Rýchly spád (verzia II.)

Leto viditeľne i citeľne prechádzalo do jesene. Farbami, teplotou, vzduchom. Síce pomaličky, krok za krokom, ale bolo to badať. Najprv sa zafarbil a schol jeden lístok, onedlho sa pridali ďalšie, kým na vedľajšom strome bolo ešte stále leto. Zdalo sa, že niektoré stromy mali ešte veľa času.

Boli to práve lístky a stromy ako také, ktorými sa Karol snažil skrotiť splašené myšlienky, kráčajúc listnatým parkom na polikliniku. Snažil sa nebáť sa a vliať si troška nádeje myšlienkami typu: pozri, až budú zjari vyháňať nové lístky, budeš to mať všetko šťastne za sebou, nech už bude ako bude. Len keby... len keby som tomu aspoň troška veril.

Veril tomu málo najmä preto, lebo už po telefóne poznal, že lekár pre neho dobrú správu nemá, a že choroba sa vrátila. No možno – uvažoval náš Karol – ani sa tak nevrátila, ako sa zasa vo mne prebudila. Pár rokov si pospala a teraz odpočinutá, bude vyčíňať znova. Bol vystrašený, znechutený, sklamaný, ale odhodlaný znova bojovať a do boja dať všetko. Prečo? Veď bol v najlepších rokoch; blížila sa päťdesiatka, bol „šťastne rozvedený“ takmer desať rokov, atraktívny, vysoký, so zubatým bielym úsmevom, tmavými vlasmi, úspešnou kariérou, rodinným domčekom po rodičoch (otec mu ešte žil, no v lete býval viacej na svojej chate), trocha ojazdeným autom a ovocným sadom, ktorý mal rád. Občas bola snaha nájsť si znova partnerku, ale zväčša to stroskotalo na prvom či druhom stretnutí. Ťažká choroba, ktorú pred piatimi rokmi prekonal, mu zmenila hodnotový rebríček a on sa viacej venoval svojim koníčkom.

„Vidím Karči, že vieš, prečo som ti... volal. Naše obavy sa potvrdili.“

„Nemusím si ani sadnúť, však?“

„Nechcem ti kradnúť čas.“

„Mám ho tak málo?!“

„Tak som to nemyslel. Choď domov a zbaľ sa. Ešte dneska ťa môžu prijať v nemocnici.“

„Je popoludnie.“

„Prosím ťa, Karol. Ak môžeš, choď tam čo najskôr. Čím skôr, tým lepšie. A pozdrav otca, ak bude doma.“

„Nebude, je u seba. Dneska práve nemám náladu. Pôjdem tam zajtra. Vypíš mi papiere od zajtra.“

„Ako myslíš, nebudem sa s tebou handrkovať.“

Karol si napokon sadol a položil si nohu cez nohu. Ako mu to vtedy povedali? Úspech je, ak pacient v relatívne dobrom zdraví prežije najbližšie tri roky. On ich prežil až päť. Bol to teda megaúspech. Zároveň mu povedali, že je vysoká pravdepodobnosť, že sa choroba vráti. Aj v tom mali pravdu. Troška mešká, ale prišla. Už vtedy, po tom vyčerpávajúcom boji si povedal, že bude plánovať tak dva dni dopredu. No ani tento plán plánovania mu nevyšiel. Úprimne, mal troška iné plány so svojím životom v najbližšej budúcnosti, ale čo už. Človek mieni a plány jednoducho nevychádzajú. Nesmelé plány dozreli, húpali sa na svojich stebielkach a choroba prišla ako prácechtivý žnec a šmykla ich kosákom. Taký už ten život je.

„Budeš v dobrých rukách. U Michala. Si silný chlap, Karči. Zvládol si to vtedy, zvládneš to i teraz.“ Na chvíľku sa odmlčal a úkosom sa pozrel na Karola. „Máš strach?“

„Ak ti poviem, že nie, pošleš ma na psychiatriu. Kto by ho nemal? Jasné, že mám. Bojím sa, že otrčím kopytá. Ale to môžem aj dneska v aute, k tomu nepotrebujem recidívu rakoviny, nie?“

„Si celý tatko.“

„Som jeho, musím byť ako on.“

„Postarám sa, aby si sa tam mal dobre.“

„Na onkológii sa môže mať človek dobre? Vidno, že si tam nikdy nebol ako pacient.“

„Myslím takú tú protekčnú izbu.“

„Čo to znamená? Sestra bude nejaká prsnatá? Televízor? Whisky? Káva na zvonček?“

„Troška viacej súkromia.“

„Je mi jedno, kde ma dáte. Hoc aj na strechu. Nič to na celej situácii nezmení. Vôbec nič.“

Doktor písal, no Karola pozorne počúval. Na jeho slová dvihol ruku s perom. „Ale zmení, Karol, zmení. Ver tomu.“

A tu sa už nášmu Karolovi nechcelo vravieť vôbec nič. Nepýtal sa lekára, ako mal pôvodne v úmysle, čo všetko vyčítali z jeho krvi. Napokon, to mu zajtra povie primár sám.

Kráčal domov. Vlastne, celý čas to tušil. Alebo vedel? Až na jar vyženú nové lístky, bude to mať za sebou... Myslel však úspešný boj, nie svoj život.

Chcel byť čo najskôr doma, pretože nemohol so svojimi pocitmi viacej bojovať. Cítil, ako sa celý chveje a ako veľmi im potrebuje dať voľný priechod.

Ešte v saku, len čo zavrel vchodové dvere, chvejúc sa, zviezol sa na zem a prepukol v hrozitánsky plač. Dlaňami si prikryl tvár. Musí to zo seba dostať, lebo ho trafí šľak. Plakal a plakal a plakal. Razom sa hrozne zľakol, lebo na svojich zápästiach ucítil ruky.

„Synček. Karči. Preboha, čo sa ti stalo?“

Karolov nárek v momente ustal. Prítomnosť otca ho však potešila. Nebude so svojím žiaľom sám.

„Tati, kde sa tu berieš?“

„Keď som tu bol pred dvomi týždňami, všimol som si, že ti v noci a ráno býva zle. Napadlo ma, že by si tu nemal byť sám.“

„To je od teba veľmi milé. Avšak, to ja by som sa mal starať o teba a nie ty o mňa. Často ma napadá, či si na chate v poriadku.“ Prstami si utieral oči. Jeho otec sa zviezol vedľa neho.

„Ja som v poriadku. Mám však o teba strach. Povedz, je to... Je to...“

„Je to späť. Dneska mi to lekár potvrdil. Idem rovno od neho. Mám sa zbaliť a zajtra ma už čakajú. Posielal ma tam priamo teraz.“

„Je mi to ľúto.“

Obaja si nešťastne pozreli do očí.

„Budem v tom všetkom s tebou. Tak ako vtedy.“ Očami ešte povedal "sľubujem."

Karol sa pousmial a prikývol. "Ďakujem ti."

„Čo tak spraviť si pekný večer? Alebo pokúsiť sa o spoločný večer? Karol, ha?“

Dvíhali sa zo zeme.

„Máš nejaký nápad, tati?“

Mykol plecami. „No, niečo zavaríme, kým to ešte môžeš. Karty?“

„To prvé áno, karty nie. Gramofón. Chcem počúvať nejakú hudbu, kým budem počúvať len o svojej diagnóze. Sprav víno, ja spravím dačo pod zub.“

Karol sa prezliekol, nahádzal do tašky pyžamo, uterák a zopár kníh, ktorých sa aj tak ani nedotkne.

Večer vo dvojici sa skutočne podaril. Keď si na noc líhal do postele, mal stále strach, ale hrial ho sladký pocit, že je dakto s ním. Že je s ním jeho otec.

Ráno, to už bolo horšie vstať a ísť robiť všetko, čo bolo treba. To znamená ísť oznámiť do práce, že ho určitý čas neuvidia, odovzdať papiere a dopraviť sa do nemocnice, kde začne ten nechutný kolotoč. Toto všetko akosi dopoludnia zvládol, pričom mu otec robil spoločnosť.

„Budem za tebou chodiť každý deň.“

„Obávam sa, že budú dni, keď nebudem chcieť, aby si ma vôbec videl.“

„Nevadí, aj tak prídem.“

„Hm. Ďakujem.“

„Neboj sa, verím tomu, že takých večerov, ako sme mali včera, bude ešte veľmi veľa. A v oveľa lepšej nálade, za iných okolností.“

„Daj mi troška z tej tvojej viery. Nie je z nej vo mne ani za kvapku z toho, čo bolo včera.“

Karol nemal objímačky rád, no teraz sa svojho otca nechcel pustiť, pretože vytvorili akýsi elektrický obvod, ktorým Karol starší dával vieru svojmu Karčimu. A Karči razom sedel u primára.

„Vzornejšieho pacienta nepamätám. Človek, čo prestane zo dňa na deň úplne piť, fajčiť a zje kilo jabĺk k tomu, snaží sa myslieť pozitívne... Mohol by som pokračovať. Odvtedy vás dávam za vzor.“

Karol sa pousmial.

„Ja si myslím, že to boli najmä víkendy doma, s otcom, čo ma vyliečili. To ostatné, to bolo len tak, na okrasu. Staniol na stromčeku predsa nerobí Vianoce Vianocami.“

„No a tieto vaše filozofické prirovnania.“

„Je pravdou, že viacej jabĺk sa odvtedy suší a zavára ako ide do suda...“

Zobrali mu krv, šiel na röntgen a potom bol sám v izbe. To bola tá protekčná izba, taká menšia, kde mal byť sám. Aj sa tomu tešil, aj sa toho desil. Bude mať síce súkromie, ale nebude mať s kým prehodiť slovo. A samota – iba on a jeho myšlienky – tá vedela narobiť šarapatu.

Vybral knižku, ale čítať sa mu nedalo. Myslel na svoje stromy, s ktorými ešte nespravil všetko, čo bolo treba. Môže chcieť od sedemdesiatročného otca, aby sa miesto neho liepal po stromoch? On by to veľmi rád spravil, on to napokon aj urobí... Ale dolámať sa v jeho veku. No – boli by spolu v nemocnici.

- Karči, čierny humor stranou. Zrejme zomieraš a to nie je sranda... -

Kúsok od nemocnice bola našťastie dobrá reštaurácia s bufetom, takže ak nášmu Karolovi neimponoval obed, vybral sa tam. No musel vystihnúť čas, aby mu nebolo zle z liekov. Čo sa raňajok a večier týkalo, nebol prieberčivý.

Prvý týždeň sa snažil na všetko si zvyknúť, nezúfať (šlo to horšie), tešiť sa najmä na svojho otca, ktorý bol presný ako nebeské telesá, sem tam dačo prečítať, zvykať si na lieky, a predovšetkým ich vedľajšie účinky. To znamenalo dobehnúť na záchod tak rýchle, aby sa neovracal, alebo dostať sa do postele zo záchoda tak rýchlo, aby nezostal bezvládne na zemi. Ak tam doliezal štvornožky, aj to považoval za úspech. Bol rád, že v takom zúfalom stave ho nikto nevidí a že nevidí iných bojujúcich zúfalcov ako je on sám. Mať okolo seba ďalších pacientov ako je on, to bolo ako strašidelný zrkadlový zámok; kde sa len pozrel, všade bledý, z krvi vytečení jedinci, ktorí sa báli svojho konca.

Takže bol rád, že je sám. Prijal to ako pozitívum. Sestra nebola síce nijaká Bardotka, ale on sem neprišiel sexovať, ale sa liečiť.

Po dvoch týždňoch sa dostal na sobotu domov, no musel byť neustále so svojím otcom, pretože často mu bolo na omdletie, no ako rýchle to na neho šlo, tak rýchle to aj odchádzalo. Chvíľkové nevoľnosti. Otca však vystrašilo, keď sa mu Karči zvalil do nahrabaného lístia, alebo keď ho videl oddychovať bledého ako vápno na fúriku. Karol otca veľmi prosil, aby ho do nemocnice neviezol ešte v sobotu večer, no otec bol neoblomný. „Nechcem, aby sme mali z toho zle. Som vôbec rád, že ťa v takom stave pustili.“

„V takom stave? Takže ty vidíš, ako som na tom? Nemôžeš sa na mňa pozerať? Ja chcem byť s tebou.“

„Bojím sa, že sa ti niečo stane. Čo budem s tebou robiť?“

Karol už neprotestoval a ako malý Karolko, dal sa odviezť, ako desiatky rokov nazad do škôlky. Karol starší klamal primárovi, ktorý sa pýtal, či nebolo Karolovi zle; otec odpovedal, že vzduch evidentne jeho synovi robil dobre, a že to s prácou neprehnal. Tak dostal prísľub, že o dva týždne si pre neho znova na sobotu môže prísť, samozrejme za podmienky, že sa jeho stav ako taký nezhorší.

Karol vlastne stále nad všeličím uvažoval a začalo mu to robiť vážne problémy. Dlho do noci sa zamestnával rôznymi myšlienkami, no únava ho premohla a napokon zaspal. Uvažoval aj nad svojím intímnym životom. Pozeral na štyri prsty na ruke; každý prst symbolizoval ženskú, ktorú dostal do postele. Prvú ešte na strednej, spolužiačku, ktorá mu pobláznila hlavu, ale potom sa odsťahovala z mesta. Potom mladú kolegynku, ktorá sa stala na osem rokov jeho manželkou. Nákladný životný štýl si však dovoliť nemohol a hoci bol pracovitý, verný a dobrák od kosti, jedného dňa odišla. Najprv k rodičom, časom k bohatšiemu. Nemali deti a tak bol rozvod rýchly.

Potom sa snažil získať priazeň jednej netýkavky, ktorá bola v posteli ako mŕtvola, no po nej spoznal extrém, ktorému zasa nestačil on a po roku to vzdal. Prišla choroba, ktorá vyriešila jeho problém s milostným životom a robila mu spoločníčku aj v posteli rok a pár mesiacov. Po ožiareniach zostal síce neplodný, ale nie impotentný. Schudnutý, bledý a po ťažkej chorobe akýsi neohrabaný nevyzeral tak, že by ohuroval ženy, hoci jeho úsmev robil zázraky. Musel dať dokopy svoje telo. Nejaký inzerát typu neplodný, ale inak potentný muž po štyridsiatke, hľadá vernú ženu na spoločný zvyšok života, strávený v prítulnom domčeku s ovocným sadom si nepodal. Hoci sa dosť často odhodlával na jednorazovú známosť, vždy ho strach či zábrany odradili.

Vedel, že by mal už dávno spať, no pripomínal si ženy svojho života, ani čo by mal už zomrieť. Dokonca sa mu troška prebúdzal aj ten jeho, no spánok im obom pomohol.

Nasledujúce ráno bol smutný z toho, že nebude mať nikdy potomka. To ale neznamenalo, že by sa s radosťou nepodieľal na výchove nejakého ľudského mláďatka, o ktoré jeho otec nejavil záujem rovnako ako o ženu, s ktorou to dieťa mal.

Po ďalšom ožarovaní mu bolo tak zle, že do večera sa v posteli ani nepohol. Keď sa prebral, sedel pri ňom jeho otec. To bola vzpruha, nad ktorú nebolo väčšej.

„Tati, si tu už dlho?“

„Čo znamená dlho? Keby som tu bol pri tebe od rána do večera a od večera do rána, nebolo by to dlho.“

„Bože, ale je tma.“

„Už o štvrtej je tma ako v rohu. Bude päť. Večeru som ti priniesol z domu. Budeš jesť? Ako sa vlastne cítiš?“

Karol sa posadil a snažil sa spamätať sa. Bol spotený ako myš.

„Hrozne, ale menej hrozne ako po... No, najprv sa umyjem, potom si niečo dám.“

Karol sa najedol v prítomnosti svojho otca v izbe. Otec šípil, že Karola niečo trápi, že chce niečo zo seba dostať, no nevedel ako začať.

„Karči, chceš mi niečo povedať, že?“

„Vidno, že ma dokonale poznáš.“

„Veď mám iba teba.“

„A ja len teba. No a to je to. Nikdy ťa netrápilo, že nemáš vnukov?“

„Ani nie. Bol som rád, že mám teba a... že si sa vyliečil.“

„Vyliečil. A to tak, že nemôžem mať deti.“

„Trápi ťa to?“

„Nielen pre mňa sa trápim.“

„Ak sa chceš aj za mňa, tak ma z toho pokojne vynechaj. Mňa to netrápi. Mňa trápi iba ak sa trápiš ty. Za mňa sa ozaj sužovať nemusíš. Skôr by som povedal, že ťa trápi to, že nemáš pri sebe nejakú ženskú, ktorá by ti bola oporou.“

Karol zapichol do otca oči. „Randil som a znova randím so zubatou. Kto by chcel chlapa s jednou nohou v hrobe?!“

„Takže viacej ťa trápi to, že nemáš potomkov ako to, že nemáš ženu?“

„Keď ja ani sám neviem, otec. Možno mi chýba dieťa, a chcem to zvaliť na ženu. Alebo mi chýba žena, a kryjem to deckom.“

„Potom je to vlastne rodina ako taká.“

„Tak sme sa toho dopátrali.“

Už nevedel ani jeden, čo povedať a tak zmenili tému na ich stromy a záhradu ako takú. Karol starší podal správu o tom, čo tam spravil.

Ďalší deň bol Karol u primára.

„No, krv nám ukazuje, že tú potvoru držíme na uzde. Navyše, lieky znášate dosť dobre.“ Pri tejto vete si Karol zahryzol radšej do jazyka. Avšak nechcel lekárovi krivdiť, takže si v duchu povedal: áno, už som dva dni nevygrcal nič, takže je to na dobrej ceste. Aj zázračná mastička od bylinkárky z kopaníc, ktorú mi otec nosí a tajne mi s ňou natiera spálenú kožu, robí zázraky. Ale psst! Pijem aj rebríčkový čaj, ale o tom vieš. No dobre, už som spolovice zdravý, len z tej druhej som, bohužiaľ, smrteľne chorý.

Lekár pozrel na hodinky. „No, pôjdeme na obed.“

„Dneska pôjdem aj ja do jedálne. Je mi celkom... no povedzme, že dobre.“

Šiel si po svoj nóbl župan a potom šiel do jedálne.

Práve v tej chvíli v Amorosfére, ktorá sa nachádza za atmosférou, malý Amorko dovaril hrniec roztoku lásky. Ešte v horúcom si máčal hroty svojich šípov; vždy si máčal aspoň tri šípy, lebo trocha mu utekalo oko a nie vždy trafil srdce. Dakedy trafil žalúdok, ktorý sa zamiloval do jedla a bola z toho obezita. No tentoraz len čo šíp namočil, vzal luk a zahľadel sa na slnkom ožiarené oblaky. Veľa nepremýšľal. Zbadal Karola, ako vchádza do jedálne a zrak mu padá na mladú pacientku, uplakanú, ale hltavo jediacu svoju porciu. Iba výnimočne Karolovi nejaká žena vzala okamžite dych, navyše taká mladá. No teraz zabudol dýchať a dokonca zostal stáť. Tento raz šíp neminul cieľ.

- Tak s takýmto mačiatkom by som sa vedel hrať! Tá je sladučká, tá je... jednoducho je krásna.

Chvíľku postál, no šiel si po svoju porciu. Sadol si tak, aby na ňu videl. Mnohým neušlo, ako ju pozoruje, ale tá mladá bola fakt pekná, takže to bolo v norme. Vyzliekal ju očami a ospravedlňoval to tým, že sa až príliš zaoberal svojou chorobou a to, že je stále chlap, šlo stranou. Mal zo seba jednoducho dobrý pocit, že nežné pohlavie ho vie priviesť k iným, prachom a strachom zapadnutým myšlienkam.

Jedol a pozeral na ňu. Dojedol a vôbec nevedel, čo jedol, a ani či mu chutilo. Nebolo to vôbec podstatné. Podstatné bolo, že sa mu pri nej myšlienky aspoň na chvíľku sústredili do jedného bodu; krásneho, mladého, očividne nešťastného stvorenia. Navyše to boli veľmi príjemné myšlienky. Keby ju tak stretol v parku! Aj keby sa tam mal doplaziť a bola by tam ona, plazil by sa tam. Rád by sa jej prihovoril, ibaže nevedel, čo by jej povedal. Pozerala by na neho ako na starého blázna. Pokojne by jej mohol byť otcom. V tom mal pravdu.

Dávno dojedla aj ona, no nechcelo sa jej vstať a zadumane pozerala pred seba na stôl. Pacienti i lekári prichádzali i odchádzali, len oni dvaja stále sedeli na svojich miestach. Karol nikdy nebol typom muža, ktorý okamžite vyštartoval za ženskou, ktorá sa mu páčila. Ak sa mu nejaká zapáčila, najprv si všetko premyslel. Dlho ho žiadna nezaujala. No teraz sa potešil hocijakému rozptylu. Lekár mu povedal, že jeho stav, hoci sa nezlepšil, aspoň sa nezhoršil a to bol aspoň nejaký dôvod osláviť to aspoň vo svojom vnútri, keď inak nie. Vypiť si nemohol. Mohol sa teda opíjať pohľadom na mladučké stvorenie. Keby prišla k nemu do izby a povedala mu hoci aj „ujo, budete taký dobrý a pretiahnete ma?“ nemeškal by ani sekundu. Sotva sa voľačo také stane na onkológii, to dá rozum. Sám sa čudoval, akéže má na tomto oddelení myšlienky.

Ako tak uvažoval, prudko vstala, podnos nechala na stole a rýchle odkráčala nevedno kam. Ani sa nestihol spamätať, nebolo jej. Šiel si do izby po kabát, aby sa vonku troška poprechádzal. Zasa si užíval, že mu po obede nebolo nevoľno. Vážil si každej maličkosti, pretože pre neho to maličkosti neboli.

Popoludní prišiel jeho otec a Karol ho čakal celý naradostený.

„Máš peknú farbu.“

„Vážne?“

Karol sa potmehúdsky usmieval.

„Teraz vyzeráš úplne zdravo. Čo je? Si nejaký vymenený.“

Nie, nepovie mu o nej ani slovo. „Lekár ma potešil, nevracal som niekoľko dní, dobre spím, celkovo mi chutí a tešil som sa na teba. Aj obed bol dobrý, ale neviem už, čo to bolo. To sú všetko veci, z ktorých treba mať radosť.“ To, že mal po troch týždňoch v nemocnici erekciu, otcovi nepovedal.

„To rád počujem. Teším sa s tebou. Čo s tým víkendom?“

„Povedal mi, že ak sa mi nezhorší stav, môžem ísť domov.“

„Výborná správa.“

Večer Karol zaspával s jediným zbožným prianím – aby ju zajtra v jedálni zasa videl.

Ráno len tak, zo zvedavosti, asi trikrát zbehol v čase raňajok do jedálne, ale nevidel ju ani raz. No na obede tam bola zasa. Uplakaná už nebola, no nevyzerala o nič menej nešťastne ako deň predtým. Sedela sama a nepôsobila dojmom, že stojí o niekoho pozornosť. Náš Karol chvíľku váhal, či si k nej sadnúť, no rozhodol sa, že pôjde na to troška inak.

Zasa uvažoval. Tak za prvé, Karol, nie si na zoznamovacom večierku. Si na oddelení, kde sa často zomiera, kde sa dovtedy plače a zúfa. Za druhé, máš svoje roky a ona má zasa svoje. Za tretie, ak ti nejaká ženská poblázni rozum, nič to neznamená. Iba ti pomohla uvedomiť si, že si ešte všeličoho schopný. Rozhodujúce je, do akej miery si toho schopný, a najmä, či by o tvoje schopnosti aj sama stála.

No nespravil nič. Zasa sa šiel prejsť.

Ďalší deň mu do plachiet fúkal priaznivý vietor. Mala zatiaľ na tvári neutrálny výzor a nevyzerala, že by ho poslala do horúcich pekiel. Síce sa s ňou v predstavách pomiloval, no ani ho nenapadlo, čo by jej ako prvé povedal, keby sa naskytla príležitosť. Karol vsadil všetko na kartu spontánnosti a prirodzenosti. Predsa nie je zakázané pozvať niekoho na spoločnú vychádzku po obede. Dvihol sa, vystrel a hoci mal na sebe nemocničné handry, smelo podišiel k nej a zastal pri jej stole.

„Dobrý deň. Nechceli by ste sa troška po obede prejsť po parku?“

Eliška, lebo tak sa volala, zostala viac ako prekvapená.

„To hovoríte mne?“

Karol sa usmial, ale nepreháňal to. „Samozrejme, že vám.“

„Koľko máte rokov?“

„Prečo to chcete vedieť?“

„Aby sme sa k sebe vekovo hodili.“

„Treba sa k sebe vekovo hodiť na vychádzku po nemocničnom parku? Ale asi som ozaj starý, bo toto za mojich čias nebolo. To je nejaká novinka.“

Hoci sa chcela na neho hnevať, nedalo sa. Nebol skutočne dôvod.

„No dobre, aj tak potrebujem vzduch. Idem si k sebe po kabát.“

„Počkám vás na chodbe.“

Srdce mu splašene bilo, a keby mohol, začne si pískať a poskakovať z nohy na nohu. Tá mladá mačička sa s ním ide prejsť. Neskutočné!

Vyšli spolu na ulicu a pobrali sa k parku. Bolo chladno, mrholila hmla, ale Karolovi bolo príjemne teplo.

„Inak, moje meno je Karol.“

„Ja som Eliška.“ Podali si rýchle ruky a potom si ich strčili do vreciek. Než sa Karol spamätal, začal sa malý výsluch.

„Ste ženatý?“

„Nie, som voľný ako vták.“

„Doma vás nečaká nijaká ženská?“

„Nie, iba môj otec.“

„Máte deti?“

„Nie, nemám.“

„A chcete ich mať?“

„Rád by som.“

Zostala stáť a otočila sa k nemu. „Pozrite, ste muž, ktorý by mi mohol byť otcom. Mám dvadsaťjeden rokov. Vy máte koľko?“

„Až sa to bojím vysloviť. Ale keďže ide iba o spoločnú vychádzku, nič neriskujem. Štyridsaťšesť.“ Opäť sa pohli. Jej opatrnosť bola očividná.

„Eliška, nehľadajte žiadne zlé úmysly, pretože žiadne neexistujú. Chcem sa s vami iba poprechádzať. Som rozvedený, bezdetný, žijem viac-menej sám. Pred piatimi rokmi som sa údajne vyliečil z rakoviny, ktorá sa mi na nešťastie vrátila. Som tu štvrtý týždeň a zdá sa, že liečba mi zabrala. Denne sem chodí môj otec, jediný mne blízky človek. Kamarátov z práce nerátam, skutočného priateľa mám iba v otcovi. Na čo som zabudol? Opakujem. Nemám s vami žiadne nekalé úmysly.“ Toto nemal premyslené, to vravela spontánnosť. Dobre spravil.

„Vy ste sa už raz vyliečili z rakoviny? Takže sa to skutočne dá?“ Eliška ožila a nesmelo sa na neho usmiala. Iba na okamih postáli, zasa sa pohli.

„Dá, samozrejme, že dá. Päť rokov som mal pokoj. Absolútny pokoj. Ale, som tu znova. Možno, možno teraz vyhrá ona. Pustil som sa do boja v jej začiatku. Teda, medicína si myslí, že je to v začiatku."

„Ani neviete, ako ste ma potešili. Vy ste sa vyliečili. Ja sa hrozne bojím, že sa nevyliečim.“

„Treba dúfať. Ste mladá.“

Chcela sa mu zdôveriť so svojím strachom, ale akosi nemohla. Nepoznala ho. V skratke sa jej predstavil, ale inak nevedela o ňom vôbec nič. Chlapi sú jednoducho kurevníci a toto je jeden taký. Vždy si musí premyslieť, čo pustí z úst. Klamať však nemala v úmysle ani kurevníkom. Ak sa chlap cez štyridsiatku prihovorí mladej babe, je zrejmé, o čo mu ide.

Prechádzali k nemocničnému bufetu. „Smiem vás na niečo pozvať?“

„Nemíňajte si kvôli mne peniaze.“

„Čaj? Kávu?“

„Tak dobre. Čaj.“

O čo radšej by si ju viedol do nejakej kaviarne alebo reštaurácie. Pridržal jej dvere, na pár sekúnd sa im stretli oči a Eliška si nemohla pomôcť; jednoducho tam ten nekalý úmysel videla. Chce ju dostať. No uprednostnila zážitok aj s takýmto typom muža pred štyrmi stenami nemocničnej izby. A vzduch jej skutočne spravil dobre; žalúdok ničený tabletkami ju netrápil bolesťou.

Sedeli proti sebe, pred nimi horúci čaj a nevedeli, ako pokračovať rozhovor. Prekvapivo začala Eliška. „Mne býva hrozne zle. Vám nie?“

„Hej, hej, býva. Ale teraz mi je príjemne. Prial by som si, aby mi bolo takto... stále.“

Pochopila, že myslí na jej prítomnosť. „Aha, pokúšate sa o alternatívnu liečbu.“

Venoval jej svoj typický úsmev. „Áno. Rád poteším zmysly, a zároveň aj druhého človeka.“

Potom už bez slova popíjali, pozerali von z okna na nevľúdne počasie, pomohol jej obliecť kabát a pobrali sa späť na oddelenie.

„Ďakujem za vašu spoločnosť. Snáď sa ešte môžem na ňu tešiť...“

„Hej, uvidíme, ako nám obom bude. Držte sa.“ Chcela byť zdvorilá a odmeraná. To druhé sa jej vôbec nedarilo.

„Aj vy, Eliška.“

Karol sa vrátil do svojej protekčnej izbietky naradostený. Pocítil jej nezáujem o neho ako o muža, ale to je pochopiteľné. Jednak vek, jednak diagnóza. Hlavne bol rád, že jeho organizmus dokáže ešte takto pekne ožiť, a že aspoň na určitý čas sa nezapodieval svojou chorobou. Ruku na srdce, Karol – vravel si v duchu – znova si pocítil závan šťastia.

V tento deň sa otcovi zdôveril s peknou vychádzkou v dámskej spoločnosti.

„Taká mačička, Karči. Netušil som, že si na také... dcérenky. No hej, iste to chlapa poteší, ak ho taká nepošle na fleku do zadku.“

„Ďakujem ti pekne. Skutočne ma potešila, lebo ma tam ozaj neposlala. Už aby bol zajtrajší obed.“

„Ty si sa zaľúbil?“

„Nie, skôr zahľadel. Zasníval. Je krásna, je milá.“

„Máš tu teda rozptýlenie. Zrejme už nemusím chodiť.“

„Nie, otec! Tvoja návšteva ma zakaždým veľmi teší. Ja len že... Stalo sa mi pri nej dačo, čo už dávno nie. Rozhodne nie, odkedy som tu. Potešilo ma to. Predstav si to. Týždne ti je zle, si nevládny a razom... razom sa ti vráti chuť pomilovať sa. To je akoby mi život sám povedal, že ešte neodišiel, že je stále tu a ja v ňom, že je hodný žiť ho.“ Takto filozoficky ospieval svoju erekciu.

Karol starší sa veselo usmial. „Som skutočne rád, že sa ti až tak polepšilo. Azda sa tomu dievčatku dostaneš tam, kde chceš.“

Karol si sám pre seba pomyslel – no najprv do hlavy, potom do srdca a napokon, ach áno, medzi nohy. Ale to je len sen a pri sne zostanem.

Keď mu obvodný lekár znova oznamoval návrat hroznej diagnózy a posielal ho okamžite do nemocnice, kým je choroba v začiatku, nebolo by ho napadlo, nad čím tu bude uvažovať. Desil sa toho, čím si prešiel a čo bude musieť znova absolvovať. No keby mu vtedy povedali, že ho bude trápiť ešte aj srdce, a že tu stretne taký zjav ako je Eliška, nešiel by sem s takou nechuťou.

Keď má Eliška zostať iba snom, tak bude o nej snívať. Aj tak nemá nič iné na práci, iba hltať pilule, raz za čas sa ísť dať ožiariť, nechať si brať krv, brblať sa s nemocničným jedlom, tešiť sa na otca a... a to je všetka zábava, ktorú mu pobyt v nemocnici poskytuje.

Ležal v prítmí svojej protekčnej izbičky a rozhodol sa, že sa skúsi so sebou po dlhom čase pohrať. Pod viečkami videl Elišku; objímal ju, bozkával jej krk a tvár. Stačilo tak málo a stál mu ako vojak na stráži. Rozhodol sa, že si orgazmus vychutná ako zákusok a raz pomalšie, raz rýchlejšie, blížil sa k nemu. No ako onedlho zistil, orgazmus už nie je tým, čím býval; miesto slasti prišla bolesť a tak si pokojne zastonal ako sa patrí, pretože bol v nemocnici a mal právo stonať od bolesti. Nestonal zasa tak nahlas, aby niekto dobehol. Nerobil vec, pri ktorej by chcel byť prichytený.

Zhrozený čakal, kedy ustúpia posledné záchvevy bodavej bolesti. Bál sa dýchať, tvár mal skrivenú. Načiahol sa, aby zažal lampičku a potom pozeral na svoje dielo.

Bolesť ustupovala, až prestala. Na čelo mu vystúpili kropaje potu a on zdesene uvažoval nad tým, čo práve prežil. Pravdou je, že odkedy je znova oficiálne liečený, ešte nemasturboval. Pred piatimi rokmi za celý čas – od diagnostikovania až po úspešné ukončenie liečby – vôbec nemal chuť na sex, chcel iba prežiť. Potom mu sex so sebou samým nerobil problémy. Tak prečo preboha teraz? Načiahol sa za pohárom vody, vreckovkou si utrel tvár a čelo, napokon brucho. Chcel iba pár sekúnd slasti, na ktoré mal od prírody nárok. Nič iné, iba sa ocitnúť na pár sekúnd mimo tento svet plný bolesti a strachu o svoj život. Ešte aj tieto sekundy sa pre neho zmenili na horor.

- Možno preto to bolelo, že som tak dlho nič nemal. Bolo to hrozné... -

Ďalší deň bol piatok, v sobotu mal ísť do večera domov. Rozhodol sa, že sa zatiaľ nespýta lekára, čo tá bolesť mala znamenať. Ak sa to bude opakovať, zdôverí sa obvodnému.

Keď prišiel do jedálne, Eliška si práve sadala k svojej porcii. V prvom momente ho napadlo, že by si k nej prisadol, no okamžite ho to opustilo; nechce sa jej vtierať. Keď si obďaleč sadal, stretli sa im oči a milo ju pozdravil kývnutím hlavy. Rovnako mu odpovedala.

Dojedla prv a vyzerala, že na neho čaká – tak veľmi v to dúfal. Nevedel čo spraviť; ísť za ňou znamenalo obťažovať ju, neísť znamenalo mladú dámu ignorovať. Uplietol na seba bič.

