Karla Wachsmann: Vlasy Bereniky (poviedka)

Azda už môžem povedať, že to bolo dávno. Vzhľadom na priemerný vek človeka skutočne dávno. Pri spomienke na ňu pre mňa prestáva existovať čas. Nedá sa povedať, že na ňu spomínam. Tak ako je to dávno, čo som s ňou bol a videl ju naposledy, tak dávno na ňu myslím. Odvtedy na ňu myslím neustále. Nie, nie je to posadnutie, obsesia alebo ako to nazývate. Rád by som to nazval životnou príležitosťou nezištne milovať. Nikdy som nemal pocit, že moje city voči nej sa nejako tými rokmi zmenili. Neviem, a ani vtedy som presne nevedel, kto či kým bola, a predsa viem, že to bola žena môjho života. Neviem odkiaľ prišla, ale prišla za mnou. Neviem, čím som ju zaujal, ale skutočne si vybrala mňa. A len tie červené kvapôčky, ktoré na mňa z neba spadnú v jarných mesiacoch či inokedy behom roka, keď mi tak neskutočne chýba, drobnučké ani mravčie očká, ma uisťujú, že to všetko sa stalo, že to všetko ma kedysi tešilo, to všetko i ju som miloval, a že to všetko i ju mi dakto vzal, dakto zabil, dakto závistlivý, neprajný. Ale možno, tak veľmi v to dúfam, sa mi raz vráti, nečakane, tak ako sa zjavila v ten krásny večer. Tak nečakane mi možno znova vstúpi do života, do života samotára, ktorý sa naučil trpezlivosti a ktorý ju vďaka nej dakedy spoznal.

Som jeden nezaujímavý muž, ktorý žije sám, tak ako žil celý celučký život a pochybujem, že sa dačo na tom zmení. Ale nie taký som bol vždy. Dakedy som bol mladší ako teraz...

Ako v tú jar. Na presnom dátume nezáleží. Večer čo večer som sa chodieval prechádzať na svoje obľúbené miestečko nad dedinou, odkiaľ bolo vidieť hviezdy a kde zvukovú kulisu tej nádhery vytváral šum lesa. Spolu s celou prírodou som ožil aj ja a roztúžený som sa chodil schladzovať tam, kde ma  nikto nerušil. Nevedel som sa vynadívať hviezd. Často som si ľahol na chrbát a polohlasne pološeptom vravel ich názvy. Jedna jar ako druhá; iba les, ja a hviezdy, ale tá jedna, ktorá prišla, bola iná ako tie predošlé. Tam dakde spomedzi Pastiera, Panny a Leva, spadla mi ona. A tak úplne nečakane raz koncom marca, len čo mi oči padli na Vlasy Bereniky, zbadal som vedľa seba v šere ženskú siluetu. Zľakol som sa. Nepočul som žiadne kroky, žiadne zvuky, že by sa dakto ku mne blížil.

„Je tu dakto?“ prudko som sa posadil a čakal na odpoveď.

„Predsa ja som tu.“

„A čo tu robíte?“

„To čo vy.“

„Ja nerobím  nič.“

„Veď ani ja.“ A prisadla si ku mne. Bol som z toho celý mimo. Blížila sa polnoc a jej zjavenie sa pri mne na týchto miestach pôsobilo veľmi čudne. Nie, ani na moment som nepomyslel že je to duch. Skôr som obdivoval jej odvahu. A nie, ani na moment som nepomyslel na dačo také, čo by ma neskôr mrzelo, že totiž vyhľadáva mužskú spoločnosť kade tade a že ma začne zvádzať. Ja som nikdy dievčatá nezaujímal. Azda možno preto si ku mne sadla, že ma nebolo tak dobre vidieť. Musel som sa tomu pousmiať, no neprestával som sa čudovať, kde sa pri mne berie a prečo si ku mne sadla.

„Ne-nebojíte sa?“ troška sa mi zachvel hlas.

„Koho?“

„Len tak sa pýtam. Blíži sa polnoc. Hodina duchov a strašidiel.“

„Tie neexistujú.“

„Len aby ste neboli prekvapená.“

„Vy ma budete strašiť?“ prvýkrát sa krásne zasmiala. Ako som len túžil vidieť ju. Ak sa tak krásne smiala, musela byť krásna. Ani som nevedel ako, páčila sa mi jej odvaha. Vari som mal zapáliť zápalku, aby som jej vidiel do tváre?!

„Nie, ja nie. Nie som duch.“

„Máte to tu radi, však?“

„Veľmi.“

„Už som vás tu videla veľakrát.“ Povedala to tak spontánne, že to musela byť pravda.  Iste som zmenil výraz tváre, aj farbu, to ale nevidela.

„Zrejme ste najradšej sám, že?“

„Trafili ste klinec po hlavičke, slečna. Ako to, že som vás tu nikdy nevidel?“

„Asi preto, že som sa vám nikdy neukázala.“

Aká len škoda. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Rozprávala sa so mnou v akýchsi hádankách, náznakoch. Začínal mi behať po chrbte mráz, no zároveň od srdca mi šlo do celého tela akési príjemné teplo. Tá žena vedľa mňa nebola zrejme hocikto. Kto teda bola?

„Skutočne som vás v živote nevidel.“

„Veď i teraz ma sotva vidíte.“

„Máte pravdu.“

V duchu som si predstavoval aká asi je, akú má postavu. Mal by som ju dakde pozvať? Dakde zavolať? Čo tak k sebe domov? Ale to už vôbec nie. Tak čo som mal spraviť?

„Neprejdeme sa?“

„Dobrý nápad.“

V pološere som našmátral jej ruku a vykročili sme úzkou cestičkou, ktorá viedla okrajom poľa a lesa. Snažil som sa zaujať ju svojím intelektom a tak som začal sypať ako z rukáva názvy súhvezdí. Ale mi dala! Predbehla ma a vysypala z úst všetky tie, ktoré na svoje panovanie na nebi ešte len čakali. Tým mi vyrazila dych. Vystierala k nebu svoje ruky, mávala nimi na všetky svetové strany,  naznačovala pohyby hviezd i súhvezdí, dokonca vedela čas kedy sa ktoré ukáže a kedy ktoré stratí. Bola ako pozemská dopravná policajtka nebeských telies, ktorým riadila dopravu.

„Ste veľmi múdra.“

„Nemyslím si to o sebe.“

„O to nejde, slečna. Ja to už o vás viem. Zrejme študujete astronómiu, alebo máte štúdium za sebou?“

„Kdeže, vôbec nie.“

„Smiem sa spýtať na vaše meno?“

„Ale áno.“ Povzdychla si. „Berenika.“

„Dobrý žart, to sa vám podarilo. Ja som pastier. S veľkým začiatočným písmenom.“

„Nežartujem. Moje meno je skutočne Berenika.“

„A ja som...“

„Jakub predsa.“

„Ako to viete? Kto vlastne ste?“ Zostal som stáť. Otočila sa proti mne a nežne mi chytila dlane.

„Ak vám to poviem, neuveríte mi. Neuveríš mi, Jakub.“

Lovil som v pamäti nejaké dievča, nejakú ženu, ktorá mi dakedy hoci aj nenápadne vstúpila do života. Ale na nič som si nemohol zmyslieť. Vidieť tak jej tvár.

„Chcem ťa vidieť, Berenika. Potrebujem ťa vidieť.“

„Pamäti nepomôžeš, pretože si ma nikdy nevidel.“

„Tak mi povedz kto si. Prosím, Berenika.“

Pritiahla si tvár k tej mojej a do ucha mi pošepla. „Som všetko to, po čom túžiš.“ Odtiahla ju a čakala na moju reakciu. „Som tvoja zhmotnená fantázia, Jakub. A som celá tvoja.“

„Chcem ťa vidieť.“

„Poďme na okraj dediny, ale ďalej už nie.“

Ľahučko kráčala vedľa mňa. Zmenili sme kurz a schádzali dolu do dediny.

„Jakub, tvoj smútok a tvoje nešťastie ma bolia. Tvoja samota ma bolí. To čo hľadáš sa tak ťažko hľadá v reálnom živote.“

„Ale ty si skutočná. Držím ťa za ruku. Ty nie si žiadna fantázia. Si ľudská bytosť a ja túžim vedieť, kto si. Rozprávaš tak zvláštne, ale pekne, Berenika.“

„A ty myslíš pekne, cítiš krásne a túžiš nádherne. Len kvôli tebe som sa stala skutočnou.“

A vtom som zbadal jej tvár a z tmy sa vynorila jej postava. Bola krásna, s rozpustenými vlasmi a smutne nevinnými očami. Bola v nich výzva i plachosť. Znova som jej chytil ruky, priložil ich k tvári a bozkával. Stáli sme neďaleko pouličného osvetlenia.

Čo teraz spraviť? Čo povedať? Ako nepokaziť to, o čom sa mi nikdy predtým ani len nesnívalo? Ona že je moja zhmotnená fantázia? Bola nad moju fantáziu a veľa o mne vedela. Jej krásny zjav vo mne vzbudil túžbu ako žiadna žena predtým. Ťažko sa mi dýchalo a robilo sa so mnou to, čo už toľkokrát, ale ešte nikdy som nebol so žiadnou ženou, ešte nikdy som žiadnu nemal. Ako veľmi som ju chcel objať, ale nechcel som sa na ňu vrhnúť, bože to nie! Znova a znova som jej nežne bozkával ruky a ona mi jemnými prstami hladila tvár, čelo a nevravela vôbec nič.

„Povedz Berenika, čo urobiť, aby som ťa nestratil.“

„Zostaň takým, akým si a nestratíš ma.“

„Si nádherná...“ Zlyhal mi hlas. Objal som ju a nežne pritisol k sebe. Jej ruky mi prechádzali hore dolu po chrbte a tie moje jej chytali štíhly pás. A keď som otvoril oči, ruky mi razom padli dolu a ja som stál sám, úplne sám. Bola preč.

Sen, hlúpy sen, škodoradostný, ale aký krásny! A len moja vlastná túžba, ktorá mi zostala aj po jej zmiznutí ma presvedčila, že to nie je sen, že tu bola, iba sa chce so mnou hrať na skrývačku.

„Berenika! Berenika! Kde si?“ Iba ticho. Nemalo zmysel ísť späť do lesa, tak som vykročil domov. Ženy sú také, sme ich zábavou, dumal som, hoci som ich dobre nepoznal. Prídem zajtra, vravel som si. Iste príde aj ona. Asi sa zľakla, že by som dačo chcel. Možno zistila, že som vzrušený. Ach, len to nie, teraz ma bude mať za nejakého nadržaného idiota. Ak som to pokazil len preto, tak tomu tam dolu čo vtedy pozeral nahor, pekne ďakujem!

Kráčalo sa mi veľmi zle, veď viete prečo. Rovnako zle sa mi dýchalo a uvažovalo, hlava sa mi odkrvila. Prišiel som domov, umyl som sa a ľahol si, pretože ráno bolo treba ísť do práce. Neschádzala mi z mysle. Berenika. Po prvýkrát v živote som pri tom hraní sa so sebou šepkal nejaké ženské meno, prvýkrát som v predstavách videl konkrétnu tvár, viacej ožiarenú mojou túžbou a hviezdami, ktoré tvorili jej vlasy. Nie, to nebola tá mytologická egyptská kráľovná Berenika, ktorá Venuši darovala z vďaky svoje vlasy. Toto bola iná kráľovná, moja a myšlienky na ňu zaplnili to veľké prázdno v mojej duši. Mohol som jej meno volať pokojne nahlas, pretože som býval sám, nemal som nikoho a razom… Aspoň v mysli som mal ju. Volal som jej meno a to, čo v skutočnosti vyšlo nazmar, aspoň v mojich predstavách pokropilo jej krásnu pokožku. Tie predstavy okrášlili to smutno-smiešne mordovanie sa so sebou samým. Konečne to bola konkrétna žena, nie iba dakto, ktorú som hocikedy použil.

Zaspal som.

Je zbytočné rozprávať o mojej práci. Čakal som celý deň len na jedno: kedy sa začne stmievať a na oblohe sa ukáže jej súhvezdie. V ten podvečer som sa náhlil na to svoje miesto a ona tam už čakala. Prišiel som ešte dosť za svetla, no onedlho sme sa ponorili do temného šera a naše postavy bolo vidieť len v obrysoch. A ako sa strácala v tme a na nebi sa zažínali hviezdy, rozprávali sme sa.

„Berenika, zdravím ťa. Myslím na teba celý deň.“ Nežne som jej chytil ruky a pobozkal ich. Aké má asi pery?! A čo všetko skrývajú jej šaty?

Preriekla dačo, čo ma šokovalo a vyrazilo mi dych, ale bolo to dačo, s čím sa dalo pracovať.

„To, čo si včera večer so mnou robil, bolo krásne.“

Myslel som si, že myslela naše stretnutie a tak som jej navrhol znova prechádzku, ale nie hneď k dedine, aby mi znova nezmizla.

