Krajné moje milované

Keby ste sa ma spýtali, ktorú z neživých vecí mám na svete najradšej, bez váhania vám odpoviem, že knihu. Veď som aj chcela písať sériu článkov pod názvom Óda na knihu (ten pilotný existuje, chcem v tom samozrejme pokračovať, len treba mať chuť písať na túto tému). Ešte raz – odpovedala by som bez dlhšieho premýšľania, že knihu mám zo všetkých neživých vecí skutočne najradšej.

Keby ste mi ale povedali: „Vážne? Hovoríš pravdu? Je to naozaj kniha? Porozmýšľaj trochu a potom povedz!“ Najprv by som na vás nedôverčivo hľadela, ale asi by mi to došlo.

Krajné. Krajné mám najradšej na svete.

Krajné, sústredené pod dvomi kostolmi, preťaté Jablonkou – Korytárkou a Matejovským potokom,  ktoré sa rozťahuje do všetkých okolitých kopcov i kopčekov, lesov i polí, ktoré sa rozlieza široko po niekoľkých desiatkach osád, tvoriacich krásne kopanice, ktoré sa tak krásne spájajú s tými Myjavskými. Hanba mi, že som ich všetky nepochodila inak ako autobusom.

A tak teraz budem písať len o tom Krajnom, ktoré sa rozprestiera pod tými dvomi kostolmi, o tom Krajnom, ktoré mi odjakživa bolo jediným a milovaným domovom, hoci adresu trvalého pobytu som mala inde. O tom Krajnom, ktoré mi do konca môjho života bude jediným milovaným domovom, hoci som si kúpila dom v úplne inej dedine, v ktorej som sa prvýkrát v živote ocitla až vo veku dvadsaťštyri rokov.

Rada by som šla postupne, podľa ročných období a sústredila sa na to najkrajšie, čo mi utkvelo v pamäti, čo si rada v duchu pripomínam, čo ma teší pri čítaní mojich denníčkov. A tak jednotlivé kapitolky nazvem Krajné v zime, Krajné počas jesene a podobne.

Narodila som na v Myjave a mojím prvým domovom sa stalo práve Krajné, hoci som vtedy svet nevnímala. Stalo sa mi ním „nafurt.“ Ale viem, že to čo je dennou rutinou miestnych ľudí, je pre mňa niečím výnimočným. Napríklad kostolná veža evanjelického kostola, na ktorej je krásny veľký kohút, točiaci sa v smere vetra. V lete vykúka s cibuľovou vežičkou tolerančného kostola ponad zelené lipy a vysoké brezy. V zime naň padá sneh. Kúsok opodiaľ stojí mohutná zvonica, pomocou ktorej vítam pravidelne nový rok krásnym rituálom na našom dvore. Ale o tom viacej v kapitolke Krajné v zime.

Teší ma pohľad na Bukovinu či svah ku Hrdlícom. Čo som sa na tieto svahy napozerala s prababičkou, keď sme podvečerami sedávali na druhom schodku na jej „nálepku.“ Bývalo to v čase, keď sa tam vlnilo obilie a bola žatva. A keď sa nad nimi zamračí, búrka je nevyhnutná.

Zasa z ďalšej strany je Krajné obložené slivkovým sadom, ktorý sa časom zmenil na pasienky pre ovečky.

Rovno od kuchynského stolu vidíme na zvonicu a kopec vedúci na cintorín – Čipčiny. Tam sa rada prechádzam a práve z jeho zadnej a najvyššej časti je krásny pohľad na veľké pole, a časti Treskovec a „Za brézie.“ Pole sa tiahne smerom ku kopanici Podvrch, cez ktorú tečie ďalší krajniansky potok, ktorého názov neviem. Na tomto poli sa pravidelne strieda obilie so slnečnicou a ďatelinou. Je to taký kalendár. Keď načriem v pamäti do mojich deistických čias, zažila som tam nádherné chvíle. A predsa by to nebolo také krásne, keby odtiaľto nebolo vidieť na toľkú  nádheru Krajného; vršiačiky stromčekov Židovej boriny, svahy Mozolákov, slivkový sad, cintorín s katolíckym kostolom a v pozadí hrachovištské vrchy, Čachtický hrad , cestičku vedúcu ponad družstvo na Žadovicu, i svahy tiahnuce sa až pod Javorinu.

Ach, mohla by som o všetkej tej nádhere písať do aleluje, a stále by nebolo dosť.

Krajné, Krajníčko moje jediné a najdrahšie na svete, nežiješ, a predsa všetko v tebe žije; tvoje potôčky plné rybiek, tvoje stromčeky v lesoch, tvoje sovy húkajúce vo vežiach kostolov, tvoje klásky na poliach, tvoje vtáčiky zdobiace oblohu, tvoji ježkovia, ktorí k nám zablúdia do záhradky, šuštiace brezy, ktoré mi strkajú konáriky do mojej izby. Zabudla som na niečo? Ja to určite spomeniem...

Krajné, o Tebe budem teraz písať, pretože z neživých, a predsa žijúcich vecí, nemám na svete nič radšej, ako si práve Ty.