Eliška nad spolupacientom uvažovala. Bolo jej dlho, nudila sa a lamentovanie spolubývajúcich ju deptalo. Karol sa javil ako príležitostné rozptýlenie, no mala obavy, aby v ňom nevzbudila falošné nádeje, lebo ona predsa dobre vie, o čo mu ide. Aj teraz, po celkom vydarenom obede, túžila po spoločnej prechádzke. Samotnej sa jej nechcelo chodiť. Karol dúfal správne, skutočne čakala na neho a keď k nej kráčal, usmiala sa naň.

„Chcete si zopakovať vychádzku? Dneska nám svieti slniečko.“

„Rada.“

Táto vychádzka bola dlhšia a znova sa o sebe navzájom všeličo podozvedali. Eliška pracovala v knižnici, žije s rodičmi a má mladšieho brata, ktorý chodí na strednú školu.

V parku sa oprela o mohutný orech a on pozeral na jej tvár z profilu. Najradšej by jej povedal, aká je krásna. Aj v tejto chvíli sa tešil a tešil sa aj z toho, že sa vôbec teší. No ešte radšej by ju objal a pritisol na seba a prstami jej prechádzal pomedzi vlasy. Dával si na svoje gestá a mimiku pozor, ale Eliška bola pozorná a jeho pohľady jej vôbec neunikali.

- Hej, ide mu len o to. Ako na mňa čumel.

Eliška sa rada páčila rovesníkom, a keď sa zapáčila starším, považovala ich za nadržané kreatúry. Nemala kedy zistiť, že je to aj pre nich úplne prirodzené. Možno to vďaka Karolovi pochopí.

„Zajtra si pre mňa príde otec a strávim s ním celý deň. Ešte sa pokúsim prehovoriť primára, aby som sa smel vrátiť až v nedeľu. Tak veľmi v to dúfam!“

„Idete zajtra domov? Nebudete na obede?“ Určité sklamanie v jej hlase bolo badať.

„Azda vám len nebudem chýbať?“

„Kto vie. Možno áno.“

„Žartujete Eliška.“

„Nemám náladu na žarty. Vlastne... Ako vám môžem hovoriť?“

„Myslíte, ako ma oslovovať?“

„Hej, presne to myslím.“

„Karol.“

„Myslela som, že pán ten a ten.“

„Pokojne mi hovorte Karol.“

„Ste o tri roky mladší od môjho otca.“

Miesto odpovede sa na ňu usmial – tým úsmevom, ktorý nemala rada, ba priam ho neznášala, tak k nemu nepasoval. Omylom si ho stotožnila vo svojej hlave s niečím, čo nebolo pravdou.

„Čo je na tom smiešne?“ nahnevane na neho zagánila.

„Ja sa nesmejem, ja sa iba usmievam.“

Je protivný. Dosť na tom, že má sama tú protivnú chorobu, ešte sa aj stýka so starým sukničkárom. Hnevala sa na seba.

„To vás mám skutočne volať krstným menom?“

„Áno, prajem si to, ak si ma vy prajete vôbec nejako oslovovať.“

„Dobre teda, Karol.“

- Uf, som rád, že nepovedala ujo Karol.

Šklblo mu kútikmi úst.

„Čomu sa stále smejete?“

„Niečo som si pomyslel.“

„Čo to bolo?“

„Hlúposť.“

„Často vás napadajú hlúposti, pri ktorých vám myká ústa?“

„Viete Eliška, som tomu rád. Zažil som si toľko trápenia, i nedávno, že som rád, keď sa usmievam aj kadejakej hlúposti. Mrzí ma však, že to robím aj v spoločnosti mladej roztomilej dámy ako ste vy. Odpusťte mi to, prosím. Rozhodne sa nesmejem z vás. Som šťastný, že som vás tu spoznal a že trávite so mnou čas.“

Nemohla mu neveriť úprimnosť jeho slov. Až akosi pokorne sa jej zdôveroval, jej – úplne cudziemu človekovi. „Eliška, mám povznesenú náladu, lebo mám pred sebou deň s milovaným človekom. Teším sa na neho viac, ako som sa ako chlapec tešil na prázdniny.“

„Rozprávajte mi o svojom otcovi. Príde aj dneska za vami?“

„Dneska výnimočne nie. Ale zajtra ráno. Hm, príde si po mňa tak, ako si dakedy chodil po malého Karčiho do škôlky.“

„Máte s otcom dobrý vzťah?“

„Lepší by byť nemohol. Ani vzťah, ani otec.“

„Máte ho rád, že?“

„Povedzme, že je môjmu srdcu najdrahším človekom.“

„Podobáte sa?“

„Výzorom nie, ale niektorými povahovými črtami áno, ale iba niektorými. Ja som sa podal výzorom na mamu. Bola veľmi pekná.“

Eliška sa zasmiala. „Takže aj vy ste veľmi pekný.“

„Logicky to z toho vyplýva.“

Eliška si uvedomila pri ňom jednu vec; Karol ju dokázal úplne odpútať od jej strachu o život, o budúcnosť, z konca ako takého. Skutočne si zamestnávala mozog tým, čo povedať, ako zareagovať na jeho slová, striehla na jeho gestá, aby si potvrdila to, čo si o ňom vymyslela, že nebolo príležitosti uvažovať nad svojím nešťastím. Pocítila voči nemu hlbokú vďačnosť. Sú na spoločnej lodi. On si už raz tým všetkým prešiel, s úspechom. Možno... možno mu krivdila a za tým jeho úsmevom je skutočne len vzácna to schopnosť tešiť sa zo života aj v ťažkých časoch. A prvýkrát si položila otázku: prečo nie je aspoň o desať rokov mladší? Azda by si dovolila aj snívať, že spolu vyzdravejú a... Tak sa nad tým zamyslela, že ani nevnímala okolie. Karol bol ticho, lebo zbadal, že jeho spoločníčka je hlboko zadumaná.

„Povedzte, Karol, zmenila vás choroba?“

„Veľmi.“

„Vo všetkom?“

„Vo všetkom, čo vás len napadne.“

„No, spýtam sa zrejme veľkú intímnosť, ale... Boli ste odvtedy zamilovaný?“

„Ak myslíte lásku k žene, nie.“

„Prečo?“

„Sústredil som sa na iné veci. Navyše, po náročnej liečbe som vyzeral veľmi úboho. Musel som sa pozbierať, aby som si mohol trúfnuť. Nejako som sa k tomu nedostal, hoci som sa časom pozbieral.“

Eliška dumala, ako z neho vytiahnuť niečo osobnejšie. „Nevadia vám moje otázky?“

„Nie.“

„A predtým? Predtým ste boli zamilovaný?“

„Miloval som svoju manželku a ťažko som niesol, že ma opustila. Boli sme však úplne iné krvné skupiny.“

„Prečo vás opustila? Boli ste jej neverný?“

„Ak milujem, nedokážem byť neverný. Bol som iba obyčajný človek, ktorý ju časom zunoval. Také veci sa stávajú. Ľudia si začnú ísť hore krkom.“

„Vy by ste ju neboli nechali?“

„Nemal som dôvod. Ľúbil som ju. Veľmi som ju ľúbil.“

„A po manželke ste boli zamilovaný?“

„Takmer áno, ale... No nevyšlo to. Dvakrát takmer áno, ale...“

Podľa toho, čo vravel – ak vravel pravdu, sukničkár nebol. Uvedomovala si, že ju môže aj klamať, no očividne vravel pravdu. Cítila, že musí o sebe povedať niečo sama od seba.

„Ja som ešte vážnu známosť teda nemala. A neviem, či niekedy mať budem.“

„Prečo by nie? Zo srdca vám ju prajem.“

„Máte aj nejakého kandidáta?“

Milo sa pousmial a bokom na ňu pozrel. Aj to bola odpoveď.

Tých nepreklenuteľných dvadsaťpäť rokov, aby jej mohol povedať, že by ju chcel mať rád. Pretože práve tak, ako ona si o ňom spočiatku myslela niečo, čo nebola pravda a teraz menila názor, tak sa aj on akosi hanbil za to, že pri pohľade na ňu ju chcel iba pretiahnuť a nič viacej.

- Zrejme to tak má byť, lebo aj tak nám nie je súdené prežiť nejaký vzťah. Mne teda určite nie, jej azda áno.

„Začína mi byť nejako zima.“

„Tak navrhujem, aby sme šli dnu a ak máte záujem, môžeme ešte večer zakotviť v knižnici.“

„Dobrý nápad. Tak po večere.“

„Nechcete povečerať u mňa na izbe?“

„A to sa smie?“

„Bežne sa môžeme navštevovať. Som na izbe sám. Mám taký pocit, že robia na mne nejaký experiment. Že čo to robí s onkologickým pacientom, ak má takú vymoženosť, ako je súkromie.“

„Jéj, to by sa mi hodilo, byť na izbe sama.“

„Mám nejaké maškrtky od otca. Spravíte mi radosť.“

„No dobre, ale musíte si po mňa do jedálne prísť. Viete čo? Najedzme sa tam, ak sa to teda bude dať jesť a potom... Miesto knižnice môžeme ísť k vám.“

„Súhlasím. Už teraz sa teším.“

- Nič neplánuj, Karol, hlavne nič neplánuj, čo sa budúcnosti týka. Nemá to zmysel, plánovať. Ale nezabudni na detaily, to je niečo iné. Tie musím aspoň pre dnešok naplánovať. Chcelo by to nejaké kvety, chcelo by to...

Veď je v nemocnici, v malej izbičke, ktorá dakedy slúžila na pletky medzi nemocničným personálom. Ako by tú izbu asi zariadil?! S izbou teda veľa toho nenarobí, ale so sebou niečo spraviť môže. Rozhodol sa, že ju nebude čakať v pyžame a župane, ale že vyberie nejaké rifle a flanelovú košeľu. Hoci sa holil včera, oholí sa znova, celý sa vymydlí a umyje si vlasy. Čas uteká, takže je najvyšší čas niečo so sebou spraviť.

Do jedálne na večeru si vykračoval akoby šiel na rande do parku; naozaj si dal rifle, tenisky a košeľu, na to si dal ale svoj nóbl župan. Prisadol si k Eliške, ktorá sa tiež dala troška „dokopy,“ ale nemusela so sebou robiť také veci, ako Karol. Prekvapil ju svojím vzhľadom. Musela uznať, že na svoj vek a diagnózu je Karol skutočne fešák.

„Vyzeráte, ako keby ste sa chystali niekam do baru.“

„Mám mať návštevu, viete? Chcem troška vyzerať.“

 - Aha, takže asi mu ozaj ide len o to, dostať ma k sebe a potom...

Ak by bol mladší, asi by to napokon dopustila, pretože ktovie, možno to už nikdy nezažije. Ešte jej je relatívne dobre, ale časom sa môže vďaka chorobe všetko zmeniť. Nechcela by zomrieť s vedomím, že nemala chlapa. Na nejakú skutočnú lásku nezostáva čas. Ale o dvadsaťpäť rokov starší chlap – to nie. Ako spoločník je milý a pozorný, ako milenec je vylúčený. Aj keď teraz nevyzerá vôbec na svoj vek.

Pojedli čo sa dalo a potom kráčali ku Karolovi. Sadla si oproti nemu do kresla, z termosky jej nalial čaj a zo skrinky vybral krásne hrušky, jablká a sušené slivky. Otec ho úrodou bohato zásobil.

„Toto sú tie sľúbené maškrty.“

Potešila sa. „Čakala som nejaké čokolády a bonbóny, ale som rada, že je to ovocie, teda niečo zdravé. Vďaka.“

Karol si sadol na roh postele a chcel nejako začať konverzáciu.

„Som rád, že ste prišli. Celý týždeň je krajší, je iný ako tie predošlé, lebo každý deň som vás videl.“ Ticho jedla veľkú hrušku a usmievala sa. Zasnene na ňu pozeral, ale dostal pocit, že to tým pohľadom prehnal a sklonil hlavu.

Kým jedla, nevravela nič. Sladká šťava jej stekala dolu bradou, no nechcela vyzerať ako prasiatko, tak sa hneď vreckovou utierala. Karol ani nedýchal; znova prišiel dôkaz, že je chlap so všetkým, čo k tomu patrí. Ale spraviť dneska večer nejakú kravinu rozhodne nechcel. Celú situáciu zachránila Eliška, keď sa začala vypytovať na jeho sad; koľko a akých stromov má, ako sa o ne treba starať, čo sa kedy oberá, aké má odrody, ako to spracúva. Tak jej rozprával.

„Starať sa o stromy ma naučil otec. Odmalička som sa popri ňom motal. Mrzí ma, že túto jeseň bol na všetko sám. On mal fúru práce v sade a ja pre zmenu so sebou.“

Následne sa Eliška rozrozprávala o sebe; jej choroba je v počiatku a mohla byť pokojne doma, keby jej otec nevybavil liečbu tu v nemocnici, pretože chcel pre ňu neustály zdravotný dohľad, aby bola čo najskôr zdravá. Je ekonómom v jednom väčšom podniku a má známosti, tak tu musí trčať. Nemocničné prostredie jej naháňa akurát strach.

„No a vaša mama s tým súhlasila?“

„Tá mu odsúhlasí všetko. Ja viem, že to otec myslí dobre, aj mama. Nemám chuť sa s nimi hádať. Dúfam, že to tu dlho nepotrvá a zdravá sa vrátim.“

„Ja vám v liečbe rád pomôžem vitamínovou kúrou.“

„Je to od vás milé.“ Začala jesť jablko.

„Karol, ak sa vyliečite, chcete sa znova oženiť a mať deti?“

Ak jej povie pravdu, nič nepokazí. „Ja nemôžem mať deti.“

„Ako odjakživa nemôžete mať deti?“

„Manželka ich nechcela, keď som deti ešte mať mohol. Po liečbe už nie. Rád by som, ak by som mal správnu partnerku. Ale bohužiaľ, ak by som ju aj našiel...“

„V čom je problém?“

„Moje spermie sú také spomalené, že na ceste k vajíčku v polceste dokonajú.“

Eliška sa zasmiala, no prišlo jej to ľúto. „Prepáčte, ja len že keď ste to tak vtipne podali.“

„To nič. Ja tiež neviem, či sa mám tomu smiať, či plakať.“

„Je mi to ľúto. Ale inak môžete?“

„Áno.“

„Aspoňže tak.“

- Ako rád by som ťa mal, Eliška. Ako rád by som ťa pomiloval...

Pozrel na ňu a ona videla v jeho očiach a tvári všetku jeho túžbu, videla tam jeho myšlienky napísané veľkým tlačeným písmom; vôbec sa nevydesila, ba čudovala sa, že k nej nejde, že nevstane a neotočí kľúčikom vo dverách, pretože podľa toho, čo si o ňom myslela, už to mali mať za sebou. S bolestným trpkým výrazom odvrátil od nej hlavu. Bola taká milá, krásna, nedala sa neľúbiť, jednoducho to nešlo.

„Mala by som už asi ísť, je dosť hodín.“ Dvihla sa z kresla. „Ďakujem za pozvanie a ovocie. Vezmem si ešte jabĺčko so sebou, sú výborné.“

Karol pomaly vstal a tromi krokmi stál proti nej. Nežne jej chytil ruku a pritisol na ňu svoje pery, pozerajúc jej smutne do očí. Bol stelesnením zúfalej nenaplnenej túžby. Vedel, že o nej vie.

„Ďakujem za návštevu. Donesiem vám debničku ovocia, iba pre vás. Uvidíme sa v nedeľu.“

„Hej, v nedeľu. Zajtra ma príde pozrieť rodina.“ Ruku jej medzitým nepustil a ešte raz jej ju bozkal. Pôsobilo to staromódne, ale jej sa to páčilo.

Keď odišla, zamkol sa, ľahol si cez posteľ so stiahnutými nohavicami. Znova to bolelo ako minule; bolelo to a jemu tiekli slzy, najprv od bolesti a potom sa to zvrtlo na zúfalstvo, strach a smútok. Plakal, lebo teraz ju už miloval a vedel, že márne. Stony bolesti prekrýval jej menom.

- Eliška... Eliška... Pozajtra ti poviem, že ťa... že ťa mám rád - šepkal. Zhasol, zaboril hlavu do vankúša a znova nariekal; nielenže nemohol mať deti, ale nemohol mať ani tú, ktorú miloval, keby ona sama chcela.

Eliška sa vrátila na izbu, kde ležali ešte dve rovesníčky, v povznesenej nálade, hoci presne nevedela identifikovať prečo. Avšak uznala, že výborným sladkým ovocím to nebolo. Nehnevala sa na toho dobráckeho „nadržaného chlapa.“ Neublížil jej, lebo keby chcel zneužiť či využiť situáciu, istotne by to spravil – toto si opakovala dookola ako mantru. A on jej miesto toho pobozkal ruku. Isteže sa už bozkávala, ale ani jeden nebol v takom stave, ako bol dneska Karol. Bola by sa chichotala, no musela ísť do postele.

Dlho nemohla zaspať; stále ho mala pred očami, s tým jeho horúcim pohľadom, ale odovzdaným a nečinným. Bolo jej ho veľmi ľúto, lebo vedela, že mu pomotala hlavu, a že on bol natoľko dobrákom, že jej nič nespraví. Musela uznať, že aj pobyt v nemocnici môže byť výnimočne vzrušujúci, ak sú tu akční ľudia. Chcela by ho nabudúce troška provokovať, no nevedela, čo si môže dovoliť, aby si aj on nič viacej nedovolil. No nechcela si z neho robiť dobrý deň, ani mu vedome ubližovať. Skrátka, momentálne nevedela, čo si o tom všetkom myslieť. Bude mať celú sobotu na to, aby si to premyslela.

Karol od únavy zaspal v rifliach a košeli. Oči mal od plaču opuchnuté a červené. O ôsmej prišiel pre neho otec, primár dokonca schválil jeho noc doma. Po tej bolestivej masturbácii sa však nemohol tešiť tak, ako pred ňou. Otec okamžite zbadal, že synovi niečo je.

Než prišli domov, Karol sa vedľa otca neubránil slzám. Pozeral bokom z okna, aby otec nevidel jeho stekajúce slzy. Karol starší si aj tak všimol že plače, ale v aute mu dal pokoj. Keď zostali stáť pred domom, otec vyšiel a Karol si začal utierať oči. Keby nebolo Elišky, asi by si na také veci ako je masturbovanie ani nezmyslel, tak ako pred x rokmi. Rakovina prináša úplne iné myšlienky. Ale akosi sa stalo, že taká chutná žena sa pri ňom vyskytla a jeho telo si také veci pýta. Vždy sa so sebou rád pohral, bolo to pre neho úplne prirodzené ako dýchanie či pitie vody. Desil sa toho, že teraz si nemôže dopriať ani túto radosť preto, lebo hrozne bolí. Predstavte si, že máte radi sladké, dáte si zákusok a miesto pôžitku vás chuťové poháriky začnú neznesiteľne bolieť. Musí sa pozhovárať s lekárom, musí, čo najskôr.

No i tak sa potešil, keď zbadal na kuchynskom stole pripravené raňajky. Bol hladný, v nemocnici si dal iba čaj. Otec si dal tú námahu, že spravil bábovku, nachystal domáci džem a spravil dokonca čerstvý jablkovo hruškový kompót, ktorý jeho syn tak zbožňoval. Navyše tam bolo teplučko, útulne, inak povedané Karol cítil, že prišiel domov.

„Tati, ty si úžasný.“

Keď si sadli k stolu, otec sa ho v tichosti spýtal: „Chceš mi povedať čo ťa trápi teraz, alebo až po jedle?“

Karolovi vytryskli slzy. Je to delikátna intímna záležitosť, ale azda... Možno by mu to mohol povedať.

„Hrozne ma bolí... bolí ma, keď...“ S rukou a dlaňou ukázal typické gesto. „Keď finišujem.“

„Vravel si o tom lekárovi?“

„Všimol som si to len predvčerom. Než som sa začal liečiť, nemal som žiadne bolesti. Ale predvčerom som sa po dlhšom čase so sebou hral a myslel som, že od bolesti zošaliem. Včera som to robil znova a zasa tá hrozná bolesť.“

„Poraď sa s lekárom.“

„Chcel by som to prebrať najprv s Martinom.“

„Môžem ho k tebe priviesť. Sám sa na teba pýtal, keď som u neho bol.“

„To by si pre mňa urobil?“

„Pre teba všetko. Neboj sa, to sa vyrieši.“

Začali jesť.

„Hmm, je výborná s tým šípkovým džemom. To si kedy stihol? S tým je prplačka.“

„Robil som aj šípkové víno.“

„Si chlap s ženskou v jednom ľudskom tele.“ Karol sa s chuťou pustil do otcových maškŕt.

„A čo tvoja Eliška?“

Karol sa pousmial. „Včera bola miesto teba u mňa. Boli sme spolu na vychádzke a potom sme si dali stretnutie u mňa na izbe.“

„Tak stretnutie?“

Karolova tvár sa rozžiarila ako letné slniečko. Otec sa usmial.

- Teraz dobre chápem, že po takej spoločnosti si sa so sebou musel pohrať.

„Tati, to ti je tak krásne stvorenie... Ju mi bol asi čert dlžný.“

„Skôr anjel, nie? Máš tam nejaký rozptyl.“

„Nie otec, čert. Som smrteľne chorý a ona je o dvadsaťpäť rokov mladšia. Je to radosť byť s ňou, ale inak, inak je to čisté trápenie.“

„Vyliečiš sa, o tom nepochybujem.“

„O tom nepochybuje len ten, kto sa nelieči. Nebýva mi dobre, ale cítim sa lepšie.“

„Možno by som tak nemal rozprávať, tiež nechcem byť sprostý... ale dal by si si ju, však?“

„Dal, samozrejme. Čudoval by som sa chlapovi, ktorý by si ju nechcel dať.“

„Tak veľa šťastia. Nech sa ti to podarí.“

„Tati, ty si nepočul, čo som ti vravel?“

„Práveže počul. Práve preto ti prajem, aby sa ti to podarilo tak, ako sa patrí.“

„Mohla by mi byť dcérou.“

„Tak načo si ju k sebe vláčiš?“

Karol si odpil a hľadal v sebe úprimnú odpoveď na otcovu otázku. „Lebo ju mám rád.“

„Ako rád? Si s ňou týždeň. Ani nie.“

„Na základe toho, čo o nej viem a čo som s ňou zažil, ju mám istým spôsobom rád. Nevláčim si ju ku mne. Liečim sa v nemocnici a raz bola so mnou na mojej izbe. Je mi s ňou krásne, je milá, nie je protivná a namyslená. Vykáme si. Obaja sme onkologickí pacienti.“

„Nemyslel som to zle. Iba ti želám, aby ti dala, ak to budete obaja chcieť.“

„Som presvedčený, že ona má iné preferencie a najmä starosti, čo sa týka jej zdravia, než aby mi dala. Ja si nič nevynucujem.“

„Vôbec som to nemyslel zle, Karči. Chcem ti iba dopriať.“

Hoci bolo vonku dosť chladno, obaja sa dobre obliekli a vošli do sadu, kde hrabali lístie. Karol mal zakázané namáhať sa, ale povedal si, že po toľkom polihovaní mu nezaškodí trocha pohybu. Po dvoch hodinách bol taký unavený, že si odišiel dnu ľahnúť. Otec po chvíli za ním prišiel.

„Povedz, synček, chceš byť sám, alebo chceš, aby som bol pri tebe?“

„Buď pri mne, rozprávajme sa, ale... nepozeraj sa na mňa.“

„Karči, ty predsa nemôžeš za to, ako ti je. Budem tu pri tebe.“

Karol na polhodinku zaspal a keď sa prebral, otec pri ňom stále bol. Bolo krátko po obede.

„Ako ti je?“

„Zdá sa mi, že lepšie.“

„Zvládneš obed?“

Karola neskutočne trápilo, že jeho sedemdesiatročný otec má s ním toľko starostí; všetko malo byť naopak, to on sa mal točiť okolo svojho otca, to on mu mal všetko chystať, to on mal všetko v sade porobiť.

„Ak by si chcel, poď so mnou ešte do záhrady, ale nerob už nič, iba mi rob spoločnosť.“

„Pripadám si ako mrzák, ak to chceš počuť. Radšej tam nebudem, aby som nevidel ako ty robíš. Nie, nebudeš sa tam o mňa potkýnať.“

Karol sa neľutoval, hneval sa na seba.

„Prosím, nekaz nám spoločný víkend. Som tak rád, že ťa pustili domov.“

„Odpusť mi, že som taký protivný. Skutočne sa na seba hnevám, na svoju nemožnosť.“

Zvyšok soboty bol však pre oboch pekný; Karol nakoniec ešte šiel s otcom von, potom sa prešli spolu po okolí a napokon spoločne robili večeru.

„Nechce sa mi zajtra vrátiť, tati. Vôbec.“

„Máš tam Elišku.“

„Som starý chren, sama mi povedala, že jej otec je približne rovnako starý. A ozaj, chcel by som jej dať nejaké ovocie.“

„Tak to môžeš, vezmi aj doktorovi a sestričkám. Sám to nepojem.“

Večer sedeli pri príjemnom ohni a spomínali rôzne príhody, ako vraveli, ešte z "predpotopnej doby." Napokon sa pobrali spať.

V nedeľu ráno sa Karol vrátil do nemocnice, s krásnymi hruškami a jabĺčkami pre Elišku. Dobrák Karol starší mu dal dokonca pohár džemu lesného ovocia a s tajomným úsmevom mu pošepol: „Ak ju na toto nezbalíš, je to beznádejný prípad.“

Eliška sa na Karola úprimne tešila; samozrejme, že ho vôbec rodine nespomenula, ešte to tak, Karol bude jej tajomstvom. Iba tajomstvom a ničím iným. Na tom pevne trvala.

Keď ju Karol v jedálni zbadal, vybavil si piatkový večer u neho v izbe.

- Nemá päť rokov, musela vedieť, musela chápať, ako som na tom bol... -

„Zdravím vás, Eliška. Chýbali ste mi. Priniesol som vám to ovocie. Je u mňa.“

„Dobrý deň. Prídem si poň.“

„Prídete ku mne?“

„Ak smiem, veľmi rada.“

„Pravdaže smiete. Otec ma napakoval ako na mesiac. Mám pre vás aj jednu domácu špecialitu.“

„A kedy smiem k vám prísť?“

„Cez návštevné hodiny.“

„Prídem presne.“

Usmiata odbehla. Vychádzka sa teda dneska nekoná. Karol sa šiel náležite pripraviť.

Eliška toho veľa v sobotu nevyhútala a tak si povedala, že uvidí, ako sa Karol bude správať. O tretej bola pri jeho dverách a opatrne zaklopala. Otvoril usmiaty, znova v rifliach a košeli.

„Nemôžem sa vás dočkať.“

Otočila sa za sebou, či ju nikto nevidí a vhupla k nemu. Razom sedela znova v kresle a na stole ju čakalo sľúbené ovocie.

„To v tom poháriku je tiež pre vás.“

„Hej? Čo to je?“

„Lesné ovocie, sú tam aj šípky, to robil otec. Žiaľ, tento rok bezo mňa.“

Usmiala sa na neho. „Nebojte sa, bude mi chutiť ako od vás. To som ešte nikdy nejedla.“

„To nesmiete potom len tak jesť, to si musíte vychutnať.“

„Dajme si ho spolu.“

„Kdeže! To musíte zjesť sama! To je vaše.“

„Máte tu lyžičku? Ja som hrozne zvedavá, ako to chutí. Asi inak, ako čaj, že? Nie je to chlpaté, pichľavé?“

„Nie, otec si dáva záležať.“

Karol jej podal lyžičku a ona otvorila malý pohárik. „Hm, je to výborné. Mňam.“ Zbaštila ho celý. „Tak a je po ňom.“

Obaja zostali ticho a iba sa na seba usmievali. Eliška vstala. „Aký máte výhľad? Hm, na cestu, aspoň niečo. Ja mám do dvora.“ Razom stál Karol za ňou, keď sa otočila, zľakla sa. Nemal však žiadny zlý úmysel, hocikto mohol vojsť do izby.

„Eliška, včera mi prišlo zle. Viete, čo mi okrem otca pomohlo?“

Zhypnotizovane mu pozerala do očí a hľadala v nich to, čo tam mal v piatok. Bolo to tam, ale bola tam teraz aj odvaha s odhodlaním a takmer žiadny smútok. Na odpoveď mu záporne pokývala hlavou.

„Myslel som na vás. Ako som sa tak na vás pozeral, dostal som veľkú chuť na šípkovo ovocný džem. A ja som si žiadny nepriniesol. Mám naň hroznú chuť.“

„Povedali ste mi, že je iba pre mňa, ponúkala som vám. Zjedla som ho.“

Karol sa rozhodol pošpásovať si s ňou. Ako videl, mala záujem. Naklonil hlavu a pozrel jej na ústa. Jednoducho, musí to spraviť práve tak, ako sa musí napiť zakaždým, keď je smädný. Riskne to, hoci je tu tých dvadsaťpäť rokov.

„Ja verím, že niečo ste pre mňa nechali, však?“ Priblížil sa k jej tvári.

Úkosom pozrela na prázdny pohár na stole. „Nenechala.

„Ale nechala.“

„Nie, je prázdny, pozrite.“

„Ste tu a ja mám oči len a len pre vás. Eliška. Však mi dáš ochutnať troška šípkového džemu?“

Konečne pochopila, na čo myslí. Šepkala mu do tváre.

„Tak ochutnaj. Pamätaj, takýto džem si musíš vychutnať.“

Bola o nejaký centimeter nižšia ako on, tak mu stačilo iba mierne skloniť hlavu. Neodvážil sa ju objať, hoci chcel. Oči zatvoril, až keď sa perami dotkol tých jej. Ucítil jej dych a ona jeho. Pery sa oddelili. Pár sekúnd, azda dve, a predsa Karola nesmierne potešili. Srdce sa bláznivo rozbúchalo a na tvári mu žiaril veľký úsmev. Uvedomil si, že sa usmieva ako idiot, tak z neho ubral. Jazykom si prešiel po perách, či skutočne ucíti chuť džemu. Necítil nič.

„Skutočne si mi nič nenechala, Eliška.“

„Možno v ústach niečo je.“ Pootvorila ústa, do ktorých ho pozývala. Znova sklonil hlavu; jeho jazyk sa stal skromným pokorným hosťom, ktorý veľmi opatrne vstúpil dverami jej pier do toho sladkého príbytku, kde pohovkou bol Eliškin ružový jazýček a ostatným nábytkom biele lesklé stoličky, Eliškine zúbky. Len ľahko sa dotkol jazýčkovej pohovky, akoby si sadol len na pár sekúnd a hneď zasa vstal, šmykol sa po perách a rovnako pokorne, ale šťastný z tej krátkej návštevy, vyšiel von. Majiteľka toho krásneho príbytku sa tajomne usmievala, páčil sa jej tento odvážny, hoci opatrný bozk.

„Eliška, toto si mi dovolila? Neviem, neviem čo teraz,“ skôr šepkal ako vravel.

„Ani ja neviem.“

Stáli proti sebe.

„Tak aký je ten džem?“

Hýbal jazykom v ústach, olizoval si pery, ale necítil nič. „Neviem, Eliška, ale ty si... sladučká.“

Bola pripravená, že Karol sa na ňu vrhne, hoci sa javí akosi spomalene. Vidieť, že s týmto nerátal.

Avšak Karol sa vôbec na ňu nevrhol, naopak, prekvapený, až ani nedýchal, snažil sa nepokaziť celú situáciu nevhodným krokom; takýto mladý a krásny „materiál“ nemal v rukách nikdy. Teda vlastne mal, ale aj on mal vtedy toľko rokov, čo ona, to bolo iné. Teraz tu viselo vo vzduchu tých dvadsaťpäť rokov. Štyri ženy, ktoré mal, boli tak staré ako on, tak odkiaľ by vedel, čo robiť v tejto situácii? Nevedel ani, čo má za sebou ona, iba mu povedala, že ona ešte vážnu známosť nemala. Čo to môže znamenať? Mohla mať náhodnú, a nie iba jednu.

Karči svete nevedel, čo robiť ďalej.

„Eliška, vydržal by som sa bozkávať s tebou do konca sveta.“

„Iba bozkávať? Nič viacej?“ v týchto dvoch otázkach bolo všetko; jej túžba, zvedavosť a obavy.

Pozrel smerom k posteli a potom na ňu.

- Tak, a teraz ma schmatne, nevydrží to! – pomyslela si.

Z rozvášneného muža, ktorý jej jazykom prekutrávala vnútro jej úst, bol razom pokorný muž. Chcel sa s Eliškou podeliť o svoje myšlienky.

„Ešte včera ma o takomto čase premohla únava, že som si musel takmer bezvládny ľahnúť. Od únavy som zaspal. Niekedy sa bojím, keď mi je tak zle, že jednoducho zomriem. Že sa viacej nezobudím. Čo viacej by som od teba mohol chcieť? Nevieš si predstaviť, čo pre človeka ako ja znamená, že tráviš so mnou čas. Ja, Eliška, môžem len snívať, pre človeka ako ja sú iba sny. Musíš však vedieť, že by som nespravil nič, čo by si nechcela ty sama.“ Čo všetko sa zrkadlilo na jeho tvári! Bolo tam toho toľko! Eliška to všetko videla. Potlačil slzy, o ktorých si myslel, že ich nezbadala. Odstúpil od nej, smutne na ňu pozeral, úsmev mu zmizol a napokon si sadol. Sadla si aj ona kúsok od neho. Obaja uvažovali, ako to nepokaziť, ako tomu druhému neublížiť, ako sa ho nedotknúť, ako ho... nestratiť!

- Nie, nie je taký, ako som si myslela. Krivdila som mu. A toto všetko nie je ani jeho falošná taktika. Prečo si taký... taký... starý. -

Pri týchto myšlienkach zosmutnela rovnako ako on. Bol to zvláštny pohľad, na týchto dvoch onkologických pacientov, ktorých ich spoločný údel v podobe choroby momentálne netrápil. Pozabudli na ňu; obaja riešili, čo si smú a čo nesmú dovoliť voči tomu druhému.

Karol riešil, že sa nesmie zamilovať, že ju smie mať maximálne rád ako dobrú priateľku a bodka. Po tých bozkoch to však bude ťažké. Ešte pred týždňom ju vôbec nepoznal a teraz ju už zrejme ľúbi. Definovať, ako presne ju ľúbi, si netrúfal.