„Aj ja mám rád prechádzky, Berenika.“

„Jakub, nevravím o prechádzkach. Robili sme aj krajšie veci, hoci s tebou je všetko krásne.“

„Nechápem, Berenika.“

„Pochopíš.“ Chytila ma za ruku a viedla ma dakde do lesa. Kráčali sme asi desať minút bez slova a potom ma doviedla k malej vatre.

„Krásny ohník, Jakub. A okrem zvieratiek a nás dvoch nikde ani živej duše.“ Než som sa spamätal, zavesila sa na mňa. Krk mi zasypávala bozkami. Aké to bolo krásne. Jej prchkosť mi vovalila krv do hlavy, ale nevadilo mi to. Ale nie iba tam. Vzrušil som sa ešte len čo som ju zbadal, teraz to už bolo kritické, no predsa som sa zmohol na aké také slová.

„Berenika... ja...možno ma vysmeješ, ale ja... som ešte nemal ženu.“

„Ja to predsa viem, som tvoja fantázia.“

Tak ona s tým neprestane ani teraz, keď sa k tomu schyľuje a na môj vkus, akosi rýchle.

„Be-be-berenika, počkaj prosím. Hoci po tebe túžim, je to na mňa zhurta. Nechcem o teba prísť pre moju nedočkavosť.“

„O čom to vravíš? Pozerám sa na teba už roky rokúce, Jakub, tak aké zhurta?! Ak ma nechceš, beriem to na vedomie, ale viem čo sa s tebou robí a nie je to žiadna hanba.“

Tak veľmi som sa chcel milovať, tak strašne, ale vždy som si vravel, že by k tomu nemalo prísť už na začiatku. Zarazili ma jej slová že sa na mňa roky rokúce pozerá.

„Zdá sa, že ma dokonale poznáš, že mi vidíš myšlienky.“

„Sú krásne a ty si tak čistý, Jakub.“ Odtrhol som od nej oči a upriamil ich na ohnivé jazýčky olizujúce polienka. Ten ohník bol neskutočne príjemný na pohľad. Sálalo z neho úžasné teplo. Berenika sa zasmiala a sadla si k nemu. Podlomili sa mi nohy a už som bol pri nej. Pozerali sme si do tváre a dlho nič nevraveli. Mala tajomnú, ale krásnu tvár. Vyzývavo na mňa pozrela, s letmým úsmevom. Vlasy jej padali sčasti do tváre a jemne sa jej vlnili.

„Môžeš so mnou robiť to, čo včera.“

V smotanových šatách si pred mnou ľahla na zem a rozopla si vrchnú časť. Keďže som takú krásu videl  na vlastné oči prvýkrát v živote, hladne som sa na ňu vrhol a zasypával ju bozkami. Jazyk mi prvýkrát v živote kĺzal po pokožke ženy, dokonca po tak krásnych prsiach aké mala, behal mi po nich a tie dve malé tvrdé pralinky boli tým najlepším, čo som kedy v ústach mal. Pritom sa mi hrala rukou s vlasmi. Ako to bolelo! Omdlieval som a nevedel sa nasýtiť jej tela. No odtrhol som od nej ústa, zatvoril oči aby som to všetko nevidel a znútra si hrýzol pery. A tretíkrát povedala, aby som s ňou robil to čo včera. Konečne som pochopil. Mám robiť to, na čo som myslel večer, keď som robil tie zúfalé činy osamelého nemilovaného muža?

„Jakub, predo mnou môžeš robiť absolútne všetko. Som predsa tvoja fantázia a tej si sa nikdy nehanbil.“

Tá vedela ako na to. No nemôže chcieť, aby som jej pofŕkal tvár. Poznala moje myšlienky lepšie ako ja.

„Ak to chce tvoja fantázia, chcem to aj ja. Pokojne to urob.“

Ešte som ju ani nepobozkal a mal som spraviť takú vec? To nešlo. Predstavy sú jedna vec, tam nie je skutočný človek, ktorému by som mohol ublížiť. Robil som v nich všetko, na čo treba v skutočnosti dáky čas. Robil som v nich veci, ktoré v živote robiť nebudem. Občas som bol nežný, inokedy hrubý a surový. Chcelo to bozk. Natiahol som sa k jej ústam aby sa nám spojili pery. Odtiahol som hlavu a znova bozk. To sa niekoľkokrát opakovalo.

„Berenika, ja to nemôžem urobiť, hoci chcem. Je to tak skoro.“

„Jakub, som tá žena z tvojich predstáv, ktorá roky nemala tvár, iba telo. Nemala meno, iba telo. Neexistovala, a razom existuje.“ Nežne mi hladila tvár. „Jakub...“

Som z tých mála mužov, ktorým chýba láska. Nechcel som spraviť dačo, hoci som to chcel, čo by som čoskoro oľutoval. Ak som už dačo mal urobiť, nech to nie je chvíľková záležitosť.

„A neujdeš mi, Berenika? Pretože...“ Nepovedal som to nahlas, ale musela vedieť že som si pomyslel, že ju chcem mať rád.

Objala ma a pritisla k sebe. Opatrne som bol nad ňou a sčasti aj na nej, aby som jej neublížil.

„Neprišla som preto, aby som ti ušla. Konečne som prišla, aby si len nesníval. Želám si, aby si to urobil.“

„Ak všetko o mne vieš, musíš vedieť, že chcem milovať. Berenika, azda to je to, čo naozaj chcem. Viacej ako hocičo iné.“ Zlomil sa mi hlas.

„To veľmi dobre viem.“ Nežne sa usmiala a kývla na povzbudenie hlavou.

Nedalo sa nič robiť, iba jej vyhovieť. Ľahol som si teda vedľa nej, rozopol som si a troška stiahol nohavice. Pozeral som jej do očí a robil to ako už azda tisíce krát predtým, len s tým rozdielom, že teraz som mal dakoho pri sebe, ku komu som dačo začínal cítiť. Sám seba som prekvapil tým, že som sa vôbec nehanbil, práve naopak, táto „one man show” ma hrozne vzrušovala, najmä jej pohľad, ktorý jej blúdil hore dolu, jej užasnuté oči z toho, čo videla. Až neskôr som si uvedomil, že sa učila a snažila sa zapamätať si, čo sa mi páči, ako „to“ mám rád. Bol som herec, hral som jej divadlo a ona bola mojou diváčkou. Pozeral som jej do tváre. Už vtedy som vedel, že by som mohol celý večer, tak som na tom bol! A kým som sa mordoval sám so sebou, jemne mi chytila zápästie a hýbala s mojou rukou hore dolu, malými bozkami mi zasypávala líca a... potom som sa rozvzdychal, ale nie, nemohol som spraviť to, čo v tých predstavách, nie, to nešlo. Prišlo to na mňa, pofŕkal som jej belavé rúčky s šikovnými prstíkmi. Na pár sekúnd som sa ocitol medzi skutočnými Vlasmi Bereniky tam vysoko hore. S bozkami neprestala ani keď som oddychoval schúlený po jej boku, tisnúc sa k nej a vychutnávajúc si jej dotyky a bozky, ktoré som cítil na tvári, čele i krku. Prstami som jej vošiel do vlasov. Roky som ich o tomto čase pozoroval na nebi a teraz som sa s nimi hral. Omámene mi klipkali oči. Musel som zaspať. Keď som sa prebudil, nebolo jej. Nešťastne som volal jej meno, ale márne. Chvíľku som posedel pri ohni, ktorý stále horel až bolo na čase ísť domov. Nadával som sám sebe, že som zaspal, pretože som chcel s ňou byť dlhšie do noci a rozprávať sa. Mal som toľko otázok! Keby mi aj otázkami odpovedala, asi by som nedbal. Teraz som bol sám a musel som sa dvihnúť, neveriac tomu, čo sa tu stalo.

Nechápal som, prečo mi znova zmizla. Iba sa so mnou hrala? Robila si zo mňa blázna?

Nedopustím, aby mi zajtra ušla. Len čo ju uvidím, spýtam sa jej, čo to znamená.

Ak teda vôbec príde.

Cestou domov som uvažoval aj nad tým svojím predstavením s rukou; keby som vedel, že mi znova zdrhne nevedno kam, nerobil by som to so sebou. Vlastne ma tá potvorka prinútila urobiť si to! A nič viacej. Veď ja ti to všetko zrátam a dvakrát podčiarknem! Len sa mi tu zajtra ukáž a ja ťa pretiahnem ani nepípneš.

Hoci som sa so sebou už v posteli nehral, znova bola v mojej fantázii. Môj kamarát ma otravoval a stál ako vojak na stráži, no nevšímal som si ho. Musel som si šetriť silu na ďalší večer. Chcel som jej to všetko zrátať a vystaviť účet, za ktorý by riadne zaplatila.

Ale žiaľ, ďalší večer som s ňou nebol. Nebo sa fialovo zatiahlo a prišiel silný dážď. Na nebi pochopiteľne ani hviezdy,  hoci tam iste boli. A tak som sedel a uvažoval, čo to nebesky krásne stvorenie dakde robí. Pri pootvorenom okne, sviečkach a pohári vareného vína som fantazíroval, čo všetko by sa s ňou dalo robiť. Bolo toho dosť. Jasne som to videl na okennej tabuli, ktorú zvonka mordovali ťažké dažďové kvapky. Kým som prstami stískal pohár, v mysli som stískal jej krásne boky. Kým som na jazyku cítil sladkastú chuť ríbezľového vína, v predstavách mi tiekla do úst takým prúdom, až som to musel prehĺtať (nikdy netrochárim, ani v predstavách). Kým sa moje pery dotýkali hladkého skla, vo fantázii to boli jej pery... Napokon som to nevydržal a vzal si ju a padal do hlbokej priepasti, pričom som bol ťažkým mračnom, ktoré tlačilo jej telo a z ktorého do nej padali milióny kvapiek...

Našťastie ďalší deň sa vyčasilo a na svoje, teraz už naše miestečko, som šiel rýchlym krokom. Prišiel som tam za svetla, ale ona sa ukázala až s prvými hviezdami. Odkiaľsi zozadu ku mne pristúpila.

„Ahoj Jakub.“

„Berenika, som rád že ťa vidím.“

Sadli sme si k sebe do mäkkej trávy a chytil som ju za ruku, ktorú som si priložil k perám.

„Ani včera to nebolo najhoršie. Pekne si sa so mnou hral, kým si mi všetko zrátal tak, ako sa patrí.“

„O čom to vravíš? Chcem len toľko, že neviem, prečo mi utekáš. Chcem byť s tebou dlhšie, Berenika -.“

„Ale ja nemôžem.“

„Prečo? Vari chodíš ešte za niekým iným? Povedz, ak áno, tak...“

Zhrozila sa z mojich slov, úplne ju šokovali. „Ale kdeže! Čo ťa to napadá? Roky na teba pozerám a mám chodiť za niekým iným? Sme iba jeden pre druhého.“

„Tak prečo vždy zmizneš?“

„Vždy? Zmizla som iba dvakrát.“

„Nesmej sa mi, Berenika. Dvakrát, lebo iba dvakrát sme boli doteraz spolu. Prečo? Kvôli mne? Som na vine ja? Predvčerom som zaspal. Pokazil som to? Unavilo ma to. Túžil som byť s tebou a teba nebolo. A včera kvôli dažďu som zasa s tebou nebol.“

„Ale bol, viem o všetkom.“

„Večer som presedel doma, pri víne.“

„Avšak so mnou. Aha – bola som tuto a tuto,“ ukázala striedavo na hlavu a srdce. Ako vyzývavo sa na mňa tá potvorka pozrela! Šibalské ohníčky roztopašnej vatričky sa menili na vášnivý plameň, ktorým nás oboch podpálila! Pritisol som ju k sebe a konečne jej vopchal svoj zvedavý jazyk do jej sladkých ústočiek. V momente som bol na nevydržanie. Naše jazýčky sa po sebe nedočkavo šmýkali.

„S tebou, pretože nemôžem na teba prestať myslieť.“

„Ani nechceš!“

„To dobre vieš, že nie!“

„Tak si myslím, že je čas uskutočniť dačo z toho, čo sme robili včera.“

„Už..?!“ prehltol som naprázdno. V tom mojom už nebolo iba prekvapenie z jej rýchlosti, ale aj obrovská radosť, že to príde. Veľmi som to chcel, ale bál som sa, aby som dačo nepokazil. Možno ma tak čertovsky skúša, či to hneď chcem. Čo urobiť, aby som to načisto nepokazil?!

„No a dokedy chceš čakať?“

Mal som svoj vek a vedel som, že by sa mi pol sveta vysmialo keby vedeli, že som poctivý. Než k tomu príde musím vedieť, s kým mám tú česť.

