Karla Wachsmann - Opovážlivosť (úryvok z románu)

Kúštik z môjho románu Opovážlivosť, na ktorom som pracovala s väčšími prestávkami od mája 2006 do augusta 2013

(...)

Každý šiel svojím autom. Paul šiel popredu, James tesne za ním. Obom im bolo akosi zvláštne. Veľa z nich opadlo a obaja mysleli na to, že príde chvíľa, keď sa budú musieť rozlúčiť. Paul sa tešil, že ráno vypadne z tohto strašného mesta, ktoré ho napriek svojej hrôzostrašnosti veľmi vľúdne prijalo. Sám nevedel, že má taký zmysel pre humor, pohotovosť a duchaprítomnosť. Ale kariéra komika v dvojici ho vôbec nelákala. Rád pracoval sám, vo svojom tichom svete kníh, nemých priateľov, ktorí povedali viac ako všetci rečníci dokopy.

James – naopak – bol smutný. Z áut vyšli súčasne, Paul vzal na recepcii kľúče a kráčal rovno do svojej izby. James kráčal ako tieň vedľa neho. No pred jej dverami obaja zastali a otočili sa k sebe. Tejto chvíle sa Paul obával a úprimne, nechcel aby trvala dlho.

„Nechcete sa porozprávať, Paul?“ prosil ho očami James. Túžil predĺžiť si čas v Paulovej prítomnosti. Akosi nechcel prijať, že ten muž mu azda navždy odíde z očí. James dobre vedel, že keby žil medzi ľuďmi ešte milión rokov, nikoho ako Paul viacej nestretne.

„Som unavený. Musí to byť na mne vidieť.“ Napriek únave, ak by to bola plodná debata bez narážok a zvádzania, vydržal by sa s Jamesom rozprávať do konca sveta.

„Skláňam sa pred vami. V štúdiu ste boli skutočnou hviezdou.“

„Aj vy. Dodržal som svoje slovo.“

„Ďakujem. Vážim si toho.“

„Je teraz na vás, aby aj vy ste dodržali to svoje, James.“

„To bude ťažké.“ Paul si nemohol nevšimnúť bolestný podtón Jamesovho hlasu a jeho sklesnutý výraz.

„Pre mňa bolo ťažké nepovedať vám nie.“

„Prečo ste teda prišli?“

„Na všetko sa pýtate prečo. Ja neviem na všetko odpovedať, hoci by som tak rád.“ Už žiadne otázky, nech sa už James nič nepýta!

„Skúste aspoň na toto.“

Paul sklopil zrak. Vyzeral tak bezbranne, až Jamesovi stislo srdce. Nevydržal to a objal ho. Lebo musel. Ruky mu samé od seba vystrelili a ako chápadlá sa ovinuli okolo Paula.

Bože dobrý, ako len rád by Paul ovinul svoje ruky okolo Jamesa, ako len rád! A nesmie. Lebo čo by sa stalo potom? Veď James je človekom, na ktorého myslel, keď sa zbavoval túžby, James je človekom, ktorý ju spôsobil! Okamihy, pri ktorých strácal rozum na pár sekúnd, patrili Jamesovi. Teraz ho tu mal v polotme pred sebou a celého ho zaplavili pocity z večera. Pocity, ktorých návrat si želal najmenej zo všetkého. Keby len vedel čo sa to s ním robí, keby len vedel, čo to došľaka je!

Prečo ho vlastne James takto objíma? Kde sú všetky tie nechutné narážky a zvodné pohľady? O čo mu ide teraz? Zmenil James taktiku hry? Tisíckrát prečo – prečo – prečo ho James takto objíma?

