Keď muž píše mužovi (úryvok z románu Opovážlivosť)

Môj najdrahší Paul,

je takmer polnoc, prišiel som z baru, triezvy, no predsa opitý, a to láskou k Tebe.

Neboj sa, žiadne kvetnaté metafory. Napadlo ma, že Ti napíšem list, pretože Ty sám si povedal, že písaním sa dá povedať viacej než hovoreným slovom. Tak to skúšam a... máš pravdu. FAKT!

Bolia ma z toho môjho rapotania ústa a bolí ma srdce, keď nie si pri mne.

Vonku je tak zázračne ticho, akoby som ani nebol v New Yorku. Vari mi chce všetko naokolo uľahčiť to písanie a preto všetko zmĺklo? Nikdy som list nepísal, rozhodne nie s takýmto obsahom.

Milujem Ťa môj najdrahší, a rád by som Ťa mal tu pri sebe, v mojom náručí, aby som znova bozkával tvoje voňavé pery, sladké pery, pery, od ktorých by som sa nikdy nechcel odtrhnúť.

Veľmi mi chýbaš. Som šťastný, že milujem, no chýbaš mi.

Nech som kdekoľvek, mám ťa pred očami; ako sa smeješ, ako plačeš, ako si bol pri tom najkrajšom...

Otvoril si mi oči. Ďakujem Ti za to. Vravel som Ti to, no teraz Ti to píšem.

Inak sa mi darí skvele – až na to, že mi chýbaš. S Tebou pri mne by bolo všetko dokonalé.

No, budem končiť. Neviem písať, to je tvoja doména. Aj keď niečo napíšem – že je toho dosť, v konečnej podobe to má málo spoločné s tým, čo zo seba vysypem pri mikrofóne.

Ale toto som už písal, a napíšem to znova: Milujem Ťa, Paul, si moje všetko. Urobil si ma šťastným a ja sa Ti budem s radosťou revanšovať.

Moje srdce Ti posiela bozky, moje ústa Ti posielajú bozky. Milióny bozkov.

Tvoj opustený, New Yorkom obklopený a navždy pohltený Tvojou láskou

James

Po napísaní sa cítil akosi zvláštne. Bolo mu ľahšie, no mal obavy, aby list nevyznel hlúpo. Vložil ho do obálky, umyl sa a ľahol si. O dva dni ho Paul čítal vo svojom obchode. Niečo takéto nečakal. James ho milo prekvapil. Musel mu odpísať a to ihneď.

Môj milovaný James,

tak milo a načakane ma nikto nikdy neprekvapil. Iba ak vtedy Ty s tými kvetmi. No po nich mi šlo srdce prasknúť bolesťou, avšak teraz sa raduje.

Povedal som si, že Ti napíšem len pár viet, pretože ak by som Ti začal písať o všetkých mojich pocitoch, tento týždeň by som spoza stola nevstal. Veď vieš – choroba z povolania.

Mrzí ma to moje odcestovanie, ale chcú ma tam a s tým nič nenarobím. Viem, že aj Ty ma chceš mať pri sebe. Uvažujem každý deň o tvojom návrhu odísť do New Yorku. Nechcem nič odkladať, ale nechcem sa ani s ničím unáhliť. Milujem Ťa, neviem si bez Teba predstaviť svoj život. Sľubujem Ti, že to vyriešim k spokojnosti nás oboch.

A teraz trocha o inom; chýbajú mi Tvoje pery a rád by som opäť zažil chvíle, keď pri Tebe stratím rozum, dokonca i vedomie. Moja bujná fantázia sa nikdy k ničomu takému nepriblížila, ani vo sne by ma nenapadlo, aké krásne to môže byť.

Písal by som a písal, ale... Tebe to radšej poviem. Akosi sme si to vymenili, že? Ty si dostal chuť písať a ja zasa vravieť.

Že si sa zmenil k lepšiemu? Ja sám sa nespoznávam.

Milujem Ťa, tak veľmi. Nech mi z Teba nechá New York aspoň trochu, lebo inak nech si ma neželá.

Bozk na celé telo.

Tvoj Paul