Rýchly spád II. (poviedka)

Ráno, to už bolo horšie vstať a ísť robiť všetko, čo bolo treba. To znamená ísť oznámiť do práce, že ho určitý čas neuvidia, odovzdať papiere a dopraviť sa do nemocnice, kde začne ten nechutný kolotoč. Toto všetko akosi dopoludnia zvládol, pričom mu otec robil spoločnosť.

„Budem za tebou chodiť každý deň.“

„Obávam sa, že budú dni, keď nebudem chcieť, aby si ma vôbec videl.“

„Nevadí, aj tak prídem.“

„Hm. Ďakujem.“

„Neboj sa, verím tomu, že takých večerov, ako sme mali včera, bude ešte veľmi veľa. A v oveľa lepšej nálade, za iných okolností.“

„Daj mi troška z tej tvojej viery. Nie je z nej vo mne ani za kvapku z toho, čo bolo včera.“

Karol nemal objímačky rád, no teraz sa svojho otca nechcel pustiť, pretože vytvorili akýsi elektrický obvod, ktorým Karol starší dával vieru svojmu Karčimu. A Karči razom sedel u primára.

„Vzornejšieho pacienta nepamätám. Človek, čo prestane zo dňa na deň úplne piť, fajčiť a zje kilo jabĺk k tomu, snaží sa myslieť pozitívne... Mohol by som pokračovať. Odvtedy vás dávam za vzor.“

Karol sa pousmial.

„Ja si myslím, že to boli najmä víkendy doma, s otcom, čo ma vyliečili. To ostatné, to bolo len tak, na okrasu. Staniol na stromčeku predsa nerobí Vianoce Vianocami.“

„No a tieto vaše filozofické prirovnania.“

„Je pravdou, že viacej jabĺk sa odvtedy suší a zavára ako ide do suda...“

Zobrali mu krv, šiel na röntgen a potom bol sám v izbe. To bola tá protekčná izba, taká menšia, kde mal byť sám. Aj sa tomu tešil, aj sa toho desil. Bude mať síce súkromie, ale nebude mať s kým prehodiť slovo. A samota – iba on a jeho myšlienky – tá vedela narobiť šarapatu.

Vybral knižku, ale čítať sa mu nedalo. Myslel na svoje stromy, s ktorými ešte nespravil všetko, čo bolo treba. Môže chcieť od sedemdesiatročného otca, aby sa miesto neho liepal po stromoch? On by to veľmi rád spravil, on to napokon aj urobí... Ale dolámať sa v jeho veku. No – boli by spolu v nemocnici.

- Karči, čierny humor stranou. Zrejme zomieraš a to nie je sranda... -

Kúsok od nemocnice bola našťastie dobrá reštaurácia s bufetom, takže ak nášmu Karolovi neimponoval obed, vybral sa tam. No musel vystihnúť čas, aby mu nebolo zle z liekov. Čo sa raňajok a večier týkalo, nebol prieberčivý.

Prvý týždeň sa snažil na všetko si zvyknúť, nezúfať (šlo to horšie), tešiť sa najmä na svojho otca, ktorý bol presný ako nebeské telesá, sem tam dačo prečítať, zvykať si na lieky, a predovšetkým ich vedľajšie účinky. To znamenalo dobehnúť na záchod tak rýchle, aby sa neovracal, alebo dostať sa do postele zo záchoda tak rýchlo, aby nezostal bezvládne na zemi. Ak tam doliezal štvornožky, aj to považoval za úspech. Bol rád, že v takom zúfalom stave ho nikto nevidí a že nevidí iných bojujúcich zúfalcov ako je on sám. Mať okolo seba ďalších pacientov ako je on, to bolo ako strašidelný zrkadlový zámok; kde sa len pozrel, všade bledý, z krvi vytečení jedinci, ktorí sa báli svojho konca.

Takže bol rád, že je sám. Prijal to ako pozitívum. Sestra nebola síce nijaká Bardotka, ale on sem neprišiel sexovať, ale sa liečiť.

