Rýchly spád IV. (poviedka)

Keď má Eliška zostať iba snom, tak bude o nej snívať. Aj tak nemá nič iné na práci, iba hltať pilule, raz za čas sa ísť dať ožiariť, nechať si brať krv, brblať sa s nemocničným jedlom, tešiť sa na otca a... a to je všetka zábava, ktorú mu pobyt v nemocnici poskytuje.

Ležal v prítmí svojej protekčnej izbičky a rozhodol sa, že sa skúsi so sebou po dlhom čase pohrať. Pod viečkami videl Elišku; objímal ju, bozkával jej krk a tvár. Stačilo tak málo a stál mu ako vojak na stráži. Rozhodol sa, že si orgazmus vychutná ako zákusok a raz pomalšie, raz rýchlejšie, blížil sa k nemu. No ako onedlho zistil, orgazmus už nie je tým, čím býval; miesto slasti prišla bolesť a tak si pokojne zastonal ako sa patrí, pretože bol v nemocnici a mal právo stonať od bolesti. Nestonal zasa tak nahlas, aby niekto dobehol. Nerobil vec, pri ktorej by chcel byť prichytený.

Zhrozený čakal, kedy ustúpia posledné záchvevy bodavej bolesti. Bál sa dýchať, tvár mal skrivenú. Načiahol sa, aby zažal lampičku a potom pozeral na svoje dielo.

Bolesť ustupovala, až prestala. Na čelo mu vystúpili kropaje potu a on zdesene uvažoval nad tým, čo práve prežil. Pravdou je, že odkedy je znova oficiálne liečený, ešte nemasturboval. Pred piatimi rokmi za celý čas – od diagnostikovania až po úspešné ukončenie liečby – vôbec nemal chuť na sex, chcel iba prežiť. Potom mu sex so sebou samým nerobil problémy. Tak prečo preboha teraz? Načiahol sa za pohárom vody, vreckovkou si utrel tvár a čelo, napokon brucho. Chcel iba pár sekúnd slasti, na ktoré mal od prírody nárok. Nič iné, iba sa ocitnúť na pár sekúnd mimo tento svet plný bolesti a strachu o svoj život. Ešte aj tieto sekundy sa pre neho zmenili na horor.

- Možno preto to bolelo, že som tak dlho nič nemal. Bolo to hrozné... -

Ďalší deň bol piatok, v sobotu mal ísť do večera domov. Rozhodol sa, že sa zatiaľ nespýta lekára, čo tá bolesť mala znamenať. Ak sa to bude opakovať, zdôverí sa obvodnému.

Keď prišiel do jedálne, Eliška si práve sadala k svojej porcii. V prvom momente ho napadlo, že by si k nej prisadol, no okamžite ho to opustilo; nechce sa jej vtierať. Keď si obďaleč sadal, stretli sa im oči a milo ju pozdravil kývnutím hlavy. Rovnako mu odpovedala.

Dojedla prv a vyzerala, že na neho čaká – tak veľmi v to dúfal. Nevedel čo spraviť; ísť za ňou znamenalo obťažovať ju, neísť znamenalo mladú dámu ignorovať. Uplietol na seba bič.

Eliška nad spolupacientom uvažovala. Bolo jej dlho, nudila sa a lamentovanie spolubývajúcich ju deptalo. Karol sa javil ako príležitostné rozptýlenie, no mala obavy, aby v ňom nevzbudila falošné nádeje, lebo ona predsa dobre vie, o čo mu ide. Aj teraz, po celkom vydarenom obede, túžila po spoločnej prechádzke. Samotnej sa jej nechcelo chodiť. Karol dúfal správne, skutočne čakala na neho a keď k nej kráčal, usmiala sa naň.

„Chcete si zopakovať vychádzku? Dneska nám svieti slniečko.“

„Rada.“

Táto vychádzka bola dlhšia a znova sa o sebe navzájom všeličo podozvedali. Eliška pracovala v knižnici, žije s rodičmi a má mladšieho brata, ktorý chodí na strednú školu.

