Rýchly spád III. (poviedka)

Jedol a pozeral na ňu. Dojedol a vôbec nevedel, čo jedol, a ani či mu chutilo. Nebolo to vôbec podstatné. Podstatné bolo, že sa mu pri nej myšlienky aspoň na chvíľku sústredili do jedného bodu; krásneho, mladého, očividne nešťastného stvorenia. Navyše to boli veľmi príjemné myšlienky. Keby ju tak stretol v parku! Aj keby sa tam mal doplaziť a bola by tam ona, plazil by sa tam. Rád by sa jej prihovoril, ibaže nevedel, čo by jej povedal. Pozerala by na neho ako na starého blázna. Pokojne by jej mohol byť otcom. V tom mal pravdu.

Dávno dojedla aj ona, no nechcelo sa jej vstať a zadumane pozerala pred seba na stôl. Pacienti i lekári prichádzali i odchádzali, len oni dvaja stále sedeli na svojich miestach. Karol nikdy nebol typom muža, ktorý okamžite vyštartoval za ženskou, ktorá sa mu páčila. Ak sa mu nejaká zapáčila, najprv si všetko premyslel. Dlho ho žiadna nezaujala. No teraz sa potešil hocijakému rozptylu. Lekár mu povedal, že jeho stav, hoci sa nezlepšil, aspoň sa nezhoršil a to bol aspoň nejaký dôvod osláviť to aspoň vo svojom vnútri, keď inak nie. Vypiť si nemohol. Mohol sa teda opíjať pohľadom na mladučké stvorenie. Keby prišla k nemu do izby a povedala mu hoci aj „ujo, budete taký dobrý a pretiahnete ma?“ nemeškal by ani sekundu. Sotva sa voľačo také stane na onkológii, to dá rozum. Sám sa čudoval, akéže má na tomto oddelení myšlienky.

Ako tak uvažoval, prudko vstala, podnos nechala na stole a rýchle odkráčala nevedno kam. Ani sa nestihol spamätať, nebolo jej. Šiel si do izby po kabát, aby sa vonku troška poprechádzal. Zasa si užíval, že mu po obede nebolo nevoľno. Vážil si každej maličkosti, pretože pre neho to maličkosti neboli.

Popoludní prišiel jeho otec a Karol ho čakal celý naradostený.

„Máš peknú farbu.“

„Vážne?“

Karol sa potmehúdsky usmieval.          

„Teraz vyzeráš úplne zdravo. Čo je? Si nejaký vymenený.“

Nie, nepovie mu o nej ani slovo. „Lekár ma potešil, nevracal som niekoľko dní, dobre spím, celkovo mi chutí a tešil som sa na teba. Aj obed bol dobrý, ale neviem už, čo to bolo. To sú všetko veci, z ktorých treba mať radosť.“ To, že mal po troch týždňoch v nemocnici erekciu, otcovi nepovedal.

„To rád počujem. Teším sa s tebou. Čo s tým víkendom?“

„Povedal mi, že ak sa mi nezhorší stav, môžem ísť domov.“

„Výborná správa.“

Večer Karol zaspával s jediným zbožným prianím – aby ju zajtra v jedálni zasa videl.

Ráno len tak, zo zvedavosti, asi trikrát zbehol v čase raňajok do jedálne, ale nevidel ju ani raz. No na obede tam bola zasa. Uplakaná už nebola, no nevyzerala o nič menej nešťastne ako deň predtým. Sedela sama a nepôsobila dojmom, že stojí o niekoho pozornosť. Náš Karol chvíľku váhal, či si k nej sadnúť, no rozhodol sa, že pôjde na to troška inak.

Zasa uvažoval. Tak za prvé, Karol, nie si na zoznamovacom večierku. Si na oddelení, kde sa často zomiera, kde sa dovtedy plače a zúfa. Za druhé, máš svoje roky a ona má zasa svoje. Za tretie, ak ti nejaká ženská poblázni rozum, nič to neznamená. Iba ti pomohla uvedomiť si, že si ešte všeličoho schopný. Rozhodujúce je, do akej miery si toho schopný, a najmä, či by o tvoje schopnosti aj sama stála.

No nespravil nič. Zasa sa šiel prejsť.

