Imre Kertész - Člověk bez osudu

„Tak jen hlavou dolů a nikdy neztrácej svou beznaděj!“

Asi pred rokom po vydaní môjho románu som si povedala, že ak by som chcela Nobelovu cenu za literatúru (ha-ha-ha), mala by som si prečítať dačo od autorov, ktorí ju skutočne získali. Následne som spoznala tvorbu Selmy Lagerlöf. Potom som si len tak pozerala v internetovom kníhkupectve knižky, ktoré by mi mohli skrášliť police, ktoré by som túžobne očakávala, ale predovšetkým ktoré by mi robili spoločníka a hladili dušičku. A takto nejako som objavila knižku od Imre Kertésza – Člověk bez osudu (z maďarského originálu „Sorstalanság“ preložila Kateřina Pošová).

V úvode románu hlavný hrdina spomína na svoje detstvo predtým, ako skončil v koncentračnom tábore; prvá láska, no najmä na rodinné stretnutie pri príležitosti odchodu jeho otca do tábora. Stretnú sa rôzni príbuzní a preberajú situáciu Židov. Každý má svoju teóriu čo sa to so Židmi robí a prečo sa to robí. Niekto dačo povie o nejakých zárukách, no odchádzajúci nemá najmenšiu ilúziu, že jemu ako Židovi niekto niečo garantuje:

„Otec pokrčil rameny a odvětil, že nejen v obchodě, nýbrž ani „v ostatních oblastech života“ teď už  na nic neexistuje žádná záruka.“

Otec odíde a krátko po ňom odíde aj jeho syn. Najskôr si myslí, že bude len pracovať a keď sa bude snažiť, vráti sa domov, do zabehnutých koľají. Časom a čoraz hroznejšími skúsenosťami si uvedomuje, že domov sa nevráti. Teória o spaľovni mŕtvol?!

„A snad měli pravdu i ti, kdo začali mít podezření už i při pohledu na kouř, stoupající k nebi zpoza vzdáleného řídkého lesíka, a nejspíš právem si kladli otázku: to je tedy ta epidemie tak velká, že je tolik mrtvých?“

Podmienky na „prácu“ sú hrôzostrašné, napokon získa niekoľko ochorení, až si napokon myslí, že sa stal súčasťou nejakého pokusu, kde ho tajne pozorujú ako bude človek zomierať – od hladu. Tejto teórii naplno uverí. Nečudujem sa. Veď napríklad topánky sa mu na zakrvavených zranených nohách prilepia na kožu, až má napokon pocit, že sa stali súčasťou jeho vlastného tela.

Velitelia a dôležití muži v tábore ho privedú k tejto myšlienke.

„Jeden z nich si vymyslel plyn, druhý hned na to sprchy, třetí mýdlo, čtvrtý přidá květinový záhon, a tak dále. Některý nápad prodiskutovávali a vylepšovali třeba i déle, zatímco jiné přijali s radostí a hned, pak vyskočili ze svých židlí (nevím proč, ale na tom vyskakování jsem trval) a vesele si plácli – alespoň já sem si to všechno uměl představit velice snadno.“

Človeku sa skutočne až nechce veriť, že prežije a vráti sa do Budapešti.

Autor, ktorý toto všetko prežil na vlastnej koži, získal v roku 2002 Nobelovu cenu za literatúru. Jeho nešťastný príbeh sfilmoval v roku 2005 Maďar Lájos Koltai.

„Všichni se mě ptají jen na utrpení, na „hrůzy“: zatímco pro mě je snad právě tato zkušenost tou nejpodstatnější. Ano, o tom bych jim měl vyprávět, až se mě zeptají příště. O štěstí v koncentračním táboře. Pokud se ovšem zeptají. A pokud na to nezapomenu i já sám.“

Výborná, avšak neskutočne smutná a hrôzostrašná knižka, ktorej dej mi ešte dlho rezonoval v mysli. Autor by si zaslúžil Nobelovu cenu za to, že mu zostala túžba (vôľa?!) žiť. Len tak, medzi ľuďmi na tomto poondiatom svete.