Rýchly spád V. (poviedka)

Eliška sa vrátila na izbu, kde ležali ešte dve rovesníčky, v povznesenej nálade, hoci presne nevedela identifikovať prečo. Avšak uznala, že výborným sladkým ovocím to nebolo. Nehnevala sa na toho dobráckeho „nadržaného chlapa.“ Neublížil jej, lebo keby chcel zneužiť či využiť situáciu, istotne by to spravil – toto si opakovala dookola ako mantru. A on jej miesto toho pobozkal ruku. Isteže sa už bozkávala, ale ani jeden nebol v takom stave, ako bol dneska Karol. Bola by sa chichotala, no musela ísť do postele.

Dlho nemohla zaspať; stále ho mala pred očami, s tým jeho horúcim pohľadom, ale odovzdaným a nečinným. Bolo jej ho veľmi ľúto, lebo vedela, že mu pomotala hlavu, a že on bol natoľko dobrákom, že jej nič nespraví. Musela uznať, že aj pobyt v nemocnici môže byť výnimočne vzrušujúci, ak sú tu akční ľudia. Chcela by ho nabudúce troška provokovať, no nevedela, čo si môže dovoliť, aby si aj on nič viacej nedovolil. No nechcela si z neho robiť dobrý deň, ani mu vedome ubližovať. Skrátka, momentálne nevedela, čo si o tom všetkom myslieť. Bude mať celú sobotu na to, aby si to premyslela.

Karol od únavy zaspal v rifliach a košeli. Oči mal od plaču opuchnuté a červené. O ôsmej prišiel pre neho otec, primár dokonca schválil jeho noc doma. Po tej bolestivej masturbácii sa však nemohol tešiť tak, ako pred ňou. Otec okamžite zbadal, že synovi niečo je.

Než prišli domov, Karol sa vedľa otca neubránil slzám. Pozeral bokom z okna, aby otec nevidel jeho stekajúce slzy. Karol starší si aj tak všimol že plače, ale v aute mu dal pokoj. Keď zostali stáť pred domom, otec vyšiel a Karol si začal utierať oči. Keby nebolo Elišky, asi by si na také veci ako je masturbovanie ani nezmyslel, tak ako pred x rokmi. Rakovina prináša úplne iné myšlienky. Ale akosi sa stalo, že taká chutná žena sa pri ňom vyskytla a jeho telo si také veci pýta. Vždy sa so sebou rád pohral, bolo to pre neho úplne prirodzené ako dýchanie či pitie vody. Desil sa toho, že teraz si nemôže dopriať ani túto radosť preto, lebo hrozne bolí. Predstavte si, že máte radi sladké, dáte si zákusok a miesto pôžitku vás chuťové poháriky začnú neznesiteľne bolieť. Musí sa pozhovárať s lekárom, musí, čo najskôr.

No i tak sa potešil, keď zbadal na kuchynskom stole pripravené raňajky. Bol hladný, v nemocnici si dal iba čaj. Otec si dal tú  námahu, že spravil bábovku, nachystal domáci džem a spravil dokonca čerstvý jablkovo hruškový kompót, ktorý jeho syn tak zbožňoval. Navyše tam bolo teplučko, útulne, inak povedané Karol cítil, že prišiel domov.

„Tati, ty si úžasný.“

Keď si sadli k stolu, otec sa ho v tichosti spýtal: „Chceš mi povedať čo ťa trápi teraz, alebo až po jedle?“

Karolovi vytryskli slzy. Je to delikátna intímna záležitosť, ale azda... Možno by mu to mohol povedať.

„Hrozne ma bolí... bolí ma, keď...“ S rukou a dlaňou ukázal typické gesto. „Keď finišujem.“

„Vravel si o tom lekárovi?“

„Všimol som si to len predvčerom. Než som sa začal liečiť, nemal som žiadne bolesti. Ale predvčerom som sa po dlhšom čase so sebou hral a myslel som, že od bolesti zošaliem. Včera som to robil znova a zasa tá hrozná bolesť.“

„Poraď sa s lekárom.“

„Chcel by som to prebrať najprv s Martinom.“

„Môžem ho k tebe priviesť. Sám sa na teba pýtal, keď som u neho bol.“

„To by si pre mňa urobil?“

„Pre teba všetko. Neboj sa, to sa vyrieši.“

Začali jesť.

„Hmm, je výborná s tým šípkovým džemom. To si kedy stihol? S tým je prplačka.“

„Robil som aj šípkové víno.“

„Si chlap s ženskou v jednom ľudskom tele.“ Karol sa s chuťou pustil do otcových maškŕt.