„Chcem vedieť, kto si. Ja som osamelý muž, ktorý nikoho nemá. Má svoju prácu, svoj dom a toto miesto, kde si pasie oči na hviezdach. Som samotár, čudák a iste si mnohí klopkajú za mojím chrbtom na čelo. Večere trávim pri knižke alebo víne a svetle sviečok. Niet človeka, ktorý by ma chcel a mal ma rád. Kto si, že si si vybrala mňa? Kto si, že mňa, nemožného a neschopného v očiach mnohých povzbudzuješ v tom, čo mi dávno malo byť známe? Ako to, že sa mi tak krásna žena nesmeje? Si nejaká dobrá víla, ktorá má na starosti utešovať takých nemožných tvorov, ako som ja?“ Rapotal by som ešte dlho, no ona načiahla k mojím ústam ruku a prstami sa mi dotkla pier.

„Psst! Čas beží. Nevrav také hlúposti. Máš pery na bozkávanie a vychutnávanie tela toho druhého. Nie si nemožný ani neschopný. Iste si čudácky, ale to sa mi na tebe páči, pretože ani ja nie som iná. Nie som dobrá víla, ktorá sa stará o dajakých úbožiakov. Pretože ty ním nie si. Ak sa nechceš dneska milovať, môžeme sa iba rozprávať.“

Úprimne, o dlhé reči som nestál a v hlave mi hučalo čoraz viacej.

„Berenika, to vieš, že sa chcem s tebou milovať. Nikdy som to nechcel viacej.“

Znova ma viedla do lesa ako dva dni predtým. Ale tá kráska z oblohy dobre vedela, čo robí.

Šli sme kríkmi a ja som sa v duchu pripravoval na svoju milostnú premiéru. Je panna? Asi nie. Stačilo mi, že ja som panic, to je na katastrofu tak akurát dosť. Nemusíme ešte aj krvácať. Azda sa neurobím skôr, azda to nepokazím, pretože... Nechcel som ju stratiť. Nechcel som byť len v nej a nemal som ju iba v hlave. Skutočne sa začínala usadzovať aj v iných častiach môjho tela, najmä tam pod rebrami, odkiaľ sa pravidelne ozývalo bum-bum. Tej samoty a zúfalstva som mal akurát dosť. Roky rokúce moje telo túžilo po sexe, no teraz som nechcel nič viacej ako sa milovať. Položil som si na rozkrok ruku a v duchu si povedal: Teraz poslúchaj, nezraď ma, snaž sa a sladká odmena ťa neminie. Kubko, rob, čo ti kážem. Alebo, alebo... no dobre. Ja budem robiť všetko, čo mi povieš!" submisívne som cúvol.

Aké jednoduché bolo uskutočniť v predstavách všetko, čo len zišlo človeku na um! Šlo to automaticky. V nich som vyvádzal také kúsky, že to ani ľudská anatómia neumožňuje. A keby sa to všetko z tých predstáv onedlho uskutočnilo, možno by aj potom bolo veľa času dozvedieť sa o nej to, čom som teraz nevedel, ale potreboval som to vedieť. Pokojne sa zasmejte, ale ja som aj v tej chvíli chcel vedieť kto vlastne je, odkiaľ je a prečo toľko o mne vie. To, že je moja fantázia, mi nestačilo. Aj vo chvíli maximálneho vzrušenia z prítomnosti toho nádherného zjavu mi dačo z krvi zostalo v mozgu a bol som schopný uvažovať. Skutočne som iný ako ostatní muži. Tí by to mali pri takejto príležitosti, aká sa teraz naskytla mne, už dávno za sebou. Presne tak, znova som bol tým hlupákom čudákom, ktorý by hneď mohol mať to, čo iní mali bežne, ale ja som si to vyhradil pre tú, ktorú som chcel mať potom v živote pri sebe, rezervoval som si to pre tú, ktorá chcela mať pri sebe v živote mňa. Nechcel som to porušiť. Znova som s tým všetkým začal.

„Berenika, ak ma skutočne tak dobre poznáš ako sama vravíš, nedopusť aby sa stalo dačo, čo by ma nesmierne mrzelo. Ak som iba tvoja hračka, odíď. Ak som týmto mnohým na smiech, a azda aj tebe, a ja dobre viem, že iným ľuďom som, tak nech som! Nikdy v živote nezabudnem na teba, ani na to, čo som s tebou zažil. Ale  prosím....“ Sklonil som hlavu a zatvoril oči. „Ak ma chceš použiť alebo zosmiešniť, odíď. Ak si ma len troška vážiš, sprav to pre mňa. A dakde sa mi môžeš tajne smiať ako ten hlupák, nadržaný somár miesto sexu filozofoval a táral ti hlúposti.“ Bol by som pokračoval, ale slova sa ujala ona. Stalo sa to, o čom som si nedovolil ani snívať, ale po čom som napriek tomu túžil. Jej slová mi vyrazili dych, pretože mi nikdy nikto nepovedal to, čo ona a každý jeden človek, ktorý má čo len kúštik srdca, musí v týchto slovách rozpoznať poklad. Ak som sa nenarodil pre nič iné, iba ak pre túto chvíľku tak potom....

„Jakub, nemilujem ťa o nič menej ako by si chcel časom ty mňa. Viem, čo potrebuješ cítiť. Azda som taká nedočkavá len preto, že ja ťa poznám roky, ty mňa pár dní. A že to premáhanie túžby je zo dňa na deň ťažšie a už nevládzem.“

Tak ona ma miluje! Nikto mi to nikdy nepovedal! Nikto ma nemal rád! A tu mi druhý človek vraví, že ma.... že ma má viacej než len „obyčajne“ rád! Ja som o tom nepochyboval, pretože ma musela skutočne milovať ak na mňa prestala naliehať a hoci mi jej prítomnosť stále spôsobovala erekciu, ovládal som sa. Všemožne som sa bránil a ubránil sa slzám radosti, sadol som si k nej, objal ju a v duchu dookola opakoval: nezmizni mi, dneska nie. Vydrž so mnou do rána, Berenika. A potom do konca môjho života, ak by si chcela. Aby som si lepšie porozumel, aby som sa tešil z toho, že ty ma....

Predsa sa dačo stalo, pretože tá potvorka sa chcela hrať. Nebránil som sa tomu a znamenalo to pre mňa veľmi veľa. Vyslobodila mi ho z nohavíc a potom sa mi s ním hrala. Môj Kubko sa stal súčasťou jej bláznivej hry rúčok, jazýčka a pier. Oprel som sa o lakte aby som to videl. Stláčala mi ho medzi dlaňami, stískala prstami, naklonila sa tesne k nemu a zasypávala ho bozkami, mizol mi v jej ústočkách. V takom krásnom, príjemnom prostredí nebol nikdy predtým, tak veľmi sa mu tam páčilo! Náramne ju to bavilo a mňa ešte viacej. Obaja sme si to vychutnávali. Akoby jej ústočká boli stvorené len na to, aby sa smiala, bozkávala a takto úžasne láskala toho môjho! Netrvalo to všetko dlho, zo tri minúty a bolo po všetkom. Vyšlo toho zo mňa veľmi veľa a dačo mala na tvári, dačo na rukách a dačo jej zostalo v ústočkách. Túžil som po sladkej odvete.

„Prosím, vyzleč sa a posaď sa mi na tvár, Berenika.“ Kde sa vo mne nabrala toľká odvaha? Pár sekúnd a bola nahá, stalo sa to tak rýchlo, ako keby dakde stlačila gombík a v momente to bolo. Nebol som schopný strhnúť z nej tie šaty, ruky sa mi triasli a mne by to trvalo hodinu. Jej vôňa mi uderila do nosa a pobláznila ako nejaká droga. Otočil som sa aby mi plamene robili svetlo a aby sa popásli aj moje oči. Ako ochotne sa nasmerovala nad moju tvár! Najprv som si prezrel túto zatiaľ pre mňa neznámu krajinu jej tela a zoznamoval s ňou popri očiach aj moje prsty. No o svoj priestor žiadali ústa. Jemne som ju chytil za boky a potom som do nej vnáral svoju tvár, jazykom som šmýkal od zadnej dieročky až po jej gombíček, no na polceste som vždy zasunul dnu jazyk a láskal škáročku, ktorá mala patriť a patrila len mne. Tvár som mal celú mokrú. Hladne som sa na ňu prisal a vrazil dnu jazyk, pričom som nezabúdal na jej gombíček. Keď sa robila, cítil som sťahy jej svalov na jazyku. Keď sa po kŕčoch povykrúcala, ľahla si na mňa a ja by som bol plakal od radosti, neveriac, že sa to všetko stalo mne, po toľkých rokoch. Boli sme takto azda aj pol hodinu. Bez slov sme na seba pozerali a vychutnávali každý okamih. Musel by som byť načisto z kameňa, aby som to dlhšie vydržal. Chcel som jej povedať, že ju milujem, ale vyznelo by to hlúpo, chvel sa mi hlas a bol by som sa rozplakal ako malé decko. Bez toho, aby som jej dačo vravel a dačo sa jej pýtal, stiahol som si nohavice, vyzliekol košeľu, schmatol ju a dal pod seba. Teraz alebo nikdy. Nebránila sa. Spýtavo, ale roztúžene na mňa pozerala. Pobozkal som ju a potom som sa snažil nabodnúť ju na seba, a nešlo to tak ľahko; skutočne som bol jej prvý, lebo stonala od bolesti, ale ja som nedbal. Chcelo to ráznosť, nie pomalú prplačku. Jej zapečatené vnútro povolilo a ja som sa do nej dostal. Skríkla a zbledla, ale to sa všetko muselo stať. Neboj sa dievčatko, už to viacej nezabolí, už bude len dobre. O pár sekúnd som sa už v nej šmýkal ako čepeľ noža po mäknúcom masle. Bolo to tak neskutočne krásne! Jej ústočká sa mi prisali tu na líce, tu na krk, na ramená, cítil som jej zúbky a akosi svojvoľne mi z úst párkrát vyšlo jej meno. Bokom som k nej prirážal a držal ju okolo jej krásneho telíčka, ktoré mi bralo dych. Blížil sa vrchol a ja som sa chcel vytiahnuť, ale ona tomu rázne zabránila tým, že sa tesne ku mne pritlačila. Plnil som to krásne dievčatko a krivil tvár od slasti. Prvýkrát a ty budeš možno mamičkou, Berenika, prvýkrát a ja budem oteckom. Nevadí, nenechal by som ju tak, bolo mi to v tom momente jedno. Ak mi z ničoho nič do života pribudla žena, ktorú som mohol milovať, rovnako by som sa tešil z ďalšieho človeka, ktorého by sme splodili. Vyšiel som z nej. Viem, že teraz z toho nemala vôbec nič, iba ak bolesť. A ja som si skryl tvár a z očí mi vyšli slzy. Od tej neskutočnej krásy, ktorú som zažil, od toho, že som mal tú česť. Nechala ma tak, aby som sa spamätal. Po pár minútach sme si vedľa seba sadli.

„Ďakujem, Berenika.“

„Za čo?“

„Za to, čo si pre mňa urobila.“ Chvel sa mi hlas. „Pozri, Berenika. Zmieroval som sa s tým, že ma nijaká žena nebude chcieť. Nie som žiadny cukríkový krásavec a nemám zvyky ako druhí muži. Nemám sa čím chváliť, nemám na čo baliť ženské. Nemáš predstavu, čo pre mňa znamená, že si za mnou prišla. Ja stále nerozumiem, že ja, práve ja...“ Túžil som, aby mi s tými slovami pomohla. Nevravela však nič. „Na svete sú milióny odchodnejších mužov a ja... Pozri na mňa...“

„Mňa nezaujíma svet, ja nie som stvorená pre svet. A možno ani ty, Jakub. Sám cítiš, ba dobre vieš, že ti je lepšie mimo svet ľudí ako s nimi. Hoci tu musíme byť a žiť, nemáme inú možnosť.“ Nebola v tom žiadna výčitka, no musel som sa brániť.

„Ja sa od nich nedištancujem zámerne, ja ich nemám v nenávisti. Iba nechcem počúvať ich hlúpe reči, nechcem robiť dačo len preto, že to robia oni, nechcem sa do nemoty opíjať len preto, že to robia iní v mojom veku. Nikdy som netúžil zaplatiť si nejakú ochotnú len preto, aby som to mal za sebou. Berenika, skutočne nie si so mnou iba z ľútosti?“ Už som sa jej voľačo také pýtal, a nie jedenkrát.

„Vôbec nie. Ľúbim ťa, musíš to vedieť.“

„Poď so mnou, bývaj so mnou a ži svoj život s mojím.“ Dal som do toho maximum prosby a úprimnosti.

„Nie, to neurobím. Nepôjdem medzi nich, nechcem byť s nimi. Ešte nie.“

„Kde vždy odo mňa odchádzaš? Kde si, keď nie si so mnou? Odkiaľ za mnou prichádzaš?“

„Odpusť. Ale to ti zatiaľ nemôžem povedať. Ešte nie.“

„Prečo ešte nie? Miloval som sa s tebou a nesmiem vedieť, kto si? Urobil som to aj preto, lebo som rátal, že sa to dozviem hneď po tom. Robil som s tebou niečo, čo pre mňa znamená veľmi veľa, viacej ako hocičo iné... a neviem pritom, s kým som to robil. Cítim sa hrozne.“ Prečo stále tie tajnosti? Podľa jej tváre ju to skutočne trápilo. Videl som, že mi chce niečo povedať, ale hľadala slová.

