Rozlúčka (poviedka, 2013)

Ten ich malý dom sa jej nikdy nezdal taký veľký. Už azda desiaty týždeň sa v ňom ráno čo ráno prebúdzala sama. Dolu mal tri izby, ktoré dakedy obývali aj jej rodičia a brat a hore dlhú povalu, ktorú roky obývali myši. Ako tak ležala v šere prichádzajúceho rána, bola vďačná aj za ten myší šuchot, za zvuky drobných pazúrikov, ktoré škrabkali po zemi. Keď k tomu zapišťali, potvrdilo sa jej, že nie je sama a nejako sa jej duši uľavilo.

Od večera bolo dávno, v kachliach vyhaslo a keďže jeseň bola krásna, ale studená, musela vstať a znova zakúriť, aby nezmrzla. Pomaly sa dvihla, mysliac na nich, na všetkých troch, veriac, že dakde sú v bezpečí, že azda onedlho vstanú (verila, že z teplých postelí) a zmyslia si na ňu. Zažala petrolejovú lampu a prišuchla sa ku kachliam, v ktorých so zručnosťou profesionála založila ohník. Na sekundu sa jej zjavil na tvári úsmev. Aj myškám hore bude pri komíne teplejšie. Potom podišla k oknu a povzdychla si. Martin prišiel už pred Martinom, lepšie povedané, poslal iba svojho koňa. Hoci bola tma, všetko sa jej zdalo biele, pretože celú dedinu prikryla v noci snehová plachtička, zatiaľ iba taká tenučká, aby si všetko privyklo a Mesiac, majster osvetľovač, odrážal slnečné lúče aj v noci. Do kanvice naliala vodu a spravila si čaj. Myšky ešte chvíľku šuchotali, no potom utíchli a onedlho ich vystriedala meluzína v komíne. Sadla si do hojdacieho kresla ku kachliam, zakrútila sa do deky a myslela na svojich drahých, o ktorých nevedela nič, iba dúfala, že sa dakde majú dobre a že sa onedlho s nimi stretne.

Začalo sa to koncom letných prázdnin, keď bola u príbuzných v Čechách. Vrátila sa aby nastúpila na gymnázium, no doma ju čakal iba odkaz, že museli všetci odísť, dakde sa skryť, pretože prastará mama sa za slobodna volala nejako nevyhovujúco a to bolo obrovské previnenie. Do školy už nenastúpila a hoci sama nevedela prečo toto všetko, napokon pochopila. Najskôr jej bolo smutno za rodinou, lebo zostala úplne sama. Po meste stretala spolužiačky, ktoré jej vraveli čo nové v škole, a ktoré vyzvedali prečo nie je s nimi. Nevedela, že by len kvôli menu dávno nebohej ženy?! Aj to vedela len z počutia, inak nevedela nič.

Keď prišlo ráno, šla do obchodu. Rada bola veľmi dlhá. Dakto sa okolo nej prešuchol a do dlane jej vopchal nejaký lístok. Než sa spamätala, postava muža opustila obchod a stratila sa na ulici. Bola zvedavá, no povedala si, že lístok otvorí až doma. Vystrašilo ju to a srdce jej prudko búchalo. Vypýtala si tovar, zaplatila a potom rýchlo bežala domov. Taška s nákupom sa rozletela po zemi a ona otvorila lístok. Spoznala bratove písmo. Oslovenie, sú tam a tam, sú v poriadku a čoskoro po ňu pošlú. Dátum znamenal, že to bude už o tri dni. Má si vraj zbaliť potrebné veci plus nejaké, čo doma odbehli, skrátka zoznam. Tešia sa na ňu. Muž, ktorý jej dá lístok jej pomôže dostať sa k nim. Príde ráno a trikrát zabúcha na dvere. Nech sa nebojí, pomôže jej.

Keď list čítala druhý a tretíkrát, aby skutočne uverila písanému, písmenká sa jej hmlili pred očami a rozpíjali sa na papieri. Žijú, žijú! A myslia na ňu!

Tri dni.

Tri noci.

Ešte sa trikrát vyspí, lepšie povedané od nedočkavosti nevyspí a bude s nimi.

Len či sa dakedy všetci spolu vrátia?