Po dvoch týždňoch sa dostal na sobotu domov, no musel byť neustále so svojím otcom, pretože často mu bolo na omdletie, no ako rýchle to na neho šlo, tak rýchle to aj odchádzalo. Chvíľkové nevoľnosti. Otca však vystrašilo, keď sa mu Karči zvalil do nahrabaného lístia, alebo keď ho videl oddychovať bledého ako vápno na fúriku. Karol otca veľmi prosil, aby ho do nemocnice neviezol ešte v sobotu večer, no otec bol neoblomný. „Nechcem, aby sme mali z toho zle. Som vôbec rád, že ťa v takom stave pustili.“

„V takom stave? Takže ty vidíš, ako som na tom? Nemôžeš sa na mňa pozerať? Ja chcem byť s tebou.“

„Bojím sa, že sa ti niečo stane. Čo budem s tebou robiť?“

Karol už neprotestoval a ako malý Karolko, dal sa odviezť, ako desiatky rokov nazad do škôlky. Karol starší klamal primárovi, ktorý sa pýtal, či nebolo Karolovi zle; otec odpovedal, že vzduch evidentne jeho synovi robil dobre, a že to s prácou neprehnal. Tak dostal prísľub, že o dva týždne si pre neho znova na sobotu môže prísť, samozrejme za podmienky, že sa jeho stav ako taký nezhorší.

Karol vlastne stále nad všeličím uvažoval a začalo mu to robiť vážne problémy. Dlho do noci sa zamestnával rôznymi myšlienkami, no únava ho premohla a napokon zaspal. Uvažoval aj nad svojím intímnym životom. Pozeral na štyri prsty na ruke; každý prst symbolizoval ženskú, ktorú dostal do postele. Prvú ešte na strednej, spolužiačku, ktorá mu pobláznila hlavu, ale potom sa odsťahovala z mesta. Potom mladú kolegynku, ktorá sa stala na osem rokov jeho manželkou. Nákladný životný štýl si však dovoliť nemohol a hoci bol pracovitý, verný a dobrák od kosti, jedného dňa odišla. Najprv k rodičom, časom k bohatšiemu. Nemali deti a tak bol rozvod rýchly.

Potom sa snažil získať priazeň jednej netýkavky, ktorá bola v posteli ako mŕtvola, no po nej spoznal extrém, ktorému zasa nestačil on a po roku to vzdal. Prišla choroba, ktorá vyriešila jeho problém s milostným životom a robila mu spoločníčku aj v posteli rok a pár mesiacov. Po ožiareniach zostal síce neplodný, ale nie impotentný. Schudnutý, bledý a po ťažkej chorobe akýsi neohrabaný nevyzeral tak, že by ohuroval ženy, hoci jeho úsmev robil zázraky. Musel dať dokopy svoje telo. Nejaký inzerát typu neplodný, ale inak potentný muž po štyridsiatke, hľadá vernú ženu na spoločný zvyšok života, strávený v prítulnom domčeku s ovocným sadom si nepodal. Hoci sa dosť často odhodlával na jednorazovú známosť, vždy ho strach či zábrany odradili.

Vedel, že by mal už dávno spať, no pripomínal si ženy svojho života, ani čo by mal už zomrieť. Dokonca sa mu troška prebúdzal aj ten jeho, no spánok im obom pomohol.

Nasledujúce ráno bol smutný z toho, že nebude mať nikdy potomka. To ale neznamenalo, že by sa s radosťou nepodieľal na výchove nejakého ľudského mláďatka, o ktoré jeho otec nejavil záujem rovnako ako o ženu, s ktorou to dieťa mal.

Po ďalšom ožarovaní mu bolo tak zle, že do večera sa v posteli ani nepohol. Keď sa prebral, sedel pri ňom jeho otec. To bola vzpruha, nad ktorú nebolo väčšej.

„Tati, si tu už dlho?“

„Čo znamená dlho? Keby som tu bol pri tebe od rána do večera a od večera do rána, nebolo by to dlho.“

„Bože, ale je tma.“

„Už o štvrtej je tma ako v rohu. Bude päť. Večeru som ti priniesol z domu. Budeš jesť? Ako sa vlastne cítiš?“

Karol sa posadil a snažil sa spamätať sa. Bol spotený ako myš.

