Rýchly spád I. (poviedka)

Leto viditeľne i citeľne prechádzalo do jesene. Farbami, teplotou, vzduchom. Síce pomaličky, krok za krokom, ale bolo to badať. Najprv sa zafarbil a schol jeden lístok, onedlho sa pridali ďalšie, kým na vedľajšom strome bolo ešte stále leto. Zdalo sa, že niektoré stromy mali ešte veľa času.

Boli to práve lístky a stromy ako také, ktorými sa Karol snažil skrotiť splašené myšlienky, kráčajúc listnatým parkom na polikliniku. Snažil sa nebáť sa a vliať si troška nádeje myšlienkami typu: pozri, až budú zjari vyháňať nové lístky, budeš to mať všetko šťastne za sebou, nech už bude ako bude. Len keby... len keby som tomu aspoň troška veril.

Veril tomu málo najmä preto, lebo už po telefóne poznal, že lekár pre neho dobrú správu nemá, a že choroba sa vrátila. No možno – uvažoval náš Karol – ani sa tak nevrátila, ako sa zasa vo mne prebudila. Pár rokov si pospala a teraz odpočinutá, bude vyčíňať znova. Bol vystrašený, znechutený, sklamaný, ale odhodlaný znova bojovať a do boja dať všetko. Prečo? Veď bol v najlepších rokoch; blížila sa päťdesiatka, bol šťastne rozvedený takmer desať rokov, atraktívny, vysoký, so zubatým bielym úsmevom, tmavými vlasmi, úspešnou kariérou, rodinným domčekom po rodičoch (otec mu ešte žil, no býval na svojej chate), trocha ojazdeným autom a ovocným sadom, ktorý mal rád. Občas bola snaha nájsť si znova partnerku, ale zväčša to stroskotalo na prvom či druhom stretnutí. Ťažká choroba, ktorú pred piatimi rokmi prekonal, mu zmenila hodnotový rebríček a on sa viacej venoval svojim koníčkom.

„Vidím Karči, že vieš, prečo som ti... volal. Naše obavy sa potvrdili.“

„Nemusím si ani sadnúť, však?“

„Nechcem ti kradnúť čas.“

„Mám ho tak málo?!“

„Tak som to nemyslel. Choď domov a zbaľ sa. Ešte dneska ťa môžu prijať v nemocnici.“

„Je popoludnie.“

„Prosím ťa, Karol. Ak môžeš, choď tam čo najskôr. Čím skôr, tým lepšie. A pozdrav otca, ak bude doma.“

„Nebude, je u seba. Dneska práve nemám náladu. Pôjdem tam zajtra. Vypíš mi papiere od zajtra.“

„Ako myslíš, nebudem sa s tebou handrkovať.“

Karol si napokon sadol a položil si nohu cez nohu. Ako mu to vtedy povedali? Úspech je, ak pacient v relatívne dobrom zdraví prežije najbližšie tri roky. On ich prežil až päť. Bol to teda megaúspech. Zároveň mu povedali, že je vysoká pravdepodobnosť, že sa choroba vráti. Aj v tom mali pravdu. Troška mešká, ale prišla. Už  vtedy, po tom vyčerpávajúcom boji si povedal, že bude plánovať tak dva dni dopredu. No ani tento plán plánovania mu nevyšiel. Úprimne, mal troška iné plány so svojím životom v najbližšej budúcnosti, ale čo už. Človek mieni a plány jednoducho nevychádzajú. Nesmelé plány dozreli, húpali sa na svojich stebielkach a choroba prišla ako prácechtivý žnec a šmykla ich kosákom. Taký už ten život je.