Elišku trápila aj vlhkosť, ktorú jej tým bozkom Karol spôsobil. Cítila tam dolu hotovú kaluž. Bilo sa to s jeho dôstojnou pokorou, každým slovom získaval u nej na vážnosti. Podchvíľou na neho uprela zrak a bola si vedomá toho, že ak by sa na ňu vrhol, nebránila by sa. Nie, už by jej vôbec nevadilo, keby ju tento „tatko-dobrák“ schmatol a pretiahol. Ale to on nespraví, povedal jej, že bude len jeho snom, že jej neublíži. Koľkí by to na jeho mieste ešte takto povedali, takto spravili? Je vidieť, že ju nemá len za nejakú korisť, že z jeho strany je v tom niečo viacej. Práve preto by to mohla využiť a nechať sa pomilovať od muža ako je on. Ale kde preboha? Tu v nemocnici? Na jeho posteli, na ktorú sa v horších dňoch doplazí? V piatok v jeho očiach videla oveľa viacej ako dneska, až sama radšej odišla. Desil ju aj vábil a nechtiac ju vyplašil a pritom túžila po tom jednom... Nerozumela si, vedela však, že keby nebolo tých odporných xyz rokov, čo ich delia, neuvažovala by tak, ako uvažuje!

Ani jeden nič nevravel, prešli celé minúty zadumaného ticha.

„Mám ísť preč, Karol?“

Rýchle na ňu pozrel a ešte rýchlejšie povedal nie. „Som nešťastný Eliška, ale nie preto, že ty si tu. Som nešťastný z mojej diagnózy, že tu trčím a otec sa morduje s toľkou prácou. Som nešťastný, že nemôžem robiť to, čo by som chcel. Som nešťastný, že mladý človek ako ty tu trčí tiež. A ty Eliška, budeš mojím ďalším trápením, že ťa nikdy nebudem mať. Nie, nemyslím tých pár minút na lôžku, myslím na iné veci, na spoločne trávený život, na to všetko v dobrom i zlom, na to, čo dvoch robí jedným spoločným žitím života. Eliška, som nešťastný, že nikdy nebudeš moja, hoci ťa poznám sotva týždeň. Si moja bolesť a moje trápenie, a zároveň si moja radosť a potešenie. Si mojím liekom, odvádzaš moje myšlienky od čierneho hrobu, kam zrejme spejem.“

Uprela na neho zrak a pootvorila ústa. Nahlas vyslovil jej myšlienky. Ona myslí presne na to isté, iba s jedným rozdielom. Nechcela byť lacnou kurvičkou a roztiahnuť tu pred ním nohy, hoci by si ju dal. Hej, občas vidí v jeho očiach ten lesk, aj keď sú smutné. Hoci ju zrejme skutočne nebude mať na spoločne trávený život, môže ju mať na tom lôžku. Teraz alebo nikdy. Načiahla ruku k tej jeho a jemne sa ho dotkla za zápästie. Potom to však na ňu prišlo.

Eliška vstala, podišla k dverám, otočila kľúčikom, prišla k posteli a ľahla si na ňu. Ona bude dirigentom tejto symfónie, ona bude kočišom v tejto jazde, ona bude šéfom v tomto odvážnom podniku. Cítila v sebe nejakú neznámu energiu, s ktorou sa doteraz nestretla.

Karol sa prekvapil a nechápavo na ňu pozeral. Dala si vankúšik pod hlavu a ukazovákom ho volala k sebe, kým druhou ukazovala, aby si k nej sadol. Spravil ako si želala. Chytila ho za zápästie a odhodlane na neho pozerala. Nebol to veru vôbec pohľad neskúsenej ženy.

„Bozkávajme sa ešte, bolo to také krásne. Karol.“ Prstami mu prechádzala po prekvapenej tvári, až mal v očiach znova to, čo v piatok, keď od neho odchádzala.

- Prečo to vôbec chceš? So starým, chorým mrzákom, Eliška... -

Ľahol si k nej a nežne ju objal, tvár jej zasypával drobnými božtekmi. Bolo to úžasné, držať to sladké mačiatko a pusinkovať ho. Keby si len smel trošku stiahnuť nohavice, ten dolu mal tak málo priestoru.

„Eliška,“ šepkal, pozerajúc jej zblízka do očí. „Nedopusť niečo, čo by si mohla čoskoro ľutovať. Nedovoľ mi to, na to ťa mám príliš rád. Nechaj si to pre druhého. Budem životu vďačný za tých pár bozkov...“ Krásna, úprimne polohlasom povedaná prosba. V tých smutných, ale roztúžených očiach mal toľko nežnosti. Chcela im obom dodať troška odvahy.

„Karol, nič také predsa dneska nemusíme robiť. Iba sa spolu hrajme a tešme jeden druhého. Ukážem ti, čo si ešte nikdy nevidel.“ Mala pravdu, to čo ukázala, Karol ešte nikdy nevidel, teda nie na jej tele. Vyhrnula si svoju košieľku a s potmehúdskym úsmevom čakala, ako Karol zareaguje. Poddal sa. Očami si užíval to, čo videl, jemne po tom všetkom prechádzal prstami, napokon ústami a jazykom. Eliška cítila, že je Karol na nevydržanie. To jeho premáhanie ju bolelo. Dostala razom nápad.

„Vieš čo? Hrajme sa každý so sebou. Hehe, však to obaja veľmi dobre poznáme, či?! Pozerajme sa pritom jeden na druhého.“ Milo ho prekvapila, ale on ju ešte viacej.

„Nie, ja sa pohrám s tebou, ale nie so sebou.“

Chcela okamžite namietať, no jemne jej položil na ústa prsty jednej ruky. Vyzeral sebavedome a odhodlane a v očiach mal všetko možné. „Psst!“ Druhou jej pomaličky vchádzal tam, kde chcela dať vlastnú ruku. Najprv ho pošteklili jemné chĺpky, potom zašiel ďalej. To sladké mokré teplo ho povzbudilo. Vytiahol ruku, odtiahol od seba prsty a pozeral na tenkú pavučinku, potom si k prstom privoňal a ruku vrátil naspäť.

„Kde máš ukrytý svoj hrášok, Eliška?“ pýtal sa, hoci ho už cítil na svojich prstoch. Eliška  ho jemne hryzkala do prsta,  potom jeho prst vymenila za svoju spodnú peru. Pozerala mu do tváre a vychutnávala si keď videla, ako si to všetko vychutnáva on. Čo sa to robí tam dolu?

Tam dolu bolo veľké pole pôsobnosti pre Karolovu ruku; sladký hrášok, dve dieročky, jemná hrádzka medzi nimi, jemné chĺpky, po ktorých sa mu jeho prsty kĺzali...Všetkým im dneska dozrel čas pre mužskú ruku, s Eliškinými prstíkmi sa poznali veľmi dobre.

Eliška mu pomáhala k svojmu vrcholu tým, že mu dávala na zápästí znamenia, čo má robiť. Dýchal jej do tváre svoj horúci dych. Toto ešte nikdy nezažila, nikdy sa jej žiadny muž nedotýkal toho miesta. Fascinovalo ju to, poháňalo vpred, myšlienka, že sa môže urobiť pri Karolovi bola sama osebe vrcholom.

Pozeral na ňu úplne pobláznený, vychutnával si to divadielko a jeho samotného šlo roztrhať. Pásol si zrak na jej rozžiarenej tvári s otvorenými ústami a zatvorenými očami, ktoré napokon pri vrchole otvorila a zabodla do neho. Vzrušovalo ho keď videl, ako si to Eliška vychutnáva. Chvela sa, sladká triaška jej prechádzala celým telom. Skutočne, prvýkrát v živote pozerala do tváre nejakému mužovi, mužovi, ktorý jej to sám spôsoboval, ktorý to všetko začal, aj ukončil. To, že mala pri sebe muža a mohla sa na neho dívať, to pridalo jej orgazmu vysokú hodnotu a bolo to niečo úplne iné ako doteraz poznala v samote svojej izbičky. Predbehlo to jej predstavy. Karol nebol hocikto, bol to muž, ktorého milovala viacej, ako si bola vedomá, ako doteraz priznala jemu aj sebe. Práve preto necítila hanbu a úplne sa mu oddala ako milujúca žena.

Sám bol na tom už tak, že by mu stačilo, aby sa ho tam len dotkla a bolo by to tu.

„A teraz ty,“ povedala, keď sa trocha vydýchala. Chcela mu ho vidieť, túžila chytiť sa ho tam dolu a vidieť ako Karol vrcholí. Chcela to konečne na vlastné oči vidieť, nasnívala sa o tom už dosť. Nechcela však svojou iniciatívou nič pokaziť. Túžila revanšovať sa mu, chcela ho vidieť mimo zmyslov a zasypať ho pritom bozkami na tvár. Snáď by ho chytila do ruky, tak by chcela...

Vstal, prepol svetlo na malú lampičku a potom sa pri nej schúlil do klbka, aby nič nevidela, no zazrela mu ho a zatúžila pohrať sa s ním. Nemohlo to ani trvať dlho, prišlo to; rozstonal sa bolesťou čo ju nielen prekvapilo, ale doslova vydesilo, prudko sa posadila. Nemali to byť slastné stony? Počula jeho bolesť a ťažký dych. Bolelo to ako čert, pevne zatínal zuby. Potom otvoril ústa a bolestne chytal dych.

„Karol, Karol, čo ti je? Preboha.“

Plakal bolesťou a pozeral na ňu, zahanbený za svoj výkon, za ktorý vôbec nemohol. Zavrel oči, no slzy si aj tak razili cestu von. „Zabudni, Eliška, zabudni, že vôbec som. Nepozeraj na mňa. Nech sa prepadnem pod čiernu zem. Nepozeraj, prosím.“ Skrútil sa ešte viacej a plakal. Nie síce hlasite, ale z očí mu padali slzy smútku, nešťastia a vzdoru.

Ten nešťastný, zlomený muž ju má rád a ona má ísť preč a zabudnúť na neho? Veď to sa vôbec nedá.

„Odpusť mi, prosím, ja som netušila, že...“

Chytil jej ruku svojou čistou rukou. „Nikdy nezabudnem, čo si pri mne zažila, čo som smel vidieť a čo som ti mohol spôsobiť. Vážim si toho, lebo... ťa mám rád. Vieš, neviem, či ťa milujem, neviem, či mohla vzniknúť láska za tak krátky čas, azda áno, azda nie. Možno by som klamal, ak by som ti povedal, že ťa milujem, hoci to tak cítim, ale nechcem ti klamať. Ale nestrácaj so mnou viacej čas, Eliška. Som stratený, odsúdený...“

„Vyháňaš ma preč?“ spýtala sa opatrne, lebo si nevedela predstaviť, že by ju vyhnal po tom všetkom, čo ich tak silne zblížilo. Nehrala s ním karty, ani s ním  nepila kávu, robili predsa niečo oveľa viac, niečo, čo nikdy nemala v pláne znížiť na úroveň menovaných aktivít, čo nikdy nechcela robiť len tak, lebo mala chuť a príležitosť.

„Nie, preboha. Nevyháňam, Eliška. Iba neviem, čo by si robila s takým nemožným tvorom, ako som ja. Naozaj neviem.“ Cítil sa pokorený,  telo ho zasa sklamalo a on mu tak veril.

„Čo by som robila s takým tvorom, ako si ty? No, bola pri ňom. V tom dobrom, aj zlom. Nie si nemožný. Si... si chorý.“

Vytiahla z vrecka vreckovku a utierala mu prsty druhej ruky. Ako sa mu dotkla svojimi prštekmi jeho ruky, spontánne z neho vyšlo: „Eliška, ale teraz už viem, už som si istý, že ťa milujem.“

Povedal to tak tíško, že nevedel, či to počula. Počula, on však nemohol nijako cítiť, čo to spravilo s jej vnútrom. To svetielko tam vo vnútri sa zmenilo zo svätojánskej mušky na Slnko samotné.

Razom si uvedomil, čo Eliška robí, ako zaujato a s citom mu utiera ruku. „Ďakujem ti, ale nešpiň si ruky.“ Posadil sa a zapravil si nohavice. Podala mu balíček vreckoviek a sadla si ticho vedľa neho.

„Prosím, odpusť mi. Naozaj som nevedela...“ Cítila rozhorčenie z toho, do akej situácie ho dostala a skutočne ju to mrzelo. Pozerajúc na to ľudské stelesnenie nešťastia, zabudla aj na to, že prvýkrát v živote jej orgazmus spôsobil nejaký muž.

„Ty predsa za nič nemôžeš. Pár dní dozadu som o tom nevedel ani ja. Než som začal s liečbou, nemal som taký problém. Asi to súvisí s nejakými liekmi, alebo neviem čím. Všeličo do mňa pchajú. Vlastne sa čudujem, že mi ešte stojí.“

Eliška nevedela, čo povedať.

„Tak vidíš, vykašli sa na nemožného dedka. Zrejme som si svoje v živote už odsúložil. Už len dožijem.“

„Prečo takto vravíš? Vieš, koľko si mi nalial nádeje, keď si mi na prvej vychádzke povedal, že si sa vyliečil? Potrebovala som niekoho ako ty stretnúť.“

„Aj ja som rád, že som ťa tu spoznal.“

„Priala by som si byť s tebou celý večer a celú noc. Len tak.“

„Eliška, snáď si nepraješ, aby som bol ja tvojím trápením.“

„Karol, ty nechceš, aby som ťa mala rada?“

„Kto si nepraje byť milovaný, nech ani nežije. Chcem, samozrejme že chcem. Ale aký to má zmysel?“

„Dobre, dávam ti slovo, že sa vynasnažím nezamilovať sa do teba.“

„Pripomínaj si moje zlyhanie a pôjde to ľahšie.“

„Zlyhanie? Veď ti stál ako máj a spravil si sa. O akom zlyhaní to vravíš? O tom, že ťa to bolí?“

„Otec mi sľúbil, že ma príde pozrieť môj obvodný lekár.“

„Prečo o tom nepovieš primárovi?“

„Aj ten sa to dozvie, ale Martin je rodinný priateľ. A rovnako je priateľ s primárom. Primár však môj priateľ nie je. Neviem si predstaviť že mu poviem: pán primár, bolí ma to keď sa robím. Orgazmus je pre mňa peklom. Ale Martinovi, tomu to môžem povedať práve takto.“

Potom Eliška šla na chvíľku do svojej izby, na večeru šli do jedálne.

„Zajtra zasa nový týždeň. Príde tvoj otec?“

„Dúfam.“

Keď vyšli z jedálne, bozkali sa na líce a zaželali si dobrú noc.

„Zajtra mám rádioterapiu, to bude zasa celý deň o ničom.“

„Drž sa. Bolo mi s tebou krásne.“

„Aj mne s tebou.“

Obaja zaspávali veľmi dlho, mysliac na toho druhého a to, čo spolu prežili. Eliška Karola veľmi ľutovala. Tak ako veľmi sa chcela tešiť z jej prvého sexuálneho zážitku, tak sa nemohla pre Karolovu bolesť. Keby mu tak nejako mohla pomôcť. Predsa len, aký je milý, aký je nežný a ako pokorne a tíško jej povedal, že ju miluje.... chcela mu to veriť a v hĺbke dušičky mu to aj verila. Karol predsa nemôže byť klamárom, on nie. Teraz tam, kúsok od nej, leží v izbe sám, uplakaný, ubolený a úplne nešťastný.

Eliška, Eliška, čo sa to s tebou deje? Alebo, čo sa to s tebou už stalo?

Karol ležala vo svojej protekčnej izbičke a vnútorná strana viečok mu bola premietacím plátnom; znova a znova si premietal Elišku. I keď mal oči zatvorené, slzy si našli cestu von. Vnútorným monológom sa prihováral svojej milovanej: to vieš Eliška, že by som veľmi chcel, aby si ma ľúbila. Ale inde a za iných okolností, aby sme boli obaja zdraví. A ak by sme spoločne prižmúrili oči, aj ty, aj ja, možno by sme vôbec, ale vôbec nevideli tých prekliatych dvadsaťpäť rokov. Dneska sme ich už troška spoločne privreli.

Karolovi bolo nasledujúci deň presne tak, ako predpokladal: mizerne. Nevládal sa s otcom ani porozprávať, dokopy nič nezjedol, preto sa potešil, keď mu otec doniesol čerstvú ovocnú šťavu. Po tej sa s nadšením vrhol.

„Tati, máš pocit, že týmto zabíjame rakovinu? Ja sa cítim, ako keby chceli zabiť mňa.“

„Aj prvýkrát to tak bolo. Pomohlo ti to.“

„Máš pravdu, ale som akoby som ležal celý deň na slnku.“

„Nebudem ťa viacej unavovať, pôjdem.“

„Zostaň prosím, iba pri mne sed, nič viacej. Som veľmi rád, že si pri mne. Nevyzerám nadšene, hoci by som chcel. No nedá sa.“

„Dneska som bol za Martinom. Sľúbil, že v stredu so mnou za tebou príde.“

„Super, ďakujem.“

„A ako sa má tvoja Eliška?“

Karol sa slabo pousmial. „Moja Eliška? Neviem, dneska som ju nevidel. Ani nechcem, aby ma takto videla.“

„Ona neberie rádioterapiu?“

„Nie, vraj to nie je treba. Strčil ju sem otec, ktorý jej chce len to najlepšie. Tak mi to vravela. Vyzerá zdravo, veľmi zdravo voči mne. Je živučká, je milučká.“

Otec si všimol, ako sa jeho syn rozžiaril, hoci mu bolo zle.

„Vidím, že to dievča je tvojou najlepšou medicínou. Kde sa ja hrabem s tými šťavami, že?“

„Dievča? Možno sa tak javí, ale je to mladá ženská, ako sa patrí.“

„Skutočne ťa dvíha na nohy. Musíme vyriešiť ten tvoj problém, aby ste sa liečili spolu.“

„Vari si nemyslíš, preboha, že ju tu budem preťahovať.“

„Ja ti to doprajem. Nechápem tvoje rozhorčenie. Alebo pohoršenie?“

Karol mávol smerom k otcovi rukou a odvrátil od neho tvár.

„Synček drahý, ja nemám päť rokov aby som nevedel, ako to chodí. Život je príliš krátky...“

„Prosím ťa, nepoučuj ma ako sopliaka. Ešte mi povedz, že toto súkromné mini oddelenie si mi s Martinom vybavil ty, aby som si tu vodil baby. Ja som v nemocnici a mám rakovinu. Dobre sa pozri, ako teraz vyzerám. Počujem cinkať kosu o dlažbu chodby. Myslíš, že netúžim po ničom inom, ako niekoho preťahovať?“

„Nepaprč sa, už som ti povedal, že to nemyslím zle. Nie, v tejto izbe nemám prsty. Prisahám. To zariadil Martin, tak to je.“ Načiahol ruku a vošiel synovi prstami do ofiny. „Karči, ja okrem teba nikoho nemám. Nevaďme sa. Asi začínam byť starý a senilný chlap, ktorý by si ešte užil, keby mal s kým. Ty, ako vidím, nie si v tomto po mne.“

„V poriadku. Skutočne nie som v tomto po tebe.“

V tento deň sa Eliška s Karolom nestretla, hoci ho chcel ísť pozrieť. Sestrička jej povedala, že Karol je veľmi unavený a zaspal. Postála chvíľku pri dverách jeho izby, no potom so sklonenou hlavou odpochodovala.

Karol chvíľkami upadol do spánku, potom sa zasa prebral, znova zaspal. Prial si nový deň a najmä to, aby bol schopný chodiť.

Toto skromné prianie nášho Karola sa napokon splnilo a ráno skutočne vstal a pobral sa do jedálne, kde sedela ONA. Priznala sa mu, že ju čaká nejaká drobná operácia.

„Pre istotu sa chcú do mňa pozrieť. Tak keď som už tu, nech niečo so mnou robia.“

„Eliška, poďme sa spolu prejsť. Tuším nikdy som viacej nepotreboval vzduch.“

Výdatne sa poprechádzali a potom spolu strávili celé popoludnie. Hoci mali obaja na to roky, málokto by povedal, že ide o otca a dcéru. Vytvárali spoločne úplne iný dojem. Karolovi sa vrátil na tvár úsmev a Eliška bola rada, že netrčí v tej nudnej smutnej izbe.

Prechádzali sa spolu, držiac sa za ruky, po nemocničnom areáli ako po nejakom námestí plnom vzrušujúcich uličiek a obchodov s preplnenými výkladmi. Zavolal ju k sebe a jediné, čo si k sebe dovolili bolo, že si sadli tesne k sebe a opierali sa o seba. Nerád ju vyháňal.

„Eliška, onedlho príde otec. Nebude dlho. Vrátiš sa potom?“

„Rada by som ho spoznala.“

„Prosím, nechcem, aby ťa tu našiel. Je hrozne domýšľavý a často má donchuanské myšlienky. Nerád by som, aby si si myslela, že som ako on. Lebo v tomto nie som.“

„Ako si želáš.“

Eliška si ľahla a stále pozerala na hodinky. – Už môže byť preč? Ešte je u Karola? – Hodinu nejako pretrpela a potom sa vrátila k svojmu priateľovi.

„Eliška, čo by som si tu bez teba počal? Zbláznil by som sa tu.“

Chcela povedať, že stokrát pozrela na hodinky, ale radšej to prehltla. Zmohla sa iba na: „Aj mne je s tebou fajn.“

Celý večer sa prerozprávali; vlastne to bola taká Karolova životná spoveď. Nijaké ťahanie z chlpatej deky. Avšak to, čo skutočne nechcel povedať, nepovedal. Inak nenápadne dostala z neho aj intímnosti. Eliška cítila, že má pri sebe „chlapa ako sa patrí,“ ktorý už veľa preskákal, chlapa, ktorý nie je ani zákerák, ani podrazák, iba človek s nepriaznivým osudom. Opakovala si v duchu vety, ktoré jej znova povedal. „Bol som pre moju ženu obyčajný tuctový chlap, ktorý ju rokmi zunoval. Láska sa vo všednosti dní niekde vyparila. Bola tu, ale vyprchala. Takto nejako to opísala na súde. Málo akčný pre môjho ducha. Rozviedli nás ein, zwei.“

„Koľko ženských si mal po svojej žene? A koľko pred ňou?“

„Toto chceš počúvať?“ pozrel sa na ňu zvedavejšie, ako pozerala ona na neho.

„Veď ak nechceš, nemusíš mi nič odpovedať.“

„Jednu pred a dve po nej.“

„To si mal všetky rád? Teda ľúbil si ich?“

„Či som bol do nich zamilovaný? Istým spôsobom áno... Do tej prvej určite, to bola veľká láska. Tá rok po maturite odišla preč a ešte sme si chvíľku písali, než si ona našla dakoho a ja za nejaký čas, asi tiež po roku, svoju ženu. Po rozvode som sa zahľadel do jednej na zábave, s ktorou ale veľa zábavy nebolo. Dúfal som, že sa to časom zmení.“

„Nechcela ti dať?“

„Nešlo len o to. Bola taká tutuli mutuli, všetko jej vadilo, všetko sa jej bytostne dotýkalo. Aj to najnežnejšie milovanie bolo pre ňu ako boj s medveďom. To sa skrátka nedalo vydržať. Chvíľku u mňa bývala. Ale bola sympatická, milá, veľmi svojská a byť s ňou dlhšie, iste sa z toho vyvinie viacej. Hm, s niekým treba stráviť viacej času.“

„Tá ďalšia?“

Troška zaváhal, či má o nej hovoriť pred takou dušičkou, ako je Eliška. Aby ju neodplašil. „Juj, doteraz mám z nej nočné mory. Krásna ženská, ktorá by najradšej bola, aby som z nej ani nevychádzal. Nemyslím, že mi bola neverná, ale milovať sa s ňou trikrát denne bolo nad moje sily. Musel som jej ho pchať absolútne všade a popritom si do tých zvyšných otvorov popchala kadejakých umelých pomocníkov zo západného Nemecka. Chcel som prežiť a tak som to vzdal. Než som sa rozhliadol po novej známosti, prišla choroba. Skutočne som miloval tie prvé dve. Pre ne som bol aj prvý chlap.“ Usmial sa na ňu. „Eliška, ty asi rada počúvaš sexuálne zážitky druhých ľudí.“

„Máš pravdu, ale na počúvanie nie je veľa príležitostí. Rada o nich aj čítam v knihe a vždy si na poslednú stránku napíšem číslo strany, kde k niečomu došlo.“

Karol sa tomu schuti zasmial. „Máš veľa napísaných čísiel?“

„No, mám zopár kníh, ktoré sú vďaka tomu moje obľúbené.“

„Pošli si športku podľa nich.“

„Myslím, že 245 či 340 nelosujú.“

„Fíha, to si trpezlivá, ak si sa dočítala k tomu po toľkých stranách! Klobúk dolu.“

„Je pravda, že ma zaujíma, aké máš skúsenosti, to nepopieram.“

„Rozumiem ti. A čo si sa dozvedela?“

„Že bohaté.“

Eliška sa zadívala na svoje tenisky (papuče odmietala nosiť, vraj nie je v domove dôchodcov a nemá sto rokov). „Ja som vlastne ešte chlapa nemala. Asi je to smiešne, byť poctivou po dvadsiatke.“

„Na tom nie je nič smiešne. Je to, je to... chvályhodné a tak trocha i neuveriteľné, ale tebe to bez výhrad verím.“

Pozrela na Karola a v jej očiach bolo to, čo tam mával on. Chcela mu povedať, ako rada by si zopakovala to, čo bolo v nedeľu, ale nemala tú odvahu. Karol predsa nie je povinný robiť také veci. Navyše, jemu to neprospeje, lebo sa dostane do stavu, kedy to bude potrebovať aj on a bude ho to zasa bolieť. Vyrieši si tento problém sama, tak ako doteraz. Škoda, že ona nebude tou pannou číslo tri, večná škoda.

„Čo si tak zosmutnela? Eliška.“

„Uvažujem...“

„Hej? Nad čím?“

„Alebo... závidím.“

„Komu?“

„Budeš sa hnevať, ak ti to poviem?“

„Prečo by som sa hneval? Veď sa ťa sám pýtam, komuže Eliška závidí.“

„Ale, zabudni.“

„Ty si toho zo mňa dneska vytiahla a sama nič nepovieš.“

„No fajn. Závidím tým prvým dvom.“

„Mojej spolužiačke a mojej manželke?“

„Hej, tým.“

„A čo im závidíš?“

„Nie čo, ale koho.“

„Koho?“

„Teba.“

„Eliška, prepánajána, ty by si chcela takého ako som ja?!“ To prekvapenie sa mu nepodarilo skryť, naopak, vôbec to nevyznelo ako rozhorčenie či výčitka.

„Karol, keby si nemal ten problém s tou bolesťou, neurobil by si to?“

- Urobil a ako rád!

Nič nevravel, lebo nevedel, ako jej to všetko vysvetliť, aby sa jej nedotkol ako ženy.

„Čo tak zrazu čučíš? Hm? Karol.“

„Dievčatko, to vieš, že by som ťa chcel. A nejde o to, či by ma to bolelo, alebo nie. Ty si zaslúžiš iného chlapa ako som ja. Len si spomeň, čo si mi povedala, keď sme sa stretli. Môj vek. Mne to nevyšlo, ale tebe, tebe to môže vyjsť. Šetri si to pre niekoho, s kým by si strávila zvyšok života.“

„Napadlo ťa, že možno naše zvyšky života sú rovnako krátke? Mňa áno.“

„Ty sa musíš vyliečiť.“

„Ty nie?“

„Nemyslím si, že sa mi to podarí.“

„To, čo si mi v nedeľu povedal, nie je teda pravdou?“

Vedel, na čo myslí. „Samozrejme, že je to pravdou.“

„Spal si so ženami, ktoré si nemiloval, a nechceš sa milovať so mnou?“

„Máš pravdu, nemá to logiku. Ja nevravím, že sa nechcem s tebou milovať. Máločo som chcel v živote viacej.“

„Ja sa chcem s tebou a ty sa chceš so mnou. A predsa sa nemáš k ničomu.“

„Povedz, prečo to chceš. A ak mi povieš pravdivý dôvod a bude to ten najpodstatnejší, tak to spravím.“

- Dôvod? Zbaviť sa toho, kým som hore koncom. Si milý a pozorný a máš ma rád. Toto ti nemôžem povedať.

- Eliška, ty ma neľúbiš a ja jednoducho nechcem aby ti to spravil niekto, koho neľúbiš. Musíš na to prísť sama. Také sladké stvorenie ako si ty, by to malo mať takto a nijak inak...

Takto si pekne pre seba samých dumali.

„No dobre, nebavme sa o tom. Prečo si však spravil to, k čomu došlo?“

„Lebo si ma vyprovokovala. Ukážeš mi tu tvoje krásne kozičky a ja sa mám len tak pozerať? Aj mŕtveho by vzkriesili.“

„To je fakt. Tak dneska ti ukážem viacej.“

Pozeral, čo sa zasa chystá. Znova vstala, podišla k dverám a zamkla.

„Všimla som si, že tebe sem sestrička nebehá tak ako nám, že máš takú vymoženosť, že príde, až keď ju sám zavoláš. Si ako nejaký lord, ktorý zazvoní na slúžku.“ Začala sa vyzliekať, až sa zbavila posledného kúsku oblečenia a natiahla sa na jeho posteľ. Všetko bolo porozhadzované na zemi. Bol úplne prekvapený, ako táto onkologická pacientka zvláda svoju liečbu v nemocnici. Nemal pochýb o tom, že Eliška vyzdravie. Je taká živá a veselá, že sa jednoducho musí z toho dostať. Toto nie je ako jeho prvá liečba, toto je ako nútený pobyt (čo aj vlastne bol) mladej ženy na oddelení umierania. Začala sa na posteli naťahovať.

„Nemáš tu televízor, tak sa budeš pozerať na mňa.“

Zhypnotizovane na ňu pozeral. „Eliška, ty potvorka jedna. Chceš, aby som sa tu zbláznil?“

Oprela sa o lakte. „Čo, mám sa obliecť?“

„Nie, to nie, ale...“ Prišuchol sa k nej, ľahol si na bok a rukou jej prechádzal hore dole po tele. Začal ju bozkávať všade, kam mu oči padli a nevynechal ani kúštik toho krásneho telíčka, ktoré sa tu na jeho posteli zvíjalo. Ten dolu bol pripravený tak na polovicu, pretože po včerajšej terapii sa stále necítil dobre. No nevadilo mu to, lebo nechystal so sebou robiť nič viacej. Užíval si čo videl, čo cítil, čo počul, čoho sa dotýkal. Zajtra sa Martinovi poďakuje za to, že mu vybavil toto protekčné ubytovanie. Áno, ubytovanie, pretože pobyt v nemocnici to momentálne ničím nepripomínalo.

„Eliška, ja vôbec nerozumiem... Nechápem, čo týmto sleduješ. Ale je to strašne fajn, to je pravda. Predsa vieš, že ja teraz... že ja teraz nemôžem,“ povedal priam plačlivo, keď po dlhšom čase odlepil od nej ústa. Smutne sa jej zadíval do očí.

„Ja ťa predsa nezvádzam. Chcela som sa len tak vyzliecť... Aj doma po izbe rada chodím holá. No môžem si to dovoliť tu vo svojej izbe? Nie!“

Karol sa zasmial. „To ti mám veriť?“

Eliška sa zamračila. „Jasné, že mi to máš veriť. Musíš mi to veriť. Naozaj rada behám doma bez hábov. Tieto hnusné nemocničné župany sa mi majú na mne páčiť?“ Vedel, že to myslí ako žartovnú zámienku. Vlastne mu nevadilo, že poskytuje pastvu pre jeho hladné oči. Vzdal to. „No dobre teda. Rada chodíš vyzlečená a využiješ na túto záľubu moju izbu. Verím tomu. A inak... Vôbec ti nevadí, že ti tie tvoje rozkošné kozičky bozkáva taký starý chlap ako som ja?“

„Priala by som si, aby si v tom pokračoval.“

„Tak teraz už viem, prečo si sa mi tu vyzliekla.“

- Karči zlatý, ja sama neviem, čo vlastne chcem. Ale je mi s tebou akosi fajn. To, že sa na mňa nevrháš oceňujem práve tak, ako keby si sa na mňa decentne vrhol. Nechcem ti ublížiť, ani si z teba robiť žarty. Nuda, rozmar, nedočkavosť a nedostatok vlastnej hanby. Asi by si ma mal otočiť a naplieskať mi na zadok. Nebránila by som sa, len mi nerob pritom kázne...

„Nechceš si zopakovať to, čo si mi robil v nedeľu? Hm? Bol by si taký dobrý?“ Mierne roztiahla nohy a spýtavo sa na neho pozrela.

„K vašim službám, slečna!“ zboku sa k nej pritúlil, jednu ruku jej pretiahol popod kríže, hlavu si oprel o jej plece a s druhou rukou sa šikovne dostal na cieľové miesto.

„Júj, tam je potopa, Eliška!“ Vo svojej nemocničnej posteli mal veľkú, krásnu, živú bábiku. Ako chlapec sa rád hrával s autíčkami a plyšiakmi, no teraz dostal chuť, prvýkrát v živote, pohrať sa s bábikou.

Eliška sladko mraučala, keď Karol šikovne pracoval prstami a sledoval jej reakcie, ktoré boli zároveň inštrukciami, čo sa jej páči a čo nie. Vcelku mu to šlo dobre, lebo počul väčšinou len "mhm, áno, takto, takto je to fajn, mmm..." Zdrapila mu ruku a bláznivo dokončila celé dielo. Potom sa prestala hýbať, oddychovala a cez pootvorené oči pozerala na Karola. Toho to všetko akosi dojalo a tešilo zároveň. Jemne jej bozkával rameno a oči upriamil na jej tvár. Tú jeho upracovanú ruku si dvihla k perám a bozkala ju.

„Ďakujem ti.“

„Rado sa stalo, Eliška. Hocikedy, aj o polnoci príď a ja ti poslúžim. A ako rád!“

Vyskočila z postele, pozbierala porozhadzované háby a obliekla sa. Karol stále ležal na posteli, opretý o lakeť. Keď bola oblečená, usmiala sa na neho, prišla k nemu, bozkala ho na líce, zachichotala sa a skočila k dverám.

„Dobrú noc.“ Odomkla a už jej nebolo. Ešte asi minútu upieral zrak na dvere, či sa nevráti. Potom sa natiahol na posteli a pozeral na stále mokré prsty, ktoré mu voňali Eliškou. Dávno mu nebolo tak krásne.

- Načisto ma pobláznila, blázna starého. Čert mi ju bol dlžen. Alebo anjel? Pozitívna šoková terapia? Nová liečba rakoviny? Eliška, čo či kto si? Kto mi ťa sem poslal? Krásne dievčatko! Robí si zo mňa život žarty, alebo mi kompenzuje chorobu? Čo bude zajtra? Bude vlastne niečo? Martin, musíš mi pomôcť! Musíš! Nie preto, aby som ju pretiahol, ale aby som si to mohol spraviť aspoň sám.

