Čo s knihou po prečítaní?

Dať ju do police, predsa. Vytvoriť jej miesto, kam bude patriť. Ale pekne po poriadku.

Asi dva týždne pred Vianocami som zažila v Trenčíne radostnú chvíľku. Môj duch sa zaradoval ako duch žalmistu zo Starého Zákona, keď Jahve vylieval na neho svojho ducha odpustenia. Čo sa stalo?

Kníhkupectvo, do ktorého som šla sestre kúpiť pod stromček knihu, bolo plnučičké plné ľudí. Všetci sa kutrali v knihách, vyberali, čítali, motali sa s knihami hore dolu, pri pokladni „šóra.“

Mala som obrovskú radosť, že ľudia skutočne kupujú knihy – keď aj možno inokedy nie – ale aspoň ako vianočné darčeky. Pre vyštudovaného knihovníka, pre človeka, ktorý miluje tlačené knihy a bojuje proti „E-knihám“ to bol slastný zážitok. Okrem tej pre sestru som tam objavila aj dve pre seba, lebo ako mi rodinní príslušníci povedali, kúp si pod stromček čo len chceš.

No a potom nastal deň D a spod stromčeka sme vybrali niekoľko kníh; sestra dostala knihu odo mňa aj od rodičov, otec dostal od sestry, môj drahý dostal knihu od mojej sestry, sestra od toho svojho, na mňa čakala pár dní v Krajnom, týždeň dozadu som si z Brna doniesla tri knihy. Toto je na Vianociach krásne; že pribudnú noví členovia rodiny, skutoční kamaráti. Sú všade, kde je len trocha miesta, listujú sa, kutreme sa  v nich, vrháme sa na ne. Tešia sa všetci, mama tak ani nie, lebo ich nemáme už kde dávať. Ja si však svoje nosím k sebe do Kálnice už aj z Krajného, takže vždy sa uvoľní pre tie moje nejaký priestor.

Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, tak prečo by to neplatilo aj o knihách?

Svoj knižný fond som si začala budovať už na strednej škole za peniaze z brigády. To boli základné kamienky stavby, ktorá sa rozbehla, keď som si našla po škole zamestnanie. Vtedy sa to už rozbehlo na plné obrátky.

Preto ma nedávno šokoval výrok človeka, s ktorým prichádzam do styku. Je vzdelaný, inteligentný a je mi sympatický. A predsa povie takú nehoráznosť, že vraj čo s knihou po prečítaní? Je drahá, prečítaš ju raz a k čomu je? Je na zahodenie. Zavadzia a treba sa jej zbaviť.

A čakal, že mu pritakám.

Nepritakala som.

Hrôza. Alebo po novom – no hróza!

Ja som mu vysvetlila, že mám niekoľko stoviek kníh na troch adresách a že za nič na svete by som nevyhodila ani jednu z nich. Povedala som mu, že niektoré knihy som čítala viackrát. V niektorých knihách mám milé kapitolky, milé postavy, ktoré si rada listovaním pripomínam. On na to, že to je možno niekoľko kusov kníh, ale k čomu sú mi stále tie ostatné? Na oštaru. Vyhodiť to.

Ako by som mu vysvetlila, že tie knihy sú skladačkou môjho života?

Že mi pripomínajú to dobré aj to zlé, čo som zažila, keď som ich čítala?

Že sú to moje kroniky, kým mi bude pamäť fungovať?

Že sú to hromady asociácií "čo-kde-kedy-ako?"

Že sú to darčeky, ktoré som dostala?

Že sú to knihy za študijné výsledky?

Že si tvorím vlastnú knižnicu, ktorá je vlastne verejne prístupná?

Že ich nečítam len ja, ale ich požičiavam ľuďom z rodiny, kolegom, priateľom, skrátka každému, kto má záujem?

Že sú to vlastne nie ľahko zarobené peniaze?

