentona, s ktorým sa navzájom s Jackom nenávidia, avšak z Jackovej strany je nenávisť oprávnená.

Jack, nemanželské dieťa, kováčsky robotník, kurič na parníku a napokon nádejný študent medicíny, je pre mňa nezabudnuteľná literárna postava plná toho najkrajšieho, čo skutočným ľuďom chýba. Na záver len toľko – ak by bol Jack skutočným, rada by som ho poznala osobne.

Citáty prevzaté z prekladu Teofila Ušáka, Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983, edícia SPKK.