Rýchly spád XXVI. (novela)

Nasledujúce dni sa veľmi nerozprávali; Karol mal aj tak iné starosti ako vadiť a prekárať sa s otcom. Veľa času trávil s Eliškou, svojou už manželkou a snažil sa byť jej veľkou psychickou oporou. Domov sa chodil iba ak vyspať, aj to až večer, dávno po návštevných hodinách, no už sa začínal s prichádzajúcou jarou venovať stromom. A práve vďaka nim sa dali znova do reči.

„Karči, do riti, to sa spolu nebudeme baviť?“

„Ja neviem, to závisí od teba, ako sa ty budeš so mnou rozprávať.“ Karol na otca nepozrel a ďalej strihal stromčeky.

„Ja len nechcem, aby sa náš život točil len okolo nej, nič iné.“

Karol prestal strihať a otočil hlavou k otcovi, ktorý sa tváril akosi pokorne.

„Okolo nej? Myslíš Elišku? Ty nedokážeš vysloviť ani jej meno.“ Nič otcovi nevyčítal, pokojne to konštatoval. „Môj život sa bude okolo nej točiť, pretože ona je mojou ženou.“

„Karči, rád by som to pochopil. Nechcem začínať od začiatku, ale povedz mi jeden jediný dôvod, čím ťa tak pobláznila. Pretože ja to neviem pochopiť. Nemôže to byť tým, čo má medzi nohami, nemôže to byť jej vek. Pretože ty nie si nadržaný hlupák.“

„Neviem, čím to je, že milujeme konkrétnych ľudí. Jednoducho sa to stáva. Pouvažuj ty, prečo si si zobral mamu.“

Zoslabnutá bledá Eliška, ktorá očividne schudla, riešila s mamou to, či sa otec niečo nedozvedel z iných zdrojov.

„Myslím, že nie. To by okamžite vybuchol.“

„Hej, a ty predsa o ničom nevieš.“

„Jasné, že o ničom neviem. A o čom mám vedieť?“ pokúsila sa Beáta o žart a obe sa na seba usmiali. „Som rada, že tu máš takéto súkromie.“

Na stolíku mala zarámovaného Karola.

„Chodí za tebou každý deň, že?“

„Býva tu so mnou dakedy do noci a dopoludnia príde zasa. Ide si nakúpiť, spraví niečo v záhrade a zasa je tu.“ Eliške sa kolísal hlas. Beáta počúvala, ako jej dcéra referuje o tom mužovi, ktorý spravil počas svadobnej „hostiny“ ten zázrak, ktorý zmenil jej nazeranie na neho. Tu už Eliška nevydržala a rozplakala sa. „Chcela by som byť zdravá, aby sme boli spolu, aby som mu pomáhala s jeho stromčekmi, aby... aby sme boli spolu...“ V duchu pokračovala, no pre plač to nemohla vysloviť. – A chcem s ním byť až do jeho staroby, starať sa o neho a ak zomrie, zomrieť od žiaľu. –

Po týchto úvahách pokračovala znova nahlas. „Až po tom všetkom chcem zomrieť, skôr nie, skôr nie.“

Beáte stekali dolu tvárou slzy; ona predsa nemohla dcére nijako pomôcť, iba ju utešiť, že všetko bude lepšie.

Čas pokročil, Karolove stromčeky kvitli, keď sa konečne Eliška vylízala z toho najhoršieho. V apríli začala k nemu znova chodiť a Karol starší radšej mlčal a myslel si v tichosti svoje. Najprv chodila na víkendy a potom bola u nich už nasťahovaná a do nemocnice chodila len na vyšetrenia a určité liečebné úkony. Aj Karol ešte maródoval, ale keby nebolo Elišky, vrátil by sa do práce. Nechcel ju však opustiť, hlavne keď sa jej vracali farba, chuť a radosť.

A tak sa stalo, že sa milovali, po dlhých piatich mesiacoch, prvýkrát v tomto roku. Pomaličky, akoby nič, ležala Eliška na Karolovi prilepená a on si ju pomaly, nežne v rytme nadhodil. To mladučké teplé mačiatko, ktoré bolo jeho manželkou a jemne na ňom priadlo, sa potom schúlilo do klbôčka a bozkávalo mu ruky, plakalo a sľubovalo večnú lásku.

Karol bol jej ozvenou; z jeho úst ako z nejakej studne, ozývali sa tie isté slová, s tou istou vrúcnosťou a odhodlaním.