„A čo tvoja Eliška?“

Karol sa pousmial. „Včera bola miesto teba u mňa. Boli sme spolu na vychádzke a potom sme si dali stretnutie u mňa na izbe.“

„Tak stretnutie?“

Karolova tvár sa rozžiarila ako letné slniečko. Otec sa usmial.

- Teraz dobre chápem, že po takej spoločnosti si sa so sebou musel pohrať.

„Tati, to ti je tak krásne stvorenie... Ju mi bol asi čert dlžný.“

„Skôr anjel, nie? Máš tam nejaký rozptyl.“

„Nie otec, čert. Som smrteľne chorý a ona je o dvadsaťpäť rokov mladšia. Je to radosť byť s ňou, ale inak, inak je to čisté trápenie.“

„Vyliečiš sa, o tom nepochybujem.“

„O tom nepochybuje len ten, kto sa nelieči. Nebýva mi dobre, ale cítim sa lepšie.“

„Možno by som tak nemal rozprávať, tiež nechcem byť sprostý... ale dal by si si ju, však?“

„Dal, samozrejme. Čudoval by som sa chlapovi, ktorý by si ju nechcel dať.“

„Tak veľa šťastia. Nech sa ti to podarí.“

„Tati, ty si nepočul, čo som ti vravel?“

„Práveže počul. Práve preto ti prajem, aby sa ti to podarilo tak, ako sa patrí.“

„Mohla by mi byť dcérou.“

„Tak načo si ju k sebe vláčiš?“

Karol si odpil a hľadal v sebe úprimnú odpoveď na otcovu otázku. „Lebo ju mám rád.“

„Ako rád? Si s ňou týždeň. Ani nie.“

„Na základe toho, čo o nej viem a čo som s ňou zažil, ju mám istým spôsobom rád. Nevláčim si ju ku mne. Liečim sa v nemocnici a raz bola so mnou na mojej izbe. Je mi s ňou krásne, je milá, nie je protivná a namyslená. Vykáme si. Obaja sme onkologickí pacienti.“

„Nemyslel som to zle. Iba ti želám, aby ti dala, ak to budete obaja chcieť.“

„Som presvedčený, že ona má iné preferencie a najmä starosti, čo sa týka jej zdravia, než aby mi dala. Ja si nič nevynucujem.“

„Vôbec som to nemyslel zle, Karči. Chcem ti iba dopriať.“

Hoci bolo vonku dosť chladno, obaja sa dobre obliekli a vošli do sadu, kde hrabali lístie. Karol mal zakázané namáhať sa, ale povedal si, že po toľkom polihovaní mu nezaškodí trocha pohybu. Po dvoch hodinách bol taký unavený, že si odišiel dnu ľahnúť. Otec po chvíli za ním prišiel.

„Povedz, synček, chceš byť sám, alebo chceš, aby som bol pri tebe?“

„Buď pri mne, rozprávajme sa, ale... nepozeraj sa na mňa.“

„Karči, ty predsa nemôžeš za to, ako ti je. Budem tu pri tebe.“

Karol na polhodinku zaspal a keď sa prebral, otec pri ňom stále bol. Bolo krátko po obede.

„Ako ti je?“

„Zdá sa mi, že lepšie.“

„Zvládneš obed?“

Karola neskutočne trápilo, že jeho sedemdesiatročný otec má s ním toľko starostí; všetko malo byť naopak, to on sa mal točiť okolo svojho otca, to on mu mal všetko chystať, to on mal všetko v sade porobiť.

„Ak by si chcel, poď so mnou ešte do záhrady, ale nerob už nič, iba mi rob spoločnosť.“

„Pripadám si ako mrzák, ak to chceš počuť. Radšej tam nebudem, aby som nevidel ako ty robíš. Nie, nebudeš sa tam o mňa potkýnať.“

Karol sa neľutoval, hneval sa na seba.

„Prosím, nekaz nám spoločný víkend. Som tak rád, že ťa pustili domov.“

„Odpusť mi, že som taký protivný. Skutočne sa na seba hnevám, na svoju nemožnosť.“

Zvyšok soboty bol však pre oboch pekný; Karol nakoniec ešte šiel s ocom von, potom sa prešli spolu po okolí a napokon spoločne robili večeru.

„Nechce sa mi zajtra vrátiť, tati. Vôbec.“

„Máš tam Elišku.“

„Som starý chren, sama mi povedala, že jej otec je približne rovnako starý. A ozaj, chcel by som jej dať nejaké ovocie.“

„Tak to môžeš, vezmi aj doktorovi a sestričkám. Sám to nepojem.“

Večer sedeli pri príjemnom ohni a spomínali rôzne príhody, ako vraveli, ešte z "predpotopnej doby." Napokon sa pobrali spať.

