Rýchly spád IX. (poviedka)

V pondelok bolo Karolovi po rádioterapii zle ako vždy. Nešiel ani na obed a nezjedol ho ani vo svojej izbe, hoci sa snažil vstať. Celú sobotu prehováral otca, aby za ním v pondelok nechodil a nevedel si spomenúť, čo mu otec nakoniec povedal. Slabý ležal v posteli a prial si, aby otec neprišiel. Primár sa vyjadril, že liečba je zatiaľ úspešná a budú v nej pokračovať. Karol driemal, sem tam sa mu niečo prisnilo, no cítil sa hrozne slabý, ako sám vravieval, úplne vycicaný. Bolo mu zle hlavne od žalúdka a točila sa mu hlava. V takomto stave nebol v izbe zamknutý a preto sa stalo to, čo sa stalo.

Keď otvoril oči, zľakol sa, no nie svojho otca.

„Eliška! Panebože, dievčatko, čo tu robíš?“

„Ahoj. Prišla som ťa pozrieť. Nenechaj sa vyrušovať.“

Karol sa nehneval, no zamračil sa otočil od nej hlavu.

„Som hrozne sexi, že? Nemám rád, ak ma dakto vidí takéhoto zdochnutého. Je mi z toho ešte horšie.“

„Nie si rád, že som za tebou prišla?“ spýtala sa plačlivo.

Otočil sa k nej. „Ale to vieš, že som. Ale nerád desím ľudí, ktorých... ktorých mám rád.“

V ušiach jej stále znelo to, o čom sa predchádzajúce dni bavili; Karolove slová a vety o jeho milovaných stromoch, o jeho domčeku na predmestí, záhrade i otcovi, s ktorým si rozumel a čoraz viacej jej bolo ľúto, že nikdy nebude súčasťou toho všetkého. Lebo hoci si to nechcela plne pripustiť, vedela, ako to v skutočnosti je. Karol už viacej nie je len spolupacient a spoločník na vychádzky či hostiteľ v tejto izbičke. Poznajú sa sotva dva týždne, no každou spoločne strávenou minútou sa čoraz viacej stával jej vlastnou súčasťou; jeho strach a obavy boli razom jej vlastné, ak sa potešil on, ožila s ním, ak bol smutný či plakal, jej radosť bola razom tam. Nielen tie „masturbačné exkurzie“ v jeho izbe mali v tom prsty. Všetky spoločne strávené chvíle prerástli v niečo oveľa krajšie a to si práve teraz plne uvedomila. Ak nemala nikdy predtým skutočného priateľa, našla ho v tomto mužovi, v ktorom našla ešte ako grátis niečo viacej. Oveľa viacej, tak veľa, že viacej si predstaviť nemohla. Bolo to grátis preto, lebo sa to cenou vyjadriť nedalo.

Karol nie je typ muža, ktorý si zaslúži, aby ho sprosto využila, či zneužila. Pozerala do jeho unavených očí, ktoré sotva držal otvorené.

„Eliška, vonku sa stmieva, rád by som sa prešiel po vzduchu s tebou. Ty sa máš ako?“

„Nechutilo mi bez teba. Chýbal si mi. Zajtra sa spolu prejdeme.“ Rukou mu vošla do vlasov a jemne ho hladkala.

„Si môj poklad, moje sladké dievčatko.“

Povedala by mu to, že už došlo k tomu najhlavnejšiemu dôvodu, ale než na posteľové radovánky myslela na niečo úplne iné. Prstami ho strapatila.

„Vzala by som to všetko na seba, Karol. Všetku tvoju bolesť by som vzala na seba. Aby si sa netrápil, aby ťa nič nebolelo.“

Účinok to malo rovnaký, ak nie väčší, ako keby povedala tie dve slová, ktoré jej už povedal on sám.

„Nevrav také veci, Eliška. Ty si zaslúžiš zdravie, nie byť v takomto stave ako som ja!“

Naklonila sa k nemu a pobozkala ho na líce.

„Nie si hladný?“

„To vieš, že som. Ale čo by som teraz zjedol, to by zo mňa vyšlo.“

„Okrájam ti jabĺčko, dobre?“

„Fajn.“

Vybrala zo skrinky menšie jabĺčko, umyla ho a nožíkom ho krájala na malé mesiačiky. Z tanierika kŕmila svojho milého.

