ASOCIÁCIE moje drahé :)

U mňa ďalší dôvod, prečo mám rada čítanie a knihy. Vždy, keď nejakú čítam, dačo sa stane alebo som v nejakej konkrétnej situácii, že si potom s tou danou situáciou budem naďalej danú knihu spájať. Potom, časom, vždy keď sa na tú knižku pozriem, pekne sa mi v mysli vybaví, čo som s ňou zažila. Každé viacej či menej dôležité obdobie môjho života je spojené s nejakou knižkou.

A tak ma pohľad na detskú knihu Rozprávky spod vŕby (Kenneth Grahame) prenesie do povianočného času, keď som bola štvrtáčka na ZŠ. Presne si vybavím jedno popoludnie, ktoré som strávila čítaním tohto darčeka pri našom stromčeku. 

Práve prebiehajú ZOH v Nagane, som siedmačka a maródujem. Ležím v posteli a čítam krásne ilustrovanú knižku Tajomný kočiš od Anny Černochovej. Konkrétne sa mi vybavuje Príbeh o Emke a História cintorínov v Čachticiach. S krásnymi ilustráciami akademického maliara Karola Ondreičku má angína ľahší priebeh. Pijem čajíček od maminky a papkám piškótky a neviem prestať pozerať na nádherné perokresby. Táto knižka je azda moja najmilovanejšia zo všetkých a teší ma takmer 20 rokov.

Kvety v podkroví - to je víkend počas jarných prázdnin v ôsmej triede. Čítala som celú sobotu a nedeľu. Sestra chodila okolo mňa, chcela sa rozprávať, ale ja som nereagovala a nezdvihla zrak od stránok knihy. A tak ak dakto spomenie Virginiu Andrews a jej Kvety v podkroví, vidím seba samú, ako sa nehnem dva dni od čítania.

Blíži sa polrok v druhom ročníku na obchodnej akadémii a mne je treba opakovať podnikovú ekonomiku. Je toho hrozne veľa a ja som si rozčítala Čachtickú pani Joža Nižnánskeho. Piatok popoludní bojujem sama so sebou čo skôr. Hovorím si, že čím skôr sa zbavím denného prídelu ekonomiky, tým skôr sa môžem vrhnúť na Báthoryovú. Ležím na bruchu a horlivo opakujem asi dve hodiny ekonomiku a keď čas uplynie, vrhám sa na knihu. Vydanie ešte z 50.tych rokov, slovesá s ypsilonmi. Čítam a vravím si v duchu, že aj ja by som rada dajakého Lederera, Drozda či Kalinu. 

Mám pred sebou záverečné písomky v treťom ročníku, je stred júna, ja sa učím a na nešťastie si rozčítam dvojdielny životopis Voltaira od Jeana Orieuxa. Sedím v otvorených balkónových dverách, natieram si svoje biele nohy, ktoré sa mi nechcú opáliť a čítam si, ako Voltaire-bábo ušiel smrti, aby nás všetkých predbehol svojím rozumom. Vtedy sama Deista hltám jednu stránku za druhou a (naveky) sa do Voltaira zamilujem, láska trvá dodnes.

Toto sú moje najnajnaj asociácie. Rada by som privítala vaše! Teším sa.