Eliška sa zľakla seba samej, hlavne toho, čoho je schopná. Preto radšej zdrhla rýchlo preč. Ale ako dobre ju Karol spravil! Takto ďaleko sa ešte s nikým nedostala. Bola by mu to rada oplatila, ale nedalo sa. Myšlienkami bola v Karolovej posteli pri tej krásnej činnosti, no napokon od únavy zaspala.

Ďalší deň dopoludnia sedel Karol vo svojej izbe, popíjal bylinkový čaj, aby zahnal nevoľnosť z raňajších liekov. Primár mu decentne zaklopal na dvere a čakal, až sa Karol ozve. Ten bol prekvapený, že primár mu klope na dvere.

„Dobrý, máte na mňa čas?“

„Dobrý, samozrejme.“

Lekár si zasal v nejakých rozpakoch, Karol šípil niečo nedobré. Videl, že primár nevedel, ako začať.

„Pán doktor, máte niečo na srdci.“

„Hej, mám. No, ehm. Spýtam sa to na rovinu. Karol, sexujete mi tu?“

Karol vytreštil oči. „Och, ako rád by som, pán doktor, ako rád by som.“

„Vodíte si sem tú mladú. Nechcem, aby mi tu pacienti medzi sebou súložili. Nikdy sme tu nič také nemali.“

Karol si vošiel prstami do ofiny a sadol si proti primárovi. „To nie je pravda, že si ju sem vodím. Príde sama od seba. A pravdou je, že ja som si túto izbu nenaordinoval. Dali ste mi ju. Pacienti sa môžu medzi sebou, najmä tí s rovnakou diagnózou, ktorá nie je nákazlivá, navštevovať. Obaja máme rakovinu, aj keď Eliška na ňu nevyzerá. Pán doktor, čo by som ja už len tak zmohol s takým stvorením v posteli?“

„Pozrite, ide mi o to, aby ste nezneužívali dobrotu moju a dobrotu nášho spoločného priateľa Martina. To on má v tejto izbe prsty. Všeličo počuť na oddelení. Vídať vás spolu na obede, na dlhých vychádzkach a často je tu u vás.“

„Často? Pch! Poznáme sa sotva týždeň.“

„Za týždeň sa dá spraviť všeličo.“

Karol sa podráždene dvihol. „Pravdou je, že by som si ju dal, ale to asi aj vy. Ak by som chcel, mal som príležitosť, aj keď toto tu nie je žiadna romantika. Ale ubezpečujem vás, skutočne by som to neurobil.“

„Nie?“

„Neveríte mi?“

„Chlapom ťažko veriť.“

„Je plnoletá a svojprávna. So mnou by sa nezahadzovala. Napokon, ja s tými mojimi spermiami nezmôžem nič.“

„To je teda fakt.“

„Mohol by som ošukať celé oddelenie, a otcom by som sa nestal.“

„Je to smutné, ale nestal.“

„Prepáčte pán doktor, ale neviem, o čom je táto debata.“

„Nechcem tu mať problémy.“

„Ja vám ich nespravím.“

„Bol by som tomu rád. Slečna Drinková je tu na prianie jej otca. Neviem, či by sa potešil, keby zistil, čo je medzi vami dvomi. Naozaj mi ju tu nepreťahujete?“

Karol si položil ruku na srdce. „Je mi to ľúto, ale nie.“

„Karol, vy si zo mňa uťahujete. Je to vážny problém.“

„Vážny problém? Vy by ste sa na mojom mieste netešil takej milej spoločnosti? Prečo do všetkého musia ľudia ťahať sex?“

„Ste skúsený, dobre vyzerajúci chlap. A ona sa tu nudí. Jeden plus jeden sú dva.“

„V počtoch ste dobrý, ale čo sa týka môjho sexuálneho apetítu, troška ste sa prerátali, pán doktor.“

„Som tu za celé oddelenie zodpovedný.“

„Boli ste ohľadom tejto záležitosti aj za slečnou Drinkovou?“

„Bláznite už načisto, Karol?“

„A prečo nie?“

„Ešte to tak. Majte rozum aspoň vy!“

„Treba sa jej spýtať, či ju sem vláčim a či jej robím nemravné návrhy. Alebo hej, či ju tu nepreťahujem. Také nádherné romantické prostredie!“

Primár sa zamyslel. „Nemyslel som to zle, ani som vás nechcel nijako uraziť.“

Karol prišiel k nemu. „Je mi s Eliškou dobre. Rád by som sa s ňou usexoval aj na smrť, ale som v stave, keď som rád, že som. Je mojou jedinou, ak nerátam otcove návštevy, radosťou v mojom stave. Mám ju rád ako človeka, áno, to som stihol za ten týždeň. Ak si vyslovene želáte, aby sme sa nestýkali, beriem to na vedomie.“

„To vám nemôžem zakázať.“

„Potom, pán doktor vedzte, že všetko je len a len na nej.“ Doktor sa vo dverách pootočil smerom ku Karolovi, nadýchol sa, akoby chcel ešte niečo povedať, ale nevedel vlastne čo. Odišiel.

Karol sa naštval.

- Do riti, ten vie človeku pokaziť deň. Nech si kefuje sestričky a nech sa do mňa nestará.

Bol taký napálený, že nešiel ani na obed. Netrpezlivo čakal na otca a Martina. Eliška ho v jedálni čakala a keď neprichádzal, smutne odcupitala k sebe.

Napokon prišiel Martin sám. Karol od radosti vyskočil.

„Ahoj Maťo. A otec je kde?“

„Rozhodol sa, že dneska nepríde, vraj máš pre mňa niečo dôležité. No, som samé ucho.“

„Hej, veď vlastne sa ťa nemôžem dočkať. No, mám delikátny problém.“ A tak si Karol vylial srdce i dušu rodinnému priateľovi, ktorý mu potvrdil, že rádioterapia robí takéto nešváry. Pre istotu by mal ísť na urologické vyšetrenie a aby miestny primár nič nevedel, vezme si to na starosť.

„To by si pre mňa urobil? Ty si poklad! Priznám sa ti, prečo som tomu tak rád. Nechcem to robiť za jeho chrbtom, ale... Vravel ti otec o nejakej Eliške?“

Martin sa usmial. „Hej, vraj ti tu pomotala nejaká omladina hlavu.“

„Omladina, pch, mal by si ju vidieť.“

„Odhalila tvoj problém?“

„Hm, totiž, som z nej vždy v takom stave, že sa potrebujem spraviť. No a takto som na to prišiel, že to bolí. Primár mi bol dneska pindať, že ju tu naťahujem. To nie je pravda, akoby som v takomto stave mohol?!“

„A rád by si?“ Martinovi zasvietili oči.

„Vy doktori ste všetci rovnakí. Keby bola s vami, už je pretiahnutá. Zariaďujete si takéto trtkacie miestnosti a potom sa vám kde čo nepáči. Predovšetkým mi vadí to, že orgazmus je pre mňa bolestivou záležitosťou. Chcem si v pokoji spraviť dobre. Dobre?“

Martin sa zamyslel, alebo sa aspoň tváril zamyslene. „Vlastne, nejaké vyšetrenie by sa dalo spraviť aj tu, hoci primárovi by sa to možno... Nie, niečo vymyslím, čo najskôr. Poznám dobrého urológa. Neboj, to sa vyrieši. Privedieš Elišku do sexuálneho raja!“ chytil Karola za rameno a žmurkol naňho.

„Bože môj, ty si ako môj otec. Ale inak, ďakujem ti.“

„Poďakuj Karči, až sa bezbolestne urobíš.“

Eliška sa motala po chodbách, bolo jej veľmi dlho. Videla od Karola odchádzať nejakého pána, ale Karola nezazrela a nemala odvahu prísť k dverám. Prvýkrát si akosi bolestne uvedomila, že jej Karol chýba. Sadla si aj na lavičku, odkiaľ pozerala na jeho dvere, no Karol nevychádzal. Bol ani medveď v brlohu.

- Zrejme mu je zle a nechce byť so mnou.

Hoci sa jej núkali aj iné myšlienky, odháňala ich rozumom. Nechcela si priznať iný dôvod – hoci ho poznala – ako nuda, prečo chce byť s Karolom. Dala mu predsa sľub, že sa do neho nezaľúbi. Ale načo vlastne dala sľub, ktorý je tak ťažko dodržať?

- Zamilovanosť má len málo spoločné s láskou. A ak som sa dostala k tomu prvému, nemusí to byť to druhé. To prvé nepotrebuje čas, to druhé potrebuje veľa času.

Bravó Eliška, nie si vôbec hlúpa. A preto sa už Karol - hoci o tom nevieš - vybral pomaly zo Zamilovanosti k Láske. A tebe nezostane nič iné, iba klásť tie rozkošné nožičky do miest, kadiaľ vedú jeho stopy.

- Ako by som mu mohla ja sama pomôcť? Musí byť nešťastný, hrozne prehrozne nešťastný, zo všetkých dôvodov, ktoré mi povedal. A ešte k tomu... Ach, chudák Karol. Viem, že seba neľutuje, ale mne je ho teda sakramentsky ľúto. Je mi ho viacej ľúto, ako seba samej, že tu musím trčať, hoci by som mohla byť na maródke doma.

Karolovi sa po návšteve rodinného priateľa a lekára troška zlepšila nálada a povedal si, že zajtra pôjde na obed, aj keby mu prišiel mudrovať svätý Peter. Dostal ešte za úlohu od Martina presne zistiť, čo a ako ho konkrétne bolí; takže než pôjde na urológiu, musí sa so sebou ešte raz pohrať. Ako rád by myslel na tú sladkú živú šťavnatú bábiku, ktorá musela tlmiť svoje stony, a nie na tú bolesť, ktorá ho na konci čakala!

- Taká sladká divočinka, čo nemala ešte chlapa. Júj, čo by asi robila vtedy, keď by ho práve mala a nemusela by si dávať pozor na hubičku?! Rád by som to zistil, rád by som bol tým poctený. Rád by som ju preťahoval práve vtedy, keď by mi zasa prišiel primár dohovárať ako svojmu pubertálnemu synovi!

Pre jedného ani pre druhého nebolo nasledujúci deň väčšej radosti, ako keď sa na obede stretli. Rozžiarili sa im oči.

„Ahoj! Karol, včera som ťa tu čakala a ty si neprišiel.“

„Mal som pokazený deň, nehnevaj sa. A raz za čas mám deň, keď som len na ovocí. Alternatívny doplnok liečby. Verím, že mi to pomáha. Potom som mal dôležitú návštevu.“

„Ten váš lekár?“

„Áno, ten.“

„Prišiel na niečo?“

„Vraj je to spojené s rádioterapiou a malo by to zmiznúť. Ale musím ísť na nejaké vyšetrenie, ktoré mi vybaví.“

Načiahla k nemu svoju rúčku a tú jeho mu šťastne stisla. Vďačne sa na ňu usmial.

„Však mi budeš dneska robiť spoločnosť?!“

„Veľmi rada.“

Potom, čo odišiel jeho otec, ktorý mu doniesol čerstvú šťavu, docupitala Eliška k nemu. Sedeli tíško za malým stolom a Karol si uvedomoval a vychutnával vedomie, ako túto izbičku Eliška zútulňuje, ako sa mení v nej atmosféra i jeho duševné rozpoloženie, len čo do nej mladá dáma vkročí. Bol prekvapený, ako začala pri šálke bylinkového čaju debatu.

„Karol, však nepôsobím ako nejaká... no vieš, po tom, ako som sa ti tu minule vyzliekla a...“

„Eliška, čo ťa to napadá? Vieš, ako ma to tešilo? Keby si nebola doslova zdrhla, rád by som sa bol s tebou hral všelijako ináč.“

„Hej? A ako?“

Karol sa len tajomne usmieval a svietili mu oči.

„Nemyslíš si o mne, že som nejaká...“ Nestihla to ani dopovedať.

„Nemyslím si o tebe nič zlé.“

„Vieš, je to niekedy na nevydržanie.“

„Aj ja som mal tvoje roky, takže to chápem.“

„Si fajn chlap. A je mi s tebou fajn.“

Karola to rozcítilo. „Eliška, keby nebolo tých milión rokov medzi nami, naozaj by som sa o teba zaujímal. Vlastne, ja sa zaujímam aj teraz, ale je to všetko nonsens. O čo viacej by som bojoval s chorobou a proti celému svetu o teba, keby som mal väčšiu nádej, že by... že by si mohla byť mojou. A znova opakujem; nie mojou tu na tejto posteli, ale mojou pre život.“

Každou vetou, ktorú jej adresoval, jej bol bližší a bližší. Skutočne jej pri ňom dochádzalo, aký dôvod by to mal byť, aby sa pomilovali.

Mala by ho mať skutočne rada.

To je ten dôvod. Zároveň jej však dal jasne najavo, aby ho rada nemala, že to nemá zmysel.

„Karol, prečo si protirečíš?“

„Ako to myslíš?“

„Ešte to stále platí, že ak ti poviem skutočný dôvod, prečo by som ťa chcela,“ mykla hlavou na posteľ, „a bude to ten jediný, ktorý si praješ počuť, tak by si to urobil? Ja poznám ten dôvod. No nechceš, aby si bol mojím trápením, takže si neželáš, aby ten dôvod nastal.“

„Chcem to i nechcem zároveň. Chcem sebecky pre seba, ale nechcem nesebecky pre teba. Či viacej chcem to chcenie alebo nechcenie, namojdušu, Eliška drahá, ja neviem. Pretože tak rád, hrozne rád by som sa s tebou miloval, a pritom nie som schopný si to urobiť sám. Ale o toto nejde! A Eliška, je vylúčené aby som si o tebe myslel niečo nepekné! Iné v tvojom veku už ani nevedia počet chlapov, ktorých mali.“ Takáto poklona jej zalichotila.

Viedli spolu ešte dlhý rozhovor, ktorý sa zvrtol na ich všedné dni doma či v práci. Ale aj tak každý dumal o tých dvadsiatichpiatich rokoch, čo ich delili, o Karolovej túžbe vyzdravieť i milovať i Eliškinej túžbe milovať sa. Tak sa jej nechcelo od neho odísť! No musela. Karol jej nepovedal podrobnosti o tom, čo mu pokazilo včerajší deň, iba jej povedal: „Eliška, ak za mnou chodíš iba z nudy, nechodievaj sem.“ Brnkol na najcitlivejšiu strunu. Trhla sa, akoby ju pristihli pri tajnej činnosti. Musela sebe samej uznať, že nuda už nie je tým dôvodom, ako pred týždňom a v momente prestala sebe samej nahovárať niečo, čo nebolo pravdou.

Pozerala na toho nešťastného muža vo flanelovom župane, ktorý z lásky k nej si neželal jej lásku k nemu, ale keby prišla, poddal by sa jej. Toto že je obyčajný tuctový muž, ktorý zunuje po desiatich rokoch manželku? So zvesenou hlavou kráčala k sebe, hovoriac si v duchu: Nie, nie, to nie je možné. Nemám, nemám ho, nie, nie...

Ďalší deň zasa strávili spolu obed a po otcovom odchode bola Eliška u Karola kým mohla. Nebavili sa ani o láske, ani o posteľových radovánkach, ale znova o svojich zážitkoch z minulosti. Žiadne narážky, žiadne pohľady, žiadne dvojaké myšlienky. Obaja boli tak opatrní a slušní, akoby sedeli v kostole.

„Pôjdeš aj tento víkend na sobotu domov?“

„Zrejme áno.“

„Aj ja by som mala ísť.“

„Super, nie?“

„Rada by som bola s tebou...“

„Eliška, myslíš to vážne?“

„Ako inak by som to myslela?“

V piatok dobehol za ním Martin ešte pred návštevnými hodinami.

„Tak, v utorok si ťa tajne vezmem. Primár tu nebude a pôjdem s tebou na urológiu tu. Už som ukecal urológa, aby čušal.“

„Si poklad.“

„Tak v utorok. Príde otec zajtra po teba?“

„Mal by. Včera som mu povedal, aby dneska nechodil.“

„Sme teda dohodnutí.“

Po tých „odmeraných“ dňoch sa už ani Eliška, ani Karol nemohli a nechceli brániť malým nežnôstkam a tak sedeli obaja na Karolovej posteli; Karol sa oprel o vysoko ustlané vankúše a Eliška sa oprela chrbtom k nemu, pričom ju objal. Obaja si v tichosti užívali svoju vzájomnú blízkosť. Boli tak dosť dlho, romantiku im robila horiaca sviečka na stole (áno, Karol mal dovolenú aj sviečku v nemocnici). No potom sa Eliška v jeho objatí otočila a mocne ho objala. Rukami jej ľahko prechádzal po chrbte, občas sa pomrvila a zamraučala, dobre sa jej na Karolovom ramene driemalo. No prišiel čas, keď sa musela vrátiť do svojej izby a on ju tam odprevadil.

„Dávaj si na seba Karol pozor, prosím. Už aby sme boli spolu.“

„Toto si želáš?“

„Samozrejme.“

Poobzerali sa okolo seba a dali si na rozlúčenie rýchle božtek.

Keďže bol Karol pri chuti a nevedel, či bude pri nej aj zajtra, musel splniť úlohu, ktorú mu dal Martin. Pozorne vnímal čo a ako ho bolelo, no nesmel prestať myslieť ani na Elišku, na to ako sa s ňou hral. Čertovská úloha. Podarilo sa. Rýchle vstal a čo najpodrobnejšie si na papier napísal, ako mu bolo. Potom si ľahol a tešil sa, ako strávi s otcom sobotu. Eliška mu chýbala pri zaspávaní v náručí.

Sobota s otcom bola strašne fajn; Karol sa príliš nenamáhal a nestačil sa diviť, ako si otec švihol s prácou na zimu. V nedeľu sa mu vôbec nechcelo odísť, ale pri srdci ho hriala myšlienka na Elišku. Znova budú spolu! Zajtra zasa rádioterapia a v utorok urológia. Prial si, prial, z celého srdca, aby mu urológ pomohol, aby sa mu vrátila aspoň tá maličká radosť zo života, a aby sa Eliška so svojím srdiečkom rozhodla správne, či už to bude tak, alebo onak.

V pondelok bolo Karolovi po rádioterapii zle ako vždy. Nešiel ani na obed a nezjedol ho ani vo svojej izbe, hoci sa snažil vstať. Celú sobotu prehováral otca, aby za ním v pondelok nechodil a nevedel si spomenúť, čo mu otec nakoniec povedal. Slabý ležal v posteli a prial si, aby otec neprišiel. Primár sa vyjadril, že liečba je zatiaľ úspešná a budú v nej pokračovať. Karol driemal, sem tam sa mu niečo prisnilo, no cítil sa hrozne slabý, ako sám vravieval, úplne vycicaný. Bolo mu zle hlavne od žalúdka a točila sa mu hlava. V takomto stave nebol v izbe zamknutý a preto sa stalo to, čo sa stalo.

Keď otvoril oči, zľakol sa, no nie svojho otca.

„Eliška! Panebože, dievčatko, čo tu robíš?“

„Ahoj. Prišla som ťa pozrieť. Nenechaj sa vyrušovať.“

Karol sa nehneval, no zamračil sa otočil od nej hlavu. „Som hrozne sexi, že? Nemám rád, ak ma dakto vidí takéhoto zdochnutého. Je mi z toho ešte horšie.“

„Nie si rád, že som za tebou prišla?“ spýtala sa plačlivo.

Otočil sa k nej. „Ale to vieš, že som. Ale nerád desím ľudí, ktorých... ktorých mám rád.“

V ušiach jej stále znelo to, o čom sa predchádzajúce dni bavili; Karolove slová a vety o jeho milovaných stromoch, o jeho domčeku na predmestí, záhrade i otcovi, s ktorým si rozumel a čoraz viacej jej bolo ľúto, že nikdy nebude súčasťou toho všetkého. Lebo hoci si to nechcela plne pripustiť, vedela, ako to v skutočnosti je. Karol už viacej nie je len spolupacient a spoločník na vychádzky či hostiteľ v tejto izbičke. Poznajú sa sotva dva týždne, no každou spoločne strávenou minútou sa čoraz viacej stával jej vlastnou súčasťou; jeho strach a obavy boli razom jej vlastné, ak sa potešil on, ožila s ním, ak bol smutný či plakal, jej radosť bola razom tam. Nielen tie „masturbačné exkurzie“ v jeho izbe mali v tom prsty. Všetky spoločne strávené chvíle prerástli v niečo oveľa krajšie a to si práve teraz plne uvedomila. Ak nemala nikdy predtým skutočného priateľa, našla ho v tomto mužovi, v ktorom našla ešte ako grátis niečo viacej. Oveľa viacej, tak veľa, že viacej si predstaviť nemohla. Bolo to grátis preto, lebo sa to cenou vyjadriť nedalo.

Karol nie je typ muža, ktorý si zaslúži, aby ho sprosto využila, či zneužila. Pozerala do jeho unavených očí, ktoré sotva držal otvorené.

„Eliška, vonku sa stmieva, rád by som sa prešiel po vzduchu s tebou. Ty sa máš ako?“

„Nechutilo mi bez teba. Chýbal si mi. Zajtra sa spolu prejdeme.“ Rukou mu vošla do vlasov a jemne ho hladkala.

„Si môj poklad, moje sladké dievčatko.“

Povedala by mu to, že už došlo k tomu najhlavnejšiemu dôvodu, ale než na posteľové radovánky myslela na niečo úplne iné. Prstami ho strapatila. Bože dobrý, ako ho len má rada!

„Vzala by som to všetko na seba, Karol. Všetku tvoju bolesť by som vzala na seba. Aby si sa netrápil, aby ťa nič nebolelo.“ Nemala to nachystané ako prejav, spontánne to z nej vyšlo. Účinok to malo rovnaký, ak nie väčší, ako keby povedala tie dve slová, ktoré jej už povedal on sám.„Nevrav také veci, Eliška. Ty si zaslúžiš zdravie, nie byť v takomto stave ako som ja!“

Naklonila sa k nemu a pobozkala ho na líce.

„Nie si hladný?“

„To vieš, že som. Ale čo by som teraz zjedol, to by zo mňa vyšlo.“

„Okrájam ti jabĺčko, dobre?“

„Fajn.“

Vybrala zo skrinky menšie jabĺčko, umyla ho a nožíkom ho krájala na malé mesiačiky. Z tanierika kŕmila svojho milého.

„Si ako vtáčik v hniezde, Karol.“

„A ty si moja starostlivá vrabčia mama, ktorá nenechá v hniezde takú potvoru ako je kukúčatko. Čo si s ním spravila?“

„Poslala som ho jeho materi a tatkovi, ktorí neplatili alimenty.“

Karol pomaly žul a otváral ústa pre ďalšie sústočko. Napokon bol rád, že Eliška za ním prišla. Posadil sa a poprosil Elišku, aby zažala a pomohla mu ísť sa umyť. Pooplachoval si tvár a poprosil sestru, aby mu doniesla uvarenú vodu, že si zaleje bylinkový čaj. Prezliekal si pyžamu a do kúta hodil spotené handry.

„Kašlať na to, osprchujem sa zajtra pred tou urológiou.“

Nadýchal sa pri okne vzduchu, popíjal čaj a tešil sa z Eliškinej prítomnosti.

„Nechceš sušené ovocie? Máš tu bohaté zásoby,“ kutrala sa v malej skrinke.

„Nie, radšej mi nakrájaj ešte jedno jabĺčko. Prosím.“

Znova si ľahol do postele a Eliška ho zasa kŕmila.

„Tuším sa ti vrátila zdravá farba.“

„To ty si ma tak pekne vyfarbila.“

„Povedal si mi, že ak budem niečo chcieť, vždy mi rád poslúžiš. Prečo by som nemohla aj ja tebe?!“ Bola to otázka a odhodlanie zároveň.

„Povedz mi, prečo.“

„Prečo? Ty sám to musíš vedieť, prečo, Karol. Medzi nami trčia tie roky, celé dve desaťročia plus jedno polovičné, trčia ako nejaký štít, ktorý musíme obchádzať, pričom by sme mohli každý vyliezť tú svoju polovicu a tam hore sa stretnúť. Odrátaj si dvanásť a ja si ich prirátam a stretneme sa tam hore. A to hore je tu a teraz. Mne tie roky nevadia a neviem prečo by mi tu a teraz mali vadiť. Povedala by som ti tie dve slová, ale nepoviem ich, lebo nechcem, aby si si myslel, že ich vravím len preto, aby si tu po mne skočil. Žijeme tu a teraz, lebo keby sme žili o rok či dva, možno by sme tu neboli. To je tá výhoda prítomnosti.“

Pozeral jej na ústa. „Eliška, prosím, povedz mi tie dve slová. Možno sú tým liekom, ktorý ma okamžite postaví na nohy. Ale povedz ich len ak sú pravdivé, ak sú úprimné, ak nie sú z ľútosti. Sľúb mi, daj mi slovo, Eliška, že ich povieš len vtedy, ak splnia to, čo som povedal. Nie inokedy, prosím.“

„Všetky podmienky sú splnenú už tu a teraz.“

„Nemôžem tomu uveriť.“

„Neveríš mi?“

„Verím ti, dievčatko, verím ti. Ale to, že s mojou chorobou si mi vstúpila do života a... robíš tú všetku hrôzu a strach znesiteľnými, že sa teším na ďalší nový deň. Mohla by si švitoriť s kamarátkami na chodbe a miesto toho...“

„Som s mužom, ktorého mám rada.“

„Keby som vládal, nosil by som ťa na rukách, točil ťa a vyhadzoval do vzduchu.“ Počula v jeho hlase presne všetku tú pokoru a vďaku, ktorú do neho vložil.

„Ľúbim ťa Karol. A nič s tým jednoducho nespravíš.“

- Keby tu tak teraz vletel primár a načapal nás pri tom divokom nespútanom sexe! Možno v nejakom románe by nám obom počas vášnivého milovania zmizla rakovina a o deväť mesiacov by Eliška porodila malú Elišku alebo Karola. A predsa, nie sme v románe, a ja nie som momentálne o nič menej šťastný, ako keby som v tom spomenutom scenári bol. Moje srdce sa tak raduje, Eliška, tak raduje, ako nikdy doteraz. Ty si toho príčinou.

Karol bol v menších rozpakoch, ale rozpakoch šťastia.

„Eliška, vyliezol som zo svojej strany na samý vrchol. Si tam aj ty? Stretli sme sa tam? Tu a teraz?“

„Stretli sme sa, pozri, sme pri sebe. Aj ja som vyliezla tú svoju stranu a nedelí nás vôbec nič.“

„Máš pravdu, vôbec nič.“

Iba oni dvaja vedeli, koľko si tým povedali a čo to pre nich znamenalo. Je pravda, že onkológia nie je romantické miesto, ale dakedy aj motyka vystrelí. Karol, obyčajný tuctový muž, ktorý zunoval manželku, jednu netýkavku sexuálne obťažoval milovaním raz za dva týždne a pre ďalšiu bol impotent len preto, že nevládal každý deň viackrát, si získal srdce Elišky; sladkého roztopašného dievčatka podľa rokov, čo ich delili, ženy podľa jej občianskeho preukazu. Teraz by sa tu hodila tá horiaca sviečka, sladké pariace sa čajíčky a čo ja viem, azda aj šípkový džem. Rádio by mohlo vyhrávať nejaký „Čardáš dvoch sŕdc.“ No nebolo tu z toho nič, a predsa im bolo krásne. Boli tu už len zvyšky Karolovej nevoľnosti po rádioterapii, vnútorná radosť, že otec sa neukazuje (nech už preboha nechodí, po tých krásnych slovách chce byť so svojou drahou osamote) a obrovské vnútorné šťastie v nešťastí.

„Keby som tu tak mohla pri tebe byť do rána. Len tak sa k tebe túliť, nič viacej.“

„Aj ja by som si to prial, aj ja.“ Posunul sa troška, čím jej dal najavo, aby si sadla bližšie k nemu.

„Dievčatko moje zlaté, tak ťa mám rád.“

Eliška chcela niečo vravieť, ale nevedela čo. V tichosti si užívala krásu chvíľ. Keď videla, že Karol je unavený a idú na neho driemoty, pobozkala ho na čelo a vyšla von.

Sedela by pri ňom do rána, lenže sú v nemocnici a ona musí byť vo svojej izbe. Zbehla na večeru a potom čítala knihu, z ktorej nevedela vôbec nič, pretože počula ozveny slov: dievčatko moje, mám ťa rád.

Nepochybovala o tom a tešilo ju, že na tomto chladnom mieste, kde sa zomiera a kde bohvie čo čaká aj ju, je niekto, kto ju má rád a dokonca jej to vraví. Už to povedala aj ona jemu. A nebanuje. Ako by mohla?! Tu pacientom inak plynie čas; v bolesti sa vlečie ako slimák, v radosti uteká ako splašený kôň. Karol vie o tom svoje a blížiacou sa operáciou už niečo vedela aj ona.

Ráno bolo Karolovi lepšie a dobre sa najedol, hoci, nemalo mu čo chutiť. Čakal na Martina, ktorý ho vzal na urológiu, kde podstúpil viacero vyšetrení, niektoré boli dosť bolestivé. A bolesť sa vyplatila, prišli na to, čo by mohlo nášmu Karolovi robiť orgazmus bolestivou záležitosťou. Mala v tom prsty aj rádioterapia. No výsledok bol taký, že by o tom mal vedieť aj primár a Karol napokon súhlasil. Dohodli sa, že zahrajú divadlo, že mu je niečo iné a vypýta sa na urológiu, kde mu zistia konkrétne toto.

„Nechcem, aby primár vedel, že som sem šiel kvôli bolestivej ejakulácii. Prosím, chápte to.“

Martin sa na neho potmehúdsky usmial a žmurkol. „My to chápeme veľmi dobre, že?“

Poradili mu, na čo by sa mal primárovi sťažovať a našťastie, všetko vyšlo podľa plánu.

„Martin, ty si poklad. Naozaj.“

„Neboj Karči. Prostata robí rôzne šarapaty a tejto sa zbavíš.“

Na obede bol s Eliškou, ktorej sa blížila operácia. „Chcú mi pre istotu tie uzliny vybrať. Nech to dajú preč. Potom vraj pôjdem na pár ožiarení aj ja. No, som zvedavá, čo to bude robiť so mnou.“

„Zrejme nebudeš taká ako ja.“

„Čo to robilo s tebou vtedy?“

„To isté. Neviem, možno si to vsugerujem, že je to hnusoba, čo teda aj je, ale... Fakt ma to vyciciava.“

Prechádzali sa spolu po parku, jeseň sa nejako náhlila k zime. Bola hmla, žiadne jesenné počasie. Dušičkový čas ako stvorený na výrobu spomienkových vencov a pálenie sviečok na cintorínoch.

Došli až na koniec areálu, za veľké kríky mahónií a tam ju Karol zdrapil a vášnivo začal bozkávať. Vôbec sa nebránila, čakala na to, kedy sa vrhne na neho. Bolo to niečo úžasné, že ju zdrapil skutočný „chlap,“ a nie nejaký rovesnícky ciciačik. Karol bol Niekto, navyše niekto, kto ju skutočne ľúbil. Pomilovala by sa, dala by mu hneď tu v týchto kríkoch, takú mala chuť. A Karči bol na tom tak isto. Nevedel, kde ju skôr chytiť. Eliška vychutnávala Karolov šmykľavý jazýček, Karol jej mladé pružné telíčko, ktoré tisol k sebe.

Chvíľku sa nechali unášať, no museli sa od seba odlepiť a vynoriť sa spoza kríkov. Znova, akoby nič, kráčali po chodníku.

„Si vášnivá, Eliška.“

„Hmmm. Dala by som ti aj tu na tomto chodníku, keby tu nikoho nebolo.“ Prekvapene, s naširoko otvorenými ústami a užasnutými očami sa na ňu pri chôdzi pozrel.

To, čo mal v prvý piatok v očiach Karol, mala tam teraz aj ona. Obom sa im zle kráčalo, Karolovi troška horšie. Eliška by si najradšej rovno ľahla, obaja ťažko dýchali a obaja boli na patričných miestach viacej zásobení krvou. Karol cítil, že keby sa teraz na ňu vrhol, nebola by to veru romantická strata panenstva. Aby mala z toho aj ona nezabudnuteľný zážitok, chcelo to viacej krvi aj v hlave. Chcelo to romantickú predohru, v ktorej by si vyspievali svoje city (takto doteraz odpannil dve dámy, tá prvá zároveň pripravila o panictvo aj jeho) a nie nejaké huj buj, už som dnu, už budem. Ak Karol plával v láske, bol nežným, ale rovnako vášnivým milencom, ktorý si užíval vedomie, že dotyčná je len a len jeho a on jej za to spraví, čo jej na očiach a medzi nožičkami uvidí...

„Lásočka moja, ak dneska odíde otec, môžeme sa spolu pohrať, ale... Asi ťa ešte nepomilujem. Sú však veci, ktoré spolu môžeme skúsiť.“

Eliške svietili vzrušením oči. „Už aby to bolo. Nechám celý scenár na tebe. Rob, na čo si trúfaš.“

 

Karol starší si nemohol nevšimnúť, že jeho syn je naradostený, že na niečo čaká, skrátka, bol ako kedysi na Štedrý deň, keď behal z miestnosti do miestnosti, či zvnútra na dvor, nevediac sa dočkať, kedy bude večera, po ktorej nasledujú prskavky na terase a po nich rozbaľovanie darčekov. Čo sa týkalo Karolovej trpezlivosti ohľadom niečoho „veľkého,“ ani štyridsať rokov ho nezmenilo. Len predstava, že znova bude bozkávať to krásne telíčko, svojím jazykom sa hrajkať s Eliškiným ružovým jazýčkom, že bude cmúľať tie sladké tvrdé štuplíky... Bolo mu na omdletie rovnako ako včera, no z evidentne iného dôvodu.

„Karči, synátor, čo ti je?“

Niečo mu predsa môže a musí povedať. „Eliška mi povedala, že ma má rada.“ Náš hrdina žiaril ako poludňajšie letné slniečko.

„Mohol som si myslieť, že má v tom prstíky ona. Hneď som si pomyslel, že starý cap ako ja ťa takto nepoblázni. Chápem.“ Viacej sa otec nevypytoval, ale ako vždy, prial svojmu synovi aspoň v duchu, aby „mu dala.“

Zatiaľ sa naša Eliška aspoň troška zbavovala v sprche chĺpkov tam, kde jej vyslovene vadili, hoci minule ju Karol videl aj s nimi a obaja to prežili. No a Karol po odchode svojho otca tiež skončil v sprche. Po ceste z nej s prosebným hlasom požiadal sestričku, ktorá  mala službu“ „Prosím vás, sestrička, za malý úplatček... môžem mať dneska večer absolútny pokoj?“

„Pán Jelínek, a čo  to je za úplatček?“

„Plody z mojej záhradky.“

„Samozrejme, môžete sa spoľahnúť.“

A ešte než prišla Eliška, zaniesol sestričke vrecko krásnych voňavých jabĺk.

