Denis Diderot - Mníška

Hoci kratučká anotácia na zadnom obale knihy hovorí, že ide o psychologický román, rozsahom ide skôr o psychologickú novelu. Diderotovi, ktorý si prešiel vývojom podobným ako ja sama (od teistu, cez deistu a agnostika až k ateistovi), zostal však veľký zmysel a cit k náboženským záležitostiam. Hlavná postava, mladá Zuzana Simoninová, mníška z donútenia, je stelesnením nábožnosti a oddanosti náboženskému presvedčeniu. Keďže nie je dieťaťom matkinho manžela, ale výsledkom jej „hriechu,“ matka ju donúti vstúpiť do kláštora. V prvom kláštore však k sľubu nedôjde, v druhom ho zloží, hoci ani sama nevie ako sa to stane.

A potom sa to už „rozšupne.“

Po smrti obľúbenej predstavenej na prázdne miesto nastúpi predstavená-mrcha, ktorá poberie z ciel Starý i Nový zákon a každej vráti cilícium a korbáče.

Sama Zuzana sa charakterizuje nasledovne.

„Po prvé, stále som neskrývane žialila za prvou predstavenou. Za každých okolností som ju chválila, pri každej príležitosti som ich obe navzájom porovnávala, čo pre novú vyznievalo nepriaznivo... Po druhé, spálila som kajúcnickú košeľu a odhodila korbáč. Nahovárala som na to aj priateľky a niektoré som získala, aby nasledovali môj príklad. Po tretie, zaobstarala som si Starý i Nový zákon. Po štvrté, odmietla som sa pridať na čiukoľvek stranu a vyhlásila som, že som kresťanka, a nie jansenistka alebo molinistka. Po piate, prísne som sa pridržiavala kláštorných pravidiel, no nechcela som robiť nič okrem nich... K organu som si sadla iba vo sviatočné dni. Spievala som iba v zbore...“

Zuzana prežije to, čo by iné zabilo, no napokon sa vďaka vikárovi ocitá v novom kláštore v Longchamp, kde je predstavená – pre zmenu – lesba. A to nie hocijaká, ale vášnivá, odhodlaná šupnúť sa mníške do postele, povyzliekať ju a vybozkávať. Dokonca sa pri nej aj...

Napokon prichádza nový spovedník, ktorý sa jej prizná, že ho tiež donútili stať sa mníchom a neskôr kňazom. Sám jej povie, že kláštor je dobrý na to, aby sa tam človek načisto zbláznil. Mníšok, ktoré sa zbláznili, je v tomto krátkom príbehu habadej. Nový spovedník ich približuje v rozhovore so Zuzanou takto:

„ Niektoré mníšky utekajú za predstavenou, padnú pred ňou na kolená a hľadajú u nej útechu, iné sa hodia dolu tvárou na zem v cele alebo pred oltárom a prosia nebesá o pomoc, niektoré si rozkmášu šaty a trhajú si vlasy, iné hľadajú hlbokú studňu, vysoké obloky, povraz, a zavše niečo z toho nájdu, iné po dlhých mukách upadnú do akejsi otupenosti a ohlúpnu, niektoré, najmä slabšie, menej odolné, zožierajú sa žiaľom, no sú aj také, ktorým sa pomätie rozum a stanú sa nepríčetnými. Najšťastnejšie sú ti, v ktorých sa znova a znova až po hrob rodia isté ilúzie. Ich život plynie medzi nádejou a zúfalstvom.“

Veď si môžete prečítať sami. Zuzana sa drží rád spriazneného spovedníka. Ten jej pomôže nečakaným spôsobom...

Pútavý príbeh, ktorý sa dá zvládnuť v pohode za jeden deň. Kde sa to všetko v tom bezbožnom Diderotovi len vzalo..?!