Že kúpou knihy nikdy nemôžem vyhodiť peniaze do „luftu?“

Námestie svätej Alžbety od Jašíka či Nižnánskeho Čachtickú pani som čítala niekoľkokrát. Asi preto, že Námestie natáčali v Novom Meste a k Čachticiam mám citový vzťah. Možno preto. Černochovej Tajomného kočiša som čítala nespočetne veľakrát, lebo sú to príbehy z okolia, osobne som autorku poznala a Ondreičkove ilustrácie sú pastvou pre moje oči. Bodenekova Ivkova biela mať je síce pre deti, ale nemám problém čítať ju znova a znova. S knihou od Christophera Hitchensa o Thomasovi Painovi som v čase vyznávania deizmu dokonca spávala pod vankúšom. Age of reason od Paina bola mojou modlitebnou knihou a Paine bol pre mňa Posol Boží. Má to znamenať, že ak som zmenila svetonázor, mám tie dve knihy vyhodiť?

Mám v polici dokonca aj Jehovistickú Bibliu, v ktorej si rada listujem. Dobrý preklad.

Knižky, ktorých obsah mi nie je veľmi po vôli som dala do sekcie „pre choromyseľných.“ Neberiem to však smrteľne vážne. Možno boli autori iba v nejakom ošiali, ktorých mám pár za sebou aj ja. Je to však taká šamanská literatúra. No ani tej sa nechcem zbaviť. Ja osobne verím v reinkarnáciu, ale mimonáboženskú. Ide o obyčajnú racionálnu recykláciu duše. :) Keď zbadám knižku od Hare Krišnovcov, hneď si spomeniem na slová toho, od koho som za pár centov tú knihu vzala. „Už len to, že sme sa narodili na Slovensku, je riadne zlá karma a treba na sebe pracovať.“

Sú však knihy, ktoré som síce doniesla domov, ale do police si ich nedám. Napríklad tie o sexe; sex je moja obľúbená téma a ešte obľúbenejšia činnosť. Monogamný. Preto kniha, kde sa píše, že nevera s bývalým parterom nie je nevera a má sa tolerovať ako niečo normálne, nemá v mojej polici miesto. Je jej chuderke súdené len tak sa povaľovať po príbytku. Asi ju zanesiem do antikvariátu.

Veľa kníh je o ľuďoch, ktorým som za mnohé vďačná; o Voltairovi, už zmienenom Painovi, V+W, Bodenekovi, Dawkinsovi, Hitchensovi, Jacobim, no mnohé sú zasa nimi napísané.

Mnohé sú o mojich obľúbených témach; vegetariánstvo, kynológia, ochrana a práva zvierat, živá i neživá príroda, vesmír, filozofia, história, religionistika, geografia, slovníky. O množstve kníh o anglickej a nemeckej gramatike nebudem vravieť, ale napíšem to tu.

Raz prečítať a vyhodiť!

Takéto "odporúčanie" doniesla nedávno sestra od našej spoločnej kaderníčky, ktorá sa pýtala, aké darčeky sme si dali. Keď jej sestra povedala, že najmä knihy, spýtala sa sestry, že čo s nimi toľkými robíme, ona by to vyhadzovala. Otcova sestra našla pri kontajneri na kôpke zviazaných novín položenú krásnu knihu o rôznych prírodných zaujímavostiach po celom svete, ktoré sa oplatí vidieť. Aké šťastie, že kontajnery boli plné a kniha zostala vonku na vzduchu. Aj takýto jedinci sú medzi nami.

Takže v žiadnom prípade raz prečítať a vyhodiť.

Ak na územie, ktoré obývam nedopadne nejaký meteor alebo ak tu v tretej svetovej, ktorá už začala, nepadne nejaká bombička v mene USA demokracie, moja knižnica sa bude rozširovať a vždy sa nájde miesto na nové prírastky.

Lebo ako som už písala v Óde na knihu, dve veci ma držia pri živote. Jedna je nehmotná a druhá hmotná, no obe existujú a nevyžadujú iba slepú „vieru.“ Je to schopnosť milovať a tá hmotná je práve kniha.

Každá jedna, ktorá mi prešla prstami, očami a mozgom, je moje milované dietko, posvätný predmet zasluhujúci úctu a rešpekt.