Óda na knihu I.

Dneska – krátko po polnoci, spoločne s novým dňom - začínam sériu článkov, v ktorej si budem vylievať srdce i dušu nad fenoménom knihy.

Som celoživotne nevyliečiteľne chorý bibliofil, ktorý si starostlivo pestuje svoju závislosť od  knihy, rozumej informačného prameňa i dokumentu zároveň.

Zasvätila som život tomuto bohu mojej existencie. Obetujem mu hodiny svojho života a podstatnú časť svojho príjmu. Na svoju obhajobu tvrdím, že peniaze minuté na knihách nie sú peniazmi prehajdákanými.

Potrebujem knihu k životu, a to nevyhnutne, bezpodmienečne. Lebo inak je zle! Lebo ide o život, ten môj.  

Potrebujem vodu, jedlo, kyslík, slnečné svetlo aby som ako tak prežila. Potrebujem knihu, aby som vôbec prežila. Toto by sa o mne ako takej malo učiť na hodinách prírodopisu/biológie. Mala by som to mať aj v zdravotnej karte.

Mám ich všade. Už ich nemám ani kde dávať. No stále ich je akosi málo, pretože pravda je taká, že kníh nikdy nie je dosť. Čím ich je viacej, tým ich je akosi menej, rozumejte, s jedlom rastie chuť.

Palác kníh v Prahe? Keď som tam prvýkrát vošla vo februári 2005 bolo to takmer tak dobré ako kvalitné milovanie (nič iné ma nenapadlo, prirovnanie k zmrzline by bolo hlúpe). Áno, bol to taký bibliofilský orgazmus. Neviem už, koľko hodín som tam bola.

No ale k čomu by mi boli, keby som ich nečítala?! Keby som sa v nich neustále nehrabala? Keby som ich nemala všade? Keby som ich „neintegrovala“ do svojho života?!

Nuž, dakto potrebuje pohárik, dakto cigaretku... Ja potrebujem knihu. Upokojí ma, učičíka, prelistujem si, tu si prečítam, tam si dačo pripomeniem... Všetky sú moje milé priateľky; nezradia, neohovoria, prekvapia – dakedy tak, inokedy onak, ako ľudia. Robia skvelú tichú spoločnosť, môžem ich listovať, hladkať ich listy i väzbu. Nehulákajú ako blázni, nerozčuľujú sa, večer pripravia na spánok, ráno nakopnú do nového dňa. Výborné ako predjedlo, ešte lepšie ako dezert.

Teším sa, keď ju idem hľadať – presne tú ďalšiu, ktorú nevyhnutne potrebujem, bez ktorej akoby som ani nemala existovať. Je to intenzívne, ako keby šlo o nádych.

Teším sa, keď ju hľadám – trvá to určitý čas.

Teším sa, keď ju listujem alebo čítam o nej na internete. „Miláčik, nikde ti nebude tak dobre ako u tetušky Karly, ver tomu!“

Teším sa – no ale hrozne – keď idem k pokladni alebo keď ju hádžem do košíka a šup k pokladni.

Teším sa, keď ju mám doma, krásnu, tichučkú, skrývajúcu vzrušujúce tajomstvo; buď o nejakých ľuďoch, ktorí ani neexistujú, alebo o niekom skutočnom, alebo o nejakej téme či predmete.

Kniha je jediný predmet, ktorý vo mne vzbudzuje posvätnú úctu. Je v nej zašifrované dačo, čo čítaním odšifrujem, čo ma vždy zmení, raz viacej, inokedy menej, ale predsa, je v nej dačo, čo musí vyplávať na povrch, dačo, čo tam ukryli pre mňa, pre moju radosť, moje potešenie (a buďme realisti, aby na tom zarobili). Na tých šuchotavých listoch sú tisíce drobných znakov, pospájané, pochytané za rúčky, tvoriace jeden dlhý rad... a tancujú, krásne, lahodne, vždy vtedy, keď Karla číta. Prezradí mi svoje tajomstvo presne takým tempom, aké si zvolím. Je proste báječná! Nevtiera sa, nevnucuje, trpezlivo čaká na mňa, kým ja sama horím netrpezlivosťou a vrhám sa na ňu.

Kniha.

Je úžasná, dobyla moje srdce, obsadila ho už v rannom detstve leporelom o Cvrčkovi a mravcoch. Konfirmácia prebehla Kvetmi v podkroví.

Ak sa dá milovať aj dačo neživé (neviem o tom, ale azda...), tak ju milujem. Z neživého sveta je pre mňa všetkým. Nechcela by som žiť bez nej, nevedela by som to, nedokázala by som sa jej vzdať, po všetkých tých krásnych, spoločne strávených rokoch.

Tešila ma v ťažkých chvíľach, uberala z nešťastia a smútku, spôsobovala radosť, vpíjala do náručia svojich stránok slzy bolesti, i vyprsknuté sliny smiechu. Nechala sa hladkať mojimi prstami i zrakom, ovievať mojim dychom, štekliť mojimi vlasmi.

Dakedy na mňa zavolá z police, inokedy z tašky. Chyť si ma, ponor sa do mňa, bude ti hej.

Ale to pre dnešok stačí. Tak toto všetko Jej Veličenstvo Kniha pre mňa znamená. A ešte viac, ale to žiaľ, nedokážem opísať...