Ion Druce - Biely kostol

Mesiac dozadu som ani netušila, že nejaký Ion Druta (v prekladoch aj Ion Druce, narodený 1928) vôbec existuje. Natrafila som náhodou na jeho román Biely kostol (Belaja cerkov, Biserica alba) pri hľadaní kníh o kostoloch. Román moldavského autora vyšiel aj pod názvom Dve Kataríny.

Román je nádherným dielom zobrazujúcim panovanie Kataríny Veľkej, poľného maršala Poťomkina počas veľkej turecko-ruskej vojny a všetkých zvyklostí na cárskom dvore v Petrohrade.

No rovnakou mierou je aj o Kataríne, obyčajnej moldavskej žene, prezývanej aj Katarína Malá v lepšom prípade, či strašiak do kapusty v horšom prípade. Ako jediná dedinčanka vo vojnovom období nepodľahne zlým mravom a stará sa nielen o šesť sirôt, ktoré vojna vyrobila, ale aj o polozrúcaný kostol bez strechy, ktorý ako jediná i po odchode pravoslávneho kňaza považuje za chrám Boží. Túži po jeho obnovení, starostlivo uchováva jedinú ikonu Panny Márie, ktorá v kostole zostala, zháňa a prosí ľudí v dedine Okolina, aby jej s obnovou kostola pomohli. Väčšinou sa jej vysmejú...

Druce s citom opisuje nielen krásu moldavskej prírody, ale aj nešťastia, ktoré postihli obyčajných chudobných ľudí počas vojny.

„Predstavme si, ako v tú neskorú jeseň,  keď sa naši predkovia po dlhom putovaní vrátili domov, vyzeral ich rodný dom. Zhorela slamená strecha, lebo ju nemal kto zahasiť, zhoreli okná, dvere, zhorelo všetko, čo bolo v dome. A pretože ani potom nemal kto hasiť, zhorela maštaľ, zásoby dreva, sušený hnoj nachystaný na zimu na kúrenie, aj minuloročné viničné šľahúne. A keďže zase nemal kto hasiť, zhorel prútený plot, vráta, zhoreli dve višničky aj jedna čerešnička. Potom, keď už ani horieť nemalo čo, spustil sa do ešte horúceho popola prudký letný dážď. Pod ťarchou toľkej vody sa premočila a prevalila povala, takže teraz napoludnie, keď je slnko najvyššie, svieti cez zhorenú strechu, cez prevalenú povalu rovno do domu.“

Ale kto dá všetko zničené do poriadku rýchlejšie, ako títo obyčajný skromní ľudia?! Kto sa potom dokáže viacej tešiť z najkrajších sviatkov roka?! Niektoré Druceho opisy sú nádherné, či už ide i moldavskú prírodu, životaschopnosť ľudí, vieru či vianočné koledy v podaní detí.

„Tajomstvá, samé tajomstvá... A len čo vo vzduchu zakrúžili prvé snehové vločky a nadišiel ten najkrajší deň, v kŕdlikoch sa rozbehli po celej dedine. Vojdú do dvora, a keď si od gazdu vypýtajú dovolenie, zastanú pod oblokom a tenkými hláskami začnú spievať o troch kráľoch od Východu, ktorí sa z ďalekých krajín prišli pokloniť dieťatku narodenému v jasličkách... Detský spev je naozaj jedným z najväčších divov sveta. A už sa zborová koleda detí vznáša, vystupuje na zasnežený západný kopec, no vtom sa pošmykne a zletí dolu, takú výšku ešte nezvládze...“

Zostaňme ešte pri tých obyčajných vojnou ničených ľuďoch. Modlili sa, modlili (teda daktorí, tí ako Katarína Malá, iní si navzájom kradli, ubližovali a závideli).

