KNIHA - Voltairova jediná celoživotná láska

„Čítanie živí dušu a osvietený priateľ je jej potešením.“

„Napriek enormnému množstvu kníh, ako málo ľudí číta! A ak niekto z nich číta kvalitne, musí si uvedomiť, koľko nekvalitných a hlúpych vecí  ľudské stádo prehltne každý deň.“

         Pred desiatimi rokmi som čítala zopár životopisov Voltaira krátko po tom, ako som si prečítala jeho úžasného Candida. Počas čítania som si neustále vravela - aký to bol  fantastický život, celý strávený čítaním a písaním, či v Paríži, v Londýne, Cirey, Ženeve alebo napokon vo Ferney. Voltaire bol obklopený knihami akými len chcel, pretože si to mohol dovoliť. To sa mu to potom žilo a tvorilo! V dobrom som mu závidela, hoci už vyše dvesto rokov nebohému, že jeho prácou bolo písanie a že voľný čas zapĺňal pozeraním do kníh – mimo iného. Ak sa práve nevadil so svojim služobníctvom, nevenoval sa svojim láskam, ak práve neskúšal na javisku svoje hry a nepísal listy do celého sveta, bol skutočne strčený v knihách. Možno to výsledné číslo čo sa týka počtu jeho kníh v čase jeho smrti na vás nespraví veľký dojem, ale iste ho spravia jeho výroky o knihách a literatúre, jeho vyznania lásky ku knihám, jeho presvedčenie písať ich a byť nimi obklopený.

         Na obale jednej jeho biografie od Jeana Orieuxa je Voltairov obrázok. Je však neúplný, chýba mu to najhlavnejšie – otvorená kniha, ktorú drží. Ide o portrét 42 ročného Voltaira od Mauricea Quentina de la Toura. Je to jedna z najznámejších podobizní Voltaira, ktorá sa momentálne nachádza na jeho zámku vo Ferney-Voltaire. Nič k nemu nejde lepšie ako práve kniha. To, že na tom obale nemá knihu je rovnocenné tomu, akoby mu tam nedali oči alebo nos.

Než sa dostaneme k tomu, ako ho knihy celý život sprevádzali, dovoľte malý citát.

„Blázni majú vo zvyku veriť, že čokoľvek napísané slávnym autorom je obdivuhodné. Čo sa týka mňa osobne, čítam iba to čo ma teší a mám rád iba takú literatúru, ktorá vyhovuje mojej chuti.“ Ešte uvidíme čo sa dialo vo Voltairovej knižnici s literatúrou, ktorá mu tak celkom nevyhovovala.

Voltaire strávil čítaním kníh a písaním celý život. Ako 16 ročný mal jasno v tom, že sa chce stať spisovateľom nielen preto, že sa desil papierovej práce na úrade. Jeho otec reagoval na toto synove rozhodnutie slovami: je to postavenie človeka, ktorý chce byť spoločnosti neužitočný, svojím rodičom na starosť a ktorý chce umrieť hladom.

Voltaire čítal to, čo ho bavilo a chcel dačo podobné aj písať – poéziu. Poslucháreň právnickej školy, ktorú navštevoval, nazýval stodolou. To, čo si zaumienil chcel aj dosiahnuť, a tak si sám dával za úlohu dlhé štylistické a kompozičné cvičenia. Hodiny trávil čítaním kníh a zvyšok dňa následne konverzovaním o tom, čo čítal alebo čo sa vo všeobecnosti čítalo, či čo z toho vyvolalo verejný škandál. Voltairovi sa podarilo vstúpiť do sveta literatúry ako básnikovi.