„Jakub, daj mi čas.“

„Berenika, ja predsa chcem iba vedieť kto a odkiaľ si. Ja nepochybujem o tvojej láske a náklonnosti, ale rád by som vedel o tebe viacej. Neberiem ti slobodu, nenútim ťa vydať sa za mňa a to ti vravím, ak sme už v tejto chvíli na ceste stať sa rodičmi, neopustím ťa. Si moje šťastie, ktoré sa na mňa usmialo a našlo ma. Ani ťa nasilu nenútim, aby si so mnou bývala.“ Aká vážna debata a my sme boli stále nahí, akoby sme obaja rátali s tým, že k niečomu ešte dôjde - a tak načo sa obliekať?!

 „Neveril by si mi, Jakub, keby som ti hneď povedala pravdu, neveril by si mi. Preto to chce čas, aby si sa presvedčil, že je to tak, ako to je.“

„No ale aby som sa presvedčil o tom, musím najskôr vedieť, o čom sa mám napokon presvedčiť.“

„Ja som ti už povedala, kto som. Nie, nemá zmysel teraz to rozoberať.“

Absolútne som nechápal. Verili by ste, že žena z mäsa, kostí a krvi je iba vaša zhmotnená fantázia, ktorá žije kdesi mimo tento svet a nie skutočná ľudská bytosť, s ktorou som sa mimochodom práve miloval, čím som ju pripravil o panenstvo a ona mňa o panictvo? Nebola prízrakom a duchom, ale osobou, ktorá mi vyznala lásku a po ktorej som stále fyzicky túžil. Dakde žije, dakde má rodinu a je to dakde blízko, pretože ako povedala, na mojich obľúbených miestach ma vídava už roky. Alebo je to so ženami jednoducho tak, že sú tajnostkárky? Rozhodol som sa, že to nebudem z nej ťahať nasilu a jej sa zrejme uľavilo. Teraz dobre viem, že to nemala o nič ľahšie ako ja.

Obaja sme ticho pre seba dumali a tešili sa z prítomnosti toho druhého. Prišuchla sa ku mne, aby sme sa bozkávali. Prsty rúk sa nám hravo prepletali, až začali blúdiť po tele toho druhého. A ten dolu sa mi znova dal do pozoru, čo Berenika s radosťou prijala. Bol som opretý o kmeň stromu, natiahol som nohy a ona sa na mňa napichla; pomaly sa nadvihovala a klesala, ako loďka na vlnkách, stúpala a klesala a plamene z ohňa ju osvecovali. Jednou rukou mi držala rameno a druhou sa hrala so svojím gombíčkom. S pootvorenými ústami a slabými stonmi mi dávalo najavo, že sa jej to páči a ja som ju v krátkych intervaloch mierne nadhodil. Bolo to nádherné, úžasné, to čo som videl aj to čo som cítil, či už z lásky alebo z milovania. Moje dlane sa šúchali po jej tele, raz som ju držal za boky, potom za zadoček, hladil jej chrbát, či som jej zozadu hladil druhú dieročku, celú mokrú a klzkú od svojej susedky. A tu sa rozstonala ešte viacej. Keď som ucítil sťahy jej škáročky, nevydržal som a plnil ju druhý raz. S otvorenými vykrivenými ústami som iste vyzeral ako idiot, ale mne sa zdalo, že musím od všetkej tej nádhery zomrieť, pretože môj mozog sa šiel zblázniť. Pevne ma objala a pritisla sa k môjmu telu, mykala so sebou a potom sa nehýbala; oddychovala, zavesená na mne, so zatvorenými očami. A ja som oddychoval tiež. Môj tretí vrchol, spravil som sa trikrát, to krásne dievčatko bolo plné a ja som bol totálne vyšťavený, a šťastný. Teraz predsa nemôže len tak zmiznúť. Ponúkol som sa jej, že ju odprevadím domov. Začala sa obliekať.

„Môj domov je pri tebe.“

„Znamená to, že ideme ku mne?“

„Ak si to želáš.“

Skutočne, šli sme ku mne a trvalo to vyše pol hodiny než sme zišli z lesa do dediny. Hrozne sa mi chcelo spať, orgazmy ma úplne vycicali, cítil som sa ani čo by zo mňa vyšla všetka krv a nie tie biele potvorky s chvostíkmi. Keby nebola bývala pri mne, už dávno spadnem ako mŕtvola na zem, ale jej prítomnosť ma udržiavala prebudeného. Tešil som sa ako si dáme spoločnú sprchu a ako si potom vedľa seba ľahneme. Mal som ísť ráno do práce, ale rátal som s tým, že prídem minimálne o hodinku neskôr. Ľahučko kráčala vedľa mňa a ani troška nebola nehmotná ako fantázia. Cítil som jej dlaň vo svojej dlani a v duchu sa tešil slovami, ktoré vyslovila. Berenika ma má rada, už roky ma má rada, ale ja to viem iba krátku chvíľku. Tá Berenika, s ktorou som sa miloval. Vraciam sa domov už nie ako panic, ale ako muž, ktorý pomiloval to krásne stvorenie. Veril som, že studená voda ma troška preberie, pretože som chcel dačo vravieť, ale aj jazyk som mal unavený a nečudoval som sa mu. Chcel som jej dačo šepkať, ale nedalo sa. Chcel som jej povedať, že ani tá najsladšia a najchutnejšia jahoda sveta sa jej chuťou nevyrovná, jej, mojej milovanej. Ale napokon som bol rád, že sme obaja ticho bez toho, že by sme si zakázali hovoriť, pretože som chcel cez dedinu prejsť bez jediného slovíčka.

A potom sa stalo dačo zvláštne, dačo nevysvetliteľné, čo som vtedy vôbec nechápal. Oproti nám vyšla z krčmy tlupa chlapov a zamierila k nám. Bereniky razom nebolo. Bola preč. Najprv som si myslel že iba nepozorovane vyšmykla rúčku z dlane a dakde sa pichla do tieňa, ale keď chlapi prešli popri mne a znova sa stratili, nebolo jej. Volal som ju, točil sa namieste s tlčúcim srdcom, prosil som ju, ale v ten večer jej viacej nebolo. Azda ju len dakto v tej tme neschmatol. No naokolo bolo absolútne ticho. Bol som vydesený na smrť, ešte som po nej pozeral, no napokon som musel odkráčať domov sám. Plný nepokoja som sa umyl a ľahol si. Onedlho prišla polnoc, a ja som neprestával na ňu myslieť kam zasa zmizla a prečo mi to robí. Stratila sa kvôli tým chlapom? Potom predsa mohla vyjsť! V jednu chvíľku som mal pocit, že ma miluje a v druhú, že si zo mňa uťahuje. Dialo sa niečo skutočne zvláštne a ja som jej napokon nechcel krivdiť a z ničoho ju obviňovať. Túžil som zaspávať po jej boku a myslieť na to, čo sme spolu prežili. No miesto toho som sa pýtal kde teraz je, keď má miesto tu, vedľa mňa. Neviem, ako sa to stalo, ale ja som zaspal a ráno som prišiel do práce načas. Nešla mi z mysle. Takmer nič som nejedol. Večer som sa náhlil na to miesto a... Ona tam už čakala. Objal som ju a zasypal jej krk a tvár bozkami.

„Berenika, prosím ťa, nerob mi také veci, ako som sa len o teba bál! Kam si zmizla?“

„Musela som, aby ma nevideli.“

„Ale veď potom zmizli aj oni a teba viacej nebolo.“

„Odpusť mi, ale mne sa inak nedalo. Raz to pochopíš. To neznamená, že ťa nemám rada.“

Vošli sme hlbšie do lesa k tomu ohňu, ktorý ktovie či tam horel aj za bieleho dňa, alebo iba k večeru a v noci, ako neoddeliteľná súčasť tej záhady, ktorej neoddeliteľnou súčasťou som sa stal aj ja. Tisol som si ju nežne k sebe a sypal na jej tvár božteky, ktoré mi opätovala. Ale keď som jej povedal, aby šla ku mne, tento raz odmietla.

„Nech by ktokoľvek šiel, skryjeme sa im. Nechcem od teba nič, Berenika, iba ťa prosím, aby si šla ku mne. Tam budeš v bezpečí, tu nás môže hocikto vyrušiť.“ Skutočne som nechcel nič viacej, akoby som aj mohol chcieť niečo viacej od jediného človeka, ktorý ma miloval. Ja som o jej láske nepochyboval. Viacej som na ňu nenaliehal a dúfal som, že to navrhne raz sama od seba. Lúčili sme sa prísľubom že „zajtra zase.“

A takých zajtrajškov bolo v to leto neúrekom; tých milovaní bolo neúrekom, rovnako ako tých spôsobov, ako si spôsobovať navzájom čo najväčšiu radosť, tých vyznaní lásky bolo ešte viacej. Všetko okolo nej bolo záhadné, zvláštne, no predsa som odmietal uveriť, že je „iba“ zhmotnená fantázia. A to nie iba preto, že by jej skutočne nezodpovedala, ale preto, že Berenika bola tak veľmi skutočná; kto by veril, že je neskutočná po toľkých milovaniach, po toľkých prechádzkach, po toľkých spoločne strávených hodinách, po tých rozhovoroch, pozorovaniach hviezd.

Vždy ma čakala v šatách, ktorých sa dalo ľahko zbaviť, s úsmevom, s tými istými slovami, ktorými ma uistila, že som jej jediný. Ja som stále nevedel odkiaľ chodí, pretože mi to nepovedala. Mal som ju nejako vydierať? Prečo ma nečakala doma, keď som prišiel z práce? Napriek tomu, že som nepoznal odpovede na mnohé otázky, ktoré ma sužovali, miloval som ju a trpezlivo čakal na jej odpovede, pretože som nepochyboval, že jej porozumiem. Iste mala pádny dôvod – to za prvé. A iste ma mala rada – to za druhé. Rokmi samoty som sa vycibril v trpezlivosti a toto ako keby bola skúška, či je to pravda. Nestretali sme sa iba ak pršalo, inak sme boli spolu večer čo večer, v to krásne leto, kedy som mal neskutočne rád skutočného človeka. Áno, keby som zrátal všetky milostné vyvrcholenia, ktoré som s ňou zažil, nerovnali by sa krásou jej jedinému prostému vyznaniu lásky; tým trom slovám, ktoré dakedy spustili dlhý prúd sĺz tečúcich dolu mojou tvárou, cez horúce líca, cez môj úsmev obrovskej radosti. Berenika ma miluje! Ach, nič viacej som k životu nepotreboval. Ak nemilovaný človek nájde, spozná a prijme lásku a uzná jej hodnotu, bol by nevďačníkom prvej triedy, ak by si toho s obrovskou pokorou nevážil. Keď som sa nad tým zamyslel a precítil to, zabúdal som dýchať. Vtedy malo orgazmus moje srdce... Vždy, keď som jej vravel ako ju mám rád, dával som jej znova a znova sľub, že budem pri nej nech sa stane čokoľvek.

Jej prítomnosť menila tmavý les na rajskú záhradu; Berenika, moja nežná kvetinárka, ktorá z našej túžby a vášne viazala pestré kytice. Vlasy Bereniky vtedy zostúpili z nebeskej klenby, aby ma šteklili na tvári, na hrudi či na krku, aby som sa s nimi hral. Brieždením znova vystúpili hore – nevidel som ich, ako som nevidel ani Bereniku.

Hoci sme sa milovali tak často ako to šlo, daktoré noci sme iba preležali v objatí, dlho sa rozprávajúc. Vravel som jej o svojej práci, o svojom detstve a rodičoch, ktorých som už nemal, o ľuďoch z dediny, ktorých som mal rád, o mojej láske k vínu, knihám, hviezdam a lesu, ktorý nás skrýval. Čoraz častejšie som v nej videl svoju celoživotnú družku, človeka, ktorý ma nadovšetko miloval a ktorého som rovnako miloval ja. Násobila moju radosť, delila môj žiaľ. Želal som si, aby mi oznámila tú radostnú novinu, aby som jej bozkával bruško a cez jej kožu šepkal malému človiečikovi, ako ho ľúbim, ako tu budem preň až do svojej smrti. Preto som sa vždy, keď sa len dalo, snažil. Pretože to by ju prinútilo nadobro prísť ku mne. Ona sama čoraz častejšie začala vravieť o našej spoločnej budúcnosti.

