Môj vzor Ján Bodenek

Zo všetkých doteraz čítaných slovenských autorov, najviac ma zaujal práve Ján Bodenek (1911-1985), hoci sme sa mu v škole nevenovali. Prišla som po neho sama cez Ivkovku bielu mať (1938), jednu z prvých kníh môjho fondu v roku 2005. 

Pracoval prevažne v Matici slovenskej, najprv ako úradník, potom redaktor, neskôr bol riaditeľom Osvety v Martine, napokon pracoval v  Stredoslovenskom vydavateľstve v Banskej Bystrici. Potom "vďaka" režimu vystriedal viacero miest, mal problémy s režimom, prácu si hľadal aj v Bratislave. Zúčastnil sa Povstania. Podrobne o jeho živote sa môžete dočítať v jeho autobiografii Moja sudička (SSS).

Jeho spôsobo písania, cit a zmysel pre pravdu a spravodlivosť ma chytili za srdce. Ivkova biela mať je mojou najsmutnejšou knižkou, vraj je detskou knižkou, ale je to skôr kniha o malom chlapcovi pre dospelých či takmer dospelých. Človeku sa až nechce veriť, že takých detí tu žili tisícky, a po svete ich behajú milióny, ak vôbec vládzu pri ich spôsobe života behať. 

Ivko si radšej nerobí úlohy, aby za trest šiel k učiteľke, kde dostane kávu a zákusok. Doma toho veľa k jedlu nie je, doma pre neho celkove nie je ani pekné slovo, ani úsmev, vôbec nič, a tak nechápe, ako sa môže spolužiak tak veselo vešať po svojej matke - učiteľke. Nedopatrením si otroví otca, ktorý vypije lúh, ktorý si Ivko doniesol domov, aby si spravil obvod. Tak je jeho matka nútená vziať ho zo školy a dať ho pracovať. A predsa napokon prichádza na to, že jeho matka ho má veľmi rada, len to nevládze dať najavo, lebo jednoducho nevládze. Raz po príchode z "práce" ju nájde ležať, čo sa doteraz nikdy nestalo a na smrť sa vyľaká.

"Umrie... Umrie..." blyslo mu hlavou a ohromený touto predstavou hodil sa bezradne na peľasť postele k jej hlave, schudnutú tvár jej chytil do dlaní a mimovoľne zašepkal:

- Mamička...

A ona otvorila oči na také slovlo, prekvapená, veľké hmlisto svietiace, a nechala ich visieť na ňom, lebo ešte nikdy nepočula takto vysloviť svoje meno. Ivko sa len pri jej pohľade spamätal a uvedomil si, čo povedal. Do líc mu udrela horuč, ale keď sa pozrel do jej smutných mútnych očí, bol vďačný sám sebe za svoje prerieknutie. hľadel na ňu so slzami v očiach a ona ho pohladkala vyschnutou rukou po tvári a úsmev jej pootvoril biele pery.

- Ty si dobrý synček...

Pri práci napokon pochopí, prečo bol otec takým, akým bol. Kupuje mu kvet a ide za ním na cintorín.

A ako tak stál nad zarasteným hrobom s bielymi kvetmi, sľuboval si v duchu, že už nikdy nikoho neodsúdi ani slovom, ani myšlienkou, ani pohľadom - nikoho zo svojich ľudí, ani cudzích, keď nebude vedieť prečo robia to, čo robia.

Pamätám si, ako mocne na mňa tento záver zapôsobil a ako som si to sľúbila zároveň s Ivkom, a samozrejme si pamätám desiatky príležitostí, kedy som to porušila a opäť ľutovala a sľubovala. 

Aj táto krásna knižka je mojou "modlitebnou" pred spaním a je skutočným klenotom slovenskej literatúry. Bodenekovi sa podarilo dať na stránky knižky skrúšenú detskú dušičku, nešťastnú, predčasne nútenú dospieť bez ozajstného detstva plného hier a učenia. Tuto skutočne platilo, že život ťa naučí. Azda preto to nechceli za prvej republiky vydať, lebo by sa ukázalo aký ten štát vlastne bol k vlastným deťom.

No a teraz ešte dačo z Bodenekovej Mojej sudičky. Sama som zažila ten krásny pocit, keď mi oznámili, že mi vydajú román. Je to neuveriteľne krásny pocit, najmä keď zvážite tú kopu roboty, čo ste do toho dali. A takto si zaspomínal sám Ján Bodenek na svoju prvú knižku:

"...nejako začiatkom roku 1938 - dostal som správu od Rudolfa Klačku: Ivkovu bielu mať prijal na vydanie a už ju aj zadal na ilustrovanie Jaroslavovi Vodrážkovi. To bola víťazná správa, ktorá ma podržala na nohách... Moja prvá kniha! Urobil som krok na začiatku cesty, jeho stopa tu zostane, nikto ju z nej už nevytrie!... Tak sa teda stalo, že autorovi vyšla prvá kniha - veľká udalosť v živote človeka, ktorý sa musel ťažko boriť s počiatočnými ťažkosťami pri pokusoch o umelecké zvládnutie témy, o jej stvárnenie do podoby, ktorá by uspokojila redaktora natoľko, že napíše na rukopis svoj placet: Možno vydať... Také dve skúpe slová sa vtedy dávali do správy o rukopise... Skúpe slová sú však schopné odmeniť autora za presedené noci, nedele, sviatky a za pot, ktorý vycedil pri práci na rukopise. Aj pre mňa boli vtedy tie dve skúpe slová takou odmenou."

Keby len Bodenek vtedy vedel, koľko radosti a inšpirácie mi jeho slová a romány raz prinesú, azda by mal väčšiu radosť ako vtedy, keď mu vydali prvú knihu. Lebo je síce pekné, že vám vydajú román, ale nie je nič krajšie ako keď ho dakto so záujmom číta z vášho rukopisu - a prečíta ho!