„Vy ich tu rozdávate len tak, Karol, také krásne jabĺčka.“

„Ale kdeže len tak, iba dobrým ľuďom,“ usmial sa na ňu.

Potom už len čakal na drobné zaťukanie; keď vošla, otočila za sebou kľúčikom. Keď zhodila župan, nemala veru na sebe už nič.

„Láska, a ja sa teším, ako si ťa pomaly vyzlečiem.“

Karol ležal na chrbte v rozopnutej košeli a Eliška na ňom ležala ako nejaká prírodná prikrývka.
“Dievčatko moje, ja ťa už musím ochutnať. Som hladný ako vlčisko!“ Prevrátil ju pod seba a zviezol sa k jej mačičke.

Tu by zapasovalo to povestné napomenutie Eliškinej babičky, keď niečo vyparatila: dievča, ty nemáš hanby! Ani čo by to počula, zachichotala sa a rozplývala sa pod dotykmi Karolových pier a jazyka na svojej mačičke. Karol by sa najradšej do nej celý zastokol, no teraz to mohol robiť tak akurát nosom a jazykom. Nemajú sa kam náhliť. Toto hrajkanie miloval. Jazykom brázdil lemy jej škáročky, ľahučko kĺzal po jej hrášku a akoby nič, len tak úplne mimochodom, vchádzal jazykom dnu, ale len jeden krôčik, viacej si nechcel dovoliť.

Eliška je všade krásna, na tvári, v očiach, jej postava je krásna a tuto dolu je tiež krásna – vravel si pre seba v duchu. Krásne voňala, ústa mal celé ulepené, jazykom zlizoval ten úžasný parfum, ktorý z jeho Elišky tiekol. Úžasný dezert, nikdy by sa ho nedokázal nasýtiť tak, že by si povedal: dosť, už mám ozaj dosť!

„Eliška, mám ťa rád.“ Podchvíľou jej vyznal lásku, keď mal práve jazyk vo svojich ústach. Keď to na ňu prišlo, stretli sa im oči a obaja si to vychutnali. Eliška by najradšej stonala na plné hrdlo, ale keďže nemohla, robila sladké grimasy a tlmila stony – chudiatko poctivé - ako len mohla. Dala si maličkú prestávku a potom sa začala so sebou hrať. Ale len tak, aby sa nepovedalo, nechcela to dotiahnuť do konca. Karol ju pozoroval, no potom pridal k práci aj svoje ruky; kým sa im tam dolu šmýkali prsty, hore sa im šmýkali jazýčky. Ale to už bol náš Karol zbavený ako posledného kusu oblečenia, tak aj rozumu. No nespravil to.

Miesto toho s radosťou dovolil, aby mu ho Eliška vzala do rúk a hrala sa s ním, dokonca sa odvážila vziať tú dobrotu na chvíľku aj do úst, pričom sa takmer urobil, tak ju poprosil, aby to nechala. Nechcela nič robiť proti jeho vôli, veď to bolo prvýkrát v jej živote, nikdy „to“ nedržala v ruke a ani to riadne nevidela. A predsa sa jej páčila tá časť Karolovho tela, tajomne jej priťahovala zvedavé roztúžené očká. Snažila sa ako len vedela, šúchala ho rúčkami, stískala v dlani a len sa pýtala: „Takto? Takto je to fajn? Je ti to príjemné? A čo toto?“

A potom na pár sekúnd si ho vopchala do zvedavých ústočiek, pritlačila si jeho konček na svoj mrštný jazýček, pošmýkali sa spolu, potom už len Karol ucítil, ako kolo neho stiahla pery... a vedel v momente, že ešte pár sekúnd, a urobí sa do jej krásnych ústočiek. Nie, to ešte nie, to ešte nechcel urobiť. Preto sa jemne odtiahol a stisol ho ako to robil vždy, keď potreboval vrchol oddialiť.

„Eliška, lásočka moja, ozdobím ti mojou cukrovou polevou tvoje krásne medovníčky, chceš?“

Súhlasila a tak si ľahla na chrbát. „Myslíš, že ťa to bude znova bolieť?“

„Zrejme áno, miláčik, ale musím to spraviť, lebo sa zbláznim. Chceš to teda na kozičky?“

Eliška sa široko usmiala a prikývla hlavou.

„Mám si to vraj tuto dolu stlačiť. Skúsime to.“

Eliška pozerala, ako Karol dokončuje to, čo ona začala a netrpezlivo čakala na smotanový dážď. Dočkala sa ho, pričom sa Karol držal inštrukcií urológa a bolo to menej nepríjemné. Pofŕkal ju a ona mala z toho šialenú radosť. Bolo to krásne, sledovať ho v takom stave. Ľahol si vedľa nej a stískal jej rúčku.

„Eliška, zlatko, rád by som bol, aby si bola človekom, ktorý ešte prv, než dôjde k tomu hlavnému pochopí, že mať sex a milovať sa sú dve úplne odlišné veci. Vždy, ak sa miluješ, máš zároveň aj sex, ale vice versa tu neplatí.“

Usmiala sa. „Myslím, že na tejto prednáške s názorným vášnivým prevedením sexuálnych hier som to úplne pochopila.“

„To som ozaj rád, Eliška. Každá dáma by to mala pochopiť. Chlapi, chlapi sú väčšinou kure...,“ prehltol slovo. „Sukničkári.“

„Len to povedz. Kurevníci. Však som si to myslela aj ja o tebe.“

„Hej? Vlastne, tušil som to.“

„Ale nesplnil si tie očakávania.“

„Nie, nikdy som ich nesplnil, ani keď som chcel.“

Teraz mal na tvári presne ten istý úsmev, ktorý jej navrával, že aj Karol ním je. Už ho však ľúbila. Bol všetkým možným; milým spoločníkom, priateľom a citlivým partnerom, ozaj všetkým možným, len nie „kurevníkom.“

Eliška sa kochala pohľadom na svoje pokropené kopčeky. Dotkla sa jednej väčšej kvapky a nabrala si toho na prst. Pozerala zblízka na to. „Milióny drobných Karolových semiačok. A nie je ich vidieť. Zvláštne, hm, zvláštne.“

„Ešte si to nikdy nevidela?“

„Čože? Kde? Myslíš, že na biológii si to učiteľ pred nami urobil? Alebo spolužiaci? A nie, tvoje semiačka som ešte nevidela.“

„Prepáč, však som to nemyslel zle.“

„Dobre vieš, že som spadla z Marsu na hlavu. Nikdy som nemala chlapa ani len tak, ako teba pred chvíľou.“

Chytil jej druhú ruku. „Však ja si toho náležite vážim, Eliška. Nechceš sa poutierať?“

„Nie! Je to fajn, mať to na sebe. Len mi to tam nechaj, máme čas. Je to super takto tu ležať! Je to lepšie ako motať sa v nečase po parku či čítať Dorku v knižnici.“

„Ách, Eliška!“ povedal Karol a ľahol si na bok, oprel si hlavu o ruku a druhou chodil prstom po Eliškinom tele, vyhýbajúc sa svojim kvapkám. „Neviem, kedy mi bolo takto nádherne. Milujem ťa.“

Eliška sa súhlasne usmievala. „Aj ja ťa ľúbim. Veľmi.“

„No ale... Niekto ako ty predsa musí mať chuť, nie?“

„Však aj mám, aj to musím svojpomocne riešiť.“

„Škoda, večná škoda, že to nemôžem zakaždým vidieť.“

„Omrzelo by ťa to, nemyslíš?“

„Čože? Mňa aby omrzelo pozorovať ťa, ako sa hráš s mačičkou? Ani za svet!“

„Priala by som si, aby ťa to nebolelo. A nielen preto, že chcem, aby si mi to urobil.“

„Eliška, ja nepochybujem, že ma máš rada. Iste ma máš, ak tráviš voľné chvíle so starým chorým chlapom.“

„Starým? Veď si nemal ešte päťdesiat.“

Karol sa úprimne, ale vôbec nie výsmešne zasmial. „Si milá, nie, päťdesiat som ešte skutočne nemal. Ale starý som dosť.“

„Nie si starý. V ostatnom máš pravdu, si chorý a mám ťa rada. Som s tebou z toho dôvodu. A ja som rovnako chorá.“

„Vravím to preto, že... Naozaj chceš, aby som to urobil?“

„Spontánne došlo k tomu dôvodu. Vyhováraš sa?“

„Nevyhováram sa, svoje slovo dodržím.“

„Ja som ti nerozvážne prisľúbila, že sa do teba nezaľúbim. Ja som svoje slovo nedodržala. No však, ani nejaký veľký sľub to nebol.“ Tu už Eliška siahla po papierovej vreckovke a utierala sa.

„Eliška, vážne si želáš, aby som bol tvojím prvým mužom?“

„A prečo nie? A prečo sa vlastne toľko na to vypytuješ? To si sa každej tak pýtal?“

„Nie, ani jednej.“

„No tak prečo sa to stále vypytuješ mňa?“

„Potrebujem uistenie.“

„Uistenie, že chcem, aby si ma pomiloval? Mám ti to dať písomne? Zavoláme notára?“

„Eliška, nemaj mi to za zlé.“

„Čo som ja horšia ako tie predošlé?“

„Vôbec nie, dovoľ mi to vysvetliť. Pri tých predošlých som si vždy myslel, asi naivne, že budem ich ako prvým, tak aj posledným. Dokonca aj pri tých dvoch, čo neboli poctivé som si myslel, že budú moje posledné, úprimne som to chcel, a že aj ja budem ich posledným. Preto som sa ich nepýtal. Rozhodne som si to myslel pri mojej žene.“

„Pri mne si to nemyslíš?“

„Zlatko, ty budeš moja posledná, o tom nepochybujem. Ale ja, ja tvoj posledný určite nebudem. Ak raz budeš mať na to spomínať, a na také veci ženy spomínajú často celý život, nerád by som, aby to bolo v zlom. Pýtam sa to práve preto, či si si tým istá.“

„Jasné, že som. Ak by som si nebola, ako by som robila s tebou to, čo pred chvíľou? Ty si sa so mnou nemiloval? Ty sa miluješ, len keď zasúvaš?“ Eliška sa nehnevala, no rozohnila sa. Veľmi sa mu páčila, ako si tie chutné kozičky utierala a popritom filozofovala.

„Miloval som sa s tebou. Ale ak budeš spomínať na toto, tak si možno len povieš: no, Karol, pch, urobil ma rukou a potom ma celú okydal. Ten naničhodník!“ Pridal k tomu patričnú grimasu.

Eliška sa smiala. „Toto by som si nikdy nepomyslela.“

„Len si nebuď taká istá.“

„Ozaj! Prečo som ho musela vybrať z pusy? Nabudúce ťa neposlúchnem, si zapamätaj.“

„A to som nejaký gavalier, ak ti to naládujem do papuľky?“

„A prečo nie?“

„Čo by si s tým spravila?“

„Nechaj sa prekvapiť, pán zvedavý!“

„Ak si sa už dopucovala, mohla by si sa ku mne láskavo túliť?“

Dokrkvala vreckovky a potom sa šuchla ku Karolovi pod paplón. „Hm, čisté návliečky, aj plachta. Ozaj si sa pripravil.“

„Eliška, o čo radšej by som ťa mal u mňa doma.“

„Tam by sme si nemuseli dávať pozor na ústa.“

„Si hlučná?“

„Keď mám možnosť, zaskučím si.“

„Sex je asi tvoja obľúbená téma.“

„Áno, už sme to preberali. Mám iba znalosti z teórie.“

„Časom sa to vylepší.“

„Môžeš ma vyučovať, Karči.“

„Doteraz si mi tak nepovedala ani raz.“

„A ani ti tak nebudem hovoriť. Ty budeš Karol a tvoj kolík bude Karči.“

„Ty moja potvorka.“

Odpočívala mu v náručí.

„Spravila by si niečo pre mňa, zlatko?“ spýtal sa tíško po chvíľke.

„Pre teba všetko na svete.“

„Predveď mi, ako sa so sebou hrávaš.“ Tomu hlasu, tej prosbičke, nemohla povedať nie, ale aj tak chcela predtým spraviť pár okolkov.

„Chceš sa pozerať, ako... si to robím sama?“ posadila sa do tureckého sedu.

„Rád by som to videl úplne celé, od začiatku až po koniec.“ Potom mykol plecami. „Veď aj ty si videla, ako to robím ja...“

Zachichotala sa. „Hej, veď ja som videla... máš pravdu, dlhujem ti to.“

Natiahla sa na posteli, pod kríže si dala malý vankúšik a dlaňou si šúchala mačičku, druhou si chodila po kozičkách, no potom si aj druhú rúčku pichla dolu, ale k zadočku. Karol to divadielko hltal očami a takmer ani nedýchal. Eliška však dýchala a stonala za oboch. Keď už však cítila, že vrchol sa priblížil, ľahla si na bruško, vzala si papierovú vreckovku, zložila ju, dala si ju na patričné miesto, aby nepremáčala prikrývku a  narážajúc na jej lem pokračovala. Vedela veľmi dobre čo a ako, aby bol vrchol stále skoro na dosah a predsa ho na pár sekúnd oddialila a týmto bol celý vrchol oveľa intenzívnejší, keď to už napokon nevydržala a dovolila mu prísť. Napla sa, znova povolila, zasa sa napla ako strunka, takto niekoľkokrát... Potom sa zvalila na bok, pozerala na Karola a stále sa triasla, lapajúc po dychu. Na chvíľku zatvorila oči a oddychovala, až sa jej dych dostal do normálu. Karol sa k nej naklonil, jemne ju bozkal na tvár a rukou jej odhrnul ofinu z očí. „Ďakujem.“

Eliška bola vždy po tom, čo sa so sebou hrala, nejaká rozcítená. Aj teraz sa div že nerozplakala, ani vlastne nevedela, že prečo. Doma jej väčšinou vypadli slzy. No teraz sa na Karola široko usmiala.

Ľahol si k nej a oboch ich prikryl. Pár minút mlčali. Karol si premietal to krásne divadielko, ktorému bol práve divákom.

Eliška sa zamyslela. Pritúlila sa tesne k nemu a povedala: „Keby ti bolo dneska tak zle, ako včera, nemysli si, že by som tu pri tebe nebola. Bola Karol, ver tomu, že bola. Chcem, aby si to vedel.“

Karol v nemom úžase pootvoril ústa. „Eliška, všetko čo som dneska s tebou zažil, bolo úžasné, nádherné, nezabudnuteľné. Ale ani z polovice sa to nevyrovná tomu, čo si práve povedala."

Obaja si užívali krásnu chvíľu; Karol skutočne pri Eliške zabúdal na svoj neblahý osud, pretože ona jeho samotného robila „blahým.“ Bol by od radosti skákal aspoň meter dvadsať, bol by kričal z okna na celý šíry svet, ako ju ľúbi, no musel tlmiť vlastný hlas pri milostných hrách. Málokedy môžeme robiť všetko, čo by sme chceli. O to viac, ak ležíme v nemocnici a dohovára nám sám pán primár...

To, čo bolo doteraz, prišlo Karolovi ako celkom prirodzené; stretnúť v nemocnici pacientku, ktorá sa nám páči, prechádzať sa s ňou po parku a dokonca ju pobozkať, či spoločne si zajesť v jedálni a spraviť si tým nemocničné jedlo chutnejším – áno, to sa bežne môže stať a stáva sa to zrejme po celom svete. Je rovnako bežné a pochopiteľné, že si do oka padne zrelý muž a mladučká žena. Ale mať v nemocnici izbičku len pre seba a priviesť v nej ústami partnerku k orgazmu – to sa zrejme tak bežne medzi pacientmi nestáva (väčšinou môže byť v tom zakomponovaný doktor, ehm). Alebo sa len tak pozerať, ako sa rozkošné stvorenie so sebou hrá až k samotnému orgazmu.

Tak náš Karol, vyškolený životom a jeho lekciami v podobe rozpadnutého manželstva a už raz zdolanej rakoviny, si teraz až s nábožnou pokorou vážil toho, čo sa mu práve prihodilo. Omotal okolo Elišky ruky, ako keby ju už nikdy viacej nemal pustiť, ako keď chobotnica chytí svoju korisť. A veru aj ho mrzelo, že nemá tých rúk aspoň pri milovaní viacej, hodili by sa mu. Pri troške skromnosti by mu stačil ešte jeden pár.

Eliška ho evidentne ľúbi, nepochyboval o tom. Vo svojom vnútri sa už začal pripravovať na tú veľkú úlohu, ktorou ho poverila. Už nabudúce? Kedy vlastne to nabudúce bude? Zajtra? Pozajtra? Po dvojtýždňovej známosti sa to má stať?

- Neuvažuje nad tým, hoci je to tak lákavé. Máš ju tu v náručí, venuj sa jej, usmievaj sa na ňu, bozkávaj ju, len teraz neuvažuj! Času dosť. Veď celú noc budeš žalostne sám.

Div že nahlas nepovedal „veď to.“

„Vedela by som si to predstaviť každý deň.“

„Aj ja. Tak pekne sa hrajkať.“

Eliška sa doma so svojou láskou nepochválila, veď načo. Nejdú sa brať a keď sa budú mať radi aj časom, všetko raz vyjde najavo aj samo od seba. Tajiť nič nebude, ale ani o tom rozprávať. Musí sa vyliečiť a Karol rozhodne nie je len nejaký doplnok liečby. Ľúbila ho – a ako!

Obliekli sa a šli spolu na večeru. Chvíľkami sa viedli za ručičky a takto ich videl aj primár. Pomyslel si, že to dlho nepotrvá. Časom pôjdu od seba, zatiaľ nech sa za ručičky vodia. Bol to pekný párik, hoci roky medzi nimi tam viditeľne boli.

Po večeri boli ešte chvíľku u Karola, no potom sa rozlúčili.

„Miesto romantickej večery si dáme za hrsť tabletiek a ľahneme si do svojich nemocničných lôžok. Ale ty aj tak budeš so mnou. Tu a tu.“ Ukázal si na srdce a hlavu.

„Tak si vypýtajme od primára potvrdenie, že môžeme spať spolu. Haha.“

„Keby sa to dalo. Dobrú noc, zlatko.“

Hoci sa skutočne ľúbili, ich milostné hry prevýšili v túto noc ich city; Eliške sa stále zdalo, že Karol si medzi jej nôžkami odbehol jazyk, a že predné zuby má stále nežne zahryznuté v jej bradavkách. Telepatia fungovala naplno. Karol mal zasa pocit, že má na striedačku v ústach Eliškine štuplíky a že sa mu jazyk šmýka po mačičke. Ešte že sa tak schuti najedol pred večerou! Dneska začal večeru výborným dezertom!

Nasledujúci deň bol u primára na vyšetrení.

„Výsledky sú v norme, váš stav sa nezhoršuje. Bravo Karol, len tak ďalej. Aj tento raz tú mrchu porazíte.“

„Ďakujem za dobrú správu, ale ja som opatrnejší. Vnútorne som pripravený aj na horšiu verziu.“

„Viem, že neklamete, ale ťažko tomu veriť, keď vás človek vidí prechádzať sa so slečnou Drinkovou. Hráte na izbe karty?“

„Nie, na karty nemáme chuť a ani čas. Pri nich treba uvažovať o hre a pozerať si do kariet. Radšej pozerám na slečnu Elišku. Nie sú tu karty zakázané?“

„Iba ak sa hrá o peniaze.“

„Ja tu žiadne peniaze nemám. A čo sa týka vašich obáv, k sexu stále nedošlo.“ Drobné klamstvo a pravda v jednom. Nedošlo. Nech si slečnu Drinkovú prezrie aj tucet gynekológov.

„Ako to vy robíte, že sa okolo vás krúti také mladé stvoreniatko?“

„Šarm? Inteligencia? Galantnosť voči ženám?“

„Videl som, ako na vás pozerala v jedálni. Ani nevedela, čo jedla. Dajte mi recept, ako pomotať niekomu tak hlavu, Karol.“

„Ste ženatý, nie?“

„No som, ale troška zábavy nezaškodí.“

„A to je to, pán doktor. Pokiaľ ide len o zábavu s opačným pohlavím, to neviem. Na to vám recept nedám. Ja ju mám rád. Ak sa chcem zabaviť, prečítam si Dikobraza.“

„Hm, asi som vám krivdil.“

„Nejako mi je to jedno, pán doktor. Jedna krivda hore dole, na tej môj svet nepadne.“

„Máte tú mladú rád? Hm? Len tak, medzi nami.“

„Mám.“

„Martin mi povedal, že si je istý, že v zlepšení vášho stavu má prsty aj ona.“

„Martin a jeho semester psychológie. Ako obvodný lekár je nejaký veľmi múdry. No a my môžeme túto debatu zakončiť tým, že chvalabohu, že som neplodný, aspoň nikoho neprivediem do druhého stavu a slečna dotyčná sa veru nebude zahadzovať s niekým, kto nie je schopný zamiesiť na bábo.“

- Kurník šopa, Jelínek, ty si zo mňa robíš prču. Ty ju asi fakt preťahuješ, hoci... Vlastne, máš s vtákom problémy, takže asi nie. No dobre, choď už.

„Ale som rád, že vám tá mladá dáma robí spoločnosť.“

„Lepšie ako myslieť na čierny hrob. Majte sa, pán primár.“

Zavolal otcovi, aby doniesol nejakú kytičku, len nie klinčeky, nech radšej zainvestuje. No doniesol tak akurát jednu ružu.

„No budiž, ďakujem. Veď čo by som na jeseň chcel.“

„Mal by si nás predstaviť.“

„Aj by som, ale bojím sa, že budeš divoký. Nechcem, aby si myslela, že ohľadom sexu sú tvoje myšlienky aj mojimi, vieš?“ nejako nedôverčivo pozeral na kvetinku a dával ju do pohára.

„Karči, čo si o mne myslíš? No dobre, nechaj si tú krasotinku pre seba. Kokosovú pusinku, aby som ti z nej neodhryzol.“

Karol sa prudko otočil k otcovi a so zvedavou tvárou sa spýtal: „Tati, bol si vôbec mame verný?“

„Čože? Jasné, že bol! To ti môžem odprisahať. Som ten pes, ktorý šteká, a preto nehryzie.“ Vedel, že Karola tou odpoveďou neuspokojil. „Ale pred svadbou som býval všelijaký. Áno, pred svadbou som si užil.“

Karol súhlasne prikývol. „To je ono. To som si myslel.“

„A čo? Veď to je päťdesiat rokov preč. Azda ma nebudeš kárať za to, že som si výdatne zasexoval.“

„Ale čoby!“ zívol znudene Karol. „Po otcových predmanželských trtkačkách ma je fuk. Naozaj, tati. Keď si to stihol všetko pred maminou, tak o.k.“

„Jasné, že stihol! To si píš. Aj ty si mal pred ženou niekoho, nie?“

„Až jednu. Ale nebavme sa o tom.“

„Povyťahuješ zo mňa, ale o sebe už nepovieš nič.“

„Mal som dokopy štyri, ty Casanova.“

Otec sa zasmial, to pomenovanie mu zalichotilo. Naozaj nebol žene neverný, ale pred ženskými sa vždy šiel utrhnúť, len aby upútal ich pozornosť. Karol bol v tejto oblasti po mame.

Karol sa osprchoval ešte pred otcovou návštevou a povedal si, že dneska nebude po Eliške „drapkať,“ že budú spolu iba pri rozhovore. Aj Eliška si to isté myslela.

Ale ľahko je myslieť, horšie je to urobiť. Karol ani nevedel ako, sotva jej podal ružičku, ktorej sa úprimne potešila, ružička šla bokom a vášnivo sa bozkávali.

„Dneska si ma môžeš vyzliecť. Aha, som sa kvôli tebe naobliekala.“ A tak náš Karol, chcej-chcej (lebo nechcej sa ho netýkalo), si svoju milú pomaličky povyzliekal. Ani sa nenazdal, znova sa hral s tými krásnymi ružovými lupienkami, pričom si Eliška položila nožičky na jeho lopatky. Aj Karči sa prebral, ale nedal mu vzduchu, chcel ho nechať na pokoji. On však Karola na pokoji nenechával. Eliška sa blažene vyžívala a prstami vošla Karolovi do vlasov. Toto umenie zvládol Karol majstrovsky, Eliška si musela rúčkou chytiť ústočká a dokonca sa zahryzla do rožteka na vankúši. Karol bol so svojou prácou spokojný. Mačička jej stále pulzovala, no on už mal v ústach štuplíky. Áno, ešte tie dve ruky, aspoň na výpomoc!

Potom sa Eliška poutierala, obliekla, ako keby sa nič nestalo, z vrecka županu vybrala hrebeň, učesala sa a znova sa vrátila k ružičke.

„Ďakujem. Za jedno aj za druhé.“

„Pre teba všetko!“

Počarovane pozeral na ten krásny zjav privoniavajúci k ružičke. Prišla k nemu a sadla si vedľa neho.

„Karol, tak rada by som sa ti revanšovala. Veríš mi?“ zasvietili jej očká.

„Nemám najmenšiu pochybnosť, že vravíš pravdu.“ Venoval jej svoj široký biely úsmev. Položila si hlavu na jeho rameno a on svoju ruku dal na jej koleno.

„Eliška, prial by som si, keby si so mnou šla niektorú sobotu ku mne.“

Prekvapene zhíkla. „Fakt? Dobrý nápad. Pochybujem, že ma odtiaľto pustia a na druhej strane... Nerada by som, aby naši vedeli, že...“

„Veď nie si decko, Eliška. Môžeš si robiť čo chceš, nie? Si dospelá.“

„Ja viem, ale niekedy je to ťažké s takými jedincami, ako je môj otec. Mama je v pohode. Ale však ja si už niečo vymyslím, aby neprišiel a ak bude treba, podplatím aj sestričky. Len aby doktor dovolil...“

„Eliška, tak rád by som sa s tebou prešiel po mojom sade, popod moje stromčeky. Ak by bola budúcu jeseň dobrá úroda, ešte radšej by som bol, keby sme obaja boli na oberačke zdraví.“

„Máš krásne sny, Karol. Jednoduché, skromné, ale krásne.“

„Tuctové, úbohé, obyčajné.“

„Prd.“

„Takto ich opisovala moja manželka.“

„Krava švacnutá.“

„Čože?“ zachichotal sa Karol.

„Ty si ju vážne ľúbil?“

„Veľmi.“

„Hm.“

„Spočiatku aj ona mala rada stromčeky. Časom ich znenávidela.“

„Venoval si sa im viac ako jej?“

„Nie. Venoval som sa im, koľko bolo treba, aby mi ich nezničili škodcovia a aby nepohnili na nich jablká. Ona si chcela všetko kupovať. Nebavme sa o nej, Eliška. To sú všetko časy, keď som naivne veril snom.“

„A už neveríš snom?“

„Už v ne verím realisticky, s väčšou pokorou. Nie všetko závisí odo mňa, hoci môžem spraviť maximum. Mojím najväčším snom a túžbou bolo byť zdravým. A pozri, som tu zasa. Ale ty si môj sladký sen, sladučký zázrak, Eliška. Ešte aj meno máš tak sladké, že sa ti nedá škaredo povedať.“

„Čoby sa nedalo. Eliša. Ak som bola zlá, spolužiaci mi hovorili Eliščiščo psiščo.“

„Panebože, to je hrozné. To by ma ozaj nenapadlo. Čo si musela robiť, ak toto vymysleli?“

„Bola som veľký nezbedník. Nechcela som dať opísať domácu úlohu. Čo je horšie ako toto?“

Razom sedela proti nemu na jeho kolenách a hrala sa mu s vlasmi. Karolovi bolo na omdletie a naozaj by ju veľmi rád položil. Oči mu rozjarene svietili a Karči sa mu pýtal na vzduch. To živé striebro na jeho kolenách sa na neho rozjarene usmievalo, strapatilo ho, dýchalo mu do tváre a rozkošne ho ťažilo na jeho kolenách. O jeho "kolíčku" vedela. Priložila si ústočká k jeho uchu. „Viem, na čo myslíš.“

Pošepkal jej: „Hej? Čo to je?“

„Ako by si ma pretiahol.“

„Takmer si sa trafila. Uvažoval som, ako by som ťa pomiloval,“ pošepkal jej do ucha.

„Prečo to nespravíš?“ A hneď mu nachystala uško.

„Lebo chcem, aby si mala z toho zážitok.“

„Šampanské, jahody a pod oknom bude spievať... Orbison? Niečo také myslíš?“

„Máš rada Orbisona?“

„Veľmi. Vieš ho zohnať?“

„Žiaľ, nie.“

„Vidíš, nemusíme z toho robiť šou. Ja som skromná, mne stačí aj Karol Jelínek plus nikto navyše.“

Karol, už nie do jej uška, ale tíško povedal: „Nemám tu ani sviečku, ani nič romantické, nič, čo by si situácia vyžadovala.“

„Tú sexom posadnutú si pigloval pri ružiach a sviečkach?“

Záporne pokýval hlavou.

„Tak teda tak popigluj aj mňa.“

„Ja... musím sa pripraviť.“

„Dobre, tak sa priprav.“ Potom sa odmlčala. „Odpusť, ja viem, že to máš ťažké. Že ťa to naozaj bolí.“

„Vidíš, Eliška. Možno po ďalšej rádioterapii budem načisto neschopný. Predsa by si nechcela byť s takým mužom. Hej, už iba mužom, no nie chlapom.“

„Budeš mi to robiť jazykom a prstami. Alebo si to budem robiť sama a ty sa mi budeš pozerať do očí.“

„To by ťa rýchle omrzelo.“ Objal ju a tisol jemne, ale pevne k sebe. Bol by plakal, ale držal sa. Nieže by sa hanbil, ale rozplakala by sa aj ona a nechcel jej kaziť, ako veril, peknú chvíľku.

Takto sa stretali u Karola v izbe ešte ďalší týždeň, no Karol si zaistil viac romantickú atmosféru sviečkami, hoci mu ich sestrička dovolila nie na svietniku, ale v pohári na zaváranie. V duchu sa pri každom stretnutí pripravoval na tú veľkú udalosť, kedy sa mal po x rokoch sám milovať, navyše mal byť jej prvým, čo všetkému dodávalo neopísateľné čaro, ale prinášalo aj nervozitu. Náš Karol sa vždy na všetko pripravoval svedomite, či to boli písomky z násobilky, alebo či mal za domácu úlohu nakresliť lastovičku sediacu na elektrických drôtoch. O tom, ako usilovne robil vtáčiu búdku v šiestej triede na pracovnom vyučovaní, či ako piekol ako pätnásťročný mame ku dnu matiek koláč, nebudeme podrobne písať. Teraz šlo predsa o oveľa viacej, šlo o obrovské šťastie v obrovskom nešťastí. Ako onkologický pacient s recidívou mal pripraviť o panenstvo spolupacientku, o dvadsaťpäť rokov mladšiu, ktorú mal nadovšetko rád a ktorá mala rada jeho. Teraz mu nepomôže cvičný zošitok na matematiku, ani správne tupá ceruzka a pozorovanie lastovičiek, ba ani úmorné rezanie a pilovanie doštičiek. Necítil o nič menšiu zodpovednosť ako keď maturoval, ako keď nastúpil do prvej práce, ako keď sa ženil.

Karol skutočne pristupoval k pomilovaniu Elišky so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou, za ktorú by ho mnohí vysmiali a poslali k inému odborníkovi, ako je onkológ. No on nemohol inak.

Eliška – to bola jeho svätojánska muška, ktorá mu ožarovala smutné čierno choroby.

Eliška – to bol bylinkový čaj, aký nijaká bylinkárka nevie namiešať, ktorý bol zároveň elixírom radosti.

Eliška – to bol zdroj teplých lúčov, ktoré z nej žiarili a robili úplne inú terapiu, než aká ho ničila i liečila zároveň.

Eliška – to bol čerstvý vzduch, ktorý sa mu cez pľúca dostal do každej jednej bunky a riadne ju prevetral.

Eliška – nielen jeho recept, ale sám liek, ako nezúfať.

- Karol, ty jeden starý zamilovaný somár – vravel sám sebe vo vnútornom monológu. Že sa nehanbíš! Že nemáš rozum!

Potom to vzdal. – Čo zmôžem?! Nič, iba spraviť to, čo obaja chceme. Mám ju rád, a ako veľmi!

Trávili spolu deň čo deň, boli spolu každú chvíľku, ktorú len spolu byť mohli. Celé oddelenie vedelo, že medzi nimi je niečo viacej. A celé oddelenie im viac-menej prialo.

Eliška sa bála prichádzajúcej operácie. Želala si, aby sa milovala s Karolom ešte do nej, ak by sa náhodou neprebrala. No nepriala si to za každú cenu. Bola zamilovaná a nedočkavá a veľmi rada, že sa zapodieva inými záležitosťami, ako je jej choroba. Aj primár jej povedal, že onedlho bude ako rybička. Verili tomu všetci a všetko bolo na dobrej ceste. Karol, hoci sa jeho stav tiež liečbou zlepšoval, bol na tom „viditeľne“ horšie; schudol, zbledol, ale svoj šarm nestratil. Jeho úsmevu nič nechýbalo, hoci možno oči mali menej iskier. Pri Eliške však horeli.

„Keď ťa vidím, Karol, ako si niekedy unavený, zničený, vzala by som z toho všetkého kopu na seba. Alebo aj všetko.“ Hovorila to úprimne, lebo to aj úprimne myslela. Dvadsaťjeden ročné zamilované srdiečko typu slečny Drinkovej to inak ani myslieť nemohlo. Nekrivdime jej myšlienkou, že chce sex za každú cenu. Keby to tak vždy bolo, mala by to za sebou. A nekrivdime jej ani tým, že sa Karolovi podlizuje, aby ju pretiahol. Karol bol jej prvá láska a s tou nie sú žarty.

„Takto nehovor, anjelik. Neprial by som ti z tohto vôbec nič. Ty musíš byť zdravá.“

 V sobotu, ktorú bol doma, prezeral špajzku a vyberal nejaké maškrty, ktoré by jej maškrtnému jazýčku doprial. Na otcove narážky nereagoval a taktne ho poprosil, aby Elišku nenazýval mladučkou frndičkou.

„Nepoznáš ju. Nevieš, aká je milá a nevieš, ako veľmi ju mám rád. Tá žena si nezaslúži, aby si ju takto nazýval.“

Otec výborne navaril, vyupratoval a čo sa týkalo záhrady, zima mohla pokojne prísť. Tak prečo to dokelu kazí tými primitívnymi rečami?!

Do nemocnice sa vracal so zaváranými malinami, jahodami a sušenými slivkami s orechom vo vnútri. A srdcom, ktoré prahlo za svojou Eliškou.

Ešte v ten istý deň, teda v nedeľu, v ten protivný predvečer rádioterapie, túlila sa Eliška ku svojmu Karolovi tak nežne, ako to len zamilované stvorenie vie.