V to krásne leto som musel pod vplyvom lásky zmeniť aj svoje správanie, pretože mi mnohí povedali, že som akýsi vymenený, ale nikoho nenapadlo, že je za tým žena a ja som ani nemukol. Logicky z toho vyplývalo, že ak bola moja zmena badateľná aj pre iných ľudí, musela ju spôsobiť skutočná žena, a nie prelud. Aj ona sama ma ubezpečovala, že je skutočná, z mäsa a krvi, ale zároveň dobre rozumela mojim rozpakom ak mi tvrdila, že je fantázia. Prízvukovala, že zhmotnená.

„Avšak ja už dlho fantazírujem, že žijeme spolu. Odíďme trebárs inde, do inej dediny, kde nás nikto nebude poznať.“

„Daj mi čas, nič viacej, iba čas.“

Aký som len bol šťastný, pretože som mal komu žiť, nebol som len sám pre seba. Môj život bol razom o dačom úplne inom.

Nikdy sa nezjavila ihneď u mňa, vždy som musel ísť ja k lesu, aby sme sa stretli. Trpezlivosť máva sladké plody. Časom sa dostala až ku mne domov! Sama od seba, keď som prestal naliehať. Ráno som sa samozrejme nachádzal v posteli sám. Asi to robila aj preto, aby sa mi do práce neodchádzalo s ťažkým srdcom; keď som ju nevidel, chýbala mi, no ľahšie sa mi šlo do práce ak nebola pri mne.

Zo všetkých našich milovaní spomeniem tie najkrajšie, ktoré sú čriepkami z môjho života a ktoré sa mi ako čriepky vryli do pamäti. Niektoré milovania boli bez pohybu; iba sme splynuli a nehybne ležali v objatí. Mne jej nahé telo pod sebou alebo na mne stačilo k tomu, aby som bol dlho vo forme bez toho, že by sme sa čo len pohli. Boli sme tak dlho, no napokon sme zameškaný pohyb dohnali.

Keď bola Berenika u mňa doma, ležala na mojej posteli a ja som ju kropil ríbezľovým vínom; máčal som si v ňom prsty a kropil jej telo ako kňaz kropiaci miestnosti nového príbytku svätenou vodou. Požehnával som ju takto našej láske. Keď bolo na nej množstvo malých kropají, kochal som sa kontrastom jej bledej pokožky a tmavých červených kvapiek vína. Tu sa začala sama so sebou hrať a ja tiež... Onedlho sa na jej pokožke miešali moje perleťové kvapky s vínovými. Môžete protestovať, že to nebolo skutočné milovanie, ale pre mňa určite bolo.

Keď sme bývali u mňa, predvádzala mi vzrušujúce divadielko; hrala sama so sebou erotickú hru prstov a rúk. Posadil som sa do kresla ani čo by som bol v divadle a s pohárikom ríbezľového vína som ju hltavo pozoroval. Rozložila svoje telo predo mnou na posteli, ani nahá ani oblečená. Vedela sa sama sebe venovať s toľkou nežnosťou a pozornosťou. Bolo to zároveň veľmi poučné. Občas som zabudol prehĺtať či piť a raz som takmer odhryzol z pohára sklo. Dávala mi zároveň lekcie čo sa jej páči, ako mám ísť na to ja, kde ju treba chytiť a ako. Jej pršteky nezabúdali na žiadnu erotogénnu zónu, ktorú na sebe mala, až napokon skončili tam, kde sa im páčilo najviac; behali po jej tele ako splašené koníky, kde – tu sa na chvíľku zastavili akoby sa chceli popásť, no potom sa zasa rozbehli ako po zasneženej pláni. Unavené, udýchané, tušiace obrovskú slasť, prišli sa napiť k studničke a zaborili do nej svoje hlávky. Takto Berenika samu seba  privádzala k vrcholom; v takých chvíľach som sa sklonil k jej tvári a pozoroval, ako sa jej menia zreničky. Dotýkali sme sa končekmi jazykov a niečo z tej elektriky, ktorá ju triasla, prešla i na mňa. Aby si ešte raz zopakovala tú šialené rozprávku, ktorú Francúzi volajú „malá smrť,“ láskal som ju ústami, vychutnával ju ako sladký ovocný zákusok... Len čo sa spamätala, vrhala sa nežne na môjho Kubka, ktorého láskala svojimi ústočkami. Jej jazýček po ňom kĺzal ako po tej najsladšej zmrzline, až nevydržal a vybuchol.

Inokedy som priniesol z podkrovia veľké zrkadlo, celú miestnosť vysvietil sviečkami a pozorovali sme sami seba pri rôznych polohách. Bolo to neskutočne vzrušujúce. Miloval som pozorovať, ako do nej vchádzam a vychádzam, keď sme ležali na zemi pred tým zrkadlom na boku a ja som si ju bral zozadu, držiac jej vo vzduchu nohu...

Ktorý muž  by sa nepotešil takým krásnym ženským telom?! S radosťou mi plnila moje erotické fantázie; mohol som si ju brať ako som len chcel. Naše sladké milostné radovánky; býval som ako odtrhnutý z reťaze, ako nadržané zvieratko, ako námorník čo sa po rokoch dostane k žene. Bral som si ju z rôznych pozícií, miloval ju nežne, miloval ju vášnivo, ale vždy tak, aby som jej neublížil. Počas dňa som uvažoval, čo nové vyskúšať, čo si zopakovať a na moje prekvapenie, mávala skvelé nápady, ktoré sme spolu praktizovali.

Raz sme spolu umilovaní a šťastní ležali vedľa seba a Berenika mi chytila do dlane ruku.

„Bude to krásne, keď budeme spolu. My dvaja, už onedlho.“

„My už sme spolu, nie?“ Vedel som, ako to myslela, len som chcel vidieť jej reakciu.

Nič viacej nevravela, iba sa tajuplne usmievala.

Celé celučičké leto sme strávili spolu – milovaním, rozprávaním, plánovaním, pozorovaním hviezd...

To najkrajšie čo som kedy zažil, to, pre čo som sa narodil, to, čo ma nadobro zmenilo, trvalo iba pár mesiacov.

A potom zrazu...

Tešil som sa na ňu ako vždy. Prišla jeseň a s ňou chlad, ale pri našom ohni bolo stále príjemne teplo a moja túžba by roztopila aj ľadovec. Ak bolo ozaj veľmi zima, šli sme ku mne. Náhlil som sa za ňou... a nebola tam! Prvýkrát čo tam nebola. Ešte sa to nestalo a tak som usúdil, že sa niečo muselo zomlieť, niečo nepríjemné, zlé. Sedel som tam a čakal, vyľakaný na smrť a pritom som podvedome i vedome cítil, že tam iste musela v ten večer už byť, pretože tam bol venček upletený zo šípok, konárikov a gaštanov. Jednoznačne to bola práca jej rúk, dakedy pri rozhovoroch niečo také zmajstrovala. Mala skutočne zlaté ruky. Večer predtým tam nič také nebolo.

„Berenika, kde si? Milujem ťa, poď za svojím Jakubom.“ Prechádzal som po okolí a snažil som sa ju nájsť, ale toto by už bol od nej skutočne hlúpy žart. Nenechala by ma dlhšie v tom zúfalom strachu. Bol som si istý, že tam bola, ale dačo sa stalo. Kľakol som si a pozrel sa smerom na hviezdy. A v tom...

Cítil som, ako na mňa voľačo padá, voľačo drobnučké, ale ľahučké, no nevedel som čo to je, kde sa to berie, lebo bolo šero. Ako som pozeral hore, cítil som to na tvári, v očiach a na holých rukách. Keď som sa tomu pri ohni lepšie prizrel, bolo to ako krvavočervený prášok, no v skutočnosti to bola nejaká kvapalina. Drobnučké guľôčky veľké ako – na porovnanie - tretina z makového zrniečka. Stále to na mňa padalo a vtom som si uvedomil, že je to znamenie, že som ju stratil. Prvotná myšlienka sa zlomkom sekundy zmenila v istotu. Dačo sa stalo a ja som o ňu prišiel. Toto je jej krv a padá na mňa, ako keby ja som bol za ňu zodpovedný.

Čím som sa previnil? Čím som ju ja mohol zabiť? Kto mi vnukol myšlienku, že ja ju mám na svedomí?! Náhlil som sa sem, aby som jej vyznal lásku, nedočkavý po jej dotykoch, bozkoch, pohladeniach a pohľadoch. Zúfalý som padol na zem a rozplakal sa. Na rukách a tvári som mal červené krvavé šmuhy, ani čo by som bol nejakým vrahom. Ak by ma takto niekto našiel, iste by ma za vraha považoval. Chvatom, ale s veľkou pozornosťou, prehľadal som širšie okolie, najmä cestičky a chodníčky, kadiaľ sme spolu chodievali. Pritom som volal jej meno. Bezvýsledne... Nikdy by si nerobila zo mňa žarty takýmto krutým spôsobom.

Teraz som už intuitívne nadobro vedel, že som ju stratil, že sa nikdy nedozviem, kto a odkiaľ bola, že sa nedozviem prečo vlastne milovala mňa, prečo o mňa stála. Áno, na tie dve posledné otázky mi vždy odpovedala, na tie prvé nikdy, takže pravdupovediac, nedozviem sa len to kým, vlastne bola. Skutočne som mal na svojej koži krv a desil som sa toho, že je Bereniky, ľudskej bytosti, mojej jedinej priateľky, drahého, milovaného človeka. Ak ju niekto zabil – hútal som – dozviem sa to z novín, televízie? Dozviem sa niečo z rečí dedinčanov? Aký nešťastný, absurdný spôsob dozvedieť sa, koho vlastne milujem a koho som stratil. Ak by som šiel na políciu s podozrením, že sa niečo stalo, spýtať sa či dačo nevedia, bol by som hlavný podozrivý a zároveň aj veľký blázon, ak sa pýtam na dakoho, o kom ani neviem presne, kto to je.

A možno sa iba mýlim a zajtra tu bude – blyslo mi hlavou.

No úprimne vyznávam, že tomu som vôbec neveril a mal som z toho pocit ako dakto, kto ide na skúšku absolútne nepripravený a utešuje sa možnosťou, že si vytiahne práve tú jednu jedinú otázku, ktorú vie. Nulová šanca alebo stopercentná istota. Na smrť vydesený som snoril po okolí, až som došiel k lesnému potoku, v ktorom som si umyl tvár. Bola to krv a koho iného by mala byť, ak nie jej. Záhadná Berenika odnikiaľ zmizla do nenávratna. Nasledovala krutá, nezabudnuteľná cesta späť ku mne. Plný strachu, rovnako ako otázok a desivých odpovedí, som došiel domov, snažiac sa spamätať sa, ale zúfalstvo ma pohltilo celého. Dlho do noci som ju v duchu volal, prosil, aby sa mi ukázala, ale akoby mohla?! Miesto nežného milovania som strávil najhoršiu noc v mojom živote. V mozgu mi rezonovala jedna myšlienka: J e j  k r v  p a d l a  n a  m ň a.

Čo mi tým chcel kto povedať?! Prečo na mňa?

Pár dní som si vzal voľno, nebol som schopný pracovať, a ani chodiť pomedzi ľudí. No najhoršie bolo, že som sa musel naučiť s tým všetkým žiť. Žiť s tým, že viacej s ňou nebudem. Žiť s tým, že ju dakto zabil, pretože tá krv znamenala jej smrť. Žiť s vedomím, že kým tam na mňa čakala, dakto jej vzal život. Hrozná myšlienka, predstava! Po všetkom tom šťastí, ktoré mi s ňou vstúpilo do života... Ale ani teraz o mňa nešlo; neľutoval som sa ani zlomok sekundy. Trápil som sa pre ňu, pre moju jedinú, milovanú Bereniku.

Kupoval som všetky možné noviny regiónu, samozrejme nie v jednom stánku, čítal krimi rubriku, počúval miestny rozhlas, nenápadne počúval rozhovory ľudí, pozeral správy a potom som utekal na naše miestečko. Ale o žiadnej zavraždenej alebo hľadanej žene nikde ani slovo. Nikomu nechýbala, iba ak mne a teraz ma napadá – komu inému by aj mala chýbať, veď bola iba moja a ja iba jej.

Napriek tomu, že neprichádzala, chodil som na to miesto stále, večer čo večer, dokonca aj v zime, no skoršie kvôli tme,  boril som sa snehom, dúfajúc že azda... znova sa stane ten krásny zázrak a ona tam bude. A ona, hoci tam nebola, bola v mojej mysli, v mojich predstavách. Ani oheň už nehorel, svetlo robila iba moja baterka a hore hviezdy či mesiac. Znova som bol ten opustený, osamelý, nikým nemilovaný muž, ktorý mal iba svoju prácu, svoj dom a toto miesto, kde ju našiel a kde ju stratil. Miesto, kde začal dakoho milovať a kde si svoju lásku potvrdzoval večer čo večer, miesto, kde mohol lásku vyznávať milovanej žene.