V parku sa oprela o mohutný orech a on pozeral na jej tvár z profilu. Najradšej by jej povedal, aká je krásna. Aj v tejto chvíli sa tešil a tešil sa aj z toho, že sa vôbec teší. No ešte radšej by ju objal a pritisol na seba a prstami jej prechádzal pomedzi vlasy. Dával si na svoje gestá a mimiku pozor, ale Eliška bola pozorná a jeho pohľady jej vôbec neunikali.

- Hej, ide mu len o to. Ako na mňa čumel.

Eliška sa rada páčila rovesníkom, a keď sa zapáčila starším, považovala ich za nadržané kreatúry. Nemala kedy zistiť, že je to aj pre nich úplne prirodzené. Možno to vďaka Karolovi pochopí.

„Zajtra si pre mňa príde otec a strávim s ním celý deň. Ešte sa pokúsim prehovoriť primára, aby som sa smel vrátiť až v nedeľu. Tak veľmi v to dúfam!“

„Idete zajtra domov? Nebudete na obede?“ Určité sklamanie v jej hlase bolo badať.

„Azda vám len nebudem chýbať?“

„Kto vie. Možno áno.“

„Žartujete,  Eliška.“

„Nemám náladu na žarty. Vlastne... Ako vám môžem hovoriť?“

„Myslíte, ako ma oslovovať?“

„Hej, presne to myslím.“

„Karol.“

„Myslela som, že pán ten a ten.“

„Pokojne mi hovorte Karol.“

„Ste o tri roky mladší od môjho otca.“

Miesto odpovede sa na ňu usmial – tým úsmevom, ktorý nemala rada, ba priam ho neznášala, tak k nemu nepasoval. Omylom si ho stotožnila vo svojej hlave s niečím, čo nebolo pravdou.

„Čo je na tom smiešne?“ nahnevane na neho zagánila.

„Ja sa nesmejem, ja sa iba usmievam.“

Je protivný. Dosť na tom, že má sama tú protivnú chorobu, ešte sa aj stýka so starým sukničkárom. Hnevala sa na seba.

„To vás mám skutočne volať krstným menom?“

„Áno, prajem si to, ak si ma vy prajete vôbec nejako oslovovať.“

„Dobre teda, Karol.“

- Uf, som rád, že nepovedala ujo Karol.

Šklblo mu kútikmi úst.

„Čomu sa stále smejete?“

„Niečo som si pomyslel.“

„Čo to bolo?“

„Hlúposť.“

„Často vás napadajú hlúposti, pri ktorých vám myká ústa?“

„Viete Eliška, som tomu rád. Zažil som si toľko trápenia, i nedávno, že som rád, keď sa usmievam aj kadejakej hlúposti. Mrzí ma však, že to robím aj v spoločnosti mladej roztomilej dámy ako ste vy. Odpusťte mi to, prosím. Rozhodne sa nesmejem z vás. Som šťastný, že som vás tu spoznal a že trávite so mnou čas.“

Nemohla mu neveriť úprimnosť jeho slov. Až akosi pokorne sa jej zdôveroval, jej – úplne cudziemu človekovi. „Eliška, mám povznesenú náladu, lebo mám pred sebou deň s milovaným človekom. Teším sa na neho viac, ako som sa ako chlapec tešil na prázdniny.“

„Rozprávajte mi o svojom otcovi. Príde aj dneska za vami?“

„Dneska výnimočne nie. Ale zajtra ráno. Hm, príde si po mňa tak, ako si dakedy chodil po malého Karčiho do škôlky.“

„Máte s otcom dobrý vzťah?“

„Lepší by byť nemohol. Ani vzťah, ani otec.“

„Máte ho rád, že?“

„Povedzme, že je môjmu srdcu najdrahším človekom.“

„Podobáte sa?“

„Výzorom nie, ale povahou áno. Ja som sa podal výzorom na mamu. Bola veľmi pekná.“