„Si ako vtáčik v hniezde, Karol.“

„A ty si moja starostlivá vrabčia mama, ktorá nenechá v hniezde takú potvoru ako je kukúčatko. Čo si s ním spravila?“

„Poslala som ho jeho materi a tatkovi, ktorý neplatil alimenty.“

Karol pomaly žul a otváral ústa pre ďalšie sústočko. Napokon bol rád, že Eliška za ním prišla. Posadil sa a poprosil Elišku, aby zažala a pomohla mu ísť sa umyť. Pooplachoval si tvár a poprosil sestru, aby mu doniesla uvarenú vodu, že si zaleje bylinkový čaj. Prezliekal si pyžamu a do kúta hodil spotené handry.

„Kašlať na to, osprchujem sa zajtra pred tou urológiou.“

Nadýchal sa pri okne vzduchu, popíjal čaj a tešil sa z Eliškinej prítomnosti.

„Nechceš sušené ovocie? Máš tu bohaté zásoby,“ kutrala sa v malej skrinke.

„Nie, radšej mi nakrájaj ešte jedno jabĺčko. Prosím.“

Znova si ľahol do postele a Eliška ho zasa kŕmila.

„Tuším sa ti vrátila zdravá farba.“

„To ty si ma tak pekne vyfarbila.“

„Povedal si mi, že ak budem niečo chcieť, vždy mi rád poslúžiš. Prečo by som nemohla aj ja tebe?!“ Bola to otázka a odhodlanie zároveň.

„Povedz mi, prečo.“

„Prečo? Ty sám to musíš vedieť, prečo, Karol. Medzi nami trčia tie roky, celé dve desaťročia plus jedno polovičné, trčia ako nejaký štít, ktorý musíme obchádzať, pričom by sme mohli každý vyliezť tú svoju polovicu a tam hore sa stretnúť. Odrátaj si dvanásť a ja si ich prirátam a stretneme sa tam hore. A to hore je tu a teraz. Mne tie roky nevadia a neviem prečo by mi tu a teraz mali vadiť. Povedala by som ti tie dve slová, ale nepoviem ich, lebo nechcem, aby si si myslel, že ich vravím len preto, aby si tu po mne skočil. Žijeme tu a teraz, lebo keby sme žili o rok či dva, možno by sme tu neboli. To je tá výhoda prítomnosti.“

Pozeral jej na ústa. „Eliška, prosím, povedz mi tie dve slová. Možno sú tým liekom, ktorý ma okamžite postaví na nohy. Ale povedz ich len ak sú pravdivé, ak sú úprimné, ak nie sú z ľútosti. Sľúb mi, daj mi slovo, Eliška, že ich povieš len vtedy, ak splnia to, čo som povedal. Nie inokedy, prosím.“

„Všetky podmienky sú splnenú už tu a teraz.“

„Nemôžem tomu uveriť.“

„Neveríš mi?“

„Verím ti, dievčatko, verím ti. Ale to, že s mojou chorobou si mi vstúpila do života a... robíš tú všetku hrôzu a strach znesiteľnými, že sa teším na ďalší nový deň...Mohla by si švitoriť s kamarátkami na chodbe a miesto toho...“

„Som s mužom, ktorého mám rada.“

„Keby som vládal, nosil by som ťa na rukách, točil ťa a vyhadzoval do vzduchu.“

„Ľúbim ťa Karol. A nič s tým jednoducho nespravíš.“

- Keby tu tak teraz vletel primár a načapal nás pri tom divokom nespútanom sexe! Možno v nejakom románe by nám obom počas vášnivého milovania zmizla rakovina a o deväť mesiacov by Eliška porodila malú Elišku alebo Karola. A predsa, nie sme v románe, a ja nie som momentálne o nič menej šťastný, ako keby som v tom spomenutom scenári bol. Moje srdce sa tak raduje, Eliška, tak raduje, ako nikdy doteraz.

Karol bol v menších rozpakoch, ale rozpakoch šťastia.

„Eliška, vyliezol som zo svojej strany na samý vrchol. Si tam aj ty? Stretli sme sa tam? Tu a teraz?“

„Stretli sme sa, pozri, sme pri sebe. Aj ja som vyliezla tú svoju stranu a nedelí nás vôbec nič.“

„Máš pravdu, vôbec nič.“