Louis Guilloux - Chlieb snov

Myslím, že sa mi ešte nestalo, aby sa mi polovica románu tak páčila, ako sa mi druhá polovica nepáčila. Hoci tu nepíšem o každej prečítanej knihe, ale iba o tých, ktoré vo mne zanechali pozitívny dojem, dobrý pocit z tej prvej časti tak prevažuje nad tým nepríjemným z druhej časti románu, že predsa len o knihe napíšem.

Ide o román Chlieb snov od Louisa Guillouxa (z francúzskeho originálu Le Pain des rêves, Gallimard v Paríži, 1942, do slovenčiny preložil Anton Košťál).

Aby nedošlo k omylu! Niežeby sa mi nepáčil štýl v druhej časti, ale tí ľudia, o ktorých sa tam píše, to je hrôza... Vysvetlím!

Prvá časť románu Starý otec sa odohráva na Sudovej ulici v malom bretónskom mestečku, v jeho najbiednejšej časti, kde v starej koniarni, prerobenej na biedne bývanie, býva chudobná rodina pozostávajúca z malého chlapca (sám autor), jeho zdravých bratov, chorého polochromého brata Péla, ich manželom opustenej matky Mado a starým otcom, ktorý ich všetkých živí krajčírskou prácou. Má svoje vyvýšené miestečko v ich biednom obydlí, kde neustále pracuje od svitu do mrku.

„Starý otec mal rád poriadok, pracoval sústavne a jeho prvou dennou starosťou pri zohrievaní polievky bolo natiahnuť hodiny. Raz za dva týždne im natieral lojom retiazky. Každé ráno prešiel po skrinke handričkou s takou nežnosťou, že sa mimovoľne začervenal, lebo si nemyslel, že by ho mohol niekto pochopiť. Vari nebolo prirodzené, že ich chcel udržať v dobrom stave, lebo boli najkrajšie zo všetkého, čo sme mali? Potrpel si na tie hodiny, matka sa ich takmer nesmela ani dotknúť, bol by pokladal za svätokrádež, keby na ne niekto iný siahol.“

A chlapcova matka Mado, ako krásne na ňu spomína:

„Moja mať nebola pyšná. Zo svojho údelu vyťažila iba prebytok lásky. Ak je láskou zabúdať na seba, nikto na svete nikdy lepšie nevedel milovať ako ona. Ak je ňou chcieť a robiť dobro iným, nikto to nevedel lepšie. Bola by pohla hviezdy, len aby sme boli šťastní, len aby sa uzdravil náš úbohý chorý. Rada sa zriekala seba samej. Nemohla ani len snívať, že aspoň na veľké výročné sviatky daruje dajakú hračku, ale nahrádzala to odvahou. Vedela obdivuhodne z dreva vyrezávať všelijaké veci, vymýšľať rozprávky, robiť bábiky z handier. Jej duch si aj v najťažších dňoch zachovával božský jemný úsmev... Nesťažovala si. Neobviňovala život. Možno to  bolo tajomstvom jej sily, zdrojom jej jemného úsmevu, nikdy nepremoženého, ktorý vedela vždy znova nájsť pre nás. Pochybujem, že by jestvovala silnejšia láska ako láska chudobných. Naša láska bola láskou posvätnou. Vedeli sme – a predovšetkým Pélo – že bola možná iba v jadre istej kategórie, vlastnej iba bytostiam, ktoré žijú v určitých podmienkach: totiž v našich. A že za našimi hranicami strácala nielen silu, ale stávala sa nepochopiteľne smiešnou. Matka to tiež vedela, a lepšie ako my, nepochybne rovnako dobre ako starý otec, a predsa to nedala najavo.“

Práve preto, keby bol chlapec autor kráľom, čo všetko by spravil! Myslel na tulákov mesta, na svojich susedov, na všetkých tých nemilovaných, ktorých denne stretal na Sudovej ulici.

...Čo kráľ odmietal robiť, bolo také ľahké, že by aj dieťa ako ja to vedelo urobiť. Ach, keby som bol kráľom! Toto som si myslieval, keď som sa po vyučovaní vracal do našej koniarne. Kráľ, blaho by bolo mojím ministrom! Mier by panoval všade. Nikto by sa nemusel triasť o svoj slamník alebo o svoj hrniec. Víle by som vrátil jej čaro, Tonkovi Bagotovi jeho ľudskú tvár, len by som sa ho zľahka dotkol. Durtailovi by som bol vrátil peknú loď, ktorú tak veľmi miloval, jeho Polárku... Nadovšetko by som bol postavil na nohy nášho úbohého malého chorého. Vstávaj, Pélo! Som kráľom!... Dosť si sa natrápil, starý otec!...

Je tam toľko krásnych opisov obyčajných vecí, ktoré by ma nikdy nenapadli! Ako by aj mohli?!

Keď ide starý otec krájať chlieb..... „Špičkou noža ho prežehnal, akoby mi na štvoro delil srdce. Nie, tento chlieb kradnem. Už dlho ho kradnem. Ale teraz sa to už končí.“

Aj obyčajné tikanie hodín sa mení na tajomný cvak koníka.

„Dobre som však vedel, že to je iba sen, fantázia, ale nie úmyselná, aspoň preto, že som s ňou súhlasil... Či bol sen menej slobodný a menej krásny, keď som vedel, že sa klus môjho nočného koníka vždy robil iba z milého tikania starých hodín? Ó, poézia...“

Z druhej časti iba táto pekná myšlienka.

„Vraví sa, že čas je veľký umelec. Neviem, či je tiež pravda, ako sa tvrdí, že skrášľuje všetky veci – na zemi je ich ozaj veľa ošklivých, a nič ich nevie zmeniť; ukazuje nám ich však ako v zrkadle; osvetľuje ich alebo zatemňuje presne tak ako treba, ako veľký režisér v divadle....“

Táto časť je o tej, po ktorej sa volá – Sesternica Zabella. Odporná bytosť, ktorá zneužíva všetkých okolo seba, lenivá ako voš, vychovávajúca malé dievčatá na prostitútky, ktoré jej najprv robia slúžky. Čítalo sa mi to hrozne, ale nie pre štýl, ale pre to, že táto bytosť ozaj existovala. Ale! Iste to bol zámer, kontrast voči láskavému starému otcovi. Odporné postavy sú aj jej neschopný manžel Michel, tolerujúci milenca Koka, mladá cundrička Marcella...

Rekapitulácia: prvá časť je lahôdka s krásnymi myšlienkami, opismi a prirovnaniami a bude patriť medzi tie klenoty na poličke, ku ktorým sa budem pravidelne vracať len tak – prelistovaním.