Aj James to vnímal inak ako dovtedy. S druhými robil iba sex, nikoho netúžil objímať a cítiť jeho telo na svojom. Priložil si líce k Paulovmu. Aké neskutočne krásne je takto Paula objímať. V Jamesovom vnútri sa rodilo niečo krásne a teplé, doteraz nepoznané, možno preto, že tým opovrhoval. Paul stál stále rovnako, ani sa nepohol a spopod zatvorených viečok mu stekali pramienky sĺz. Bezbrannosť a odovzdanosť ho úplne premohli. Slzám sa nijak neubránil, nehanbil sa za ne, ale aj tak sa cítil dosť hlúpo keď si uvedomil, v akej je situácii. Keď to James zbadal, zľakol sa, no Paula nepustil, hoci objatie povolil. Paulova duša sa rozprestrela pred Jamesom ako plátno, roztopila sa ako čokoláda na slnku, bola strieborným jazerom, zrkadlom jeho vnútra. Pred nikým nikdy neprejavil city tak, ako pred pre neho neznámym Jamesom Hughleym za dva dni. Nehanbil sa za tie city, iba ho to hnevalo a už sa s tým nedalo nič robiť.

Jeho slzy Jamesa šokovali. Ani jedna z jeho predošlých trofejí či obetí sa nesprávala tak ako Paul Caster. Ani len netušil, že existujú ľudia ako Paul. Ľudia, ktorí sa nedajú použiť a ponížiť. Ľudia, ktorí sú azda skutočne hodní lásky.

„Preboha, Paul. To som ti tak veľmi ublížil?“ Tá elektrika, ktorá striasla Jamesa nebola už iba túžbou, čoraz viac sa menila na lásku. James sa tomuto procesu poddal. Na zlomok sekundy ho napadlo, že by ho mohla premôcť ľudskosť a že by sa pred Paulom zviezol na kolená a odprosil ho. A že by mu svojimi slzami dokázal zmáčať dlane, tie dlane, ktoré ho mohli za trúfalosť udrieť a nespravili to.

„Pusť ma, prosím. Som slabý na to, aby som sa vymanil. A dodrž prosím svoje slovo.“

James ho pustil, hoci veľmi nerád. Jemu samému teraz začínalo stačiť iba objatie a čoraz menej chcel to čo predtým. Ba nechcel to už vôbec. Srdce mu prudko búchalo, dávajúc mu svoj nesúhlas s večnou rozlúčkou.

Paul otvoril oči. Skutočne sa nechce rozísť s Jamesom, ale má zmysel pokračovať? V čom? Začalo sa dačo, aby sa mohlo pokračovať?

„Dodržím. Ale ty mi prosím odpusť, Paul. Ak by si sa na mňa hneval, zbláznil by som sa.“

„Nehnevám sa na teba. Nech sa ti darí, James. Len prosím, prosím... dodrž svoje slovo.“ Znelo to zúfalo.

„Dovoľ mi Paul,“ načiahol k Paulovej tvári ruku a chrbtom prstov mu utieral slzy. „Toto som ozaj nechcel. Nechcel som tvoje slzy, Paul. Si úžasný človek. Vari sa to všetko stalo preto, aby som niekoho ako ty spoznal. Máš úžasné srdce. Patrí všetkým, ale ja si z neho nezaslúžim ani kúsok. Hoci... chcel by som.“ Nikdy nikomu nič také nevravel. Predošlý večer by ho ani len nenapadlo, čo by mu pred Paulom vychádzalo z úst. Chcel Paula do postele, ale toto nie. Chcel ho do postele, ale teraz ho už cítil vo svojom srdci. Sľúbil Paulovi dodržať svoje slovo, hoci to bolo posledné, čo chcel jeden aj druhý.

- Dobre – vravel si James v duchu – nebudem ti viacej zamotávať city a hlavu. A ani sebe nie. A pochybujem, že by si veril úprimnosti mojich slov po tom, čo som ti chcel spraviť. Zaslúžim si trest a prijímam ho. Nerád, ale nič iné mi nezostáva. -

Paul takmer ani nevidel, Jamesov obraz sa mu rozmazával. No chytil mu načiahnutú ruku a s citom ju pobozkal. Nechal na nej dotyk svojich pier a jednu slzu. Tento Paulov počin Jamesa načisto zlomil; v tomto pre neho historickom okamihu spoznal a prijal Lásku, ktorej túžba uvoľnila prvé a právom patriace miesto. Je čas naveky sa rozlúčiť s Paulom týmto jeho úžasným gestom. Nie, on nechcel a nemohol sa s ním rozlúčiť, no musel. Chcel dačo povedať, chcel povedať viacej, ale na to nemal slov. James onemel.