„Hrozne, ale menej hrozne ako po... No, najprv sa umyjem, potom si niečo dám.“

Karol sa najedol v prítomnosti svojho otca v izbe. Otec šípil, že Karola niečo trápi, že chce niečo zo seba dostať, no nevedel ako začať.

„Karči, chceš mi niečo povedať, že?“

„Vidno, že ma dokonale poznáš.“

„Veď mám iba teba.“

„A ja len teba. No a to je to. Nikdy ťa netrápilo, že nemáš vnukov?“

„Ani nie. Bol som rád, že mám teba a... že si sa vyliečil.“

„Vyliečil. A to tak, že nemôžem mať deti.“

„Trápi ťa to?“

„Nielen pre mňa sa trápim.“

„Ak sa chceš aj za mňa, tak ma z toho pokojne vynechaj. Mňa to netrápi. Mňa trápi iba ak sa trápiš ty. Za mňa sa ozaj sužovať nemusíš. Skôr by som povedal, že ťa trápi to, že nemáš pri sebe nejakú ženskú, ktorá by ti bola oporou.“

Karol zapichol do otca oči. „Randil som a znova randím so zubatou. Kto by chcel chlapa s jednou nohou v hrobe?!“

„Takže viacej ťa trápi to, že nemáš potomkov ako to, že nemáš ženu?“

„Keď ja ani sám neviem, otec. Možno mi chýba dieťa, a chcem to zvaliť na ženu. Alebo mi chýba žena, a kryjem to deckom.“

„Potom je to vlastne rodina ako taká.“

„Tak sme sa toho dopátrali.“

Už nevedel ani jeden, čo povedať a tak zmenili tému na ich stromy a záhradu ako takú. Karol starší podal správu o tom, čo tam spravil.

Ďalší deň bol Karol u primára.

„No, krv nám ukazuje, že tú potvoru držíme na uzde. Navyše, lieky znášate dosť dobre.“ Pri tejto vete si Karol zahryzol radšej do jazyka. Avšak nechcel lekárovi krivdiť, takže si v duchu povedal: áno, už som dva dni nevygrcal nič, takže je to na dobrej ceste. Aj zázračná mastička od bylinkárky z kopaníc, ktorú mi otec nosí a tajne mi s ňou natiera spálenú kožu, robí zázraky. Ale psst! Pijem aj rebríčkový čaj, ale o tom vieš. No dobre, už som spolovice zdravý, len z tej druhej som, bohužiaľ, smrteľne chorý.

Lekár pozrel na hodinky. „No, pôjdeme na obed.“

„Dneska pôjdem aj ja do jedálne. Je mi celkom... no povedzme, že dobre.“

Šiel si po svoj nóbl župan a potom šiel do jedálne.

Práve v tej chvíli v Amorosfére, ktorá sa nachádza za atmosférou, malý Amorko dovaril hrniec roztoku lásky. Ešte v horúcom si máčal hroty svojich šípov; vždy si máčal aspoň tri šípy, lebo trocha mu utekalo oko a nie vždy trafil srdce. Dakedy trafil žalúdok, ktorý sa zamiloval do jedla a bola z toho obezita. No tentoraz len čo šíp namočil, vzal luk a zahľadel sa na slnkom ožiarené oblaky. Veľa nepremýšľal. Zbadal Karola, ako vchádza do jedálne a zrak mu padá na mladú pacientku, uplakanú, ale hltavo jediacu svoju porciu. Iba výnimočne Karolovi nejaká žena vzala okamžite dych, navyše taká mladá. No teraz zabudol dýchať a dokonca zostal stáť. Tento raz šíp neminul cieľ.

- Tak s takýmto mačiatkom by som sa vedel hrať! Tá je sladučká, tá je... jednoducho je krásna.

Chvíľku postál, no šiel si po svoju porciu. Sadol si tak, aby na ňu videl. Mnohým neušlo, ako ju pozoruje, ale tá mladá bola fakt pekná, takže to bolo v norme. Vyzliekal ju očami a ospravedlňoval to tým, že sa až príliš zaoberal svojou chorobou a to, že je stále chlap, šlo stranou. Mal zo seba jednoducho dobrý pocit, že nežné pohlavie ho vie priviesť k iným, prachom a strachom zapadnutým myšlienkam.