Eliška sa zasmiala. „Takže aj vy ste veľmi pekný.“

„Logicky to z toho vyplýva.“

Eliška si uvedomila pri ňom jednu vec; Karol ju dokázal úplne odpútať od jej strachu o život, o budúcnosť, z konca ako takého. Skutočne si zamestnávala mozog tým, čo povedať, ako zareagovať na jeho slová, striehla na jeho gestá, aby si potvrdila to, čo si o ňom vymyslela, že nebolo príležitosti uvažovať nad svojím nešťastím. Pocítila voči nemu hlbokú vďačnosť. Sú na spoločnej lodi. On si už raz tým všetkým prešiel, s úspechom. Možno... možno mu krivdila a za tým jeho úsmevom je skutočne len vzácna to schopnosť tešiť sa zo života aj v ťažkých časoch. A prvýkrát si položila otázku: prečo nie je aspoň o desať rokov mladší? Azda by si dovolila aj snívať, že spolu vyzdravejú a... Tak sa nad tým zamyslela, že ani nevnímala okolie. Karol bol ticho, lebo zbadal, že jeho spoločníčka je hlboko zadumaná.

„Povedzte, Karol, zmenila vás choroba?“

„Veľmi.“

„Vo všetkom?“

„Vo všetkom, čo vás len napadne.“

„No, spýtam sa zrejme veľkú intímnosť, ale... Boli ste odvtedy zamilovaný?“

„Ak myslíte lásku k žene, nie.“

„Prečo?“

„Sústredil som sa na iné veci. Navyše, po náročnej liečbe som vyzeral veľmi úboho. Musel som sa pozbierať, aby som si mohol trúfnuť. Nejako som sa k tomu nedostal, hoci som sa časom pozbieral.“

Eliška dumala, ako z neho vytiahnuť niečo osobnejšie. „Nevadia vám moje otázky?“

„Nie.“

„A predtým? Predtým ste boli zamilovaný?“

„Miloval som svoju manželku a ťažko som niesol, že ma opustila. Boli sme však úplne iné krvné skupiny.“

„Prečo vás opustila? Boli ste jej neverný?“

„Ak milujem, nedokážem byť neverný. Bol som iba obyčajný človek, ktorý ju časom zunoval. Také veci sa stávajú. Ľudia si začnú ísť hore krkom.“

„Vy by ste ju neboli nechali?“

„Nemal som dôvod. Ľúbil som ju. Veľmi som ju ľúbil.“

„A po manželke ste boli zamilovaný?“

„Takmer áno, ale... No nevyšlo to. Dvakrát takmer áno, ale...“

Podľa toho, čo vravel – ak vravel pravdu, sukničkár nebol. Uvedomovala si, že ju môže aj klamať, no očividne vravel pravdu. Cítila, že musí o sebe povedať niečo sama od seba.

„Ja som ešte vážnu známosť teda nemala. A neviem, či niekedy mať budem.“

„Prečo by nie? Zo srdca vám ju prajem.“

„Máte aj nejakého kandidáta?“

Milo sa pousmial a bokom na ňu pozrel. Aj to bola odpoveď.

Tých nepreklenuteľných dvadsaťpäť rokov, aby jej mohol povedať, že by ju chcel mať rád. Pretože práve tak, ako ona si o ňom spočiatku myslela niečo, čo nebola pravda a teraz menila názor, tak sa aj on akosi hanbil za to, že pri pohľade na ňu ju chcel iba pretiahnuť a nič viacej.

- Zrejme to tak má byť, lebo aj tak nám nie je súdené prežiť nejaký vzťah. Mne teda určite nie, jej azda áno.