Chcela veriť že áno. Ruka s listom jej padla vedľa tela a nešťastne sklonila hlavu, pozerajúc na dlážku. Ak má dakde odísť, znamenalo to, že to tu musí opustiť. Nechať napospas osudu. Oni sa nevrátia, ako tajne dúfala, ale ona musí za nimi. Ako len mala rada tento domček! Bol jej všetkým. A rodné mestečko? Nikdy by z neho neodišla, keby nemusela. Nezostáva jej než sa zbaliť a... rozlúčiť sa s domčekom a mestom. Má tu toľko milovaných miest. Azda sa raz vráti, ale vedela, že je možný aj pravý opak. Možno ho vypália, možno ho pri náletoch zarovnajú so zemou.

Rýchle dačo zjedla a potom podľa zoznamu balila veci. Šlo o rodinné fotografie, nejaké platne, obľúbené šálky a šatky, všetko sa zmestilo do jednej cestovnej tašky. Potom sa pustila do varenia polievky a v duchu uvažovala, ako si ešte, veriac že nie naposledy, prejde pred svojím odchodom všetky obľúbené miesta, ktoré jej prirástli k srdcu. Iste musí začať od knižnice. Vlastne tam musí ísť, aby vrátila knižky. To vybaví ešte dneska. Potom... hmmm. Park. Javory. Už nemajú na sebe ani lístka, na jeseň sú najkrajšie, no musí sa s nimi rozlúčiť. Možno dneska stihne aj jazero. Ak nie dneska, tak zajtra. A zajtra? To naplánuje večer alebo v noci, beztak nezaspí. Po slabom obede sa do toho všetkého pustila. Pozrela z okna. Znova snežilo. Teplo sa obliekla a vzala tri knižky, ktoré mala z knižnice. Neverila, že ide do nej naposledy. Ako tak kráčala pomedzi police naplnené knižkami, myslela na všetko, čo tu zažila, na všetky postavy, ktoré jej vošli do mysle či života pri obracaní listov. Keď si sadla do čitárne, priala si zostať tam naveky. Ledva sa dvihla. Má toho ešte veľa. Tak dovidenia knižnica, možno čoskoro, možno o pár rokov. Možno... Odtiaľ zamierila do parku. A potom ju to napadlo. Práve vošla doň, keď si zmyslela na tie borovice. Dakedy dávno, keď mala asi desať rokov, vyberala s hrdzavým klinčekom z ich kmeňov malé broky. Chalani skúšali svoje vzduchovky a za terče si vybrali tie úbohé stromy. Ako ju to len hnevalo. Určite sa musí rozlúčiť aj s nimi. Veď vždy keď šla okolo nich, pozerala či ich netreba znova ošetriť. Záležitosť s brokmi sa viacej neopakovala a ona sa do tých stromov zamilovala. V zime chodila pozerať na snehom pokryté haluze a každé Vianoce si domov doniesla z nich malú vetvičku. No a v lete, keď bývalo veľmi horúco, borovice krásne voňali. Tento úžasný parfum cítila už z diaľky a keď sa do toho zamiešala dúška, bola to dokonalosť sama. Áno milé javory, rozlúči sa s vami a iste aj s tými štíhlymi vysokými dámami. Nemôže vynechať tie milované stromčeky. Najskôr až zajtra.

Už sa stmievalo, keď odchádzala od jazera. Bolo studené a tmavé, a predsa jej zohrialo smutné srdce. Pobrala sa domov. Keď si večer ľahla do postele, pozerajúc na horiace sviečky, myslela na borovice. Pôjde tam zajtra. Pôjde určite. A s pokojným srdcom a ubezpečenou dušou zaspala. Boli tým prvým na čo si zmyslela, keď sa ráno prebudila. Len čo dačo zje, pôjde, nebude to odkladať. Na pamiatku si vezme z každej šišku a možno dakde tam, ani nevedela vlastne kde, zasadí do zeme semienko. Nech pôjde kamkoľvek, vždy si vezme so sebou semiačko a pichne ho do zeme. Tak budú mať jej milované borovice svoje potomstvo azda po celom svete. Tento nápad, ani nevedela ako, vyčaril jej na tvári veľký úsmev. Odlomí si vetvičku. Ak časom vyschne, nevyhodí ju, ale rozmelní pár ihličiek medzi dlaňami a ich vôňa jej pripomenie všetky tie krásne letá aj po rokoch. Dúšku v zime nezoženie, ale nevadí, ona si ju v duchu pripomenie a to je skoro to isté.

Lenže človek mieni a počasie mení.

Vonku bol hotový armagedon a celý deň nevyšla von. Ťažko povedať čo sa dialo, či skôr pršal sneh ako snežil dážď. Milované stromy jej neschádzali z mysle. Keď si znova líhala do postele myslela len na to, že má už len jeden deň aby ich videla a rozlúčila sa s nimi. Ak nie zajtra, tak už nikdy. Potom zostáva len veriť, že sa dakedy k nim vráti.