Istý čas som z jej zmiznutia obviňoval seba a vinil sa, že som dačo spravil, či povedal niečo, čo by ju mohlo zničiť. Pátral som v pamäti čo sa stalo, čím som to pokazil, až som znova a znova prišiel k záveru, že to nie je moja vina, nie mojou chybou sa to stalo. A čo sa vlastne stalo? Vražda mojej zhmotnenej fantázie? S tou hroznou bolesťou vo vnútri som túžil po nej a zároveň som chcel vedieť, čo sa to udialo, čo to má znamenať. Chcel som to zistiť, ale nechcel som sa hrať na detektíva či stopárskeho psa. Chodil som na to miesto, akoby som tam mal dajakým zázrakom nájsť odpovede. Aspoň som v to dúfal. Často som zhasol baterku a bol som opustený, v lese nad dedinou, samučičký sám, iba so svojou bolesťou a slzami, s prosbou aby sa mi vrátila, aby som ju miloval skutočnú, nie iba tú v spomienkach. Veď ak prišla z ničoho nič vtedy, tak azda by mohla aj teraz....

„Berenika, prosím, však dakde žiješ a znova za mnou prídeš. Príď a povedz mi prečo toto všetko. Príď za mužom, ktorý ťa miluje. Ty ma poznáš, vieš kto som... No tak, Berenika.“ Skrátka - ako smútenie nad hrobom, iba s tým rozdielom, že hrobu nebolo. Osamelý, bez nádeje, iba s tým upleteným venčekom, ktorý ona držala vo svojich rukách a uplietla v prstoch, ktoré sa mi hrali s vlasmi, ktoré ma hladili po tvári. Iba ten venček mi po nej zostal. A prázdna duša, smutné srdce, zmorené otázkami bez akýchkoľvek odpovedí. Nemal som nikoho, komu by som sa zdôveril, a keby som aj mal, kto by mi to uveril? Každý jeden človek by si klopkal po čele. Postupne, ako dni prichádzali a odchádzali, som si uvedomil viaceré veci. Intuitívne som cítil, že sú pravdivé. Neviem to rozumovo zdôvodniť, cítil som, že je to tak.

Skutočne nebola z tohto sveta, preto nikomu nechýba, preto nikto po nej nepátra, nikoho nezaujíma. Chýba iba mne, pretože ani ja akoby som nebol z tohto sveta. Nech bola ktokoľvek, mal som ju rád a neprestal som s tým ani po tom, čo zmizla z môjho života. Z času na čas sa stávalo, že ma tá krvavá spŕška pofŕkala znova a kým som zišiel do dediny, znova som sa musel umyť v potoku. Ak nebola pri mne ona, tak to bola pripomienka v podobe jej krvi. Zmätenosť, zúfalstvo a osamelosť mi teraz boli spoločníkmi miesto Bereniky.

Jeseň zafarbila môj les, naše krásne miestečko, jeseň prešla do zimy a zima sa strácala v jari, ako tmavý sen, ktorý bledne brieždením, ako belavá srieň na tráve, miznúca pod dotykom slnka. A nejaký zákerný rozbresk mi vzal aj samotnú Bereniku. Alebo ju pohltila čierna nenásytná noc? To keby som bol vedel....

Prešiel rok a na nebi boli zasa Vlasy Bereniky a pod nimi pri lese nad dedinou ja. Chodil som po okolí, vošiel do lesa medzi stromy či azda úplnou náhodou nestretnem tú, ktorú som tak veľmi miloval, ktorej som istý čas žil, len jej a nikomu inému, ktorú som prijal do svojho života, s ktorou som chcel potomka a ktorej som dakedy koktavo povedal: poď a ži svoj život s mojím životom. Ona mi povedala, že to raz všetko spraví, len aby som jej dal čas a ja som jej veril a viem, že ona nezradila, že dakto, alebo dačo... Zabili ju zámerne alebo im bola náhodnou korisťou? Hocikto nás tam mohol vídavať večer čo večer, hocikto nás mohol pozorovať, no predsa sme akosi podvedome vedeli, že tam okrem nás dvoch nikto nie je. Nič sa nikdy nevyrovnalo ani sa nevyrovná pocitu, keď bola pri mne a vravela mi, že ma má rada, že je iba pre mňa stvorená, že to je jej osud a jej šťastím je, že som jej. Rozprávala mi o hviezdach, ako sa rodia, o ich živote, aj o tom ako zomierajú a že bude šťastná, ak by zomrela raz v ďalekej budúcnosti so mnou. Nerozumel som ničomu z tohto príbehu, iba tomu, že sme sa mali radi. To bolo jediné, čo som chápal. Keď sme sa stretávali, vysvetľoval som si stretnutie s ňou ako šťastnú náhodu, hoci ona mi tvrdila, že je na svete iba pre mňa, že nie je žiadna náhoda, ale že je „zámer.“

„Berenika, nemiloval ešte človek druhého človeka tak, ako ja teba. Berenika, nemiloval ešte žiadny muž predo mnou ženu tak, ako som miloval a milujem ja teba. Teba niet, a stále ťa milujem. Berenika drahá, nemiloval ešte človek človeka tak, ako ja teba...“ Toto bolo mojou mantrou, mojím Otčenášom i Zdravasom, piliermi vyznania viery, vzduchom i vodou, s týmito slovami, ktoré mi zneli v mysli, som ráno vstával, kráčal životom, večer zaspával.

Ako ľahko je telu zvyknúť na telesné radovánky! O to ťažšie je ich potom nemať. No keď moje telo zatúžilo po tom Berenikinom, okamžite – ako dajaký alarm – ozvala sa duša ubolená jej zmiznutím, a azda aj smrťou, a všetky túžby tela pokorne zmizli. No ozývali sa znova. Veď hoci to všetko s Berenikou bolo krásne ako sen, nebol to sen. Bola to skutočnosť. To však nič nemenilo na fakte, že keď som večer čo večer po príchode z nášho miesta ležal v posteli sám, snažiac sa zaspať, myslel som na nespočetné množstvo tých krásnych milovaní, ktorých som si užíval ako niečoho neuveriteľne krásneho, čo mi z ničoho nič prišlo do života a čomu sa nedalo odolať. Preskúmal som každý kúštik jej tela a ona zasa preskúmala to moje; prstami, perami, očami, jazykom. Teraz Berenika pri mne nebola, spoločníčku mi robila iba túžba po nej, fyzická túžba. Ach, ako nerád to priznávam, po žene, ktorá asi nežije. Pretože ak by žila, prišla by za mnou, ak by ma skutočne milovala, prišla by. Ak predtým vedela o mne toľko (a že vedela toho skutočne veľa), musela ma poznať a na základe toho ma musela ľúbiť. Nerozumel som jej slovám, ale ako som nad nimi v tichej samote uvažoval, postupne mi niečo začalo dávať zmysel. S odstupom času som bol schopný dať dokopy nejaké dieliky skladačky môjho života a celej tej záhady okolo Bereniky, mňa, jej zjavenia a hrozného odchodu. Voľačo sa pokúsim objasniť aj vám.

To miesto, kde sme sa s Berenikou stretali, bolo od detstva mojím milovaným miestečkom; sem ma vodieval otec ako malého chlapca, hrávali sme sa tam ako deti s kamarátmi. To miesto bolo vždy späté s nejakými ľuďmi, ktorých som mal rád. Túžil som, aby dakto z tej našej chlapčenskej partie bol mojím priateľom celý život, no napokon vyšlo najavo, že som azda jediný, kto nosil v sebe takú túžbu. Prišiel som o otca, prišiel som postupne o všetkých kamarátov, z ktorých sa nikto nestal napriek mojej obrovskej snahe priateľom. Zostalo mi len a len to miestečko. Tento kúštik zeme mi úplne prirástol k srdcu. Dakedy som mal pocit, že som strom, ktorý tam vyrástol, ibaže mobilný a práceschopný, ktorý sa každý deň príde pozrieť na zem, z ktorej vzišiel.

To miesto vedelo o všetkých mojich snoch a túžbach, o mojich skromných plánoch, o mojich myšlienkach. Vždy, keď som tam prichádzal, zdravil som pohľadom všetky stromy, všetky kríky. Tam som bol doma a ten kúštik zeme to vedel.

„Berenika, láska, to ty si sa mi stala tou priateľkou, po ktorej som tak túžil. Berenika, navždy zostaneš spätá s mojím milovaným miestom.“ Občas som svoje myšlienky tíško vyslovoval. Ona bola tým človekom, po ktorom som dávno pradávno túžil. Ona sa mi stala priateľkou, ba ešte oveľa viacej... Berenika splnila moju detskú túžbu a tajomne splynula s milovaným miestom. Berenika sa stala tým vysnívaným človekom, ktorého som túžil milovať. Nestal sa ním žiadny muž, žiadny kamarát z detstva. Berenika bola môj splnený sen.

Časom mi Berenika chýbala viac a viac.

Prešiel rok od jej zmiznutia a ja vôbec neviem, čo ma to napadlo ísť si sadnúť do miestnej krčmy. Náhle mi to skrslo v hlave, ako blesk z jasného neba, keď som sa vracal z nášho miestečka. Občas som tam šiel, ale zostal som zakaždým sedieť vonku, no teraz som zaliezol dnu. Pár ľudí ma zaregistrovalo, ale inak som žiadny rozruch nezapríčinil. Každý sa venoval svojmu krígľu či pohárikom, daktorí hrali karty, ďalší viedli polo triezve dialógy. Dvaja chlapi sa dvíhali, mierne podgurážení, a ako vychádzali, museli prejsť popri mne. Zapichli do mňa pohľady a zostali stáť pri mojom stole.

„Ale Jakub, čo ty tu robíš?“ spýtal sa jeden z nich.

„Sedím a pijem. Vidíte, nie?“

„Nejde mi to do hlavy, nechodievaš sem. Vari nezapíjaš nejaký žiaľ?“

„Prečo by som zapíjal žiaľ?“

„Ha-ha-ha. Lebo si vošiel do šenku, preto. No poď, nebudeme mladého pánka rušiť.“ Drgol do svojho druha a vypotácali sa von.

Bola to táto noc, keď sa mi prisnil sen s Berenikou. Bol to vlastne jeden náš spoločne strávený večer a noc u mňa doma. Ako keby tretie oko, ktoré vraj všetci kdesi na hlave máme, zaregistrovalo a nahralo tú noc, a teraz po roku mi ju v spánku prehralo.

Čakala na mňa v lese a blažene som si ju viedol domov. Cestou som si k ústam dvíhal jej rúčku, aby som ju zasypával božtekmi. Cítil som v jej pokožke všetko, čo som v lese miloval; borovickové šišky, materinu dúšku, drobné lesné jahôdky, a dokonca i dažďom voňajúci mach. Doma som mal všetko nachystané na vášnivú noc. Môj Kubko sa tešil viacej ako ja sám. Bol ako napnutá struna, ešte som len šiel do lesa. Vlastne som si ihneď po príchode domov rozopol nohavice tak nenápadne, ako sa to dalo. Chystal som dlhú predohru a teraz sa musel Kubko stiahnuť do úzadia. Mali sme to na striedačku – raz som poslúchal ja jeho, inokedy musel on mňa. Túto noc musel poslúchať on mňa, pretože som chcel Berenike spôsobiť čo najviac radosti a dať jej čo najviac lásky. Ale Kubko si vedel užiť aj tieto chvíle.

Znova som to v spánku prežíval, tú našu nádhernú noc. Celú celučkú som ju zasypával božtekmi, všade, kde sa len dalo. Môj jazyk tancoval a vášnivo sa hral s tými dvomi cukríkmi, ktoré mala na hrudi, tešil svojou prechádzkou tie dva kopčeky, na ktorých sa týčili. Rovnako sa mu páčilo v tej malej priehlbinke na jej brušku. Vynechal som to najhlavnejšie a skočil som k jej členkom a priehlavkom, šteklil ich perami. Svoje prsty na rukách som nežne vsunul medzi jej pršteky na nohách, ktoré som tiež zasypával božtekmi. Každú sekundu som si plne vychutnával. Berenika sa rozkošne smiala, až som sa vydal na cestu späť. Tu sa svižne podo mnou otočila. Ani som sa nenazdal, nenápadne ma dostala do pasce francúzskeho milovania. Ako rád som sa dostal do takéhoto klepca! Širokou plochou jazyka som hladne prechádzal po tej voňavej, klzkej mačičke, plnej nektáru, ktorého som na nijako nemohol nasýtiť. Ak som odtiahol hlavu, k mojím ústam sa ťahali dlhé tenučké nitky ako pavučinky. Zalizoval som sa ako hladný kocúr nad miskou plnou dobroty. Dala si ma hlboko do úst a pritom sa rytmicky mykala, čo nám obom spôsobovalo nesmiernu rozkoš, popritom jej štíhle prsty presne vedeli, čo majú robiť... Úkosom som pozrel na celý ten výjav do zrkadla, opretého o stenu proti posteli. Neskutočne ma bralo vedomie, že jedno z tých dvoch milujúcich sa tiel je práve moje. Aké to bolo krásne, vidieť celý ten obraz na ploche zrkadla! Byť hercom a zároveň tak trocha aj divákom bolo fantastické.