„Budeš v dobrých rukách. U Michala. Si silný chlap, Karči. Zvládol si to vtedy, zvládneš to i teraz.“ Na chvíľku sa odmlčal a úkosom sa pozrel na Karola. „Máš strach?“

„Ak ti poviem, že nie, pošleš ma na psychiatriu. Kto by ho nemal? Jasné, že mám. Bojím sa, že otrčím kopytá. Ale to môžem aj dneska v aute, k tomu nepotrebujem recidívu rakoviny, nie?“

„Si celý tatko.“

„Som jeho, musím byť ako on.“

„Postarám sa, aby si sa tam mal dobre.“

„Na onkológii sa môže mať človek dobre? Vidno, že si tam nikdy nebol ako pacient.“

„Myslím takú tú protekčnú izbu.“

„Čo to znamená? Sestra bude nejaká prsnatá? Televízor? Whisky? Káva na zvonček?“

„Troška viacej súkromia.“

„Je mi jedno, kde ma dáte. Hoc aj na strechu. Nič to na celej situácii nezmení. Vôbec nič.“

Doktor písal, no Karola pozorne počúval. Na jeho slová dvihol ruku s perom. „Ale zmení, Karol, zmení. Ver tomu.“

A tu sa už nášmu Karolovi nechcelo vravieť vôbec nič. Nepýtal sa lekára, ako mal pôvodne v úmysle, čo všetko vyčítali z jeho krvi. Napokon, to mu zajtra povie primár sám.

Kráčal domov. Vlastne, celý čas to tušil. Alebo vedel? Až na jar vyženú nové lístky, bude to mať za sebou... Myslel však úspešný boj, nie svoj život.

Chcel byť čo najskôr doma, pretože nemohol so svojimi pocitmi viacej bojovať. Cítil, ako sa celý chveje a ako veľmi im potrebuje dať voľný priechod.

Ešte v saku, len čo zavrel vchodové dvere, chvejúc sa, zviezol sa na zem a prepukol v hrozitánsky plač. Dlaňami si prikryl tvár. Musí to zo seba dostať, lebo ho trafí šľak. Plakal a plakal a plakal. Razom sa hrozne zľakol, lebo na svojich zápästiach ucítil ruky.

„Synček. Karči. Preboha, čo sa ti stalo?“

Karolov nárek v momente ustal. Prítomnosť otca ho však potešila. Nebude so svojím žiaľom sám.

„Tati, kde sa tu berieš?“

„Keď som tu bol pred dvomi týždňami, všimol som si, že ti v noci a ráno býva zle. Napadlo ma, že by si tu nemal byť sám.“

„To je od teba veľmi milé. Avšak, to ja by som sa mal starať o teba a nie ty o mňa. Často ma napadá, či si na chate v poriadku.“ Prstami si utieral oči. Jeho otec sa zviezol vedľa neho.

„Ja som v poriadku. Mám však o teba strach. Povedz, je to... Je to...“

„Je to späť. Dneska mi to lekár potvrdil. Idem rovno od neho. Mám sa zbaliť a zajtra ma už čakajú. Posielal ma tam priamo teraz.“

„Je mi to ľúto.“

Obaja si nešťastne pozreli do očí.

„Budem v tom všetkom s tebou. Tak ako vtedy.“ Očami ešte povedal "sľubujem."

Karol sa pousmial a prikývol. "Ďakujem ti."

„Čo tak spraviť si pekný večer? Alebo pokúsiť sa o spoločný večer? Karol, ha?“

Dvíhali sa zo zeme.

„Máš nejaký nápad, tati?“

Mykol plecami. „No, niečo zavaríme, kým to ešte môžeš. Karty?“

„To prvé áno, karty nie. Gramofón. Chcem počúvať nejakú hudbu, kým budem počúvať len o svojej diagnóze. Sprav víno, ja spravím dačo pod zub.“

Karol sa prezliekol, nahádzal do tašky pyžamo, uterák a zopár kníh, ktorých sa aj tak ani nedotkne.

Večer vo dvojici sa skutočne podaril. Keď si na noc líhal do postele, mal stále strach, ale hrial ho sladký pocit, že je dakto s ním. Že je s ním jeho otec.