„Eliška, zajtra za mnou nechoď. Zasa budem celý zmľandračený. A inak – čo vaši? Boli tu včera?“

„Hej, obaja. Nahovorila som ich, aby nabudúce prišli až v nedeľu, že je tu niečo v knižnici, že tam chcem byť. Veď vieš, naozaj je tam nejaká prednáška, čo sa týka zdravého varenia, aj keď neviem, kto z tých, ako si ty povedal, zmľandračených pacientov tam pôjde počúvať ako variť. To je pre iné oddelenia.“

Karol nielenže šípil prečo volala rodičov až v nedeľu, on to vedel a usmieval sa.

„A aký máš dôvod takto klamať rodičov?“

„Hádaj!“

„Chceš ísť vari k tomu starému Jelínkovi?“

„Ak myslíš starým Jelínkom tvojho tatka, k tomu nie. Ak myslíš syna tvojho tatka, tak k tomu áno.“

„A čo na to pán primárik? Pustí lastovičku z hniezda?“

„Bude musieť. Som dospelá a svojprávna. Poviem mu na rovinu, že chcem stráviť sobotu s tebou. Stále vraví, že som viac-menej zdravá a že tou operáciou, kde vyberú tie drobné somariny, sa choroby zbavím načisto. Ja ho uprosím, aby otcovi nevravel, že budeme spolu. Vlastne, jemu môže byť jedno kde pôjdem, myslím tým primára.“ Celá sa k nemu tisla a šepkala mu do ucha: „Chcem sa s tebou pomilovať, Karol. Na nič iné ani nemyslím. Ak by si tu nebol, možno sa od strachu utrápim.“ Potom odtiahla hlavu a už nahlas vravela: „Vieš, ja sa bojím, a ako! Ani lekárove slová, že všetko je na dobrej ceste ma nezbavia strachu. Ale keď som s tebou, je to úplne iné. Sme na jednej lodi a ty, ty si takýto boj už zvládol. Obdivujem tvoju pokoj a odvahu, tvoj zmysel pre humor. Ja si hrozne želám, aby sme sa obaja z toho dostali a boli potom spolu.“

Karol zvraštil obočie, ale nijak hrozivo. „Ty by si so mnou chcela žiť?“

Objatie povolila a sadla si vedľa neho. „Nežijem s tebou už tu a teraz? Sám si povedal, že by si chcel so mnou zdieľať niečo oveľa viac, ako je len posteľ. To isté chcem aj ja. Ale ty si zrejme myslíš, že ma zamilovanosť prejde, len čo sa dostanem domov. Teraz ti nijako nemôžem dokázať, nijako ťa presvedčiť, že to tak nebude. Zamilovanosť je vraj niečo iné, ako láska. Možno som teraz zamilovaná, ale cez chorobu myslím na úplne iné veci a láska chce už aj rozhodnutie a vôľu. Prečo by si dvaja dávali nejaký sľub, že budú spolu roky rokúce, ak by to malo byť len bez vôle a len zo zamilovanosti? Ja som sa rozhodla takto.“

Okúzlene pozeral na ten filozofujúci zjav, ktorý bol rozhodnutý zdieľať s ním život ako taký.

„Vravel si mi, že si mám tú jednu vec nechať pre niekoho, s kým chcem stráviť život. Chcem, aby si to bol ty. A ja ťa chcem poprosiť, aby si ty, ak nechceš potom život tráviť so mnou, nič také nedopustil. Fu, to je všetko, čo som chcela povedať.“

„Zlatko, vravíš ako zrelá skúsená ženská, ktorá vie, čo chce. Ja som sa niekoľkokrát sklamal. Preto si nerobím popredu veľké nádeje, ale keď vravíš, že to myslíš so mnou vážne a takto ma o tom uisťuješ, tak potom je to pravda. Eliška, si sen, na ktorého splnenie som toľko čakal?“

„To neviem. Som Eliška Drinková, narodená v roku tisícdeväťstošesťdesiatdva.“

V žiadnom prípade sa nevysmieval jej názorom a presvedčeniu, ale stále si nechával nejakú rezervu na rôzne typy lások; na lásku z ľútosti (k nemu i k sebe samej), lásku z vďačnosti, že nie je v nemocnici sama (samota zbližuje rýchlosťou blesku), na lásku prchavú a krátku, takzvanú zamilovanosť, ktorá býva kratšia než nohy najnižšieho jazvečíka. Ale vedel, že záležitosť ako je rakovina mení rebríček hodnôt. Možno sa to stalo aj s ňou už v tak mladom veku. Nechcel jej krivdiť a nekrivdil jej. Napokon, čas ukáže, ak vôbec bude čo ukazovať.

Večer trávili nie pri milostných hrách, ale pri čaji a sušenom ovocí.

Ďalší deň si Karol márne prial, aby za ním Eliška nešla. Ležal unavený na posteli, hladný, lebo jeho žalúdok by aj tak všetko poslal späť na svetlo božie. No čo iné by bolo pre neho väčším dôkazom skutočnosti Eliškinej lásky ako jej prítomnosť pri ňom, keď je taký zúbožený?! Hneval by sa, no na to sa nezmohol a tak sa tešil, keď videl, ako sa pri ňom nakláňa, ako tíško ani myška čaká, kedy sa preberie. Hneď mu rukou vošla do ofiny.

„Karol, ahoj. Ako ti je?“

„Keby si teraz nebola pri mne, povedal by som, že hrozne zle. Ale keďže si tu, je mi krásne, hoci... mi je zle. Vďaka tebe znesiteľne zle.“

„Prinesiem ti niečo? Chceš ísť na wécko? Odprevadím ťa tam?“

„To je dobrý nápad, tam potrebujem ísť.“ Pomaly sa dvíhal a opierajúc sa o Elišku, kráčal. Bolo mu zle, no zažartoval si aj teraz. Zostal stáť a pozrel na ňu. „Tak Eliška, a teraz si to nacvičíš, keď ma ako päťdesiat ročná, stále kus peknej baby, povedieš vo veku sedemdesiatpäť rokov na záchod. Kto vie? Možno budem na tom aj horšie a budeš ma musieť... Em...“

„Buď si istý, že ťa povediem, ako to bude treba. Len sa dobre vyprázdni, chcem ťa totiž nakŕmiť pozitívnou správou. No šup-šup, nepôjdeme tam polhodinu!“ To ho však nekomandovala, ale povedala to žartovne, lebo skutočne mu chcela povedať pozitívnu vec, ktorá ho mala postaviť na nohy. Keď boli späť, Karol sa prezliekal do čistého a Eliška doniesla od sestričky horúcu vodu na čaj.

„Dneska som hovorila s primárom. Povedal, že nevidí dôvod, prečo by som nemohla ísť v sobotu domov.“

„Domov?“

„Však on vie, kam chcem ísť.“

„Nevyvádzal?“

„Nie. Povedal, že by som tu ani vôbec nemusela byť, len otec môže nemocnici nejako peniazmi pomôcť. Keby si tu nebol ty, hnevala by som sa, že trčím v nemocnici, a nie napríklad niekde v kúpeľoch. Hlavne som ho poprosila, aby sa rodine nezmieňoval, že tu v sobotu nebudem.“

Skutočnosť bola taká, že keby si primár nebol istý Karolovou neplodnosťou, nikam by Elišku nepustil bez vedomia jej otca, hoci je plnoletá. Keďže na vlastné oči videl pod mikroskopom tie Jelínkove mľandravé spermie, ktoré stáli ako figuríny vo výklade, a len kde tu pohli chvostíkom, mal istotu, že k ničomu nedôjde, aj keď k niečomu dôjde. Nech si Jelínek vrzne, dopraje mu. Má síce urologické problémy, ale ak chcú byť spolu, nech sú. Nemá dôvod jej brániť, naopak, víkend na vzduchu jej prospeje. Evidentne je rada, ak s tým chlapom môže byť čo najviac. Ako krásne to na záver povedala, dumal primár. Aj on by si prial byť milovaný takýmto stvorením.

„Pán doktor, rada by som bola s Karolom aj niekde inde ako v špitáli. Mohla by som maródovať doma, ale keď je tu on, vydržím tu tento nútený pobyt, nech má otec radosť. Záleží mi na otcovi, viem, že to myslí dobre, hoci on v živote v nemocnici nebol. Rada by som však poznala Karolov dom a všetko okolo toho. Ďakujem vám!“ Chcela povedať, že Karola ľúbi, ale to tam nepatrilo. On to aj tak badal vždy, keď ich dvoch videl spolu a svojmu pacientovi v dobrom závidel – teda iba jeho mladučkú lásku.

„Ak vám to obom spraví radosť, slečna Eliška.“

Skočila a objala ho. Bol to správny chlap a to objatie mu zvýšilo sebavedomie.

Karol sa tomu tešil. No Eliška sa bude musieť stretnúť s jeho otcom, ale to si nejako vybaví, čo vravieť a čo nie. Karol starší nie je trdlo načisto, hoci pred ženskými sa išiel vždy utrhnúť.

- V sobotu, v sobotu, v sobotu....- opakoval si stále dookola.

„Eliška, bolo by dobre, keby sobota nebola prvým dňom, kedy sa stretneš s mojím otcom. Musíte sa spoznať skôr, aby si nezažila kultúrny šok.“

„Veď si mi vravel, že si dobre rozumiete.“

„To je pravda, ale čo sa týka mladých žien, hrá sa na staré kolená na Dona Chuana.“

Mávla rukou, akože to dobre pozná.

„No len no, Eliška. Musíš ho zažiť, skutočne.“

„Ak si to želáš, v poriadku. Nejaké špeciálne varovania, čo nemám pred ním vravieť?“

Karol sa zamyslel, omieľajúc v ústach sušenú slivku. Záporne pokýval hlavou. „To skôr jemu budem musieť všeličo zakázať.“ Venoval jej široký, krásny úsmev, ktorý mala tak rada.

„Čo si vlastne o nás dvoch myslí?“

„Má takú verziu, že si treba užiť. Myslím tým sex ako taký. Neverí, že by som to mohol myslieť s tebou vážne. Nejako nedokáže prijať, že by som ťa mal vážne rád. Ale po tých mojich skúsenostiach si to aj myslieť môže. Myslí si, že som sa len tak zbláznil do mladučkého mäska a úprimne mi praje veľa sexu.“

Eliška sa chichotala. „Snáď ti ho poskytnem, nech je tvoj otec spokojný, keď je taký dobroprajný.“

„Áno, otec dopraje každému. Prečo by nedoprial svojmu synovi?!“

„Zvládnem ho, v knižnici som zažila všeličo. Vážne.“

„Aj postarších dotieravých?“

„Všelijakých.“

„A ako je možné, že si si tam nikoho nenašla?“

„Čakala som na teba. Návrhov bolo požehnane.“

„Všetkých si poslala do kelu a potom si sa doma...“

„Správne. Potom som si všetko musela robiť sama. Bavilo ma to!“

Keď Eliška odišla k sebe a Karol sa ocitol sám, zistil, ako mu je fajn.

Karol sa t e š i l. Len tak, zo všetkého. Tešil sa, že má rádioterapiu za sebou, že mu tu štebotalo vtáčatko, že ide noc a on sa vyspí, že zajtra príde otec, že cez víkend bude s Eliškou u seba, že ju zrejme pomiluje.

Karol precítil do špiku kostí, že nie je na svete sám. A teraz úprimne – koho by to nepotešilo, ak sa človek zamyslí len nad tým a nad ničím iným, že je niekto, kto s nami zdieľa radosti aj starosti? Karol mal pri sebe otca, ktorý mu povedal, že s ním bude všetko zdieľať. K otcovi pribudla Eliška.

Ale nazrime do „slovníka“ a stručne zrekapitulujme, čo sa o Karolovi vie.

Karol Jelínek – človek rozumný rozumný (áno, dvakrát), človek úplne obyčajný, a predsa neobyčajný. Štyridsaťšesťročný živočích, samec, obývajúci socialistické Československo, tohto času liečiaci sa na recidívu rakoviny. Životom ťažko skúšaný, od manželky opustený, vynikajúci plánovač v elektrotechnickej výrobe, výborný ovocinár. Istého času skúsený a zdatný milenec, momentálne dlhý čas bez akýchkoľvek pohlavných stykov. Žijúci so svojím otcom v rodinnom dome na predmestí stredne veľkého mesta na západnom Slovensku.

Toto sa o Karolovi vie tak vo všeobecnosti, povedzme že štatisticky; vek, strohé vymenovanie životných faktov, majetok, rodinné vzťahy, sexuálny život v skratke.

Slovníky sú dobrá vec. Majme však v láske beletriu, ktorá o človeku chce povedať oveľa viac, než len štatistické fakty; povie o radosti, o bolesti, o ich zdieľaní, povie nám o tom, ako veľmi chce taký človek milovať a ako túži s pokorou byť milovaný.

Karolove vnútro hýrilo toľkými citmi a pocitmi, že si zaslúži dostať sa do beletrie a nie iba kotviť v slovníku so strohým konštatovaním. Aj keď len prostredníctvom jednej jedinej vety. Súhrn jeho pocitov bol krasohľad tvorený miliónmi malých svetielok, ktoré sa mu presýpali v duši a tešili ju. Prekypovanie lásky v Karolovom srdci ho sladko uspalo. Ako sa len tešil na svoju Elišku!

Raňajky aj obed trávili spoločne.

„Alebo takto, Eliška. Keď otec príde, poviem mu o tej sobote, a že by som bol rád, keby ste sa stretli.“

Tak sa aj stalo. Eliška bola na Karola staršieho úprimne zvedavá. Napočúvala sa o ňom dosť, chcela ho vidieť.

Všetci traja boli v Karolovej izbe a nestalo sa nič hrozné. Otec, keď ju zbadal, by bol zapískal, ale opanoval sa a slečne Eliške pobozkal ruku. Páčila sa mu ako ženská.

„Rád vás spoznávam a teším sa, že máte záujem poctiť nás návštevou. Osobne sa teším, ale nebudem sa do vás dvoch starať a obťažovať vás.“ Dokonca chcel navrhnúť, že pôjde na sobotu preč, nech sú doma len oni dvaja, no Karol ho predbehol.

„Tati, nejaký spoločný obed by nebol zlý nápad. Rád ti pomôžem.“

„Rada sa pridám.“

„Kdeže, slečna, návšteva nebude predsa variť. Len to nechajte na starosť mne a vy dvaja sa venujte sebe.“ Žmurkol na Karola, Eliška to zbadala. Po otcovom odchode bola u Karola.

„Vyzerá v pohode. Nepodobáte sa.“ Bola pripravená na starého mrzutého neokrôchanca. Karol starší sršal šarmom, no nenašla na ňom nič, čo by mal s Karolom okrem mena spoločné.

„Vravel som, že som celý po mame. To len lásku k stromom mám po ňom. A to je všetko.“

„Všimla som si, ako na teba žmurkol. To bolo na povzbudenie?“

O dva dni bol syn s otcom v izbe sám.

„Karči, ozaj ju ľúbiš?“

„Ozaj ju ľúbim.“

„Tak ako si ľúbil Luciu?“

„Luciu som roky beznádejne miloval. Elišku mám minimálne rovnako rád.“

Otec vyzeral, že ho niečo na jazyku škrie, ale Karol ho viackrát ubezpečil, že mu nejde len o sex s mladým mäskom.

„A ona akože ľúbi teba.“

„Vravela mi to. Nemám dôvod jej neveriť.“

„Má otca, však?“

„Vravel som ti, že má. Je tak v mojich rokoch.“

Škrela ho otázka, či ju už dostal alebo či sa to len chystá urobiť. Doslova ho pálila, no vydržal to a odišiel bez toho, že by sa spýtal. Synovi prial, iba mal obavy z možného nepriaznivého vývoja citových udalostí. Jeho syn sa už natrápil pre kadejaké mrchy habadej, i keď ich bolo len pár. Mal by mať už toľko súdnosti, aby mal ženské len do postele a bodka. On mal na ženu, Karolovu mamu, šťastie, ale ostatné baby, hrôza pomyslieť. Synáčik sa natrápil požehnane a teraz by si mal už len zaskákať, zvlášť ak nemôže riskovať potomstvo. On mať jeho roky a šarm, súloží od nevidím do nevidím. Čudoval sa synovi, rôznymi vtipnými narážkami ho navádzal na tento životný štýl, no nijako ho nepresvedčil. Už vôbec nie po Karolovej chorobe. Syn stále naivne veril vo vernosť a lásku, dokonca aj pri tej sexuchtivej babe, ktorá s nimi bývala.

- V sobotu si to pekne rozdáte, milé detičky, ja vám to želám. Na noc odídem na chatu, nech sa môžete nahlas vydivočiť. Ráno sa vrátim a zaveziem detičky do škôlky... -

Vonku bolo pravé nefalšované dušičkové počasie; zamračené, slnko skryté za nejakými machuľami, podchvíľou mrholilo, ľudia sa náhlili s vencami a sviečkami na cintoríny. Ale toto všetko nevadilo našim dvom hrdinom, oni mali totiž leto. Ľahšie znášali nevoľnosti z liekov, ľahšie znášali nevoľnosti z nemocničnej stravy. Štebotali si v jedálni, v knižnici, čitárni, pri prechádzke pod dáždnikom, v bufete, v Karolovej izbe. Tam sa nevenovali nijakým ľúbostným hrám, šetriac si všetky hormóny, ktoré choroba či lieky nezachloštili, na fyzickú lásku u Karola.

Ich lekár bol naklonený pozitívnemu mysleniu a tak ich láske žehnal sám. V piatok brali Eliške na kontrolu krv a sám jej zaželal peknú sobotu.

Až napokon tá pekná sobota prišla.

Karol povodil svoju drahú po záhrade i sade. Stromčeky akoby už spali, viselo na nich zopár jabĺčok, ktoré nechali pre vtáky na zimu. Otec už po nich rozvešal kŕmidlá. Mrholenie to kazilo, ale patrilo k tomuto času. Eliška chcela vidieť záhradu aj keď bude zasypaná snehom. Až keď boli riadne uzimení, vošli dnu, kde zasa otec nachystal rôzne maškrty a mal pripravené všetko na obed.

„Díky, tati,“ povedal Karol otcovi do ucha.

Naraňajkovali sa spoločne v kuchyni a potom zaliezli do Karolovej izby, kde bola veľká manželská posteľ a bohatá knižnica venovaná tematike pestovania ovocia. Pozerali rodinné fotografie a Eliška konečne videla všetky štyri predchodkyne, ktoré sa na tej posteli, kde sedela, vystriedali. Vlastne, samá prvá na tej posteli nebola, iba v tej miestnosti. Obaja mysleli na to isté. Eliška chytila Karola za ruku.

„Drahý, ak nemáš náladu, ak ti nie je dobre, nemusíme nič také podnikať.“

„To vieš, že náladu mám a že je mi dobre. Ale nebude tebe vadiť, že tu, na tejto posteli, som súložil s inými ženami?“

„S tými mrchami, čo ťa opustili, nechceli či ničili? Nie, nevadí mi to. Čert ich všetky vezmi, že ti ubližovali.“

„Ja som svojej žene odpustil. Stane sa, že to nevyjde. Človek sa nesmie vzdať. Ty si mi však, Eliška, spadla z neba, keď som už žiadnu nechcel. Troška sa bojím, že to nebude dneska ako v romantickom filme.“

„Karolko, nech sa stane čo sa stane, som s tebou a to je to najhlavnejšie. Sme spolu, ale nie sme v nemocnici.“ Zavesila sa na neho. „Aj ty si mi spadol z neba. Keby mi pred rokom povedali, čo všetko sa zomelie, neverila by som. Skôr by som verila tej rakovine ako tomu, že sa mi bude páčiť niekto ako ty. Musím to opraviť – že budem niekoho ako ty ľúbiť.“

„Páči sa ti u mňa?“

„Áno, páči.“

„Bývala by si tu so mnou?“

„A chcel by ma tu tvoj otec?“

„Nemyslím si, že by si mu tu vadila.“

„Neviem, či by som mohla vôbec nad niečím takým uvažovať.“

„Bol by som tomu rád. Rád by som bol, ak by sme boli spolu aj po vyliečení... Eliška. Polovica domu je moja.“

Obedovali spoločne a potom sa znova vybrali na vychádzku, aby sa spustil tráviaci proces. Po návrate z vychádzky našiel Karol od otca odkaz.

„Milé dietky, nehnevajte sa na starého medveďa, odišiel na chatu do svojho brlohu a nechal brlôžtek len vám dvom. Popredu nič nevravel, lebo by ste zrejme mrmlali. On je ale veľkodušný – brum, brum. Prajem krásny večer v dvojici.“

Karol Medveď Starší čo v chate na Podvrchu tohto času straší

Eliška si s chichotom odkaz prečítala, pochválila jeho zmysel pre humor a navrhla, aby pustili gramofón, lebo bez hudby žila už dosť dlho.

„Môžeš byť diskdžokejom.“

Vrhla sa k platniam a Karol robil čaj. Otec nachystal bábovku – ó, aké romantické, do svietnika dal sviečky, len vína sa nechytali, lebo mali lieky. Ale kto za minulého režimu nepil, hoci mal lieky? No naši dvaja hrdinovia predsa. Chceli žiť.

Eliška chlípala čaj a pozerala na fotky, na ktorých bol Karol v jej veku.

„Jaj, ja som vtedy ani na svete nebola a môj milý bol aký fešák! Môžem si nejakú nechať?“

Karol prikývol. Neveriac na ňu pozeral. „Ty by si ma predstavila rodine ako svojho partnera?“

„Áno.“

„Eliška, iste chceš deti.“

„Dám sa umelo oplodniť od niekoho iného.“

„Fíha, ty už máš problematiku naštudovanú.“

„Pár rokov sa to už dá. Je to otázka času, kedy to bude aj tu. Čaká ma ožarovanie, takže budem na tom možno ako ty. Adoptujeme si bábo.“

„Ale čo tvoja rodina povie na takého deda, ako som ja?“

„Čo mňa po nej. Nech sa ma aj zriekne. Som dospelá.“

Potom bez slova pili čaj, obaja zasa mysleli len na to jedno. Dohrala platňa a rozhostilo sa priam hrobové ticho, bolo počuť iba ich hlty. Vonku sa začínalo stmievať.

„Eliška, ja si pôjdem dať sprchu. Nechceš mi robiť vo vani spoločnosť? Alebo sa spolu okúpeme?“

„Zmestíme sa tam?“

„Hej, vaňa je meter sedemdesiat!“

„Dobre, choď napustiť vodu. Prosím, ak máš nejakú penu, daj ju tam.“

„Mhm.“

Kúpeľňa bola priestranná a Karol tam na stolík doniesol svietnik a zapálil sviečky. Zhasol potom vypínač. Obaja vliezali do vane. Eliška si nenápadne prezrela vyzlečeného Karola. Bol chudší ako pred liečbou, ale nebol vycivený a mal niečo do seba. Keď si sadol do vane a oprel sa, Eliška sa na neho natiahla a začala mu bozkávať tvár. Potom si však sadla oproti nemu a nožičky si mu položila na brucho. Hral sa jej s prstami a šteklil ju. Chytil ju za oba priehlavky a pricvikol si ho medzi jej chodidielka.

„Cítiš ho, drahá?“

„Karči vystrel chrbticu?“ Načiahla sa k nemu a jemne ho pod vodou pohladila. „Nech sa ešte Karči kúpe. Času dosť. Ách, je tu tak fajn! Musím kúpiť primárovi víno.“

Karol sa posunul k nej a hral sa s penou a jej kozičkami. Skrýval ich pod penu, potom ich odokrýval, znova prikryl. Náramne ich to bavilo. So sprchovou hlavicou jej vlažnou vodou tú nádheru opláchol a vrhol sa na ne ústami. Eliška sa vyžívala a tešila sa, že aj to málo čo tam mala, Karola veľmi tešilo. Razom na seba pozreli a povedali si očami takmer naraz: „Ja to dlhšie nevydržím.“ Karol nahmatal štupeľ, chytil sprchovú hlavicu a oboch ich čistil od peny. Držala ako prikovaná, keď jej rukou prechádzal po mačičke a prúd vody robil tiež svoje. Eliška siahla po šnúre a omotala sa do hrubej osušky. Karol sa tiež zakrútil do osušky, obaja vyliezli z vane.

„Choď do izby, Eliška. Hneď som tam.“

Izba bola príjemne vykúrená a Eliška sa šupla pod paplón. Karol onedlho prišiel aj so svietnikom. Pravdupovediac, Karol ani Eliška po nejakej dlhej romantickej predohre ani netúžili, tá bola už vo vani. Prstami sa presvedčil, či je pripravená. Ten krásny teplý klzký olejček, ktorý z jeho Elišky prýštil! Kúpal by sa v ňom, pil by ho...

„Daj ho tam, no tak, už sa zbláznim.“

Naklonil sa nad svoju drahú, pod kríže jej dal vankúšik a končekom, držiac si svojho Karčiho, dorážal do tej krásnej dieročky. Ale Karol ani v tejto chvíli, keď do nej vchádzal, neprestal byť Karolom. Znehybnel. Priam slávnostne, hrdinsky povedal: „Aby si si Eliška pamätala, že tvoj prvý ťa naozaj miloval, a že to spravil najmä preto, že to chceš aj ty. Ďakujem za tú česť, ktorú mi týmto preukazuješ.“ Dosť bolo rečí.

Eliška skučala bolesťou, škáročka povolila a Karol sa do nej dostával hlbšie a hlbšie. Videl, že ju to bolí, lapala po dychu, tak prestal. Práve odpannil tretiu ženu vo svojom živote!

Bolelo ju to ako čert, ale stálo to za ten pocit, že sú takto spojení! Mala takú filozofiu, že milujúca žena pre radosť toho svojho musí čo to vytrpieť, rovnako ako milujúca matka trpí, keď rodí svojho potomka. Eliška veľa čítala a ešte viacej uvažovala. Všetko zlé je na niečo dobré a všetko dobré je na niečo zlé.

„Mám sa hýbať, drahá?“ Kývla kladne hlavou, nedalo sa jej hovoriť. Pomaly z jej boľavej dieročky vyšiel a hladkal ju prstami. Potom znova do nej vošiel a pomaličky sa pohyboval.

„Rob so mnou čo chceš, Karol. Šialene ma pretiahni, no tak, rob!“

„Veď ťa to bolí.“

„Chcem ťa zažiť v akcii. No tak, pretiahni ma!“

Pozeral s vytreštenými očami, či to myslí vážne.

„Ja nečakám nijaký bombastický orgazmus, Karol. Ja chcem, aby si ho mal ty. Ja ho mať nebudem, ale ty ho mať môžeš. Túžim vidieť, ako sa k nemu blížiš. Ľúbim ťa.“ Tie posledné slová ho povzbudili. Dal sa do práce, ale opatrne, aby ju to veľmi nebolelo. Vychutnávala si to aj ona; nožičky naširoko roztiahla a tešila sa, ako sa teší Karol. Krásny pocit, ako sa sčasti na nej natriasa chlap! Oddelil sa a venoval sa jej ústami, čo ju priviedlo do varu, potom znova splynuli a Karol hlasne stonal, konečne si to mohol dovoliť. Odďaľoval vrchol, no potom to naládoval do Elišky a hoci ju to trocha bolelo, bolo to krásne. Bola vysmiata ako dieťa na kolotoči. Karol si každý zlomok sekundy plne vychutnával a pramálo sa zaujímal, či je hlučný alebo nie. Tým najkrajším spôsobom bol spojený so svojou drahou Eliškou. Vyšla z neho posledná dávka, no ešte stále bol v nej a silne ju objal. Potom to jednoducho nevydržal a rozplakal sa ako malé dieťa. Pevne ju držiac, plakal s tým svojím očarujúcim bielym úsmevom. Eliška ho bozkávala na potôčiky sĺz a tešila sa s ním.

„Krásne si ma pomiloval, ďakujem ti, láska.“

Ležali v objatí, potom sa Eliška dala do tureckého sedu a napokon si utierala mačičku, z ktorej toho razom tieklo nejako veľa; krv, jej šťavička a napokon aj Karolove dávky.

„Páčilo sa ti to?“ spýtal sa jej a dočahoval na ňu.

„Veľmi, bolo to krásne!“ Eliška sa dávno tak veľmi netešila ako teraz. Vianoce, narodeniny, dovolenky - nič z toho sa nevyrovnalo tomu, čo práve zažila s Karolom.

„Dojalo ma to.“

„Krásne veci dojímajú. Fíha, ale si toho do mňa dal! Keby som nejakým zázrakom zostala tehotná!“

„To by bol skutočne zázrak, ale ak by sa stal, lepšie niekedy inokedy ako teraz, keď sa liečime. Ale to sa nestane.“

„Nie, nestane,“ povzdychla si a šupla sa k nemu pod paplón. „Ako som len rada, že sme tu sami, spolu! Karolko, ja sa chcem z toho dostať a potom chcem byť s tebou.“

„Aj ja s tebou, dievčatko.“

Onedlho odbehla do kúpeľne, vysprchovala si mačičku a potom sa znova vrátila ku Karolovi. Ten svoju milovanú priviedol k vrcholu ústami a jazykom. Naplno si od rozkoše zaskučala aj ona. Obaja neskôr pocítili hlad a tak zišli do kuchyne dojesť obed. Večer trávili pri hudbe, zatancovali si. Ani jeden nepamätal krajší večer vo svojom živote.

Keď si líhali spolu na noc, Eliška vo svojom vnútri preriekla modlitbu, či skôr prianie milujúceho človeka: Keby som smela tvoju bolesť preniesť na seba, Karol, keby som smela cítiť miesto teba všetko zlé, čo ti život prináša. Keby som smela po zvyšok celého svojho života milovať teba, Karol, keby sme boli spolu. Keby som ťa smela tešiť každý deň. Keby som toto všetko smela zažiť...

Slzičky, ktoré cinkli na vankúš z Eliškiných očiek, tie slzičky Karol nevidel. Cinkli na znamenie, že jej úprimná modlitbička bude z väčšej časti vyslyšaná.

Nálevy bývajú rôzne; sladko-slané, sladko-kyslé, kyslé, sladké... Ale ten nálev, v ktorom zaspával Karol, bol čisto sladký. Karol nie je žiadna uhorka ani čalamáda. „Narobil“ sa v ten deň až-až. Zaslúžil si preto sladký spánok.

Eliška však zaspať nemohla. Eliška bola v sladko-horkom náleve; sladkom z prežitého šťastia, v horkom z toho, že ju bolelo Karolovo nešťastie. Romantickú kulisu dotvárali horiace sviečky. Čo spoznala a milovala Karola, viacej rozmýšľala ako snívala, a to i na úkor jej vnútorného šťastia. Teraz tu – čučiac pri Karolovi – spojila snívanie s premýšľaním. Snívala, ako jej drahý vyzdravie, ako vyzdravie aj ona a premýšľala, ako s ním bude žiť. Eliška si až teraz proti noci uvedomila kvalitu situácie, do ktorej ju život dostal. Nepočítajúc (pochopiteľne) členov jej rodiny, nikdy predtým k nikomu necítila to, čo teraz ku Karolovi. Túlila sa tíško k nemu ako myška, len aby ho neprebudila. Milovanie ho sladko vyšťavilo. Eliška naplno prežívala tú veľkú udalosť svojho života. Upierala zrak na Karolovu tvár, bozkávala a hladila ju pohľadom. Slabunko hýbala perami, keď si pre seba v duchu – a predsa pre Karola – šepkala tie dve slová stále dookola, ako veriaci mrmlúc si po stý raz ruženec.

Slávila sama pre seba tu veľkú udalosť, po ktorej dlho túžila, po ktorej snívala, a teraz sa hanbila, aké jej sny a túžby dakedy boli. Do jej zamilovanosti sa miešali nejaké prímesi, ktoré ju robili láskou. Plne si ich uvedomovala až teraz. Karola nielen ľúbila, vážila si ho ako človeka a vedomie toho, čo s ním prežila, ju robilo pokornou a vďačnou. Dopustila to z jedného jediného, toho najkrajšieho dôvodu. A teraz si ten dôvod vychutnávala.

Evolúcia, ty občas vybrúsiš taký klenot, až sa dych tají!

Eliška, niekto sa toho nedočká po dlhých rokoch, a ty máš tú česť už teraz!

Niekto prežije osemdesiat či deväťdesiat rokov bez toho, čo ty teraz prežívaš v tom slabučkom svetle sviečok. Eliška, ten poklad, na ktorý si natrafila, si vážiš ako sa na človeka patrí. Eliška, už si niekedy otvorila v tmavej noci truhlicu plnú zlata, ktorá rozžiarila okolie ako slnko na pravé poludnie? Vedz, že si to spravila v dnešný večer. Eliška, ty si svojou trpezlivosťou tromfla všetky rovesníčky, ktoré sa chválili nejakým cigánskym zlatom. Eliška, vedz, že všetko také vezme čert alebo trafí šľak – ako len chceš. Ale to, čo máš teraz ty...!

Eliška, takže už vieš, prečo všetky tie pocity? Pretože ty nie si viacej zamilovaná. Ty skutočne miluješ. Tvoja zamilovanosť bola skutočne krátka. Zamilovanosť, tá časom vyprchá ako parfum zo šatky, ale láska, tá zreje časom ako víno. Nestojíš o pominuteľnosť, trváš na večnosti.

Eliška, život ti pritlačil na krk nôž a človek, keď je v takej situácii, uvažuje inak, ako tí bez toho pritlačeného noža.

Eliška, čím iným by bola podľa teba beletria, ak nie pokusom inšpirovať čitateľov k tomu, aby prežili tú krásu, ktorú teraz cítiš ty?

Ani čo by počula moje slová chvály na jej lásku, skryla si tváričku do dlaní a zaplakala.

Eliška, klenotník, brúsič citov, vypni kohútik slzičiek, zatvor očká a spi. Život dneškom nekončí.

Keď ráno otvorila očká, Karol na ňu pozeral so svojím bájnym úsmevom. V momente si uvedomila, že sa musia vrátiť do nemocnice. Pritisla sa k nemu.

„Ako si sa vybuvala?“

„Nemohla som dlho zaspať. Uvažovala som.“

Zo zberných nádob jej očiek vytryskli na Karola slzy, ako prudko pohla hlavou k nemu. Dala sa ho objímať a bozkávať. „Uzdrav sa, uzdrav, zlatko moje najdrahšie! Ja chcem byť s tebou. Poviem o tebe mojej rodine. Ty sa musíš uzdraviť! Budeme spolu, musíme byť spolu, my dvaja. Nikto a nič nás nerozdelí. Ja sa na teba nevykašlem ako tie basy predo mnou. Nikdy!“ Znova sa na neho vrhla. Karola to v dobrom šokovalo i dojalo a tak sa dal upokojovať ju. Krásne mu bolo medzi jej nožičkami, o čo krajšie je mu v Eliškinom srdiečku. Čakal, kým sa sama upokojí, až potom hovoril.