V nedeľu ráno sa Karol vrátil do nemocnice, s krásnymi hruškami a jabĺčkami pre Elišku. Dobrák Karol starší mu dal dokonca pohár džemu lesného ovocia a s tajomným úsmevom mu pošepol: „Ak ju na toto nezbalíš, je to beznádejný prípad.“

Eliška sa na Karola úprimne tešila; samozrejme, že ho vôbec rodine nespomenula, ešte to tak, Karol bude jej tajomstvom. Iba tajomstvom a ničím iným. Na tom pevne trvala.

Keď ju Karol v jedálni zbadal, vybavil si piatkový večer u neho v izbe.

- Nemá päť rokov, musela vedieť, musela chápať, ako som na tom bol... -

„Zdravím vás, Eliška. Chýbali ste mi. Priniesol som vám to ovocie. Je u mňa.“

„Dobrý deň. Prídem si poň.“

„Prídete ku mne?“

„Ak smiem, veľmi rada.“

„Pravdaže smiete. Otec ma napakoval ako na mesiac. Mám pre vás aj jednu domácu špecialitu.“

„A kedy smiem k vám prísť?“

„Cez návštevné hodiny.“

„Prídem presne.“

Usmiata odbehla. Vychádzka sa teda dneska nekoná. Karol sa šiel náležite pripraviť.

Eliška toho veľa v sobotu nevyhútala a tak si povedala, že uvidí, ako sa Karol bude správať. O tretej bola pri jeho dverách a opatrne zaklopala. Otvoril usmiaty, znova v rifliach a košeli.

„Nemôžem sa vás dočkať.“

Otočila sa za sebou, či ju nikto nevidí a vhupla k nemu. Razom sedela znova v kresle a na stole ju čakalo sľúbené ovocie.

„To v tom poháriku je tiež pre vás.“

„Hej? Čo to je?“

„Lesné ovocie, sú tam aj šípky, to robil otec. Žiaľ, tento rok bezo mňa.“

Usmiala sa na neho. „Nebojte sa, bude mi chutiť ako od vás. To som ešte nikdy nejedla.“

„To nesmiete potom len tak jesť, to si musíte vychutnať.“

„Dajme si ho spolu.“

„Kdeže! To musíte zjesť sama! To je vaše.“

„Máte tu lyžičku? Ja som hrozne zvedavá, ako to chutí. Asi inak, ako čaj, že? Nie je to chlpaté, pichľavé?“

„Nie, otec si dáva záležať.“

Karol jej podal lyžičku a ona otvorila malý pohárik. „Hm, je to výborné. Mňam.“ Zbaštila ho celý. „Tak a je po ňom.“

Obaja zostali ticho a iba sa na seba usmievali. Eliška vstala. „Aký máte výhľad? Hm, na cestu, aspoň niečo. Ja mám do dvora.“ Razom stál Karol za ňou, keď sa otočila, zľakla sa. Nemal však žiadny zlý úmysel, hocikto mohol vojsť do izby.

„Eliška, včera mi prišlo zle. Viete, čo mi okrem otca pomohlo?“

Zhypnotizovane mu pozerala do očí a hľadala v nich to, čo tam mal v piatok. Bolo to tam, ale bola tam teraz aj odvaha s odhodlaním a takmer žiadny smútok. Na odpoveď mu záporne pokývala hlavou.

„Myslel som na vás. Ako som sa tak na vás pozeral, dostal som veľkú chuť na šípkovo ovocný džem. A ja som si žiadny nepriniesol. Mám naň hroznú chuť.“

„Povedali ste mi, že je iba pre mňa, ponúkala som vám. Zjedla som ho.“

Karol sa rozhodol pošpásovať si s ňou. Ako videl, mala záujem. Naklonil hlavu a pozrel jej  na ústa. Jednoducho, musí to spraviť práve tak, ako sa musí napiť zakaždým, keď je smädný. Riskne to, hoci je tu tých dvadsaťpäť rokov.

„Ja verím, že niečo ste pre mňa nechali, však?“ Priblížil sa k jej tvári.

Úkosom pozrela na prázdny pohár na stole. „Nenechala.

„Ale nechala.“

„Nie, je prázdny, pozrite.“

„Ste tu a ja mám oči len a len pre vás. Eliška. Však mi dáš ochutnať troška šípkového džemu?“

Konečne pochopila, na čo myslí. Šepkala mu do tváre.

„Tak ochutnaj. Pamätaj, takýto džem si musíš vychutnať.“