Juozas Baltušis - Rozprávanie o Juzovi

Táto stránka je venovaná len dobrým knihám; určite by som nevenovala energiu čítaniu zlých kníh a následne ich reklame. Príbeh o Juzovi (Skazanije o Juzase, 1979, slovenský preklad Viera Hegerová, 1987) je ale jedna z najlepších, najpoetickejších, najpoučnejších kníh, aké som kedy prečítala. Až zázračne tu splýva to smutné zo života s krásnym, poetickým jazykom litovského spisovateľa Juozasa Baltušisa (1909-1991).

Po tom, ako sa Juzova prvá a posledná láska vydala, uniká na močiare Kairabale a buduje si svoje vlastné hospodárstvo. Je ako stvorený na to, aby život trávil osamote.

„Juza nikdy nebol veľavravný. Od malička mal takú povesť. A celý život. Všeličomu sa naučil, ale dlhým rečiam nie. Ba aj keď otvoril modlitebnú knižku, hľadal čo kratšiu modlitbu, aby nezaťažoval pánu bohu hlavu.“

Močarisko Kairabale bolo dobré tak na kosenie horkej paliny, ľudia tam chodili kosiť a v zime si po uschnuté seno postpne prichádzali.

„...Tak robili všetci. Aj Adomas s Juzom. Asi to tak bolo odjakživa. Nebodaj bude tak i naďalej. Vari by mohlo byť ináč? Ale ešte nikomu a nikdy nezišlo na um, aby sa presídlil na Kairabale. Neprisnilo sa to nikomu ani v blúznení. Juza bol prvý.“

Sestra Uršule i brat Adomas si založia svoje vlastné rodiny.

Je pozoruhodné, ako Juza zbuduje svoje rozsiahle hospodárstvo. No ešte len začne kopať studňu, narazí na mŕtvoly Nemca a Rusa, dokonca nájde zbrane.

„Usmial sa, keď si predstavil toľkú krásu. Hneď si pomyslel, že višne zasadí nad hrobom, kde ležia tí dvaja. Rus a Nemec. Pekné je, keď je nad hrobom višňa.. nebožtíci ležia a višňa kvitne. Keď príde jar, vtáci spievajú, dookola bŕkajú komáre a v kvetoch višne bzučia včely, vtedy je už skutočne jar. A tí nech si ležia pod višňou. Nech.“

Nepekne skončí aj mladučká Karuse, ktorú Juza vytrvalo odmieta.

„Višňa sa ujala. Už na druhý rok veselo zakvitla aj s tými dvoma, čo rástli nad Rusom a Nemcom. S celou záhradou.“

Juzovi sa darí: „Tráva bujne rástla, nalievala sa čistou smotanou, Juza ani nestihol osušiť dbanku, len mútil maslo za maslom. Solil ho dobrou hrubou soľou a ukladal do hlinených, vypálených hrncov s uchami. Už ho nevozil na trh ako predtým. Akýže teraz trh, keď je to s vládou také všelijaké? Solil hrniec za hrncom a ukladal do komory, do chladného tieňa, kde v zime v lete bola cítiť vlhká zem a na policiach sa kde tu zelenela pleseň. Okrem toho vyrábal aj syry.... A keď tráva bujne rástla, aj včely nosili vzácny náklad, Juza vyberal med z úľov nielen raz do roka, ale dva razy... Raž pod kopcom sypala tak, ako už dávno nie, aj zemiakov na fialovo zakvitnutom poli sa urodilo neúrekom, kľukva na kopencoch zarodila, až sa celý močiar začevenal ako mladica. Juza nezabudol ani na tieto bobuľky. Rozložil si oheň prostred dvora a varil, až tak frfotalo, štedro pridal jabĺk alebo hrušiek, aby mala zaváranina lepšiu chuť, lebo aj stromy boli oťažené úrodou, potom to prelial do drevených dieží, utesnil voskovaným papierom a navrch dal ešte biele plátno. Zaváranina takto vydrží veľmi dlho.“

Pri svojej skromnosti a pracovitosti príde k pekným peniazom, ktoré má uložené pod nohami aj nad hlavou. Na finančnú pomoc chodí k nemu brat Adomas.

Časy sa menia a mení sa aj politické zriadenie. Juza samotár a jeho gazdovstvo na močiari Kairabale pri potôčiku Pavivre je útočiskom mnohým, ktorí sa potrebujú schovať. A tak na striedačku raz skrýva komunistu Adomisa, svojho synovca, druhý raz zasa fašistu, mladého Konelisa, syna svojej prvej lásky, židovskú rodinu Konelisovcov či zranených partizánov.

Ako tak žije sám mimo ľudí, mnohým veciam nechápe. Napríklad, prečo sa Konelis, obchodník so železom, musí skrývať preto, že je Žid.

 „Juza nič nepovedal, taký bol ohúrený. Zastrelia? Len tak z ničoho nič ich zastrelia? Prečo? Konelis sa ničím neprevinil, iba ak dakedy krivo odsekol železa. Za to sa predsa nestrieľa. A že je žid – vari je Konelis jediný žid? V Maldyniške je plno židov. A nielen v Maldyniške. V každom mestečku sú židia. Keby nebolo žida, kde by si si, človeče, kúpil povedzme železo? Nite, ihly, vorvaní tuk na čižmy? Hádam len nie u cigána!“

Sám sa ocitne niekoľko krát v ohrození života, vždy však zo strany fašistov. To, že skrýval fašistu Stonkusa mu nemôžeme nijako vyčítať. Skrýval svojho blížneho, napokon, život to vybaví za Juzu.

Zároveň je jediný, ktorý vie, ako sa bezpečne dostať cez močiar, čo ho naučil starý otec Jokubas. A tak pomôže prejsť Adomisovi a partizánovi, aj mladému Stonkusovi, hoci... stať sa môže všeličo, najmä nechtiac.

Hlavne v poslednej tretine knihy dej graduje z riadka na riadok a osudy sa menia behom chvíle. Čo bolo včera, už nie je dnes a dobrákovi Juzovi to nijako nejde do hlavy. Môžu sa na neho napríklad partizáni hnevať, že k nim nejde do izby, on tam však nejde preto, lebo tam videl naposledy Konelisovcov živých... Kto by ho pochopil?

Takisto zaplače len dvakrát v celej knihe a zároveň v celom živote. Oplatí sa nájsť tie dve miesta.