„Začína mi byť nejako zima.“

„Tak navrhujem, aby sme šli dnu a ak máte záujem, môžeme ešte večer zakotviť v knižnici.“

„Dobrý nápad. Tak po večere.“

„Nechcete povečerať u mňa na izbe?“

„A to sa smie?“

„Bežne sa môžeme navštevovať. Som na izbe sám. Mám taký pocit, že robia na mne nejaký experiment. Že čo to robí s onkologickým pacientom, ak má takú vymoženosť, ako je súkromie.“

„Jéj, to by sa mi hodilo, byť na izbe sama.“

„Mám nejaké maškrtky od otca. Spravíte mi radosť.“

„No dobre, ale musíte si po mňa do jedálne prísť. Viete čo? Najedzme sa tam, ak sa to teda bude dať jesť a potom... Miesto knižnice môžeme ísť k vám.“

„Súhlasím. Už teraz sa teším.“

- Nič neplánuj, Karol, hlavne nič neplánuj, čo sa budúcnosti týka. Nemá to zmysel, plánovať. Ale nezabudni na detaily, to je niečo iné. Tie musím aspoň pre dnešok naplánovať. Chcelo by to nejaké kvety, chcelo by to...

Veď je v nemocnici, v malej izbičke, ktorá dakedy slúžila na aférky medzi nemocničným personálom. Ako by tú izbu asi zariadil?! S izbou teda veľa toho nenarobí, ale so sebou niečo spraviť môže. Rozhodol sa, že ju nebude čakať v pyžame a župane, ale že vyberie nejaké rifle a flanelovú košeľu. Hoci sa holil včera, oholí sa znova, celý sa vymydlí a umyje si vlasy. Čas uteká, takže je najvyšší čas niečo so sebou spraviť.

Do jedálne na večeru si vykračoval akoby šiel na rande do parku; naozaj si dal rifle, tenisky a košeľu, na to si dal ale svoj nóbl župan. Prisadol si k Eliške, ktorá sa tiež dala troška „dokopy,“ ale nemusela so sebou robiť také veci, ako Karol. Prekvapil ju svojím vzhľadom. Musela uznať, že na svoj vek a diagnózu je Karol skutočne fešák.

„Vyzeráte, ako keby ste sa chystali niekam do baru.“

„Mám mať návštevu, viete? Chcem troška vyzerať.“

 - Aha, takže asi mu ozaj ide len o to, dostať ma k sebe a potom...

Ak by bol mladší, asi by to napokon dopustila, pretože ktovie, možno to už nikdy nezažije. Ešte jej je relatívne dobre, ale časom sa môže vďaka chorobe všetko zmeniť. Nechcela by zomrieť s vedomím, že nemala chlapa. Na nejakú skutočnú lásku nezostáva čas. Ale o dvadsaťpäť rokov starší chlap – to nie. Ako spoločník je milý a pozorný, ako milenec je vylúčený. Aj keď teraz nevyzerá vôbec na svoj vek.

Pojedli čo sa dalo a potom kráčali ku Karolovi. Sadla si oproti nemu do kresla, z termosky jej nalial čaj a zo skrinky vybral krásne hrušky, jablká a sušené slivky. Otec ho úrodou bohato zásobil.

„Toto sú tie sľúbené maškrty.“

Potešila sa. „Čakala som nejaké čokolády a bonbóny, ale som rada, že je to ovocie, teda niečo zdravé. Vďaka.“

Karol si sadol na roh postele a chcel nejako začať konverzáciu.

„Som rád, že ste prišli. Celý týždeň je krajší, je iný ako tie predošlé, lebo každý deň som vás videl.“ Ticho jedla veľkú hrušku a usmievala sa. Zasnene na ňu pozeral, ale dostal pocit, že to tým pohľadom prehnal a sklonil hlavu.

Kým jedla, nevravela nič. Sladká šťava jej stekala dolu bradou, no nechcela vyzerať ako prasiatko, tak sa hneď vreckovou utierala. Karol ani nedýchal; znova prišiel dôkaz, že je chlap so všetkým, čo k tomu patrí. Ale spraviť dneska večer nejakú kravinu rozhodne nechcel. Celú situáciu zachránila Eliška, keď sa začala vypytovať na jeho sad; koľko a akých stromov má, ako sa o ne treba starať, čo sa kedy oberá, aké má odrody, ako to spracúva. Tak jej rozprával.