Otec bol z neho zúfalý, posielal ho zo školy do školy, ale Voltaire robí len to, čo ho baví, píše, číta, debatuje po salónoch, ale veľa neštuduje. U jedného zo svojich vychovávateľov – abbého de Couvrigny – sa vášnivo ponoril do čítania kníh, s ktorými dovtedy do styku neprišiel. V prípade tohto abbého nešlo o žiadneho fanatického duchovného, ale o vzdelaného, sčítaného a predovšetkým liberálneho kňaza. O všetkom prečítanom s abbém vášnivo diskutoval. Francois sa vracia v roku 1713 do Paríže a Orieux píše, že sa vracia ak nie múdrejší, tak rozhodne chytrejší a vzdelanejší. To znamená s väčším sebavedomím a podrezanejším jazykom voči tým, ktorí si to zaslúžia. Dobre vedieť, že za toto vďačil knihám. Stáva sa dramatikom, pokračuje v písaní veršov a v roku 1726 ako 32 ročný odchádza do Londýna, lebo Francúzsko sa postupne stáva pre jeho ducha neznesiteľným. Čo ho najviac v novom domove tešilo a o čom často píše vo svojich listoch je, že na spisovateľov sa v Anglicku pozerajú nie iba ako na niekoho, ale že sú tu v protiklade voči Francúzsku veľmi vážení. A tak aj on si vezme do hlavy, že bude vážený. Je uchvátený Newtonom, ktorý práve zomiera a vášnivo sa vrhá na fyziku a zoznamuje sa so všetkým, na čo sa v tomto odbore prišlo. Zoženie si na ňu učiteľov. K vede a teda aj ku knihám je tu iný prístup ako v jeho materskej krajine. Rýchle sa naučí anglicky, spriatelí sa so Swiftom a Popeom, čo neznamená nič iné, než získanie skvelých distribútorov pre svoje diela. Do jeho knižnice pribudne množstvo vedeckých kníh v angličtine. Tejto lásky k vedeckým knihám sa už v živote nezbaví. Napriek tomuto ponoru do vedeckej literatúry a celkového nadšenia z Anglicka je po troch rokoch znova v Paríži. Aj s knihami. V tom čase píše Listy Angličanom známe aj ako Filozofické listy.

         Zvyšok jeho života možno rozdeliť na dve veľmi dôležité obdobia, časové i geografické zároveň, obe znova plné kníh, čítania, študovania a písania – Cirey a Ferney.

V Cirey žil Voltaire s markízou du Chatelet, ktorá bola síce vydatá, ale muž s ňou nežil a tak sa jej chopil Voltaire. Bola vášnivou matematičkou, geometričkou i fyzičkou v jednej osobe. Spoločne si zriadili laboratórium na rôzne fyzikálne a chemické pokusy. Toto si vyžadovalo patričnú literatúru od skutočných vedcov. Keď sa raz ich hosť, pani de Graffiny, prechádzala po ich zámku v Cirey, všade nachádzala sklené skrine plné kníh. Boli dokonca aj v kúpeľni, ktorá bola čiastočne zariadená ako čitáreň; nachádzala sa tam pohovka, kreslá a opäť sklené skrine plné kníh. Aj v tejto miestnosti mohol človek siahnuť po knihe a natiahnuť si pritom kostru. Aj na takéto možnosti Voltaire myslel!

Orieux spomína jednu komickú príhodu, ktorá sa stala počas cestovania v noci. Voltaire cestoval v koči spolu s milovanou markízou. Na kolese sa zlomila os a koč sa takmer prevrhol „...za strašlivého kriku básnika a fyzičky. Viacej však kričal Voltaire: bol vtlačený medzi dve debne s knihami, dusil sa... Umieral! Markíza spadla na neho, ale mohla ešte dýchať...“

Zomrieť pri knihách je iste snom každého bibliofila, ale aby ho knihy zadusili pri vrchole tvorby, to by rozhodne nechcel ani človek ako Voltaire. Preto toľko kriku pre nič.

         V roku 1759 ako 65 ročný odchádza zo Ženevy, kde kalvíni zakázali divadlo. Týmto ich činom sa stal Voltairovi život v tomto meste nielen neznesiteľný, ale priam nemožný. A tak kupuje panstvo vo Ferney a koná tu divy! Trávi tu posledných 19 rokov svojho života. Okrem poľnohospodárskych prác sa venuje svojim početným hosťom z celej Európy a samozrejme, opäť býva strčený v knihách, pretože chce vedieť o všetkom: na čo sa prišlo vo vede, kto mu robí v písaní konkurenciu, kto sa po ňom opičí či kto vyvracia jeho filozofiu. Pije litre kávy a je kilá čokolády aby dakedy vydržal pri čítaní a písaní hore celú noc. Naďalej buduje svoju knižnicu.

„Každý spisovateľ, ktorý nie je darebák, je môj brat. Mám krásnu literatúru vášnivo rád, som do nej zbláznený. Preto ma tak mrzelo, keď ma spisovatelia prenasledovali, pretože som občan, ktorý nenávidí občiansku vojnu a ak ju už musím viesť, tak proti svojej vôli.“

         Krátko po Voltairovej smrti sa jeho neter, Denisová, knižnice zbavuje. Kupuje ju ruská cárovná Katarína Veľká sa 30000 rubľov a nejaké vecné dary. Šlo iba o 7500 zväzkov, teda samostatne viazaných kníh. Niektoré tituly boli vo viacerých častiach. Voltairov sekretár Waginiére ich pobalil v takom poradí, ako boli vo Ferneyskej knižnici. Všetky knihy zabalil do 12 samostatných balíkov, ktoré označil podľa obsahu. Celkovo tam boli knihy v desiatich jazykoch, predovšetkým vo francúzštine, angličtine, taliančine a latinčine, teda v jazykoch, ktoré Voltaire ovládal a v ktorých písal. Knihy boli skutočne o všeličom a na tú dobu zrejme o všetkom: teológia, Pamäti akadémie vied, história Francúzska, história stykov Francúzska s okolitými krajinami, cestopisy, obchodovanie, ekonomika, prírodné vedy, medicína, dráma, poézia, próza, filozofia vtedajšia i grécka.

