Modlitba Thomasa Painea (Poviedka z "To najkrajšie na svete")

Pokojný zimný večer, vločky prestali padať na New Rochelle a na dvere nikto nezaklopal. V krbe blčal oheň a v izbe vládla príjemná atmosféra. Thomas Paine pozrel znova na hodiny. Bolo deväť hodín preč. Nemalo zmysel dlhšie čakať na Elihua. Keby bol mal prísť, už by tu bol. Dohodli sa na ôsmu hodinu. Thomas bol z trpezlivého čakania hladný a tak pokojne zjedol čo mal pred sebou a to, čo bolo nachystané pre jeho priateľa, odniesol zo stola. Pripravené eseje, ktoré chcel so svojím priateľom prebrať, pekne poukladal a odložil nabok. Doteraz si myslel, že vonku sneží a príjemne ho prekvapilo že už nie a že Mesiac osvetľuje jeho záhradu aj sad. Rozhodol sa, že sa po skromnej večery ešte prejde. Vzal si dlhý kabát a pomalým krokom vyšiel na verandu a zbehol dolu schodkami. Nohy sa mu zaborili do primrznutého snehu a ozval sa známy zvuk. Rád hrúžal snehom, páčil sa mu zvuk, ktorý vznikal pod jeho nohami. Zhlboka dýchal. Vybral sa popod ovocné stromy pomalým, ale dôstojným krokom. Teda, snažil sa o dôstojný krok, odkedy sa však vrátil z Francúzska, nekráčalo sa mu dobre. Boli to pozostatky z horúčky, z ktorej takmer zomrel, ale vďaka ktorej aj zároveň prežil. No nielen to ho sužovalo. V poslednej dobe sa ľuďom radšej vyhýbal, pretože už ráčil spoznať ich vďaku za všetko, čo pre nich dakedy urobil. Nezúfal však. Aj keby ho celý svet opustil, predsa by nebol opustený.

Jeho priateľ Elihu Palmer síce na večeru neprišiel, Thomas mal však ešte iného priateľa. Toho, o ktorom mal raz napísať: „Zvažujúc seba samého v rukách môjho Stvoriteľa, súdim, že On so mnou naloží po mojom živote v zhode s Jeho spravodlivosťou a dobrotou. Nechávam všetky tieto veci na Ňom, ako na mojom Stvoriteľovi a priateľovi...“

Kráčajúc popod ovocné stromy, myslel aj teraz, ako väčšinu dňa, na svojho Stvoriteľa a Priateľa a tieto myšlienky boli vlastne jeho modlitbou. Thomas nikdy nespínal ruky a nepadal na kolená, nikdy nepredstupoval pred svojho Stvoriteľa so zoznamom vecí, ktoré žiadal a jeho úcta ho nikdy neponižovala. Nerapotal dookola to isté, nerecitoval modlitby a nesľuboval Bohu nemožné. Cítil srdcom a veril rozumom, že Boh ho nestvoril preto, aby sa pred Ním ponižoval, že ho nestvoril preto, aby sa pred Ním plazil, ale že ho stvoril aj preto, aby sa navzájom milovali. A v tom všetkom bola krása, viera a láska, o akej sa všetkým ľuďom okolo ani len nesnívalo. Jeho viera a láska voči jeho Priateľovi bola jeho drahokamom a tento drahokam šifroval do všetkého, čo písal, lebo všade možno aj po mnohých rokoch nájsť, že Thomas veľmi miloval Toho, kto ho stvoril. Vkladal drobné úlomky z neho do všetkých šperkov, ktoré vychádzali z jeho pera. Tak aj teraz zostal stáť na konci svojej záhrady a pozeral na hviezdami posiatu oblohu. Mal presne tie isté pocity, ako keď bol malým chlapcom a upieral oči na nočnú Thedfordskú oblohu, mal presne tie isté pocity, ako keď v Londýne po prednáškach astronómie pozrel do ďalekohľadu. Nevidel tam Jeho, svojho Priateľa, ale videl tam jeho dielo, tak ako keď otvoríme knihu a nevidíme autora, ale držíme jeho dielo v rukách.

Jeho modlitba zostala v myšlienkach a úvahách, a predsa bola určená jeho Priateľovi. Zopár slov ale šepotom vyslovil, no počul ich len najbližší stromček, pod ktorým stál. „Stojím tu v hlbokej úcte pred tebou, Bože a nemôžem sa nabažiť tvojej oblohy, v ktorej vidím tvoj rukopis. Si ďaleko, ale predsa si tu pri mne. Si ako tvoje Slnko, ktoré je ďaleko, ale predsa je cez deň všade. Môj najdrahší Stvoriteľ, milujem ťa a nechcem a nemôžem inak.“

Jeho modlitba pokračovala širokou škálou pocitov a myšlienok, ale predovšetkým bola o hlbokej láske, ktorú cítil a ktorá ho v mraze hriala, ako by mu jeho Priateľ odpovedal tými istými slovami: aj ja ťa milujem.

Otočil sa a pomalým krokom kráčal späť k svojmu domu. Popravde, Thomas nikdy netvrdil, že je presvedčený, že Boh sa mu nejako špeciálne venuje. Vnímal Ho ako starostlivého otca, ktorý dal svojmu synovi všetko čo len mohol, aby ten potom, na vlastnú päsť si poradil so všetkým, čo sa mu môže v živote pritrafiť. A predsa v hĺbke svojho ja dúfal, že v najvyššej núdzi možno Boh zasiahne. Tak si to myslel aj o svojom zázračnom prežití vo väzení. Ale niekedy to pripísal náhode. Boh mal na starosti milióny iných vecí a určite ho neprosil o to, aby ho prestala bolieť noha, aby nemal tie nepríjemné tiky a všetky možné zdravotné neduhy, ktoré ho trápili. Bolo mu zima a pred spaním sa chcel ešte ponoriť do nejakého čítania.

Ach, aké to prekvapenie. Pod verandou pri schodkoch niekto stál. Bol to Elihu!!!

„Prepáč drahý Thomas. Nezohnal som nikoho, kto by ma sem doviedol. Až teraz. Nie je príliš neskoro?“

Nadšený Thomas ho schmatol a objal a už ho ťahal k sebe do domu.

„Elihu, ani keby si prišiel o troch nad ránom, nebolo by to neskoro.“

Svojho slepého priateľa pohostil a potom presne do druhej nad ránom preberali všetko možné, čo im len prišlo na um. Thomas čítal čo sám napísal a potom čítal, čo mu priniesol Elihu. Miloval svojho priateľa a keby mohol, dal by mu svoj zrak.

Keď si Thomas líhal úplne unavený a vyčerpaný spať, zasa a znova si uvedomil, že to najkrajšie, čo na svete existuje, je Láska. Prevyšuje pohyb planét i všetko živé stvorenie v prírode. Je dokonalá a je tým najkrajším, čo sa v stvorení jeho Priateľa nachádza a čo možno mať. A on ju mal a aj keby nemal vôbec nič, mal by to najkrajšie na svete. Ak sa ráno prebudí, toto svoje hlboké presvedčenie bude znova dokazovať celému svetu, tak ako to už veľakrát dokázal, aj keby mal na to doplatiť ešte horšie, ako doplatil.

Poviedka napísaná 2. - 3.12. 2017 v Krajnom, doplnené 12.12.2017 v Kálnici.