Ďalší deň mu do plachiet fúkal priaznivý vietor. Mala zatiaľ na tvári neutrálny výzor a nevyzerala, že by ho poslala do horúcich pekiel. Síce sa s ňou v predstavách pomiloval, no ani ho nenapadlo, čo by jej ako prvé povedal, keby sa naskytla príležitosť. Karol vsadil všetko na kartu spontánnosti a prirodzenosti. Predsa nie je zakázané pozvať niekoho na spoločnú vychádzku po obede. Dvihol sa, vystrel a hoci mal na sebe nemocničné handry, smelo podišiel k nej a zastal pri jej stole.

„Dobrý deň. Nechceli by ste sa troška po obede prejsť po parku?“

Eliška, lebo tak sa volala, zostala viac ako prekvapená.

„To hovoríte mne?“

Karol sa usmial, ale nepreháňal to. „Samozrejme, že vám.“

„Koľko máte rokov?“

„Prečo to chcete vedieť?“

„Aby sme sa k sebe vekovo hodili.“

„Treba sa k sebe vekovo hodiť na vychádzku po nemocničnom parku? Ale asi som ozaj starý, bo toto za mojich čias nebolo. To je nejaká novinka.“

Hoci sa chcela na neho hnevať, nedalo sa. Nebol skutočne dôvod.

„No dobre, aj tak potrebujem vzduch. Idem si k sebe po kabát.“

„Počkám vás na chodbe.“

Srdce mu splašene bilo, a keby mohol, začne si pískať a poskakovať z nohy na nohu. Tá mladá mačička sa s ním ide prejsť. Neskutočné!

Vyšli spolu na ulicu a pobrali sa k parku. Bolo chladno, mrholila hmla, ale Karolovi bolo príjemne teplo.

„Inak, moje meno je Karol.“

„Ja som Eliška.“ Podali si rýchle ruky a potom si ich strčili do vreciek. Než sa Karol spamätal, začal sa malý výsluch.

„Ste ženatý?“

„Nie, som voľný ako vták.“

„Doma vás nečaká nijaká ženská?“

„Nie, iba môj otec.“

„Máte deti?“

„Nie, nemám.“

„A chcete ich mať?“

„Rád by som.“

Zostala stáť a otočila sa k nemu. „Pozrite, ste muž, ktorý by mi mohol byť otcom. Mám dvadsaťjeden rokov. Vy máte koľko?“

„Až sa to bojím vysloviť. Ale keďže ide iba o spoločnú vychádzku, nič neriskujem. Štyridsaťšesť.“ Opäť sa pohli. Jej opatrnosť bola očividná.

„Eliška, nehľadajte žiadne zlé úmysly, pretože žiadne neexistujú. Chcem sa s vami iba poprechádzať. Som rozvedený, bezdetný, žijem viac-menej sám. Pred piatimi rokmi som sa údajne vyliečil z rakoviny, ktorá sa mi na nešťastie vrátila. Som tu štvrtý týždeň a zdá sa, že liečba mi zabrala. Denne sem chodí môj otec, jediný mne blízky človek. Kamarátov z práce nerátam, skutočného priateľa mám iba v otcovi. Na čo som zabudol?  Opakujem. Nemám s vami žiadne nekalé úmysly.“ Toto nemal premyslené, to vravela spontánnosť. Dobre spravil.

„Vy ste sa už raz vyliečili z rakoviny? Takže sa to skutočne dá?“ Eliška ožila a nesmelo sa na neho usmiala. Iba na okamih postáli, zasa sa pohli.

„Dá, samozrejme, že dá. Päť rokov som mal pokoj. Absolútny pokoj. Ale, som tu znova. Možno, možno teraz vyhrá ona. Pustil som sa do boja v jej začiatku. Teda, medicína si myslí, že je to v začiatku."

„Ani neviete, ako ste ma potešili. Vy ste sa vyliečili. Ja sa hrozne bojím, že sa nevyliečim.“

„Treba dúfať. Ste mladá.“

Chcela sa mu zdôveriť so svojím strachom, ale akosi nemohla. Nepoznala ho. V skratke sa jej predstavil, ale inak nevedela o ňom vôbec nič. Chlapi sú jednoducho kurevníci a toto je jeden taký. Vždy si musí premyslieť, čo pustí z úst. Klamať však nemala v úmysle ani kurevníkom. Ak sa chlap cez štyridsiatku prihovorí mladej babe, je zrejmé, o čo mu ide.