„Po horúcom suchom lete prišla mierna, smutne zádumčivá jeseň a po dubových lesoch sa rozletel chýr, že vinice nevídane zarodili. Neboráci, pri tom večnom potĺkaní už aj zabudli, že na svete jestvuje taký zázrak, ako je vinič obťažkaný sladkými strapcami. A zrazu takéto dačo...“

Aj Kataríne sa čo to urodilo pri domčeku po rodičoch a vyrobí si svoj vlastný tulburel, čiže mladé víno. Katarína chodí po dedinčanoch a prosí ich o víno pre kostol či o pomoc pri jeho obnovení.

Zoznamujeme sa so Starým Pasarem, čiže Cruntom a jeho synmi, zlodejmi koní, či jeho príbuzným Taicom, kšeftárom na bojových poliach,  ktorý zo sliviek vyrába bájnu cujku. Hoci sú si príbuznými, majú sa viacej v nenávisti ako v láske. Pasare sa ožení so ženou, ktorú mu obrábali všetci synovia a bohatý Taica si vydržuje popri žene mladú tučnú mníšku, ktorá s ním chodí po kšeftoch.

Nedá mi to, ešte jeden nádherný opis:

„Nastala dlhá zimná noc. Kdesi v diaľke sa ozýval opitý spev hostí, čo sa vracali zo svadby. V pitvore na slamenej podstielke vrčala zo sna Ružka. Vonku zavýjal vietor, hádzal do obloka snehové krúpky, ale okolo polnoci sa všetko utíšilo. Stíchli doliny okolo Dnestra, upokojil sa vietor aj fujavica. Navôkol sa rozprestierala nekonečná striebristo biela pustatina a mohlo sa zdať, že prejdú tisícročia, kým tento sneh zmizne a zem pod ním začne dýchať. Spoza kopca vyšiel mesiac. Vlastne nevyšiel, ale odrazu vyhupol, vyskočil, našiel v dnesterskej doline malý domček zapadnutý v závejoch, potom oblôčik a zlatistý lúč už nahmatal v tme aj prípecok a pomaly sa blížil k rodinke, ktorá utrápená, užialená zaspala.“

No nesmieme zabudnúť, že popri Kataríne Malej a intrigách a vládnutí Kataríny Veľkej, pozornosť sa venuje aj svätcovi s vychýrenou povesťou, otcovi Paisijovi, kňazovi a mníchovi, ktorého za jeho zásluhy počas veľkého cirkevného sviatku Nanebovstúpenia vyznamenajú zlatým krížom a povýšia ho do hodnosti archimandritu. Zmýšľanie a život otca Paisija je skutočne zaujímavý, krásna je kapitolka, keď ide na púť k nemu Katarína Malá a rozpráva o svojom živote v Okoline. Nie som veriaca, ale viera týchto dvoch ľudí je proste nádherná, rovnako ich vzájomná úcta a láska. Takto mu opisovala situáciu v ich dedine.

„Ak mám pravdu povedať, dôstojný otče, naša dedina celkom zdivela. A keď človek žije medzi takýmito spustnutými ľuďmi, zavše si povie, a čo ťa po tom! Lenže prejde rok, dva, tri a stanú sa z nás divosi. A zase pôjdeme jeden proti druhému, zase sa budeme ruvať a nebudeme vidieť nič, iba vlastné výhody, akoby medzi nás nikdy nezostúpil Syn boží.“

Mladý novic z Neamtského kláštora, Ján, rodák z Transylvánie a priateľ otca Paisija, ide s Katarínou do Okoliny, pomáha jej s deťmi a napokon s pomocou bratov Cruntovcov sa im podarí aj nemožné. Kto by povedal, že zázrak dobra sa stane po ich spoločnom hriechu krádeže? Alebo ide o nevinnú zábavu a vlastne dobrú vec, keď sa kradnutím vráti kradnuté tomu, komu to náleží? No predsa sa Ján pred týmtočinom pomodlí za dobrú vec.