Oželela by staré bočné uličky aj cintorín. Ale borovice nie. Ani nevedela prečo jej na tom tak záleží. No ďalší deň nebolo počasie o nič lepšie a tak uvažovala, či to predsa len nemá risknúť. No nemalo to zmysel. Musela sa vrátiť aj zo starých uličiek a jej i cintorínu musel stačiť letmý pohľad. Preletelo jej hlavou všetko, čo tam zažila; množstvo vychádzok, Dušičky, polievanie... Ahoj starý dobrý kamarát, s rôznymi kameňmi, nápismi a zmrznutými kvetmi.

Večer skontrolovala či má všetko a sadla si na okraj postele. Tak už ich neuvidí, ani šišky si nezoberie a musí sa vzdať toho nápadu so semiačkami, ktorý jej tak potešil srdce. Keby sa jej o nich aspoň snívalo, keby sa s nimi rozlúčila aspoň vo sne. Kedysi tak vo sne prišla za ňou jej prababička, teraz by mohli borovice. Už len táto noc a ráno... Napokon zaspala. Nad ránom padal sneh. Teplo sa obliekla a čakala na neznámeho muža, ktorý ju mal vziať k rodine. Bolo jej zvláštne, povedala by že až zle, no myšlienka na blízkych ju tešila.

- Milované stromčeky... -

Potom ktosi tri razy zaklopal na dvere a ona otvorila.

„Dobré ráno. Pripravená?“

Prikývla a vzala veľkú tašku.

„Dajte, ja vám to odnesiem.“ A keď vyšli von, sklonil sa k jej uchu a povedal, že žiaľ, musia ísť tadiaľ a tadiaľ a nie ako bol plán, pretože je dačo vo vzduchu. Bude to trvať dlhšie než sa dostanú na určené miesto. Lenže jej srdce sa potešilo. Veď majú ísť okolo borovíc!!! To je dobré znamenie, nič viacej si nemohla želať. Uvidí ich a aj keď neodtrhne šišku, nevadí. Povie im dovidenia.

A tak šli. Hoci mrzlo, borovice v myšlienkach ju neuveriteľne hriali. Muž sem tam prehovoril slovko dve a prehodil si tašku z ruky do ruky. Ona veselo kráčala popri ňom. Keď boli za mestečkom, otočila sa k nemu, no iba nakrátko a potom sa pustili hore kamenným kopcom. Ešte dáky kilometer a budú tam. Muž sa opatrne otáčal či ich niekto náhodou nesleduje, ale všetko sa mu zdalo v poriadku. Tešila sa každým krokom viacej a viacej, hoci vedomá toho, že tak ako k nim teraz ide, tak isto od nich odíde. S tým predsa rátala. Avšak, dačo si odlomí, hoci len halúzku... Tvár jej zdobil veľký úsmev až sa muž musel opýtať, prečo sa usmieva. Povedala mu, že je rada kadiaľ idú, pretože je to jej milované miesto a rozlúči sa s ním.

„Citlivá dušička. Ženy také majú byť.“

Krajší pocit ako keď sa blížia prázdniny. Ešte pár krokov, tuto treba zabočiť a... Už ich vidí! Fantázia! Aké sú s tým snehom teraz krásne!

Cez tisícky snežných vločiek presvišťali malé kovové guľky. Prvá vošla do srdca muža vedľa nej a druhá do jej boku. Muž padol na tvár a ona vedľa neho na kolená, krčiac sa a pozerajúc na vysoké štíhle borovice, ozdobené snehom. Hoci jej bolesť brala vedomie a krv farbila sneh, pozerala a myslela na ne. Smrť jej dala toľko času, aby si mohla pomyslieť to, čo chcela tíško povedať nahlas. Alebo si jej život pridal pár sekúnd navyše? Mysľou jej preleteli behom pár sekúnd mnohé chvíľky, ktoré pri nich strávila. Od samej radosti, že je, kde je, si ani neuvedomila, že vlastne zomiera.

- Tak predsa vás vidím a môžem sa s vami rozlúčiť. Predsa nebolo neskoro. Som taká šťastná, že vás vidím. Ste krásne, vždy ste boli a ďakujem za... -

Vlastne stihla všetko a bola skutočne rada. Viacej už nič.

Počas dňa obaja zmizli pod snehom, rovnako ako konáre borovíc.