„Myšička moja, ak si to všetko želáš, spravím, čo sa bude dať. Ľúbim ťa. Dáme si teraz raňajky a snáď príde ten môj podarený tatičko a odvezie nás do škôlky.“ Uprene pozerala na neho smutnými očami. „Eliška, predsa budeme stále spolu. Budeme spolu bojovať. Možno nás na chvíľku oddelia nemocničné izby, ale žiadni ľudia, ani choroba.“

Skutočne, v kuchyni už sedel otec s prichystaným jedlom. Všetci sa spoločne najedli. Karol starší uprel na syna spýtavý pohľad. Otec čakal na vhodnú príležitosť, ako sa syna spýtať, či k tomu došlo. Na kvalitu sa pýtať nechcel, mal predsa trošku taktu... Podarilo sa, keď Eliška čakala smutná pri aute a kopala do kamienkov na ceste.

„Tak čo, Karči. Podarilo sa?“

Karol prižmúril oči a nepekne sa na otca zadíval. „A keď ti poviem, že áno, dáš mi s tým pokoj?“

„Pretiahol si ju? Super. Uži si, synu..“

Karola to dopálilo, ale snažil sa nevybuchnúť. Chcel si to nadobro s otcom vybaviť.

„Pozri, otec. Ďakujem, že si nás nechal osamote, to sa ti ráta. Elišku milujem a neprajem si, aby si to nazýval pretiahnutím.“

„Pch, ženské sú obyčajné kurvičky, hlavne také v jej veku. Už si zabudol, ako si bol skoro na nervy z Lucie, keď...“ Karol mu skočil do reči.

„Luciu nechaj na pokoji. Nie je viacej súčasťou môjho života, ale Eliška je! Neporovnávaj ich! A ani Lucia nebola kurvička! Áno, áno, áno. Lucia sa na mňa vysrala! A?!“

„Si nepoučiteľný blázon, Karol.“

„Prečo? Lebo si nedokážem zašukať pre zábavu?“

„Chceš si ju sem dovliecť?“

„Chcem sa vyliečiť a žiť s ňou. Ak ti tu budem prekážať, odídem.“

Ešte chcel synovi povedať, že si myslí, že to nie je žiadna láska, ale omamná vôňa mladej jahňacinky, ktorá obalamutila vĺčka tĺčka. – Áno, Tĺčka s veľkým T, lebo si fakt tĺk, že sa dáš takto osprostiť. Po mne v tomto ozaj nie si! -

„Nebudeš, čoby si mi tu prekážal, ani ona by mi nevadila,“ šomral a vychádzali spolu von. Otec v žiadnom prípade nežiarlil na Elišku. Karol si mohol robiť čo len chcel. Otec ho iba nechápal. On na jeho mieste by... Dobre, už to všetci poznáme.

„Mám v týždni prísť?“ spýtal sa otec prvýkrát, odkedy sa Karol liečil. Inokedy to bola samozrejmosť, teraz sa radšej spýtal.

„Ako si želáš. Ale zajtra nemusíš, budem na tom znova biedne. Ďakujem za jedlo a tak...“

Karol sa cítil hlúpo; nechcel, aby jeho nová známosť otca obťažovala, nechcel ani aby ju považoval za krátenie dlhého času. Keď Eliška vybehla z auta a utekala dnu, Karol ešte chvíľku posedel v aute s otcom.

„Vieš tati, je mi trápne stále ti to dookola opakovať. Ja mám Elišku naozaj rád. Proste sa to stalo. Stalo sa to ako každá iná vec, ktorá sa v živote stáva. Bolo to neplánované. Objavila sa v mojom živote. Vôbec neviem, čo bude zajtra, pozajtra, či o rok, ak o rok vôbec pre mňa bude platiť. Ale mohol by si mi troška toho šťastia dopriať aj bez tých hlúpych slov. Myslím, že som nie najhorším synom a že si aspoň pre to, ak pre nič iné, zaslúžim od teba troška úcty. Drž sa.“ Nedal možnosť otcovi čokoľvek povedať a tak to bolo lepšie, lebo otec aj tak nevedel, čo povedať. Zmohol sa len na ahoj.

Po príchode do nemocnice obaja naši hrdinovia vymenili texasky za pyžamu a zimné kabáty za župany. Elišku prišli pozrieť rodičia a keď bola osamote s mamou, chcela sa jej zdôveriť. Otec, ten by vystrájal, ale mama, tá by to pochopila. Nechcela povedať nič iné, iba že je tu muž, ktorého má rada. No nedostala to zo seba, hoci mama videla, že dcéra chce niečo povedať. Ako by jej povedala, že je tak starý ako jej mama? To nevedela. Len čo odišli, utekala k nemu. S tlčúcim srdiečkom, plným Karola, sa k nemu pritískala, vyznávala lásku, bozkávala ruky, líca, krk, ústa... A nebolo tomu inak ani ďalší deň po jeho rádioterapii, keď – hoci neveriaca – modlila sa či priala si, aby z jeho nešťastia vzala na seba toľko, koľko zvládne uniesť.

Vyjadrujem veľkú ľútosť nad tým, že život často preceňuje niekoho potenciál, no oceňujem ho, že občas vyslyší úprimné prosby lásky.

Najbližšie dva dni otec neprišiel, prišiel so všetkou skromnosťou až v stredu a dlho sa nezdržal. Nejako sa hanbil a dokonca sa synovi ospravedlnil. „Prepáč, Karol. Som už starý somár a nejde mi to do hlavy. Alebo aby som to lepšie povedal, chápem len jednu stranu tejto mince.“

„Viem, ktorú stranu mince myslíš. Možno preto nechápeš tú druhú, že nemáš rakovinu. Ja som uvažoval pred ňou úplne inak ako po nej. A teraz, keď sa mi vrátila, uvažujem opäť inak.“

„Pozdrav ju odo mňa. Znova vás oboch rád privítam.“

Vo štvrtok sa stalo niečo neplánované. Po tých Eliškiných pohľadoch Karol pocítil prílev pozitívnej energie a keď vstal, aby pootočil kľúčikom v jeho súkromnej izbietke, Eliška svoju obrovskú radosť prejavila tak, že sa okamžite vyzliekla a švihla na posteľ. Tíško ako dve myšky, iba s chichotom, pomilovali sa prvýkrát v nemocnici. Napriek tomu si to Eliška užila a vôbec ju to nebolelo. Táto fyzická záležitosť Karolovmu organizmu prospievala. Aký bol šťastný, že je ešte stále schopný chlap..!

To, že na oddelení si všetci nemohli nevšimnúť obrovskú lásku, ktorá tam prepukla, sme už spomínali. Naďalej im ju tolerovali a priali. Eliška bola u Karola aj vtedy, keď tam nemala vôbec čo robiť, ale z vďačnosti chodila na noc do svojej izby, aj dopoludnia sa v nej "liečila." Až po spoločnom obede bola s Karolom do večera. Ich vekový rozdiel nikoho netrápil, hoci si každý človek okamžite pomyslel "však jej môže byť hocako tatkom." Môže, ale nie je.

Vonku už bola zima, spoločne pozerávali z okna ako chumelí. Vždy, keď napadol čerstvý sneh, šli sa spolu poprechádzať.

Tá veľká panelová studená „krabica“ menom nemocnica, ukrývala v sebe horúce jadierko na oddelení onkológie. Odtiaľto väčšinou posielali ľudí na oddelenie patológie. O to viacej boli dobroprajní lekári, zvyknutí viacej na smrť ako život radšej, keď posielali Elišku a Karola na spoločne strávenú sobotu mimo nemocnice. Obom našim hrdinom táto liečba – zdieľaný osud – iba prospievala. A primár? Nemal výčitky svedomia, pretože Eliškin otec mu sem tam niečo šupol do vrecka - okrem iného mu šupol aj veľmi dobré víno do pivnice - nech len splní všetečko všetko, čo si bude jeho dcérenka priať. Ale čo ak si dcérenka želá víkendovú milovačku mimo nemocnice? Aj toto želanie treba drahej pacientke splniť. V druhom stave z toho nebude a preto sa tým netrápil a svojim pacientom doprial aj alternatívnu liečbu. Na jeho oddelení to majú väčšinou ľudia za pár, hoci ani jeden z nich dvoch tak nevyzeral. Pán primár bol dobroprajný a naši hrdinovia vďační.

Ako ľudia si jednoducho musíme pomáhať.

Ďalší víkend zostal Karol v nemocnici, pretože mu nebolo dobre. Eliška si vydupala u primára svoju takmer neustálu prítomnosť v izbe svojho milovaného. Iba cez návštevné hodiny šla „k sebe,“ kde hostila rodičov. Mamu trocha prekvapilo, že dcéru už veľmi netrápi jej zbytočný pobyt v nemocnici. Ešte prvé týždne Eliška obom frflala, prečo ju tu nechávajú, keď jej stav nevyžaduje hospitalizáciu. Teraz, naopak, odmietla ísť dokonca domov.

Zopakujme si teda, že za celým týmto príbehom stoja protekčné vzťahy medzi našimi pacientmi – hrdinami a ich rodinnými príslušníkmi s lekármi. Karolov stav bol vážnejší, vyžadoval pobyt v nemocnici. Ten mu bol spríjemňovaný vlastnou izbou. Eliškin stav bol spočiatku ako nútený pobyt v nemocnici, kde sa potvrdilo podozrenie na onkologické ochorenie ešte v počiatkoch. Iba vďaka otcovi (rozumej peniažkom a súdku vína) bola tam, kde bola. Čoraz častejšie nachádzala seba samú v strachu – nie však o seba ako dakedy, ale o svojho milovaného. Skutočne jej matke nič neušlo, ale nechcela z dcéry, z ktorej zmena a tajomstvo priam sršali, nič ťahať. Na otázku, prečo nechce ísť na deň domov, vlastne ani neodpovedala. „Veď dakedy prídem, sľubujem.“

Mama sa rozhodla, že prekvapí svoju dcéru v týždni. Snáď z nej dostane, čo je vo veci. Možno – vravela si starostlivá matka – mi nechce nič povedať, lebo je tu jej otec.

Skočme ale ešte späť do tej nedele, keď bolo Karolovi tak zle, ako keby bol po rádioterapii. Bledý, s kropajami potu, nemohol sa ani dvihnúť z postele, iba keď ozaj musel. Eliška pri ňom tíško sedela, utierala mu čelo, podávala pohár vody, a keď sa unavene na ňu usmieval, štebotala mu, snažila sa ho rozveseliť. Starala sa o neho tak odovzdane, až to Karolovu sestričku dojímalo. V iných izbách sa liečilo či bohužiaľ umieralo, ale v Karolovej sa odovzdane milovalo. Žiaľ, v tú nedeľu nie fyzicky.

V pondelok sa Karol rádioterapii vyhol, hoci mu bolo lepšie. Spolu s Eliškou sa prechádzali po nemocničnom parku, potom sedeli spolu v čitárni a návštevné hodiny trávili u Karola.

V utorok zažili viacerí ľudia z nášho príbehu prekvapenie.

Eliškina mama sa rozhodla, ako som už spomenula, navštíviť svoju dcérenku sama. Sestra, ktorá vtedy mala službu, zbledla a padla jej sánka, keď videla pani Drinkovú chytať kľučku na Eliškinej izbe. Pani Drinková sa len troška zarazila, keď nevidela dcéru v izbe, ale napokon si povedala, že môže byť v knižnici, čitárni, jedálni, na toalete či vonku na prechádzke. Je veľa miest, kde by mohla byť. Milo sa teda otočila na pani sestričku.

„Dobrý deň. Neviete náhodou, kde by som našla dcéru?“

- Náhodou? S istotou viem, kde je. Myslím, že jej budem musieť poskytnúť prvú pomoc – preletelo sestre hlavou.

„Domnievam sa, že ak nie je na vécku, je u... Poďte so mnou.“

Sestra doviedla Eliškinu matku ku Karolovým dverám. Decentne zaklopala a po pár sekundách otvorila dvere, vošla dnu a za sebou privrela dvere. „Slečna Eliška, prišla vás pozrieť mama. Je tu vonku.“

Práve sedeli pri krížovke a sušených slivkách, našťastie nesúložili. Obaja boli ako obarení. Eliška rýchle prehrabala vlasy a vybehla na chodbu. Rýchle nasadila na tvár úsmev na privítanie matky.

„Ahój, mami.“

„Ahoj.“ Matka prekvapene, vôbec nie zlovestne, zvraštila obočie. „Nie sú tuto chlapi?!“

Eliška ovisli plecia a sklopila zrak. „Že ma, maminka moja milovaná, že ma nezabiješ? Chcem ti niečo povedať. Ale nie tu. Skočím si po kabát, poďme von.“ Odbehla sa obliecť a obuť a s matkou, úplne prekvapenou, vyšla pred budovu nemocnice.

„Prosím, mami, sľúb mi, že ma nezachloštíš. Prosííím,“ zakvílila dcérenka, s ktorou nikdy v živote neboli problémy, iba samá radosť.

„Čo sa preboha deje? Si tehotná? Zavraždila si niekoho? Okradla?“

„Nie. Ani jedno.“

„Má to súvis s tým, kde si bola?“

„Ak myslíš izbu v chlapskej časti, tak áno.“

„Ty niekoho máš? Nejakého chlapca?“ matka sa milo usmiala, aby dcéru povzbudila.

Teraz alebo nikdy. „Áno, mám. Mám ho veľmi rada. Má to však jeden... háčik.“

„Je ženatý?“

„Nie, je voľný ako vták. Strašne fajn, milý, láskavý a má ma rád. A ja jeho.“

„Sedel v base, či čo? Má fúru detí?“

„Nie, ani jedno, ani druhé. Poctivý, čestný, bezdetný.“

„No tak? Je na smrteľnej posteli?“

„Dúfam, že nie!“ vykríkla a z očí jej vytryskli slzy. „Len to nie!“

„Eliška, dievčatko moje, tak čo je vo veci? Už minule som si všimla, že by si mi chcela niečo povedať.“

„Mami, ja sa bojím. Bojím sa, že ti to ublíži.“

„Čo si sa už nebodaj vydala?!“ Matka si skutočne myslela, že prišla veci na koreň.

„To by som ti predsa, mami nespravila. Ty musíš byť na mojej svadbe, ak vôbec dakedy nejaká bude.“

„Nenaťahuj ma, lebo tu skolabujem.“

„Mami, Karol je...“

„Karol? Pekné meno.“

„Karol je... tak mladý ako ty.“ Nenapadlo ju nič iné, iba nahradiť slovko starý za mladý. Mala pocit, že všetko tým ešte zhoršila.

„Čože? Čo to trepeš? Tak mladý ako ja?“

„Dobre teda. Je tak starý ako ty.“ Cítila, že musí umrieť. Toto predsa organizmus nevydrží... A vydržal.

„Chceš mi povedať, že ten tvoj je ročník tridsaťsedem?“

„Presne tak, mami.“ Eliška zhrozene sklopila oči.

Eliškina matka vyvalila oči a chytila si zdesene ústa. „Eliška!“

Dcérenka si skryla tvár do dlaní a slzy strachu jej tiekli pomedzi prsty.

„No tak, Eliška, neplač. Prejdime sa trocha a povedz mi dačo o tom chlapovi.“ Vykročili na prechádzku ako dvaja opilci; obe akosi hegalo do strán, jednu od strachu, že sklame na veky večné svoju milovanú matku, druhú z toho, že jej dcéra sa musela z diagnózy pomiasť.

- Dýchaj, Beáta, dýchaj, to bude jej ochorením. To sa všetko vyrieši. Zamilovanosť je jedna vec, však si ho nejde brať. Odíde z nemocnice a na starého zabudne. -

Eliška teda spustila. Ešte raz vek, že je rozvedený, dlho bez vzťahu, a že sa mu vrátila rakovina.

„Je to úžasný človek. Je mi s ním... krásne, fakt mami. Je to skvelý človek.“

„To ťa časom prejde,“ mávla matka rukou dcére popred oči. Takto sa upokojovala. „Nebudeš si ničiť život s chlapom, čo by ti mohol byť tatkom. Tu ste sa spriatelili, ale keď z nemocnice odídeš...“ Eliška to nemohla počúvať.

„Keď z nemocnice odídem, Karola neopustím.“

„Netáraj, Eliška. Maj trocha rozumu. Veď ja ťa chápem, a ani ťa od neho neodhováram. To ťa prejde samo od seba. Uvidíš, daj na moje slová. Otcovi nič nepoviem, zbytočne by robil rozruch. Aj mne sa v tvojom veku páčili takí oteckovia, ale nemá to budúcnosť, ver mi. No toto. Takéto prekvapenie si si prichystala. Chce to čas, áno, čas.“

Eliška správne pochopila, že matka to neberie vážne a nemala už ani chuť vysvetľovať jej, že na Karolovi jej skutočne záleží, že ho skutočne ľúbi. Čakala inú reakciu; hurikán, hádku, možno prvú facku v živote, ale toto od mamy nečakala. Ona vlastne neverila, že ho ľúbi. Ba možno verí, ale považuje to za pominuteľnú zamilovanosť. Fajn, nechá ju v tom. Čas skutočne ukáže, v tom má mama pravdu.

„Môžeme sa vrátiť dnu, je mi zima. A neplač, Eli. Nič, čo sa týka chlapov nestojí za to, aby nám kvôli tomu zrak kalili slzy. Hm?“

Eliška sa proti svojej vôli na mamu usmiala. No skúsila to ešte raz. „Mami, ja ho naozaj ľúbim. Vravím ti to ako dospelá žena druhej dospelej žene. Som ochotná ísť s ním bývať, ak teda obaja vyzdravieme.“

„Ale to nemyslíš vážne. Prečo sa chceš zahadzovať s nejakým dedom?“

„Mami, ja Karola milujem.“

„No dobre. Miluješ ho. Uvidíme, koľko to vydrží. Dávam tomu pár týždňov. Čo si u neho vôbec robila? Ako to, že si vôbec v jeho izbe?“

„Počas návštevných hodín sa môžu medzi sebou pacienti navštevovať.“

„Musí byť skvelý spoločník...“

„Nedoberaj si ma, mami. Nezaslúžim si, aby si sa mi posmievala.“

„Myslíš, že ten tvoj Karol ťa berie vážne? Bol by hlúpy, ak by s tebou nechcel byť. Si mladá a pekná.“

„Nie je taký, ako si myslíš.“

„Má evidentne taktiku, ako si omotať dcérenky okolo prsta.“

„Nekrivdi mu tak, ako som mu krivdila ja!“

„V poriadku. Čo také ti môže do života ponúknuť? Čo robí? Kde býva?“

„Je majstrom v elektrotechnickej výrobe, žije v rodinnom dome a venuje sa ovocinárstvu. Má auto.“

„Znie to dobre. Až na ten jeho vek. Prečo sa rozviedol?“

„Vraj ženu nudil. Dosť času venuje záhrade.“

„No prosím.“

„Mňa zatiaľ nenudil ani minútu.“

„Bože na nebi, chcem ho vidieť. Musím toho človeka vidieť. Rada by som s ním hovorila, ale nie dneska.“

Vracali sa po chodoch na oddelenie. Nemali v láske výťah.

„Ukážem ti ho na fotke.“ Vošli s Eliškou do izby, ostatné dve mladé ženy si čítali na posteli. Eliška si sadla na posteľ a podala matke slušnú kôpku fotiek s Karolom.

„Preboha, celý album! A pritom ten chlap trčí vedľa v izbe!“ No so záujmom si fotky prezerala. Musela uznať, že dcéra vôbec nemá zlý vkus. Iba sa – nebožiatko – netrafila do vekovej kategórie.

„Sympatický pánko v rokoch.“ V rokoch zvýraznila. Jedna fotografia bola celá ulepená od rúžových božtekov. „Toto je tvoja práca?“ spýtala sa matka pobavene, ale vôbec nie zlomyseľne. Eliška hrdo pritakala.

Jej mama sa naozaj na dcéru nehnevala, veď nemala prečo. Zamilovať sa môže hocikto hocikedy a áno, bohužiaľ, do hocikoho. Potenciálny zať mal len tú závadu, že bol narodený v tom istom roku, ako potenciálna svokra. Nemôže, a ani sa nebude na dcéru hnevať preto, že jej prvá láska je taká, aká je. Prvá nie je zákonite posledná. Zmyslela si na tú svoju, horko-ťažko sa jej vynoril v mysli. Zábavná figúrka. Takýto osud postihne aj Karola. Má to spečatené. Drinková, ročník tridsaťsedem, tak rozhodla.

Pani Drinková, keby ste len vedeli, aké myšlienky behajú v hlavičke vašej dcérenke. Nielen teraz, keď je pri Karolovi, aj keď je sama. Ona sa už rozhodla, ona sa už odhodlala nadobro. Ak by si ju Karol chcel skutočne k sebe priviesť, pôjde k nemu. A vy s tým nespravíte nič. Viete, ona totiž Eliška neprekvapila teraz nejakým v k u s o m vás. Ona prekvapila predovšetkým seba, a to nie vkusom. Šokovala seba samú, a to tým, čo jej behalo po rozume v tú noc, čo ju pán Karol defloroval. Taký obyčajný pohlavný styk, ale pre vašu dcéru, pani Drinková, pre ňu to bolo ako keby si na národnom výbore navzájom navliekli obrúčky. Ona, ako jedna z mála sa môže pochváliť (ak je to chvályhodné), že to spravila z lásky. Vyšlo to dávno z módy, ak to vôbec niekedy módou bolo. Neviete o tom nič. Neviete ani o jej želaní, o jej túžbe, že by za Karola niesla jeho kríž. Za úplne cudzieho človeka, ktorému je ona ničím – podľa vás, ale on je pre ňu všetkým. A ako oddane mu včera mokrým uterákom utierala čelo. Nikdy ste svojej dcére nekrivdili, nerobte to ani teraz. Zľahčujete celú situáciu, hoci vaša dcéra dáva do toho celú ubitú milujúcu dušičku. Áno, čas. Ten vám zrak prečistí, ak vám ho toto prekvapenie zahmlilo.

Po matkinom odchode sa Eliška vrátila ku Karolovi, večerali spoločne u neho.

„Všetenko všetko som jej povedala, samozrejme okrem toho, že sme spolu... Do toho ju ozaj nič.“ Potom sa zdôverovala Karolovi so svojimi dojmami. „Zľahčuje to a myslí si, že ma to prejde.“

Karol si založil ruky a oprel sa o stoličku. „Takže nerobila scény.“

„Nie, žiadne scény. Skôr bola prekvapená ako šokovaná.“

Keď si dávali na dobrú noc bozk, obaja boli nešťastní z toho, že nemôžu byť v noci pri sebe. Len tak, ležať pri sebe, nič iné nerobiť. Ležať a spať. Tú obchytanú, vybozkávanú fotografiu Karola mala pri sebe, ani čo by to bol on sám. Ležala pri okne, ako ten nešťastný, zavraždený pacient vo Wolkrovej básni.

K akému pokroku dospela v tento deň! Priala si len tri veci, tri obyčajné veci, tak vzácne, tak úžasné, že väčšinu ľudstva zaujímajú málokedy; stratia sa vo všednosti dní, stratia sa v mori bezcenných harabúrd. Eliška si priala zdravie pre oboch, priala si milovať Karola a, ak si to zaslúži, byť Karolom milovaná.

Pár metrov vzdušnou čiarou, o dve chodby ďalej, snažil sa Karol zaspať. Ale nemohol, lebo ju mal pred očami. A až bolestne ju túžil mať pri sebe.

Eliška sa zobudila so zlou predtuchou, a nemohla sa jej zbaviť ani pri Karolovi.

„Mám pocit, že sa niečo zomelie. Niečo... niečo hrozné.“

„Prečo si to myslíš?“ pýtal sa jej Karol už až na schodoch nemocnice. V jedálni totiž nebola schopná povedať o tom jediné slovo.

„Možno niečo vyvedie mama. Síce sama povedala, že sa to nesmie otec dozvedieť, ale nejako jej teraz neverím.“

„Už ťa niekedy podrazila?“

„Nie, ani raz.“ Razom ju napadlo, že by to mohla byť predtucha Karolovho konca a náhle sa rozplakala. Vzal ju zo schodov a stali si za roh budovy.

„Eliška, myšička moja, čo sa ti stalo?“

Chvíľku jej trvalo, než sa upokojila. „Bojím sa o teba.“ Zavesila sa na neho, ako keby od toho závisel celý vesmír.

„Ale o mňa sa neboj. Eliška, no tak. Mama ti nahnala trocha strachu, spolu sa ho zbavíme. Ja ťa mám tak rád.“ Podarilo sa mu upokojiť ju.

Eliška stále dumala, nad čím asi dumá jej mama. Tešila sa, že v sobotu pôjde ku Karolovi, no bála sa, že mama príde a nenájde ju v nemocnici. No upokojila sa, veď mama predsa nevie, že majú takú vymoženosť ako odísť na deň z nemocnice.

Vo štvrtok behali obaja po vyšetreniach a v piatok prišli Elišku pozrieť obaja rodičia s tým, že cez víkend neprídu, lebo sú niekde pozvaní. Eliškine srdce plesalo. Kým sa otec rozprával s primárom, Eliška sa s mamou prechádzala po nemocničnom parku.

„Eliška, stále uvažujem nad tým tvojím chlapom. Ešte sa stretávate?“

„Je nemožné nestretávať sa.“

„Za pokus by to stálo, nemyslíš?“

„Ale ja sa nechcem prestať s Karolom stretávať.“

„Povedz, vedia o tých vašich vychádzkach sestričky a lekári?“

„Samozrejme.“

„A to vám nemôžu zatrhnúť?“

„Nie, nemôžu.“

„Vie to teda aj primár?“

„Samozrejme.“

„A čo na to hovorí?“

„Povedal Karolovi, že mu v dobrom závidí.“ Eliška sa zachichotala. Mamu to napálilo.

„Eliška! Nerob si z takýchto vecí žarty. Majú ťa akurát na posmech. Na to si nemyslela?“

„Nie, nemyslela. Ani ma to netrápi. Keby som sa mala zapodievať takými hlúposťami, nemala by som čas na Karolka.“

„Karolka, pch. Dievča zlaté, ty si rozum potratila.“

„Zvláštne, často si to vravievala o sebe, keď si sa vadila s otcom.“ Mama iba vykrútila ústa, no zostala ticho. Videla, že s dcérou nič nezmôže.

„Dúfam, že mu to primár sám nevytrúbi.“

„Nie, neboj sa. Je to spoľahlivý chlap.“

„A na to si ako prišla? Za fľašu spraví nemožné. Ak ti mám pravdu povedať, tvoj pobyt stál otca súdok kvalitného vína. Ale poznajú sa dlho, nešlo o úplatok.“

Eliška sa doširoka usmiala. „Najprv som sa hrozne na vás hnevala. Ale teraz som rada, že som tu, lebo je tu aj Karol.“

„Keď prídem v týždni sama, chcem sa s ním stretnúť.“

„Nie, mami. Budeš mu nadávať.“

„Nebudem mu nadávať, chcem ho spoznať. Možno ho poznám z materskej škôlky.“

„Ja za to nemôžem, že má tvoje roky, mami. Jednoducho sa to stalo.“

„V poriadku, stáva sa aj horšie.“

„Napríklad?“

„No napríklad by ťa mohol spraviť mamou.“

„Nemohol. Žiaľ.“

„Akože nemohol? Akože žiaľ?“

„Je neplodný.“

„A to vieš ako?“

„Povedal mi to.“

„No vidíš, s impotentom si si začala. Pekne.“

„Nie je impotentný. Je neplodný.“

„A ako vieš, že nie je impotentný, keď je neplodný?“

„Po prvej liečbe zostal neplodný.“

„No a že nie je impotentný, s tým sa ti chválil?“

„Nechválil, ale povedal mi to.“

„Len tak mimochodom ti povedal, že mu stojí.“

„Mami, prosím ťa, nebuď taká. Ak by som ti povedala, že je plodný, bol by oheň na streche, že mi starý dedo spraví dieťa. Ak ti poviem, že je neplodný, zasa je zle, lebo mi dieťa nespraví. Je to jeden úžasný človek, ktorého nepoznáš.“

„No dobre, len sa z neho nepotentuj, Eliška. Hlavné je, že ho dokonale poznáš ty.“

Pri rozlúčke jej znova povedali, že cez víkend sa neuvidia a po ich odchode si chcel primár s Eliškou pohovoriť.

„Slečna Eliška, povedal som vášmu otcovi, že budúci týždeň spravíme tú banálnu operáciu, ktorej sa vôbec nemusíte báť. Pozrieme sa na tie uzliny a vyberieme ich. Nie je treba to neustále odkladať kvôli iným pacientom. Nech to máte z krku. Zajtrajšiu sobotu môžete, ak chcete, tráviť s pánom Karolom u neho. Čo vy na to?“

Jej prekvapenie na tvári bolo obrovské. Zbadala dolu v kúte šikovný demižónik. Presne ten istý, s ktorým otec prišiel do nemocnice.

„Váš otec je taký veľkorysý, že ma nie žiadal, ale prosil, znova a znova, aby som vám splnil čo vám len na očkách uvidím. Povedzte, mohol by som to jemu, no najmä vám, odoprieť?“

Eliška sa pousmiala a pozerala smerom k demižóniku. „Nemohli, pán primár, to by ste ozaj nemohli.“

Lekár vystrel ruky a položil ich svojej pacientke na plecia. „Veruže nemohol, slečna Eliška. Váš otec vás zbožňuje a mrzí ho, že ste tu ako vo väzení. Ale ste tu z jeho vôle pre vaše dobro. Povedal som, že svoju liečbu znášate dobre, a že sa na nič nesťažujete. Však som mu neklamal?“

„Neklamal, pán primár.“

„Tak teraz šup za Karolom, nech sa teší s vami.“

Eliška naradostene zaďakovala a bežala za Karolom, ani čo by bol primár generál a ona poslušným vojačikom, trieliacim splniť rozkaz.

„Zajtra budeme spolu, zlatko, spolu, u teba.“ Zavesila sa na neho a vyskakovala, potom mu bozkami zasypala tvár. Celý večer trávili spolu, jedli „u Karola.“ Potom sa Eliška strácala v Karolovom objatí, túlila sa k nemu a Karol uvažoval; rakovina sa vrátila, preto je znova tu v nemocnici, vrátila sa, aby ho pripravila o jeho jedinú vzácnosť – vlastný život, no zároveň vďaka nej si znova uvedomil, na čom záleží - že je úžasné svoj život s niekým zdieľať. Nebolo by ho napadlo nič z toho, čo ho tu čakalo v podobe Elišky. Myslel si, že jediné čo tu stretne, bude smrť, a nie láska.

V sobotu ráno prišiel pre nich Karol starší a potom sa znova decentne vyparil, zanechajúc ich s plnou chladničkou.

V ten deň bolo všetko nádherné a dokonalé, no Karolove uši počuli vetu z Eliškiných úst, diktovanú jej dušičkou, ktorá bola najkrajšou chvíľou z celého dňa.

„Teším sa, ako budeme spoločne budúcu jeseň oberať jabĺčka. Bude to super.“

Bolo to tak úprimne, spontánne a láskyplne povedané, že nemohol neveriť pravdivosti jej slov. Rok ako taký, to nie je žiadny dlhý čas, no pre ľudí ako sú oni dvaja platí iná časomiera. Pre Karola to znamenalo, že Eliška s ním ráta do budúcnosti. S ich diagnózou je rok poriadny kusisko života, priam ďaleká budúcnosť.

A pretože bol Karol rozcítený a každú sekundu plne prežíval, nechcel podávať v posteli supermanské výkony, práve naopak; pomaličky, decentne a s citom svoju drahú pomiloval. Eliškine mraučanie znelo ako anjelský spev, plazila sa po ňom, jej rúčky ho chytili raz tam raz hentam.

Azda nikdy predtým si neboli navzájom bližší ako teraz, po tom pomalom milovaní. Tento krásny spoločný zážitok im na určitý čas zatvoril ústa a tak si v tichosti vychutnávali prítomnosť toho druhého. Pôsobilo to všetko až posvätne; boli sami, nikde nikoho, jeden pre druhého. Ticho prerušila Eliška. Jej zvedavosť sa drala von.

„Karči, je toto naozaj od detstva tvoja izba? Toto je tvoja detská?“

„Hej, moja detská, prerobená na dospelácku spálňu. Tuto sa malý Karči hrával, učieval, tešieval na Mikuláša, plietol korbáčik na Veľkú noc, masturboval v puberte a robil veľa iných vecí.“

Musel jej znova doniesť fotky z čias, keď bol dieťaťom. Malý, chutnučko vysmiaty Karolko. Teraz sa mu oči neleskli o nič menej ako vtedy, rozdiel bol iba v dôvode lesku. Eliška si veru svoje chutnučké kozičky ničím nezakrývala, iba ak jej troška na ne padali vlasy. Ale ani miligram krivdy páchanej na Karolovi; miloval ju ako človeka, nie kvôli tým krásnym prírodným útvarom, ktoré bolo tak zaťažko pustiť z dlaní, či nebodaj úst!

Uvažoval aj nad tým, že sa blíži čas, keď sa bude musieť porozprávať s jej rodičmi. Možno padne aj facka, ale na tie si Karol zvykol; život ho mláti hlava-nehlava.

Eliška sa premenila na sladké vínko a Karolove náručie bolo citlivým maškrtným jazýčkom, ktorý si vychutnával jeho chuť. Nie a nie prehltnúť ho!

Hoci čas ako taký sám o sebe neexistuje, ľudia si vymysleli hodinový strojček, aby dali svetu a jeho dejom chod, aj keď nie poriadok. A tak našej dvojici uplynul čas, ktorý mali vyhradený len pre seba a ako mávnutím čarovného, tento krát tŕnistého prútika, ocitli sa späť na onkológii vo svojich županoch.

V pondelok sa Karol ako tak po rádioterapii držal, no Eliška mala strach z blížiacej sa operácie. Napriek tomu, že tešila unaveného Karola a štebotala mu, vo vnútri sa bála absolútne všetkého; choroby, operácie, reakcie rodičov a aj toho, že Karol sa nevylieči. Človek by sa až čudoval, ako je možné, že toľko strachu dokázala prekonať. Jej oči boli plné strachu a obáv, no to najkrajšie prevyšovalo všetko negatívne; Karol v jej očkách videl, ako ho má rada a sám nevedel pochopiť, prečo.

