Anička Černochová

Musí prejsť nejaký čas, aby sa tá ktorá záležitosť človeku pekne v hlave usporiadala. U mňa to platí dvojnásobne. A preto teraz, keď to mám už dávno usporiadané ma mrzí, že čas sa nedá vrátiť a ešte čo to napraviť.

V roku 1995 bolo v okolí Nového Mesta nad Váhom veľké haló ohľadom novej knihy príbehov a povestí z Považia od spisovateľky Anny Černochovej. Knižku s názvom Tajomný kočiš kúpili rodičia aj mne. Aj vďaka ilustráciám Karola Ondreičku sa stala jednou z mojich najmilovanejších knižiek vôbec. Na konci piateho ročníka som ju dostala v škole za priemer 1,0. V kníhkupectve som si ju vymenila za inú.

Potom vyšlo druhé pokračovanie, tretie, štvrté, ale tieto knižky som si už nekúpila.

Prešlo deväť rokov,  kým som sa po maturite v lete 2004 odhodlala (ale nie po dlhých úvahách), že vyťukám na telefóne číslo Anny Černochovej, poviem jej v skratke kto som a čo od nej chcem, pričom ju pozvem niekam do kaviarne na pokec.

Na moje prekvapenie táto pani súhlasila a tak sme sa stretli v novomestskej cukrárni Elán pri multivitamínovom džúse a ona spustila čo to obnáša, vydať knižku. Bola trpezlivá a všetko mi pekne vysvetlila, vyprevadila som ju domov, čo bol pekný kus cesty. S radosťou som jej niesla tašku nákupu. Onedlho som jej priniesla moju novelu Návštevné dni, alebo dni keď prichádzali On a on. Potom som sa u nej ukázala asi až po dvoch mesiacoch, vľúdne ma prijala vo svojom byte na Brigádnickej ulici. Povedala mi, že štylisticky je to na veľmi dobrej úrovni, ale že porovnávam neporovnateľné, príliš uvažujem, že skrátka, zo sto strán spraviť desať pätnásť a bude to o niečom. Len tak som to prelistovala a na každom papieri bolo červené more jej poznámok a pripomienok.

Dala som si jej podpísať knižku Tajomný kočiš, kde mi napísala do venovania „budúcej spisovateľke Janke.“

Bolo mi na zvracanie, hrozne, povedzme až na umretie. Bola som zo seba sklamaná a nešťastná. Knižku Tajomný kočiš som vrazila na dobré dva roky do police a ani náhodou som sa jej nechytala. Nie, ja som sa na pani Černochovú nehnevala, bolo mi zle zo mňa, že som jej vlastne takú hlúposť dala čítať. To, aká to bola hlúposť, mi došlo až časom.

Ak som sa aj hnevala, možno na to, že mi to popísala skrz naskrz a bolo mi pri čítaní jej poznámok zo mňa samej tak neskutočne zle, že som s písaním prestala na dobré dva roky.

Neodvážila som sa od jesene 2004 do mája 2006 (keď dozrel čas, aby som začala písať román Opovážlivosť), napísať ani jediný riadoček.

Počas tohto času mi to však všetko došlo; mala pravdu, treba čo to odžiť a až potom písať. Nejaké fantazmagórie nikoho zaujímať nebudú.

No nemala som viacej odvahu ukázať sa jej na oči po tej mojej autorskej blamáži. Keby sa ma spýtala, či píšem, čo by som jej asi tak povedala? Že totálne ste ma znechutili? Lebo ona ma znechutila, ale asi sa to tak muselo stať. Viem, že ma nechcela odradiť, iba usmerniť a teraz priznávam, mala vlastne pravdu. Vo všetkom. Tú novelu by som nikomu nedala čítať ani za neviem čo, iba ak do Kocúrkova.

Mala som možnosť párkrát ju stretnúť, ale nepobehla som za ňou, neozvala som sa, nechala som ju zamyslenú prejsť neďaleko mňa. Dokonca som ju o pár rokov stretla v knižnici, kde mala v suteréne prednášku o rozdielnosti textov piesní a básní. Nezišla som dolu, na moju večnú škodu.

Avšak stále som si vravela, že spravila vtedy pre mňa neskutočne veľa, spravila pre mňa veľa už len tým, že napísala všetky svoje knižky.

Vo februári 2012 zomrela. Vôbec som nevedela, aká bola chorá, čím všetkým si prešla.

A ja sa jej vlastne už nikdy nepoďakujem za jej čas, za jej rady, skrátka za všetko.

No nič si však nevyčítam, stalo sa, čo sa stalo.

Avšak nemala by som na duši pokoja, keby svet okolo mňa nevedel, že spravila pre mňa veľmi veľa. Ďakujem jej.

Z jej kníh mi v zbierke chýba už len jedna (myslím na tie, kde je autorom iba ona, nie spoluautorom). A prajem si, tak strašne veľmi si prajem, aby sa je slová stali skutočnosťou. Lebo viem, že ich vtedy napísala vo všetkej svojej úprimnosti a ochote pomôcť.