„Pane, vo svete, ktorý si stvoril, vládne neprávosť. Môj um nevie nájsť pravú cestu, a ak už niet inej cesty návratu k tebe ako cez ťažké hriechy, daj nám svoje požehnanie aspoň na túto cestu.“

Hlavných hrdinov je tu viacej; Katarína Veľká, no najmä Najjasnejší – maršal, knieža Poťomkin. Vďaka nemu padne Izmail, no ani to neodradí cárovnú od novej, oveľa mladšej a sebavedomej lásky Zubovova.

 „Poľný  maršal bol celé dni zamknutý vo svojej pracovni a krátil si čas tým, že drahokamami vykladal mapu Novorossijského kraja, ktorú si vlastnoručne urobil. Naprílad smutné šedé opály označujú obrovskú pustatinu od Dnestra po Azovské more, od Poltavy až po Čierne more. Cez tieto spustnuté, kavyľom a palinou zarastené stepi sa ťahajú cesty vyložené červenými rubínmi... Upokojujúco pôsobiace lazurity vykresľujú pobrežie Čierneho mora, unikátny tyrkys, ktorý mu závidia zberatelia v celej Európe, označuje Krym, a to nie je len polostrov, nie, je to koruna ruskej ríše, ponorená kvôli udržaniu svojej krásy do Čierneho mora. Áno, čaká ho neuveriteľné množstvo práce...“

Sám Poťomkin zažíva to, čo sa raz prihodilo Orlovovi.

„V dňoch svojej búrlivej mladosti, keď vytlačil Orlova zo srdca i z postele panovníčky, prišiel raz do Zimného paláca a ako vystupoval na prvé poschodie, hore mramorovým schodiskom, stretol porazeného soka, ktorý z toho istého poschodia schádzal. Grigorij Alexandrovič sa zatváril priateľsky, prvý sa pozdravil a spýtal sa, čo je v paláci nové. „Nič,“ odpovedal Orlov. „Iba ak to, že ty ideš hore a ja dolu.“ Každý chvíľku ťahá pílku. Raz si hore, raz dole, je to už raz tak, ale čo sa dá robiť, keď on sa nenarodil na to, aby bol dolu.“

Nech je Poťomkin akýkoľvek, je hlboko veriacim mužom. V Černigove mu učaruje chrámový zvon, ktorý ma zázračnú moc veštiť. Počas jeho návštevy v Černigove sa striedajú štyria zvonári a zvon musí neustále zvoniť.

„O polnoci sa znepokojení obyvatelia mesta vyhrnuli na ulicu, zhromaždili sa pred chrámom a spytovali sa jeden druhého, čo sa stalo. Tí, čo mali menej viery a viac humoru, sa uškŕňali: Najjasnejší vyzváňa sám sebe.“

Napokon dá zvon zvesiť a berie ho so sebou.

Poťomkin zomiera pomerne mladý na zimnicu za zvláštnych okolností počas cesty, je pri ňom dcéra aj vojak - kozák, ktorému sa ospravedlňuje za všetko zlé, čo si vystál kvôli nemu na bojovom poli. Zomiera a niet peniazu, ktorý mu treba položiť na viečko.

„Z Jasov vyrazili v takej náhlivosti, že hoci je to neuveriteľné, nikto nemal pri sebe zlatú mincu. Hľadali aspoň striebro alebo meď, no nič, nikto nemal ani kopejku. Vtedy prišiel a ponúkol svoj peniaz mladý pastier. Kozák ho vzal, položil na chladnúce viečko, a tak skromný päták, ktorý ktosi stratil  na okraji cesty a potom ho našli moldavskí pastieri, prikryl jediné oko jedného z najbohatších a najmocnejších tohto sveta.“

V jednej kapitolke sme s Katarínou Veľkou v jej palácoch, v ďalšej sme s Poťomkinom na bojovom poli, no tie najkrajšie patria Kataríne Malej, jej šiestim deťom, ich Ružke, mamalige, višničkám od Dnesteru a ich veľkej viere. Takej veľkej, že aj dubové drevo sa stane bielym, pretože tak to má byť. A pochopí to aj otec Ján.

A už čakám na ďalšie dve Druceho knihy, ktoré sú na ceste ku mne.