O napísanom, vytlačenom, prečítanom a o tých, ktorí za tým boli


Klaus Mann - Mefisto

14.03.2014 17:54

Pri čítaní tejto knihy sa ma zmocňovalo rozhorčenie až spravodlivý hnev, pretože som si kládla otázku ako je vôbec možné, že sme sa o Klausovi Mannovi (1906-1949) a jeho Mefistovi na literatúre nič neučili. Alebo padla nejaká letmá zmienka? Tento vynikajúci protifašistický román by mal byť povinným čítaním.

Český preklad Anny Siebenscheinovej je výborný, nielen vďaka epitetám, ktoré priblížia na dotyk osoby oddané fašizmu už v úvode románu; sádelnatý obr, zmrzačený reklamní trpaslík, nestvůrný škleb, otylý protektor, nádherymilovný tlusťoch, vypoulené kravské oči. Sám autor mal osobné problémy s týmto režimom (ako milióny iných ľudí), takže presne vedel, aký slovník treba použiť – vtipný a hrozivý zároveň.

Fašistický režim je kulisou tohto románu. Klaus Mann jeho nastolenie v Nemecku fantasticky podáva v úvode 8. kapitoly Pakt s ďáblem: "Běda, nebe nad touto zemí se zachmuřilo... proud krve a slz teče ulicemi všech jejích měst.... Co bylo krásné, bylo pokáleno, co bylo pravdivé, bylo ukřičeno lží... V naší vlasti se rozhostila noc. Ničemní páni cestují jejími kraji – velkými automobily, letadly nebo zvláštními vlaky. Cestují horlivě všemi směry..."

Hrôzy fašizmu vzbudzujú na každej stránke strach. Na slávnosti vodcovej pravej ruky „rozprašovala se oblaka umělých vůní, jako by se pořadatelé báli, aby tu nebylo cítit jiné aróma – mdlý, nasládlý zápach krve, který sice jinak byl v oblibě a vanul celou zemí, ale za nějž se přece jen trocha styděli při takovéto vybrané příležitosti a v přítomnosti cizích diplomatu.“

Šialenstvo daktorých nadšencov fašizmu nemá hraníc: „... Kde jsou planoucí hranice pro humanitní žvanily a racionalistické hlupáky?“ Přitom Pelz klepal netrpělivě lžičkou na kávový šálek, jako by přivolával číšníka, který ho příliš dlouho nechává čekat na slavnostní popravy.

Román Mefisto je však nielen o fašizme a krátkej dobe pred jeho nástupom, je predovšetkým o ctižiadostivom divadelnom hercovi Hendrikovi Höfgenovi, ktorý si potrpí na „d“ vo svojom mene. Je o nadšenom komunistovi a jeho snoch o revolučnom divadle, ktoré sa našťastie pre neho nikdy neuskutočnia. Je o človeku so zvláštnym sexuálnym životom. Je o čudnom výbušnom manželovi a jeho nefunkčnom manželstve. O statočnom revolucionárovi, ktorý sa túla v exile s hrozným strachom čo s ním bude. O mužovi, ktorý pri posune nahor posiela dvakrát kyticu s nápisom ďakujem – raz Židovke, raz nacistke. Je o výbornom „potláčačovi“ vlastného svedomia. Je o hercovi, ktorý hrá jednu úspešnú úlohu za druhou, tak ako o tom vždy sníval, a predsa na konci románu vraví: „Zatracené divadlo, pomyslil si bolestně a hněvivě, to mě stravuje. Kvůli němu propasu život.“ Určite to nebolo len divadlo, vďaka ktorému nevedel aký je vlastne mesiac. Bol to jeho strach; strach o seba, možno strach o iných a uvedomenie si, že sa nedá dostať z toho, do čoho sa dostal.

Väčšina postáv má predlohu v skutočne žijúcich osobách. Túto informáciu poskytuje aj anotácia. Zaujímavé sú osudy presvedčeného komunistu Otta Ulrichsa a mladého, vodcovi oddaného Hansa Miklasa. Každá jedna postava žije priamo na stránkach románu a my ju vidíme na vlastné oči. Ja osobne som ich videla a užívala som si to.

Pri čítaní Mefista čitateľ neustále rozmýšľa a musí byť vďačný dvom veciam – že v tej dobe nežil a že to Klaus Mann tak výborne napísal. Pre mňa osobne tento román nemá mínus.

Musím zapracovať na svojej nemčine; čítať Klausa Manna v origináli musí byť ešte väčšie potešenie ako v tomto úžasnom českom preklade.

—————

Späť