„Zbohom James.“ Nahmatal za chrbtom kľučku, otvoril dvere, na sekundu v nich postál aby venoval Jamesovi posledný pohľad, vošiel do izby a zatvoril.

Aj Jamesovi sa v očiach zaleskli slzy, ale nevypadli, akoby mu stekali dolu hrdlom. Kedy naposledy plakal? Azda ako dojča. „Milujem ťa, Paul,“ zašepkal pre seba a dušou sa mu niesla ozvena tých krásnych slov. Tieto slová nikdy doteraz nikomu nepovedal, a vlastne aj teraz ich povedal len sám sebe. Až teraz miloval prvý raz. Bol si tým istý, lebo tieto pocity boli pre neho niečím novým, niečím, čo miešalo bolesť s radosťou, krásu so strachom, no predsa toho krajšieho bolo viacej. Tento nový cit ho natoľko premohol, že jeho túžba získať Paula ako trofej bola razom ničím v porovnaní s tým, čo teraz k Paulovi cítil. Stál ako prikovaný, ako ohromený, pozerajúc na svoju pobozkanú ruku, neveriac tomu, čo sa stalo a čo cíti. Rozhodne nešiel do New Yorku s tým, aby sa mu toto stalo. Bol to o miliónkrát krajší pocit než keby pri Paulovi dosiahol orgazmus, o čo mu pôvodne šlo. Chcel si ako po iné razy dokázať aký je majster v zvádzaní a prišiel na to, že je obyčajný chudák. Úbožiak, ktorému šťastie padlo do lona a on pre svoju úbohosť oň prichádza.

Paul za dverami padol na kolená, nohy ho nemohli udržať. Tvár si bolestne skryl do dlaní. Bolo mu na umretie zúfalo. Tam na chodbe za dverami stojí muž, ktorého asi miluje a ktorého prosil, aby mu dal navždy pokoj, hoci to je to posledné, čo jeho srdce momentálne chcelo. Tak veľmi túžil, aby James zaklopal. Hoci by nešiel otvoriť, tak veľmi chcel počuť ťukanie na dvere. Prial si, aby to neťukali len Jamesove prsty, ale srdce samotné. Niečo k Jamesovi cíti, dačo, čo by sa behom sekundy mohlo zmeniť v ozajstnú lásku, hoci tá potrebuje dlhší čas. Ak toto ešte nie je ona, tak potom je to dačo veľmi, veľmi podobné. Cíti to napriek tomu, že si dneska miliónkrát povedal, že James je zhýralý, že je muž a nie žena, že je toto a nie je tamto... No nič nepomáhalo. Horšie ako dáky adolescent. A teraz od neho musí odísť

Neustále si kládol otázku, či by sa mu to stalo s hocikým iným, alebo nie. Veď na to sa nedá odpovedať. Rovnako sa pýtal, či mu viacej chýba láska alebo sex. Úprimne si odpovedal, že mu chýba to aj ono, že oboje sú rovnako krásne a rovnako ľudské, tak ako to práve prežil. Možno mal lásku bez sexu, ale bol rád, že nemal sex bez lásky. Tak rád by ich spojil, lebo patria k sebe. Mal to na dosah ruky, alebo to bolo dačo iné?

James po pár minútach odchádzal do svojej izby, kde dostal nápad. Dokáže Paulovi, že má srdce. Bez toho, že by mu to musel dokazovať osobne.

Paul sa ako tak umyl a od únavy zaspal len čo vošiel do postele. Ráno mal šťastie, nikoho nestretol. Na recepcii nebola Alice. Odovzdal kľúčik a upaľoval ako keby ho naháňali.