Prechádzali k nemocničnému bufetu. „Smiem vás na niečo pozvať?“

„Nemíňajte si kvôli mne peniaze.“

„Čaj? Kávu?“

„Tak dobre. Čaj.“

O čo radšej by si ju viedol do nejakej kaviarne alebo reštaurácie. Pridržal jej dvere, na pár sekúnd sa im stretli oči a Eliška si nemohla pomôcť; jednoducho tam ten nekalý úmysel videla. Chce ju dostať. No uprednostnila zážitok aj s takýmto typom muža pred štyrmi stenami nemocničnej izby. A vzduch jej skutočne spravil dobre; žalúdok ničený tabletkami ju netrápil bolesťou.

Sedeli proti sebe, pred nimi horúci čaj a nevedeli, ako pokračovať rozhovor. Prekvapivo začala Eliška. „Mne býva hrozne zle. Vám nie?“

„Hej, hej, býva. Ale teraz mi je príjemne. Prial by som si, aby mi bolo takto... stále.“

Pochopila, že myslí na jej prítomnosť. „Aha, pokúšate sa o alternatívnu liečbu.“

Venoval jej svoj typický úsmev. „Áno. Rád poteším zmysly, a zároveň aj druhého človeka.“

Potom už bez slova popíjali, pozerali von z okna na nevľúdne počasie, pomohol jej obliecť kabát a pobrali sa späť na oddelenie.

„Ďakujem za vašu spoločnosť. Snáď sa ešte môžem na ňu tešiť...“

„Hej, uvidíme, ako nám obom bude. Držte sa.“ Chcela byť zdvorilá a odmeraná. To druhé sa jej vôbec nedarilo.

„Aj vy, Eliška.“

Karol sa vrátil do svojej protekčnej izbietky naradostený. Pocítil jej nezáujem o neho ako o muža, ale to je pochopiteľné. Jednak vek, jednak diagnóza. Hlavne bol rád, že jeho organizmus dokáže ešte takto pekne ožiť, a že aspoň na určitý čas sa nezapodieval svojou chorobou. Ruku na srdce, Karol – vravel si v duchu – znova si pocítil závan šťastia.

V tento deň sa otcovi zdôveril s peknou vychádzkou v dámskej spoločnosti.

„Taká mačička, Karči. Netušil som, že si na také... dcérenky. No hej, iste to chlapa poteší, ak ho taká nepošle na fleku do zadku.“

„Ďakujem ti pekne. Skutočne ma potešila, lebo ma tam ozaj neposlala. Už aby bol zajtrajší obed.“

„Ty si sa zaľúbil?“

„Nie, skôr zahľadel. Zasníval. Je krásna, je milá.“

„Máš tu teda rozptýlenie. Zrejme už nemusím chodiť.“

„Nie, otec! Tvoja návšteva ma zakaždým veľmi teší. Ja len že... Stalo sa mi pri nej dačo, čo už dávno nie. Rozhodne nie, odkedy som tu. Potešilo ma to. Predstav si to. Týždne ti je zle, si nevládny a razom... razom sa ti vráti chuť pomilovať sa. To je akoby mi život sám povedal, že ešte neodišiel, že je stále tu a ja v ňom, že je hodný žiť ho.“ Takto filozoficky ospieval svoju erekciu.

Karol starší sa veselo usmial. „Som skutočne rád, že sa ti až tak polepšilo. Azda sa tomu dievčatku dostaneš tam, kde chceš.“

Karol si sám pre seba pomyslel – no najprv do hlavy, potom do srdca a napokon, ach áno, medzi nohy. Ale to je len sen a pri sne zostanem.

Keď mu obvodný lekár znova oznamoval návrat hroznej diagnózy a posielal ho okamžite do nemocnice, kým je choroba v začiatku, nebolo by ho napadlo, nad čím tu bude uvažovať. Desil sa toho, čím si prešiel a čo bude musieť znova absolvovať. No keby mu vtedy povedali, že ho bude trápiť ešte aj srdce, a že tu stretne taký zjav ako je Eliška, nešiel by sem s takou nechuťou.