30. júla 1779 sa ocitli v Petrohrade. V takom istom poradí boli umiestnené v cárskej knižnici. Mikuláš I. ich zakázal v roku 1832 čítať, výnimku povolil Alexandrovi Puškinovi.

Momentálne je súčasťou fondu Ruskej národnej knižnice v Oddelení vzácnych tlačí.

         Voltairova knižnica o ňom samotnom prezrádza veľmi veľa, rovnako ako jeho bohatá korešpondencia či tvorba ako taká. Jeho knižnica nám predovšetkým prezrádza, aký mal vzťah ku knihám samotným, ako pri nich tváril čas, ako sa o ne staral, čo všetko s nimi robil a ako mu pomáhali pri práci. Villiam F. Bottiglia, ktorý písal veľa esejí o Voltairovej tvorbe, cituje v úvode jednej z nich inú autorskú dvojicu, totiž George R. Havensa a Normana L. Toreya, ktorí v lete 1927 pracovali na novšom zmapovaní toho, čo sa vo Voltairovom fonde nachádza. Títo dvaja šťastlivci píšu: „Voltaire bol predovšetkým mužom kníh. Ako nadšený čitateľ čítajúci vo dne v noci, ako horúčkovitý študent histórie, ako autor bláznivo sa zaujímajúci detailne o cirkevné doktríny, o rôzne filozofické smery, o novo vznikajúce a rozvíjajúce sa fyzikálne teórie. Rovnako ako stále pracujúci spisovateľ – dramatik, básnik, prozaik. Voltaire mal neustále potrebu kníh a mal ich pri sebe množstvo... Preto je Voltairova knižnica, a do budúcnosti to tak dlho musí zostať, bohatým zdrojom informácií a poznatkov o mysli a myslení svojho vlastníka, nadšene pracujúceho medzi svojimi knihami.“

Niekde zastrčený v množstve kníh, Voltaire, podobne ako Sokrates, prichádza k tomu istému záveru: „Čím viacej čítam, tým viacej získavam a tým viac som si istý, že neviem nič,“ alebo „s knihami je to ako s ľuďmi; iba malé množstvo z nich stojí za to.“

Voltairove knihy neboli len také obyčajné knihy. Keďže vtedy nemal po ruke kopírku či skener, robil s nimi dakedy veľmi divné a pre terajších milovníkov tlačených kníh priam nepekné kúsky. S niektorými pracoval za účasti nožničiek a lepidla v ruke. Čo ho zaujalo, to vystrihol, prilepil dakde inde, čo sa mu nepáčilo bolo tiež odstránené. Orieux to zhrnul do jednej vety, že jeho knihy „neboli bibliofilské diela, ale pracovné nástroje a tak s nimi aj zaobchádzal.“ Medzi riadkami či po okrajoch boli plné poznámok, opráv a veľmi vtipných a bystrých úvah. Inými slovami, všetky jeho knihy boli týmto spôsobom poznačené a to do takej miery, že samotné jeho poznámky sa stali predmetom štúdia. Nielen do nich písal, ale dakedy pečatným voskom vlepoval celé stránky. Z originálnych diel týmto spôsobom vznikali ďalšie veľmi originálne diela. Niektoré knihy okresal iba na to najdôležitejšie čo sa z knihy dozvedel či čo z nej potreboval vedieť. Necitlivé, ale mohol si to dovoliť. Mal viacero exemplárov toho istého titulu a žiadnu výpočtovú techniku. My mu to prepáčime, však?!

Pracovníci Oddelenia vzácnych tlačí v RNK roky pracovali na dešifrovaní Voltairových poznámok v jeho knihách. Vydania sa ujal nemecký vydavateľ Akademie – Verlag a celkove by malo byť na svete 8 zväzkov diela „Corpus of the Marginal Notes of Volatire.“

         Bola by som rada, keby sa mi dakedy niečo z toho dostalo do rúk. Určite by sa dalo z jeho poznámok k hocičomu zložiť niekoľko ďalších šťavnatých Candidov či Zadigov.