„Berenika, Berenika, čoskoro sa urobím!“ odlepil som od nej ústa, aby som ju varoval, ale ona nedbala. Nemala v úmysle vypustiť ma z úst. Berenika to spravila z lásky, vedel som to. A s týmto vedomím to bol nádherný pocit, stratiť sa v nej z druhej strany jej tela, ktoré ma nepustilo. Myslite si, čo len chcete, ja viem svoje.

Ešte som ju priviedol k vrcholu, pri ktorom nevedela, čo robiť s nohami, a potom sme dlho ležali len tak v objatí. Nežne, ale pevne som si ju tisol k sebe. Toto nezabudnuteľné milovanie sa mi pripomenulo v sne. Viem, že som si vtedy po ňom povedal, že budem o ňom snívať do konca svojho života. Čiastočne sa mi to splnilo.

Ráno som sa našiel na posteli, kde sa to dakedy skutočne odohralo. No hneď sa mi do mysle prikradla myšlienka z krčmy a najmä ten, čo sa mi prihovoril. Všetko krásne musí niečo pokaziť – zašomral som a vstával z postele.

Celý deň som myslel na ten sen, ktorý mi pripomenul, ako nádherne nám spolu bývalo.

Čas neustále plynul, nikdy sa nezastavil, nikdy neprestal ísť dopredu. Rovnako ako nikdy neprestala moja láska voči Berenike. Ju som už nemal, no zostal mi môj les, moje krásne miestečko.

Vonku musel byť skutočný nečas, aby som sa na naše miesto nevybral. Musela byť riadna smršť alebo silný mráz, aby som zostal sedieť doma. No i vtedy som tam mysľou bol a Berenika pri mne. Šiel som tam plný nepokoja, prešiel všetky chodníčky, no asi po roku som začal badať, že je tam miesto, kde akoby – neviem to vysvetliť ani opísať – opadol zo mňa smútok z jej straty, kde sa mi prevetrala hlava a kde som si úplne inak vedel vychutnať spomienky. Bolo to pod vysokým štíhlym bukom. Zrejme tam bola nejaká pozitívna geopatogénna zóna, ktorá človeka pozitívne naladila. Čoraz častejšie som si sadal po ten strom, občas sa zasníval, občas si zdriemol. Ten strom mi dodával neskutočnú energiu. Nikdy na mňa pod ním nepadla krvavá spŕška. Počastovala ma, ak som na nebi pozoroval Vlasy Bereniky, ak som po okolí rozhadzoval kvety na jej pamiatku, či keď som sa bolesťou rozplakal.

„Berenika, je to skutočne tvoja krv?! Kým som ťa spoznal, tešili ma aspoň tie jagavé bodky rozsypané po zamatovo čiernom nebi; tie žeravé uhlíky, ktoré si poznala ako vlastné myšlienky, volala ich po mene ako svoje družky. Tešilo ma sladké víno, odpočívajúce v súdku a čakajúce na mňa, kým som bol v práci; to víno, ktoré kropilo tvoje telo, ktoré mu dodávalo jedinečnú príchuť. Tešil ma môj les, ktorý ako jediný živý tvor ma mal rád; ten les, kde si mi bola prvou a ja tvoj prvý, kde si mi bola snom i skutočnosťou. Hviezdam, vínu i lesu si pridala punc jedinečnosti. A toto všetko bez teba nemá pre mňa ani toľko radosti ako dakedy, než som ťa spoznal. Rád by som to všetko chápal, rád by som vedel, kto si bola, prečo si milovala mňa a ako si zmizla. Ako a kto mi ťa zabil... Občas mi prídeš do sna a pripomenieš mi všetko to krásne, čo som s tebou zažil.“

Krvavé spŕšky a potom ten povznášajúci pokoj pod vysokým bukom. Boli to dve záhady, ktoré som musel prijať, lebo aj Berenika bola sama Kráľovnou všetkých záhad. Všetko to súviselo s ňou, jej zjavením i strašným odchodom. Často som mal pocit, že som prípad už až "prezretý" pre psychiatra. Jedného pekného, možno i škaredého dňa, si toto tajomstvo odnesiem so sebou do hrobu. Dovtedy mi je súdené sa trápiť, spomínať a milovať ženu, ktorá podľa všetkého nežije. Áno, veď vravím, som až prezretý pre psychiatra.

Raz som kráčal na moje milované miesto hlboko zamyslený, no najmä naštvaný; v práci sa zomlelo niečo, čo mi totálne rozhádzalo v hlave myslenie a nijako som sa nemohol sústrediť na to, čo som chcel. Kráčal som cez dedinu ako buldozér, nemohol som sa prinútiť vypnúť myseľ a sústrediť sa na veci, ktoré troška tešili moju dušu. Bol som rozzúrený a hore brehom, okolo poľa a popod les, fučal som ako lokomotíva. Vlastne som ani nepozeral kadiaľ kráčam, ignoroval som potok, v ktorom som sa umýval od krvi, ignoroval som celé okolie. A razom... ocitol som sa sám od seba, neviem vôbec, ako sa to stalo, pod tým štíhlym vysokým bukom a moja myseľ sa vyjasnila. Ako keby ma tam dačo doviedlo... Bolo to zvláštne, skutočne. Vždy som tam kráčal so zámerom ísť priamo tam, ale teraz ma tam nohy doviedli samotné, bez toho, že by som tam mal pôvodne namierené. A ten pokoj, ktorý sa do mňa vlial, bol priam čarovný. Oprel som sa o ten strom a cítil som sa, ani čo by bola Berenika pri mne. Viacej som si nerobil nič z toho, čo bolo v práci. Ako keď tápete v tme, a razom zasvieti slnko.

„Berenika, láska, chýbaš mi stále rovnako. Chodím sem s nádejou. Tlie vo mne ako malinký uhlík a len toto miesto ho vie rozdúchať do plamienka. Berenika...“

Prešiel rok, prešli dva. Prešlo ich desať odvtedy, čo som ju zúfalý volal a čakal. Ani času sa nepodarilo zbaviť ma lásky k Berenike. Bol som rozhodnutý, že si nebudem hľadať nijakú inú ženu, že budem žiť sám. Možno tak aj zostarnem, možno zomriem ešte skôr, než zostarnúť stihnem. Skrátka, nezmieril som sa s jej záhadným zmiznutím, ale bol som z roka na rok zmierenejší s mojím osudom. To znamenalo samotu a moje rovnako radostné ako bolestné tajomstvo späté s týmto miestom.

Nie, nebol som blázon. Iba som sa ocitol medzi udalosťami, ktoré ho zo mňa mohli poľahky spraviť. Ale ja som sa držal. Môžete ma volať aj Muž bolesti, a pritom ma nikto nemusel nikde pribiť ani ma mučiť.

Nič sa v mojom živote nemenilo. Až raz... Zdalo sa zamračené a ja som dumal, či je vhodné vyjsť do lesa, lebo to vyzeralo, ako keby sa malo každú chvíľku rozpršať. No ukázali sa hviezdy a to pre mňa bolo, ako keby na semafore zasvietili odrazu tri zelené. Aspoň tie Vlasy Bereniky na nebi som chcel z lesa pozorovať. Prišiel som teda tam a sadol si na trávu. Oči mi blúdili po hviezdach a v mysli sa mi vynorila Berenikina tvár. Občas som jej niečo povedal, akoby bola pri mne.

„Som tu, drahá Berenika.“

Po niekoľkých minútach začala na mňa padať spŕška. Bral som to ako pozdrav z onoho sveta. No na moje prekvapenie, keď som dvihol dlane vrchom a zadíval sa na ne, nebola to krv ako zvyčajne, ale voda. Nie, nerozpršalo sa. Tento raz na mňa padala voda, drobné kvapôčky (ne)obyčajnej vody. Príjemne chladila tvár a osviežila rovnako moju dušu. Že by to bol radostnejší pozdrav z onoho sveta?

Doma nasledoval pokojný spánok. Ďalší deň sa to opakovalo a takto to trvalo celé leto. Blížilo sa jedenáste výročie jej náhleho odchodu. Hútal som, ale márne. Krvavá spŕška sa zmenila na mrholenie a to miesto pod bukom bolo príjemnejšie a príjemnejšie.

Vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu jeseň. V jednu jeseň som Bereniku stratil, no preto som na toto nádherné obdobie nezanevrel. Ani náhodou! Zo všetkých ročných období som ju mal najradšej.

Suché lístie mi šušťalo pod nohami, chvatom som šiel na moje milované miesto. Iba tam som našiel pokoj, ktorý som tak veľmi potreboval. Poznal som to tam tak dokonale, že som sa tadiaľ bez problémov pohyboval aj počas tmy. Teraz svietil na nebi dorastajúci mesiac. Blížil som sa k potoku; počul som tíško tiecť vodu. Skutočne, nikdy som v týchto miestach nestretol nikoho neznámeho, cudzieho, iba za väčšieho svetla nejakého poľovníka či lesníka, no teraz som počul, ako dakto či dačo v potoku špliecha vodou . Sotva som videl pomedzi stromy, ale jasne som to počul. Iba ja som si tam umýval tvár a ruky od krvi pred vzostupom do dediny.

Zmeravel som a takmer prestal dýchať. Čím viac sa človek snaží byť ticho, tým viacej mu vetvičky práskajú pod nohami. Vošiel som teda na hlinený chodník, na ktorom veľa konárikov nebolo a prikrádal som sa k potoku. Pomyslel som na nejaké zvieratko, ktoré sa mohlo umývať. Srdce mi tĺklo ako poplašný zvon! Prikradol som sa ku kríkom, lemujúcim na niekoľkých metroch potok. Bolo tam tma, bol chladný októbrový večer a dakto – nejaký človek - sa tu v potoku skutočne kúpal! Chcel som prísť na to, či je to žena alebo muž. Zvláštne. Asi príprava na zimu, niekto trénuje na kúpanie v ľadovej vode. Pri pomyslení, že by som mal do tej vody v takom počasí vliezť ja, striasla ma zima. Postúpil som tíško ako myška troška vyššie a vypliešťal oči smerom k neznámej osobe. Oblaky na nebi sa troška pohli a na les tak dopadlo viac mesačného svetla. Tej osobe bolo zima, počul som jej rýchly trhaný dych. Oči viacej privykli na tmu a vďaka mesiacu som zbadal, že je to ženská postava.

Preboha živého! Ak by sa tu kúpal nejaký opitý horár, ktorý sa chce prebrať skôr, než sa doma ukáže žene, ktorá by ho prebrala tiež, to by som chápal. Čo tu ale o takomto čase v tomto ročnom období robí nejaká nahá ženská, ktorej to počuteľne nie je príjemné?!

Nevedel som, čo spraviť. Tá osoba vyšla z vody, objímala a šúchala si svoje nahé mokré telo a tápavo chodila hore dolu. Čakal som, že sa začne obliekať, no keď poskakovala a pobehovala viac ako päť minút, uvedomil som si, že si zrejme nemá čo obliecť. Už-už som chcel niečo povedať, chystal si hlasivky na prvé slovo, iba som nevedel čo. Nechcel som ju vystrašiť. Stál som v kríkoch ako nejaký, hm, úchylný človek.

A potom!

Mráz mi prebehol chrbtom a slzy hrôzy mi v momente vypadli z očí. Zahučalo mi v ušiach, krv sa mi vohnala do hlavy a telom akoby mi prešiel blesk, oheň i lavína zároveň. Slzy mi z očí doslova vytryskli, počul som ako mi dopadli na špice topánok. Ruka mi vyletela ako strela a chytila ústa, otvorené v nemom úžase, hrôze a neviem v čom všetkom ešte. Dodnes neviem, akým zázrakom som neodpadol, neskolaboval, akým divom ma neranila na mieste mŕtvica. A to všetko preto, že tá osoba si pre seba niečo povedala. Povedala to tak, že som to jasne začul.

Povedala to nie hocijako a hocijakým hlasom.

„Tak. A teraz za Jakubom.“

Povedala to mne známym hlasom...

Berenikiným hlasom!

Berenika! To je Berenika!

Čo to znamená? Kde sa tu berie?

Než som sa spamätal, zmizla kdesi medzi stromami, no inštinktívne som vedel, že ide na naše miesto.

Berenika!

Pridal som do kroku a snažil sa ju dobehnúť.

Možno sa ti to iba sníva, vravel som si v duchu. Možno je to iba sen, jeden z mnohých, v ktorých si ty a ona. Nie, nie! Nech to nie je žiadny sen! Nech je to ona! Veď ja ju milujem! Nikdy som ju nemiloval viacej ako teraz! Slzy mi tiekli prúdom, utieral som si ich prstami a náhlil sa na naše miesto.

Kde si bola? Jedenásť rokov! Berenika! Jedenásť rokov existencie bez života!

Jedenásť rokov bolesti, sĺz, spomienok, snov čo ráno odišli s tmou, jedenásť rokov viet vyslovených iba pre Teba.