„Starať sa o stromy ma  naučil otec. Odmalička som sa popri ňom motal. Mrzí ma, že túto jeseň bol na všetko sám. On mal fúru práce v sade a ja pre zmenu so sebou.“

Následne sa Eliška rozrozprávala o sebe; jej choroba je v počiatku a mohla byť pokojne doma, keby jej otec nevybavil liečbu tu v nemocnici, pretože chcel pre ňu neustály zdravotný dohľad, aby bola čo najskôr zdravá. Je ekonómom v jednom väčšom podniku a má známosti, tak tu musí trčať. Nemocničné prostredie jej naháňa akurát strach.

„No a vaša mama s tým súhlasila?“

„Tá mu odsúhlasí všetko. Ja viem, že to otec myslí dobre, aj mama. Nemám chuť sa s nimi hádať. Dúfam, že to tu dlho nepotrvá a zdravá sa vrátim.“

„Ja vám v liečbe rád pomôžem vitamínovou kúrou.“

„Je to od vás milé.“ Začala jesť jablko.

„Karol, ak sa vyliečite, chcete sa znova oženiť a mať deti?“

Ak jej povie pravdu, nič nepokazí. „Ja nemôžem mať deti.“

„Ako odjakživa nemôžete mať deti?“

„Manželka ich nechcela, keď som deti ešte mať mohol. Po liečbe už nie. Rád by som, ak by som mal správnu partnerku. Ale bohužiaľ, ak by som ju aj našiel...“

„V čom je problém?“

„Moje spermie sú také spomalené, že na ceste k vajíčku v polceste dokonajú.“

Eliška sa zasmiala, no prišlo jej to ľúto. „Prepáčte, ja len že keď ste to tak vtipne podali.“

„To nič. Ja tiež neviem, či sa mám tomu smiať, či plakať.“

„Je mi to ľúto. Ale inak môžete?“

„Áno.“

„Aspoňže tak.“

- Ako rád by som ťa mal, Eliška. Ako rád by som ťa pomiloval...

Pozrel na ňu a ona videla v jeho očiach a tvári všetku jeho túžbu, videla tam jeho horúcu myšlienku napísanú veľkým tlačeným písmom; vôbec sa nevydesila, ba čudovala sa, že k nej nejde, že nevstane a neotočí kľúčikom vo dverách, pretože podľa toho, čo si o ňom myslela, už to mali mať za sebou. S bolestným trpkým výrazom odvrátil od nej hlavu. Bola taká milá, krásna, nedala sa neľúbiť, jednoducho to nešlo.

„Mala by som už asi ísť, je dosť hodín.“ Dvihla sa z kresla. „Ďakujem za pozvanie a ovocie. Vezmem si ešte jabĺčko so sebou, sú výborné.“

Karol pomaly vstal a tromi krokmi stál proti nej. Nežne jej chytil ruku a pritisol na ňu svoje pery, pozerajúc jej smutne do očí. Bol stelesnením zúfalej nenaplnenej túžby. Vedel, že o nej vie.

„Ďakujem za návštevu. Donesiem vám debničku ovocia, iba pre vás. Uvidíme sa... v nedeľu.“

„Hej, v nedeľu. Zajtra ma príde pozrieť rodina.“ Ruku jej medzitým nepustil a ešte raz jej ju bozkal. Pôsobilo to staromódne, ale jej sa to páčilo.

Keď odišla, zamkol sa, ľahol si cez posteľ so stiahnutými nohavicami. Znova to bolelo ako minule; bolelo to a jemu tiekli slzy, najprv od bolesti a potom sa to zvrtlo na zúfalstvo, strach a smútok. Plakal, lebo teraz ju už miloval a vedel, že márne. Stony bolesti prekrýval jej menom.

- Eliška... Eliška... Pozajtra ti poviem, že ťa... že ťa mám rád - šepkal. Zhasol, zaboril hlavu do vankúša a znova nariekal; nielenže nemohol mať deti, ale nemohol mať ani tú, ktorú miloval, keby ona sama chcela.