Pribehol som na naše miesto! Bola tam. Hlasne som sa rozplakal, neschopný slova. Od radosti, od strachu až hrôzy, od toho, že ju znova vidím. Ju – moju milovanú, moju najdrahšiu.

Horel tam oheň a ona tam stála, nahá v celej svojej kráse. Stála na mieste, usmievala sa a videl som, ako jej zasvietili oči, keď ma zbadala. Načiahla po mne ruky. Ešte po nej stekali kvapky vody z potoka, no bolo ich vďaka ohňu čoraz menej.

„Be... Berenika.“ Hlas mi zlyhal. Bola nádherná, pristúpil som v nemej hrôze k nej. Zrak som upriamil na jej krk. Mala na ňom veľkú ranu. Čudoval som sa, že jej netečie krv. Objal som ju a naradostený plakal, nariekal, reval...

Nevravela nič, iba ma objímala a tíšila. Je to fakt, ktorý som musel prijať.

Berenika je tu. Berenika žije.

„Milujem ťa. Kde si bola?“ zmohol som sa na akú takú otázku.

„Jakub, aj ja ťa ľúbim. Poď so mnou. Ukážem ti.“ Vyzliekol som si kabát a dal ho na ňu. Bola bosá, začal som si dávať dolu topánky, to ale rázne odmietla. „Vydržím. Poď.“ Vybral som z vrecka baterku. Nosil som ju pri sebe stále, ale málokedy som ju používal. Svietil som nám na cestu. Viedla ma za ruku a kráčala tým svojím ladným krokom. Prišli sme pod vysoký štíhly buk, pod ktorým mi bývalo tak dobre. Vzala mi baterku a svietila na zem okolo kmeňa. Bola tam rozpapraná zem.

„Tu som bola Jakub, tu dolu, v zemi. Ale neviem ako dlho. Aký je rok?“

Zapotácal som sa. Čože to vraví? To znamená, že... Berenika bola mŕtva a teraz žije. Bola tu v zemi celých jedenásť rokov, denne som po nej chodil, tu, na tomto mieste, kde mi bolo tak krásne. Teraz som chápal, že to preto, lebo sme boli spolu. Videla na mne všetku tú hrôzu a chápala.

„Mám pocit, že to všetko trvalo iba niekoľko dní. Ty ale, Jakub, vyzeráš starší ako vtedy.“

Bolo toho na mňa veľa. Bolo to takmer neúnosné, no ten fakt, že je to Berenika - či už živá či duch či vzkriesená, všetko jedno, ma držal na nohách. Lapal som dych, aby som jej odpovedal.

„Berenika, som bez teba jedenásť rokov.“

„Plietla som venček, kým som na teba čakala. Podarilo sa mi ho dokončiť. No skôr ako ty, prišiel niekto iný. Snažil sa... snažil sa ma dostať, ale nedarilo sa mu to. Vybral nôž a... Aha, pozri.“ Dvihla hlavu a na krk si zasvietila baterkou. „Myslím, že mi prerezal tepny. Pamätám si pár sekúnd, potom som asi stratila vedomie. Myslím si, že som vykrvácala. Musel ma zrejme vyzliecť. Keď som sa prebrala a začala sa ťahať von, nemala som šaty. Tie sú zrejme v zemi. Potrebujeme rýľ a lopatu.“

Berenika vstala z mŕtvych, vyhrabala sa zo svojho hrobu pod bukom... a vraví, že potrebuje rýľ a lopatu! Po jedenástich rokoch vyšla zo zeme, kde ju vrah zakopal a pýta toto náradie. Nevie, čo to so mnou robí? A čo ona? Myslí, že je to normálne takto vstať z mŕtvych?! Pre mňa určite nie! Koniec koncov, nevyzerala ako niekto, kto po toľkom čase vyjde zo zeme. Vyzerala úplne normálne.

Ak sa teraz načisto nezbláznim, potom už nikdy – pomyslel som si.

„Nechaj rýľ a lopatu tak, musíš ísť ku mne domov.“

„Chcem svoje šaty.“

„Zajtra po ne prídeme.“

Rýchle preč, než mi zmizne. V hlave sa mi vyjasňovalo len pomaly. Nie je to sen, je to skutočnosť. Berenika bola mŕtva, skutočne, podľa rany na jej krku o tom nebolo pochýb. Bola mŕtva, ale teraz žije a kráča popri mne domov.

Jedna záhada strieda druhú a ja som dúfal, že konečne povie, kto vlastne je. Ak nie je teraz vhodný čas, tak kedy?! Ak nechce teraz so mnou zostať, tak kedy potom?

V hlave mi vírili tisícky myšlienok, tisícky otázok a stále ma obchádzala posvätná hrôza z toho, že dakedy mŕtva Berenika kráča popri mne ku mne domov. Bola rovnako krásna ako vtedy. Chvel som sa, dýchal som všelijako, len nie pravidelne, no od srdca sa mi po celom tele rozlieval príjemný pocit. Kráčali sme vedľa seba bez slova, tak ako vtedy, než ju dakto zabil.

Vošli sme ku mne a ja som rozsvietil svetlo. Okrem môjho kabátu nemala na sebe vôbec nič. Priviedol som si ju k sebe, tak ako vtedy. Stáli sme proti sebe a neschopní slova sa na seba usmievali. Povedala vetu, ktorá vo mne vzbudila tie isté pocity, ako keď mi pred jedenástimi rokmi povedala: Jakub, nemilujem ťa o nič menej  ako by si chcel časom ty mňa.

„Jakub, neboj sa. Už ti viacej neodídem, už ti nezmiznem. Ak sa ráno prebudíš, budem vedľa teba. Sľubujem. Už ťa nikdy neopustím.“ Berenike tiekli slzy. „Veď som bola stvorená len pre teba. Rovnako som sa z tej zeme vyhrabala len kvôli tebe. Tak ako by som ťa... mohla ešte dakedy opustiť? Milovala som ťa skôr, ako si ma spoznal.“

Zlomilo ma to, premohlo ma to. Nič z toho nebolo falošné. Zviezol som sa na zem k jej nohám, objal jej ich a plakal. Čo plakal, reval som, nariekal a smial sa, padali mi z očí slzy veľké ako potočné kamienky. Neviem, koľko som takto nariekal, unavilo ma to. Berenika odišla do kúpeľne, dal som jej oblečenie a ľahli sme si k sebe. Pozeral som na jej ranu na krku.

„Nebolí ma to a verím, že sa to zahojí.“

„Bože môj, to muselo bolieť.“

„Viacej ma bolelo vedomie, s ktorým som zomierala. Že totiž všetko to bude pôsobiť ako krutý žart, čo žart, až zločin. Krutý žart z teba, zločin spáchaný na tvojom srdci. S tým som zomierala, keď zo mňa vytekala krv.“

Vravel som jej o krvavej spŕške. Bola prekvapená. Rozprávali sme sa dlho predlho do noci, takmer do brieždenia.

„Snáď mi teraz povieš, kto si, Berenika. Kto si bola vtedy?“

„Poviem, Jakub. Ale čo si ty myslíš? Kto som? Povedz mi, prosím. A potom ti poviem ja.“

Sypal som to zo seba, ani čo by som to mal nacvičené. „Myslím, že si človek, ktorého som odjakživa chcel milovať. Avšak nenašiel som ho, napriek všetkej úprimnej snahe. Prišiel za mnou sám. Prišla si za mnou ty. Berenika, druhí chceli autá, domy, peniaze... Iba ja som bol tým hlupákom, ktorý chcel milovať a túžil byť milovaný.“

„Povedal si to krajšie, ako som to chcela povedať ja.“

Skutočne bola stvorená ako „hotový“ človek pre mňa. Vznikla spontánne, ako život taký. Keďže som ju nikdy neprestal ľúbiť, znova prišla za mnou, no teraz nevznikla, ale musela ožiť. Bola skutočným človekom, nie preludom; človekom z mäsa, kostí a krvi. Krvi, ktorá z nej vytiekla a ktorá na mňa padávala.

Bolo poludnie ďalší deň, keď sme sa prebudili v objatí. Videla údiv i radosť na mojej tvári.

„Vravela som, že ti nezmiznem.“ Napriek môjmu vnútornému boju, opäť sa mi zarosili oči a Berenika zmizla iba na moment v slzavej hmle. Plač od radosti som si užíval ako sladkú odmenu, ako cukrovú odmenu za horkosť bolesti.

Zranený krk si obviazala šatkou. Raňajkovali sme, a zároveň i obedovali spoločne. Vzali sme náradie a šli do lesa vykopať jej šaty, tie šaty, ktoré som jej často vyzliekal pred milovaním.

Cestou späť sa mi zdôverila so svojím plánom.

„Musím sa niekomu ukázať.“

„Prosím?“

Zostali sme stáť, aby mi to objasnila.

„Chcem sa ukázať tomu, kto ma zabil. Ale neviem kde býva. Opíšem ti ho.“

„Ako vieš, že je z našej dediny?“

„Povedal mi to, než ma zabil. Povedal mi: aha, tak za tebou sem Jakub behá. Nečudujem sa mu. Človek by si myslel, že nevie na čo to má. Pozrime ho.“

Opísala mi ho, výzor i spôsob reči a okamžite som vedel, o koho ide. No – môžeme si to napokon overiť.

Nebol to nikto iný ako ten, ktorý sa mi raz v krčme prihovoril, pýtajúc sa ma, či zapíjam nejaký žiaľ, keď som už ráčil vojsť dnu. Berenika bola veľká výmyselníčka, ktorá mala skutočne rada prekvapenia. Vedela nimi prekvapiť, vedela nimi šokovať.

„Prekvapíme ho. Vojdeš mu na dvor i s týmto rýľom a povieš mu, že si si bol v lese vykopať milú. Uvidíme, ako zareaguje. Ak bude treba, ukážem sa mu. Môže to byť pekná podívaná.“ Chichotala sa. „Najmä ak mu ukážem to, čo skrývam pod šatkou.“

Stalo sa tak.

Vošiel som k nemu na dvor. Začul, že niekto vošiel bránkou a vyšiel von.

„Jakub, vitaj. Čo ťa ku mne priviedlo?“

„No, zrejme osud.“

„Osud?“

„Bol som troška v lese, s týmto rýľom... Povedzme, že som sa hral na krtka. Tak ako vy, dakedy... Jedenásť rokov? Veru hej, jedenásť rokov.“

Zmeravel a snažil sa nedať sa vyviesť z miery.

„O čom to vravíš?“

„Ale vlastne len o tom, že som si bol vykopať svoju milú. Viete, tú pod tým vysokým štíhlym bukom. Bereniku.“

„Čo ti preskakuje, Kubo? Vypadni. Vravia o tebe, že si blázon a teraz vidím, že majú pravdu. Vravím ti, vypadni.“

„Ja a blázon? Kdeže. Ale vy, vy ste vrah. Vykopal som si ju.“

„Vypadni!“ Zmenil farbu. Berenika vystúpila spoza rohu, strhla si šatku a ukázala mu ranu na krku. Nemusela nič povedať. V podstate len skríkol a treslo ho o zem. Záchranku som mu zavolal ja. Prišiel som mu vrátiť náradie a len tak ho z ničoho nič treslo o zem. Prebrali ho a odviezli. Neskoršie som sa dozvedel, že leží na psychiatrii, lebo každému vravel, ako sa mu zjavila žena, ktorú zabil a zakopal v lese. Nikto mu to neveril, lebo nikto neveril ani tomu, že dakoho zabil. Nikto totiž v tej inkriminovanej dobe nenahlásil, že by nejaká osoba zmizla.

Berenika si večer ku mne líhala a ráno sa pri mne prebúdzala. Tá Berenika, ktorú som nadovšetko miloval a stále milujem. Po našom opätovnom stretnutí sme sa na milovanie nevrhli tak rýchle, ako po našom prvom stretnutí. Ale časom to bolo také, ako predtým.

Splnila moje vrúcne prianie: Poď so mnou, bývaj so mnou a ži svoj život s mojím.

Všetka moja bolesť bola obrovskou školou života. Moja láska Bereniku opäť priviedla k životu. Berenika ma tak milovala, že vstala pre mňa z mŕtvych!

Vlasy Bereniky odvtedy nezdobili iba nebeskú klenbu; zdobili moje ramená, zdobili naše vankúše, tešili moje prsty. Teraz sa milujeme čoraz opatrnejšie a miernejšie; to preto, aby som neublížil tomu maličkému človiečikovi, po ktorom tak veľmi túžim, ktorému cez Berenikinu kožu šepkám, ako ho ľúbim, ako tu budem preň až do svojej smrti.

A hoci som obyčajný nezaujímavý tuctový muž, mám poklad. Splnil sa mi totiž môj skromný sen, čo si s pokorou vážim.

Splnil sa mi sen a znova som našiel zmysel života: M i l u j e m  a  s o m  m i l o v a n ý.