Eliška sa bála. Keď deň pred operáciou prišli za ňou rodičia, povedala obom o Karolovi. Mala obavy, že sa nemusí prebrať a tak chcela, aby obaja vedeli, že má niekoho rada tak, ako sa môže mať rád len jeden človek. Úplne vyplašená Eliška sa zdôverila rodičom slovami, že: „...mám niekoho rada, ten niekto je pacient ako ja. Chcem aby ste to vedeli, nechcem pred vami nič tajiť a viem, že bude zle, ak poviem jeho vek. Ale teraz mi je to akosi jedno, lebo mi záleží len na pár veciach. Aby som prežila, vyliečila sa a bola potom s ním. Stále s ním.“

Keby sám otec nemal obavy z operácie (hoci primárom označovanej za banálnu), iste by robil scény. Pomyslel si sám pre seba, či preto sem dal dcéru, aby mu našla zaťa v jeho veku, alebo aby bola pod lekárskym dohľadom a vyliečila sa o to skôr?!

Mama s otcom na seba pozerali pohľadom „to čo má akože znamenať?“ Nechceli však robiť scény. Času bude dosť, ak bude vôbec príležitosť mať čas...

Mama vedela, čo sa bude diať v aute po ceste domov, ale ona bola na svojho muža zvyknutá.

„O čom nám tu hovoríš, anjelik? Ak dobre chápem, zamilovala si sa nám do nejakého chlapa v mojom veku?“

„Áno, ocko. Ak ťa to hnevá či rozčuľuje, prepáč. Nebol to môj úmysel. Myslím, že si ľahnem. Som unavená a hrozne sa bojím.“

Ďalej to nerozoberali a v aute bol otec na prekvapenie Eliškinej mamy, úplne ticho. Zadumaný, plný strachu. Aj on to chcel nechať na čas.

„A ak umriem, budeš mi dávať na hrob kvety?“ pýtala sa Eliška Karola večer než sa rozlúčili.

„Ty neumrieš, Eliška, ty mi neumrieš. To ja ti umriem, na starobu, ale až po dlhých rokoch spoločného života. Budeš mi dávať na hrob kvety?“

To sa vie, že otcovi Elišky nechodilo v ten večer nič iné po rozume, len kto je ten dotyčný pán. Operácia je úplne banálna – razom mu ihla na platni myšlienok skákala na banálna, banálna, banálna... Týmto sa uvoľnil priestor pre myšlienky na neznámeho, ktorého Eliška ľúbila.

Eliškini rodičia si líhali už do postele; matka bola meravá od strachu a bolo jej do plaču. Bála sa o svoju dcéru. „Ja asi ani nezaspím. Tak sa bojím,“ zakvílila.

„Neboj Bei, dobre to dopadne.“ Na chvíľku sa odmlčal. „Prosím ťa, ty vieš, čo to má znamenať? Uvažujem nad Eliškinými slovami. Ty vieš, o koho vôbec ide?“

„Zbytočne nad tým uvažuješ. Hovorila mi o nejakom Karolovi, ale podľa mňa je to krátkodobá záležitosť.“

„Podľa čoho tak usudzuješ?“

„Zamilovať sa do niekoho, s kým zdieľaš diagnózu a nemocnicu je ľahké. A roky sa ľahko prehliadnu. Prejde ju to.“

„Myslíš na zíde z očí, zíde z mysle?“

„Hej, presne na to myslím.“

„No, povedala nám niečo ako, že keď sa vyliečia, bude potom s ním.“

„Neverím tomu. Našla v nemocnici spriaznenú dušu a to je celé.“

„Berieš to na ľahkú váhu.“

„A ty, prosím, nerob z toho tragédiu. Teraz sa bojím o jej život, nie s kým bude žiť. Momentálne mi ide len a len o jej zdravie. Keď máš zdravie, súkromný život sa rieši úplne inak, ako keď ho nemáš.“

„Hm... No neviem, keď si Eliška niečo zaumieni, tak potom...“

„Potom to dosiahne. Prosím, neriešme to teraz večer, prosím.“

Otec bol chvíľku ticho, chytil manželku nežne za ruku. „Prepáč mi, ale som zvedavý. Videla si ho?“

„Iba na fotke.“

„A?“

„Je tak starý ako ja. Som presvedčená, že jej to dlho nevydrží. Eliška sa predsa nebude zahadzovať s nejakým starým trúbom.“

„Čo ti o ňom povedala? Prečo si mi nič nespomenula?“

„Máš iné starosti, nie, s kým trávi naša dcéra voľný čas v nemocnici, kde si ju sám poslal, hoci mohla byť s nami doma. Nepovažujem to za dôležité, preto som nič nevravela.“

„No a čo je zač?“

„Nejaký elektrikár či elektrotechnik, náruživý ovocinár. Z rakoviny sa už raz dostal.“

„Sama ti o ňom povedala? Len tak? Z ničoho nič?“

„Nie, prišla som na to náhodou. Šla som ju raz sama v týždni pozrieť a ona bola u neho na izbe.“

„Čože?“

„Neplaš sa, pacienti sa môžu navštevovať.“

„Pôjdem sa s ním porozprávať, nech jej nemotá hlavu.“

„Povedala mi, že je rozvedený a nemá deti. A už ich vraj ani nemôže po predošlej liečbe mať.“

„Pekne!“

„Duško. Ja sa teraz bojím, aby zajtra otvorila oči a dobre to dopadlo. Na toho chlapa bude dosť času.“

„Som len zvedavý a úprimne, naštvalo ma to. Nejaký starý chumaj namotá hlavu našej dcére.“

Vtom sa však jeho žena rozplakala a on pochopil, že ona myslí na úplne iné veci a prestal s vyšetrovaním.

V tom istom čase Eliška ronila slzičky do svojho nemocničného vankúšika a v duchu si sľubovala, že ak vyhrá boj s chorobou, bude s Karolom. A všetko ju to strašne v celej svojej kráse bolelo – tie sľuby, tie predstavy, tie sny, tie odhodlania. Keby o tom všetkom vedeli jej momentálne vystrašení rodičia, už nikdy viacej by si neplietli zamilovanosť so schopnosťou milovať. Sú tak odlišné ako svetlo a tma, ako čierna a biela, ako voda a vzduch. Na Elišku zíde z očí, zíde z mysle, neplatilo. Karol sa stal súčasťou jej samotnej a zbaviť sa ho, to by bolo ako odrezať si hlavu a žiť ďalej bez nej.

Druhý deň Elišku dopoludnia operovali; vybrali jej nejaké uzliny, ktorých sa bolo treba zbaviť. Operácia netrvala dlho, podarila sa a krátko po obede sa už Eliška usmievala na Karola, ktorý ju prišiel pozrieť.

Neskoršie popoludní ho pri jej lôžku vystriedali Eliškini rodičia. Otec, keďže usúdil, že dcéra je v poriadku, vybral sa za primárom s tým, že sa opýta, čo za chlapa to vstúpilo dcére do života. Nerobil okolky a rovno sa spýtal, čo za Karola to tam na oddelení majú a čo má s jeho dcérou.

„Dneska len samé dobré správy, pán Drinka. Operácia sa podarila a aby som vám odpovedal pravdivo, má s ňou pekný romantický vzťah.“

„Čože? Ako je možné, aby na onkológii mali pacienti pekný romantický vzťah?!“

„Stáva sa to. Nie je to prvýkrát, čo som to tu videl. Ale ani raz to nebolo takéto.“

„Aké takéto?“

Primár pomykal plecami. „Také intenzívne, také krásne.“

Otec očervenel. „Čo je nádherné na tom, že mladá sa vláči so starým somárom? Navyše v nemocnici?“

„Je to pekné, vidieť ich spolu.“

„Čo akože spolu robievajú?“

„Prechádzajú sa po parku, sedia spolu v knižnici, jedia spolu.“

„Vraj chodí k nemu do izby. Prečo som doteraz o tom nič nevedel?“

„Je to súkromie vašej dcéry, nijako to nesúvisí s jej diagnózou a liečbou. Veď to už aj tak viete.“

„Vy ste nejako v pohode, pán primárko, ale je to moja dcéra. Mohli ste mi o tom povedať.“

„Opakujem, mňa do súkromia mojich pacientov nič nie je.“

„A to tu máte takú romantiku bežne? Som jej otec, mám právo to vedieť.“

„Istým spôsobom máte pravdu.“

„Akože istým spôsobom. Myslel som si, že medzi nami je absolútna dôvera.“

„Veď je. Dôverne vám hovorím, že tí dvaja sa majú radi.“

„Kde je ten chlap? Musím s ním hovoriť.“

„Je vo svojej izbe.“

„On má svoju izbu? Čo je predsedom KSS?“

„Nie, iba starým známym dobrým pacientom. Je to taká kutička.“

„Číslo dverí?“

„232. Zabočte doľava.“

Dušan zaklopal a čakal, čo sa bude diať. Otvoril mu Karol, vôbec nie oblečený ako bežný pacient. Dušan stál razom zoči-voči sympatickému, možno trošku pochudnutému, ale inak šarmantnému rovesníkovi v texaskách a flanelovej košeli. Karol, čerstvo oholený a upravený, návštevníka pozdravil. To Dušana vykoľajilo, rovnako ako jeho upravený vzhľad. Miesto pripraveného „počuj, ty trtko,“ povedal niečo úplne iné.

„Dobrý, rád by som sa s vami porozprával.“

Karol hneď vedel, o koho ide a slušne ustúpil dozadu. V izbe mal otca svojej milovanej. Slušne mu ponúkol stoličku, ale Dušan odmietol.

Začal povzdychom. „Som Eliškin otec.“

„Rád vás spoznávam.“

„Nepoznáme sa zo základnej školy? Hm?“ Karol pochopil, kam tým mieri. Nevedel, čo povedať.

„Neonemeli ste, však?“

„Nie, neonemel som.“

„Rád by som vedel, aké úmysly máte s mojou dcérou.“

Karol chvíľku, ale ozaj iba chvíľku hľadal vhodné slová.

„Vedel som, že sa čoskoro stretneme a vedel som, že sa ma niečo takéto spýtate. A predsa som si nič nechystal popredu, hovoriac si, povieš pravdu, ako ťa potom napadne. Pravdu a nič viac ako pravdu. Mám Elišku rád.“

„Máte ju rád? Ako rád?“

„Milujem vašu dcéru.“

„Nie, to ja milujem svoju dcéru a to stačí.“

Karol mlčal.

„Myslím, že viem, o čo vám ide.“

„Sem s vaším názorom, som zvedavý.“

„Starý somár zbalí mladú babu. To je celé. Nič viac...“

„Váš názor, ďakujem zaň. S Eliškou ste nás už prebrali?“

„Nie, najprv si to vybavím s vami. Dajte jej pokoj. Potrebuje ho.“

„Zmiznem z jej života len na jej želanie. Názory iných ma nezaujímajú.“

„Varujem vás, dajte jej pokoj. Mám známosti, ktoré by vás mohli sakramentsky mrzieť.“

Na Karola však vyhrážanie neplatilo. „Pán Drinka, ja mám rakovinu. Mám ju už druhý raz. Preto som tu. Neprišiel som sem na zoznamovací večierok, ale liečiť sa. Spoznal som náhodne vašu dcéru a je to krásne. V čom konkrétnom spočíva to vaše vyhrážanie či zastrašovanie? Myslíte si, že som nejaký hlupáčik, ktorý sa len tak ľahko naľaká? Bububu! Myslíte si, že po tom všetkom, čím som si v živote už prešiel, ma zastraší niečo ako strata zamestnania alebo prepichnuté pneumatiky? Keď zrejme zomieram? Porozprávajte sa s Eliškou, a ja sa zariadim podľa toho, čo povie ona.“

„Je to veľké decko.“

„Omyl. Je to mladá rozumná žena.“

„Toto nepôsobí rozumne. Opakujem, dajte jej pokoj.“

„A ja opakujem, že jej ho dám len na jej želanie. Ja sa totiž nikomu do života a srdca nevnucujem.“

„Nechápete, že nie ste muž pre ňu? Ste tak blbý alebo čo?“

„Teraz vás ničím nepresvedčím, že ju mám rád. Možno by vás o tom presvedčila ona.“

Dušan pristúpil tesne ku Karolovi a pozeral mu do očí. No z Karola vyžarovala akási dobrota, pokoj, vľúdnosť ako vyšitá. Nemohol na ňom nájsť absolútne nič, čím by ho premohol hneď tu a teraz. Cítil, že ho čaká náročná práca, kopec presviedčania, hrozieb, hádok.

Koho z toho viniť? Veď Eliška je tu na jeho želanie. Teraz chápal, prečo radšej zostáva cez víkendy v nemocnici. Za to všetko môže on sám a nikto iný. Toto nedomyslel len preto, že ho to nenapadlo ani vo sne.

„Nebudem sa tu s vami naťahovať, mám aj iné veci na práci. Ešte sa stretneme.“ Dušan sa pohol k dverám.

Karola napadlo, že teraz alebo nikdy. „Prosím, počkajte chvíľku. Nemám, čo by som pred vami skrýval. Ste jej otec a záleží vám na nej.“ Dušan sa otočil smerom k nemu a založil si na prsiach ruky. „Počúvam.“

„Ďakujem. Milujem Elišku a záleží mi na nej. Trávime tu spolu veľa času a navzájom sa podporujeme. Stalo sa, že ju mám rád a spravil by som pre ňu všetko. A nikdy by som jej neublížil. Na to ju príliš milujem. Viem, že by mi mohla byť dcérou. A ona vie, že so mnou nikdy dieťa mať nebude.“ Karolove oči sa naplnili slzami až po okraj, akoby skleným pohľadom pozeral na otca Elišky, no hlas mal pevný. „Viem, že máte na mysli niečo ako – ale ona už jedného otca má. Tak rád by som jej bol tým všetkým ostatným, ale s vlastnosťami a povinnosťami otca...“

„Rozprávky na dobrú noc vám idú. Ale ja nejdem ešte spať.“

„Možno čas vás presvedčí o pravdivosti mojich slov.“

„A ja verím, že čas vás dvoch nadobro rozdelí.“

Osamotený Karol si smutne sadol a uvažoval...

Dušan vošiel do Eliškinej izby a s úsmevom pristúpil blízko k nej. Úsmevom mu odpovedala. Prehodili pár slov, no videl, že je unavená. Potom však zbadal na stolíku Karolovu fotku; tú ulepenú od bozkov a sĺz, vzal ju a roztrhal na štyri kusy. Usmial sa a položil ju späť na stolík. Vystrašená Eliška sa roztriasla, no na rozdiel od Karola, ona svoje slzy neudržala. Keď vychádzal von z izby, vo dverách sa bez slova otočil. Videl jej slzy a predsa nič nepovedal, iba sa výstražne na ňu zapozeral. Nemohla si, chudiatko, ani oči utrieť, pretože ju boleli jazvy po operácii a ruky nemohla dvihnúť. Dneska ich ešte nedvihne, dneska by ani Karola neobjala... Nevedela, či už otec za Karolom bol, ako dopadlo ich prvé stretnutie. Priala si len to, aby jeden muž, ktorého miluje, prijal to, že miluje druhého muža... V ten deň však Karol za Eliškou už nesmel, pretože primár usúdil, že by ju to mohlo ešte viacej rozrušiť. Plná strachu a mučivých otázok čakala na ďalší deň. Karol tak isto.

V ten večer z našich hrdinov neuvažoval nad Eliškinou diagnózou takmer nikto; otec Dušan myslel len na to, ako vystrnadiť z jej dohľadu sebavedomého Karola, matka Beáta skákala šťastím, že sa dcéra po operácii prebrala, primár uvažoval nad rozhorčením pána Drinku, Karol nad slovami Eliškinho otca... A Eliška sama sa bála, čoho bude jej otec schopný.

- Zbavili sme sa tých rokov, zadupali sme ich do zeme. No predsa ich niekto vyhrabal a snaží sa dať ich medzi nás. Ako keby nebolo dosť hrozné to, kvôli čomu som tu – rakovina. Ja žijem tu a teraz. A tu a teraz chcem zdieľať život s Karolom. Čo bude o desať či dvadsať rokov, ak budem vôbec žiť, budem riešiť potom.

Eliška sa ani tak neobávala toho, ako si to všetko s otcom vybaví; bola ochotná ísť do krajnosti, ale nechcela nikomu ublížiť. Karol je jej šťastie v nešťastí a otec to musí pochopiť, prijať. Takto to musí podať otcovi.

Roztrhaná fotka? Vydesilo ju, ako jej je otec schopný ublížiť. Ona sa už dávno rozhodla. Karol nie je, a nikdy nebol iba dakto, kto ju chce dostať a komu sa to podarilo. Myslela na jeho slová, na to, čo s ním prežila – tu, či u neho doma – a to všetko jej dodávalo odvahy. Nemôže síce kvôli stehom zdvihnúť ruky, ale ústa jej nezašili. Sama sebe priznávala, že na druhej strane chápe, že je otec šokovaný vekom jej vyvoleného.

- Vari si myslíš, že som to spravila naschvál?

Horúčkovito premýšľala do noci, no únava ju premohla.

Karol sa definitívne rozhodol, že všetko rozhodnutie nechá na Eliške. Avšak nemal najmenšiu pochybnosť, že ho milovala.

Azda jediný zainteresovaný človek, ktorý to do hĺbky nerozpitvával, bola Beáta. Prvotný šok pominul a bola by dala ruku do ohňa za to, že čas to spraví za nich všetkých. Zať v jej veku, to nebolo to pravé orechové, no nebolo to nič, kvôli čomu robiť zbytočný rozruch.

„A uvedomuješ si, že čas nemusí nič zmeniť?“ zasyčal na ňu manžel.

„Eliška je dospelá žena. Ak si chce pokaziť život, pokazí si ho s nami, či bez nás.“

„Si starostlivá matka.“

„Pozri. Nemysli si, že mi to nebehá po rozume. Behá. Ešte skôr ako tebe. Vykašle sa na neho. Iste bude chcieť časom deti a s ním ich mať nebude. Na niektoré veci musí prísť človek sám od seba. Chcem, aby bola zdravá a čo si spraví so svojím životom, to je jej vec.“ Sama bola prekvapená, čo to z nej vychádza, bolo to máličko pokrytecké, pretože mala v pláne dohovoriť a dohovárať jej medzi štyrmi očami. Teraz sa predovšetkým nechcela vadiť s mužom a zaoberať sa celou záležitosťou, keď by mali spať.

Zhrňme, čo pre koho znamenal ich vzťah.

Otec – neskutočná drzosť od Karola, totálna hlúposť od Elišky, hanba pre celú rodinu.

Matka – nerozvážnosť čerstvo dospelých, lekcia života, číra zamilovanosť.

Karol – neskutočný zázrak, ktorého bol presne polovicou.

Eliška – láska života, príležitosť, ktorú musí chytiť za pačesy nie z vypočítavosti, ale úsudku.

Karol starší – totálna hlúposť od Karola, že do toho pletie lásku, keď môže ísť iba o sex.

Primár – príbeh života na mieste určeného pre smrť.

Karol, nie dobre vyspaný, vybral sa dopoludnia za Eliškou. Pretrhnutá fotografia stále ležala na stolíku. Sestrička sa dokonca úctivo spýtala, či jej ju môže zlepiť páskou a skryť do zásuvky. Eliška sa tomu potešila, no povedala, že neskôr.

Karol sedel na stoličke a pozoroval svoju lásku. Pravda pravdúca, mohol mať tak starú dcéru. No myšlienky typu „čo by keby, či takto keby to bolo bývalo“ brali prítomnosti sladkú chuť. Zbavil sa ich počas prvého liečenia.

Eliška sa milo prekvapila, keď zbadala Karola pri sebe. Začala vstávať a na jej prekvapenie, šlo jej to celkom dobre. Pomohol jej umyť sa a potom si ju u seba nakŕmil. Otca Dušana by asi ranila mŕtvica, keby videl, ako personál, najmä sestričky podporovali ich vzťah a nereptali takmer na nič, čo mali tí dvaja za lubom. Takmer všetci si pamätali, v akom hroznom stave tu bol Karol pár rokov dozadu. Mali dosť svojich starostí s inými pacientmi, prijali teda, keď Eliška trávila čas u Karola, kým oni riešili pacientov, ktorí boli na tom horšie.

V čase ich neprítomnosti sestrička zlepila Karolovu fotku a dala ju do zásuvky. Eliška musela Karolovi povedať čo zažila, rovnako on jej.

„Karol, bol môj otec včera s tebou?“

„Bol.“

„Myslela som si to. A...?!“

„No má o teba strach. Mám ti dať pokoj.“

„A dáš mi ho?!“

„Nie, nedám ti ho. Eliška, iba na tvoje prianie, inak nie.“

„Bol aj za mnou a z jeho pohľadu šiel strach. Nevravel nič.“

„Nemysli na to.“

„Nepoznáš ho, zrejme sa to všetko ešte len začne.“

„A čo? Ja sa ho nebojím. Vypočujem si ho a hotovo.“

„Otec je schopný ublížiť. Býva dakedy hrozný, najmä ak niekto nespraví to, čo od neho chce.“

„Ak nejde o život, nejde o nič.“

„Ale ide o teba a... ty si môj život.“ Karol sa na ňu svojsky usmial.

„Eliška, ty si mi vrátila radosť ako takú. Prebral som sa nemožný v posteli, a ty si bola pri mne. Som tvojím večným dlžníkom.“

„Toto platí obojstranne. Karol, myslím, že popoludní tu bude riadne rodeo.“

„Keď to musí byť, tak asi bude.“

Skutočne, otec Dušan sa vybral za svojou dcérou z práce sám. Nechcel mať za príťaž svoju ženu, ktorá celú problematiku brala na ľahkú váhu. Ako vieme, nebrala, viacej však verila v pozitívny účinok času samotného.

Keď zbadal, že Eliška nie je vo svojej izbe, vedel, kde ju nájde. Nepýtal sa sestričky a bez klopania vošiel ku Karolovi. Eliška sedela na Karolovej posteli a Karol stál pri okne. Obaja debatili a debatu prerušilo neslušné narušenie ich súkromia.

„Eliška, ahoj. Čo tu robíš? Pokiaľ viem, tvoja posteľ je v inej izbe.“

„Vitaj otec. Vlastne sme ťa čakali.“

„Áno, očakávali sme vás.“

Dušan chcel dcéru odtiaľ dostať, no uvedomil si, že si môžu pohovoriť všetci spolu. „Neodpovedala si mi na otázku.“

„Rozprávam sa s Karolom, preto som tu. Chcela som s ním byť.“

„Výborne. Ak ste ma teda očakávali, zrejme sa môžeme porozprávať všetci spolu.“

Dušan si sadol a sarkasticky poznamenal, pozerajúc okolo seba. „Romantické miestečko, len čo je pravda. Tak aj na takýchto miestach sa rodí láska.“

„Ak myslíte nemocnicu, je pravda, že je to zvláštne, ale stáva sa.“

„Tati, láska sa rodí tu a tu,“ ukázala na hlavu a srdce.

„Časté čítanie románov nerobí človeka múdrym, dcéra moja. Práve naopak. Zahmlieva rozum.“

„Tati, ja viem, že ťa to všetko šokovalo.“

„Šokovalo?! Robili ste si za mojím chrbtom zo mňa dobrý deň.“

„To by som si nedovolil. Akurát ste nevedeli, že sa máme radi. Také veci sa v živote stávajú.“

„Vážený pane, ja viem, ako to treba pomenovať. Robili ste si zo mňa prdel. Ja som sem nedal moju dcéru, aby si tu začala s niekým vo vašom veku. V mojom veku! Na ňu iste čaká niekto lepší.“

„Tati prestaň! Prosím ťa!“ Nikto nemohol byť lepší ako Karol.

„Debatíme, dcérenka. Chcem povedať svoj názor.“

Karol si sadol vedľa Elišky.

„Nelepte sa na ňu. Je to moja krv, som citlivý na isté veci.“

Mierne sa od nej posunul, no Eliška sa prišuchla späť k nemu.

Dušan neveriacky krútil hlavou. Eliška nikdy nerobila rodičom takéto naprieky, nezvykla trucovať. „Teda, čumím, ako dokážete ženskú oblbnúť.“

„Tati, chcel si sa rozprávať, nie robiť si posmechy. Nerob si z nás posmech.“

„Eliška, dcérenka, tebe toto všetko nepríde, že vy dvaja si doslova o posmech koledujete? A ja vám ho doprajem. Lenže s vami si ho od druhých ľudí užijem aj ja.“

„Prepáčte, ale nejako tomu nerozumiem. Tvrdili ste, že na Elišku čaká niekto lepší a tak som si to vyložil, že vám zrejme prekáža môj vek a spoločenské postavenie. No teraz tvrdíte, že vám ide o nejaký posmech.“

„Tak ja vám to poviem ešte raz a pomaly. Počúvajte. Eliška je moja dcéra. So ženou sme jej dali život, dali sme jej patričnú výchovu a vštepili isté hodnoty. Má vzdelanie a dobré meno. Skutočne si myslíte, že vy ste nejaký muž vhodný pre ňu? To nemôžete myslieť vážne, skutočne nie.“

Bolo ticho, Karol aj Eliška premýšľali.

„Okrem môjho veku máte ešte niečo konkrétnejšie?“

„Najprv mi odpovedajte vy.“

„Poviem vám to, čo ste už počuli. Milujem Elišku. Nie som zločinec ani nijako inak nebezpečný človek. Mám svoju prácu, svoje záľuby, svoj dom. A mám aj svoje roky. Skutočne, môj vek je jediná vec, ktorú mi môžete vyčítať. A za ten ja nemôžem.“

„Vaša trúfalosť je nič?“

„Milovať nie je trúfalosť.“

„Mňa z vás porazí.“ Potom uprel zrak na dcéru. „Eliška, maj rozum. S hentým sa zahadzuješ?“ prstom namieril na Karola.

„Tati, nevolaj ho hentým. On má svoje meno. Mám Karola rada! To je celé. Vieš ty čo? O mesiac môžem byť mŕtva. Nekaz mi možno posledné dni môjho života.“

„Netáraj, ty sa vyliečiš a potom si zaslúžiť iný život. Ale nie s ním.“

„A čo ak chcem byť iba s ním? Som dospelá.“

„Práve si nám všetkým dokázala, že nie si. Namotá ťa prvý chlap, ktorého stretneš. To dospelo a rozumne neznie.“

„Akceptuj moje rozhodnutie. Bol by si radšej, keby som sa vláčila po zábavách a každý druhý víkend ti predstavila niekoho v mojom veku?“

Znova uprel zrak na Karola, ktorý sa tváril neurčito. „Vy ju teda v tom podporujete? Ťaháte za jeden koniec.“

„Inak to nejde. Zomrel by som za vašu dcéru.“

„Ešte povedzte, vy chumaj, že ju máte radšej ako ja!“ Dušan už chytal farbu.

„To si nedovolím povedať. Ja ju mám rád ako ženu, vy ako otec. Neporovnávajte neporovnateľné.“

„A ty, Eliška, za koho by si zomrela radšej? Za neho, či za mňa?“

„Tati! Prečo sa pýtaš takúto vec?! Za oboch, predsa. Mám právo vybrať si muža. Ty si môj otec, nie vlastník.“

„Doboha, kde som spravil chybu?“

V Eliške bolo rozbúrené more. Na otca sa nehnevala; vedela ho pochopiť, rozumela mu, ale nemusel by byť na Karola taký zlý! Zomrela by za oboch, sú jej srdcu najbližší, ale prišiel čas, keď niekto do jej života vstúpil. Bolo to nečakané, neplánované.

„Tati, vypočuj ma, prosím. Neber všetko, ako samozrejmosť, pretože to tak v živote nefunguje. Neber ako samozrejmosť, že sa vyliečim, neber ako samozrejmosť, že musím byť taká alebo onaká, neber ako samozrejmosť to, že musím mať partnera, ktorý spĺňa tvoje predpoklady.“ Nevedela, či má Karola objať, či mu len chytiť ruku, aby to nevyzeralo ako v nejakom hlúpom filme. Chcela otca presvedčiť svojimi slovami. Mala odhodlanie, no cítila márnosť svojho počínania. Poznala otca pridobre na to, aby vedela, že si nepomôže.

„Ja beriem ako samozrejmosť to, že sa vyliečiš. Si mladá a si na liečbe. No miesto toho tu robíš hlúposti. Nedal som ťa sem, aby si krátila dlhé chvíle niekomu, kto si nevie nájsť seberovnú.“

„Máš pravdu, že nie som Karolovi seberovná. Krivdila som mu, ale zistila som, že nie je taký. Aj ty mu teraz krivdíš.“

„Eliška, žiadam ťa... No dobre, pekne ťa prosím, odíď teraz od neho a nebav sa s ním.“

Karolovi začínalo byť trápne. Dušan už nevyzeral, že by chcel s ním debatovať, ani na neho nepozeral. Zrejme nebol hoden ani jeho pohľadu.

„To nemôžem splniť.“

„Prečo?“

„Ľúbim Karola.“

Dušan na oboch pohŕdavo pozeral. „Ste úplne na smiech, obaja. Ani neviem, kto je hlúpejší z vás dvoch, ale je to hrozné, lebo ty si moja dcéra.“

„Ale mne je úplne fuk, či som niekomu na smiech, alebo nie. A mám toho dosť!“ Eliška sa rozbehla, Karola i jej otca to prekvapilo. „Nemáš právo montovať sa do môjho súkromia. Vážim si ťa ako otca, mám ťa rada ako otca. A bodka. Ja sa ti nepletiem do tvojho súkromia. Nepletiem sa ti do života, do tvojich známostí, do tvojich sietí, ktoré si porozhadzoval po širokom ďalekom okolí. Hnevala som sa na teba, že si ma dal sem strčiť, hoci sám primár povedal, že by bolo lepšie, ak by som bola doma v rodinnom prostredí. Ale ty si si nedal povedať. Vždy musí byť všetko ako povieš ty a basta! Ale už to tak viacej nebude. Nemám päť rokov, aby som ťa neustále poslúchala, aby som sa ťa stále bála, aby som mala na mysli, že musím vyhovieť otcovi, lebo sa bude hnevať a to nie je dobre. Tebe bolo vždy šuma fuk, či sa hnevám, alebo nie, či ma niečo trápi, alebo nie, či s niečím súhlasím, alebo nie. Vždy si zavelil a muselo tak byť. Ale dosť! Teraz sa ti postavím, hoci ma žerie rakovina. Ona človeka zmení, otvorí oči a ukáže, ako by život mohol vyzerať lepšie, keby pokračoval. Počkaj, nechaj ma dohovoriť. Vždy si ma malo počúval, ba nedal si mi ani slovo. Dovoľ mi teraz si to vynahradiť. Chcem byť s Karolom a ty to pochop, alebo vieš čo, nemusíš to chápať, ale daj mi pokoj. Pretože mňa nezaujíma, čo si kto myslí, ja si žijem tu a teraz, život uteká pomedzi prsty v podobe sekúnd a ja ho chcem stráviť s tými, ktorých mám rada a ktorí majú radi mňa. Vôbec to nevyzerá, že ma máš rád, hoci viem, že máš. Pýtal si sa, za koho by som z vás dvoch zomrela. Za oboch! Ale ak by si sa spýtal, s kým by som chcela tráviť život, tak s Karolom. A ja ťa žiadam, aby si sa do môjho života neplietol. Viem, že si pomstychtivý a tvoja pomstychtivosť nepozná hraníc, nepozná rodinu, pozná len tvoju spravodlivosť. Čakám, čo mi urobíš kvôli Karolovi. Môžeš sa vydivočiť, mne ubližuj do sýtosti, ale jemu daj pokoj. Hotovo!“

Unavila sa a sadla si. Dušan bol úplne mimo, pretože tento výstup, v ktorom bola fúra pravdy nečakal. Jasné, že vždy bolo podľa neho, lebo on najlepšie vedel, čo je pre všetkých dobré. Pred príchodom do Karolovej izby čakal, že Eliška sa rozplače, padne pred ním na kolená a naveky sa rozlúči s Karolom. No a zajtra sa malo na všetko definitívne zabudnúť.

Tu a teraz vedel, že to bol len bláznivý sen. Eliška nie je to malé dievčatko, ktoré iba prikyvovalo. Už vedel, kde a ako spravil chybu; vždy a všade muselo byť podľa neho, lebo on bol riaditeľ zemegule.

Keby mu to tak vyspievala medzi štyrmi očami, lenže teraz všetko počul Karol. V duchu si zaprial, aby ho čo najskôr rakovina zožrala. Dušan sa postavil. „Azda raz pochopíš, že všetko som myslel dobre. Že som vždy a všade chcel pre teba len to najlepšie. Ale ak to nebude tu a teraz, raz to bude, že mi dáš za pravdu. Raz prídeš s prosíkaním a spomenieš na moje slová. Jedného dňa.“ Vstal a odišiel. V aute sa rozochvel a prešlo dobrých dvadsať minút, aby bol schopný naštartovať a odísť.

Karola Eliška fascinovala. Jej odhodlanie postaviť sa otcovi, ktorého mala nadovšetko rada, bolo úžasné. Milovala ho a on to vedel s istotou. Nie že by to predtým nevedel, ale teraz si to uvedomoval oveľa intenzívnejšie.

Eliška však po otcovom odchode prepukla v plač. Jej srdce sa radovalo pre Karola a rovnako bolelo pre otca. To Karolove plesalo nad láskou, ktorá mu náležala a tíšil svoju milovanú, svoju najdrahšiu. Eliška nariekala, ako keby sa rúcali celé svety. Nechcela prísť o tú krásu, po ktorú prišla ako slepé kura k zrnu. Nevidela tých dvadsaťpäť rokov; boli tu, vnímala ich, ale dokázala, aby jej neustále netrčali pred očami ako továrenský komín. Mohla otcovi povedať, že by za Karola niesla jeho trápenie, a predsa si to nechala pre seba. Karol už nebol cudzí človek, ktorého pred pár mesiacmi vôbec nepoznala. Zrástol trápením i radosťou s ňou samotnou. Bol prvým mužom jej života a ona sa snažila zo všetkých síl, aby bol ním nadlho.

„Eliška, som na teba hrdý. Snáď som mal hovoriť viacej...“

„Prosím ťa a čo to má zmysel? Je mi to ľúto len preto, že je to môj otec. Pretože inak je mi naozaj úplne jedno, čo si kto myslí o mne a o tom, že som si s tebou začala. Nepreberajme to, nemyslime na to. Trebárs buďme aj ticho, len buďme spolu. Nič iné si ani neželám.“

Beáta chodila okolo svojho muža ako po ihlách. Vedela, že sa niečo v nemocnici zomlelo, no nepýtala sa radšej nič. Pre pokoj v chalupe.

- Eliška nemala vo zvyku klamať, ani nám vedome ubližovať. Nepochybujem, že Karola miluje. Na rozkaz sa predsa nedá odmilovať. Dušan to nevie pochopiť. Eliška netrucuje, nie je tvrdohlavá. Našla človeka s podobným osudom, človeka, ktorý ju miluje. Asi prvýkrát si Beáta uvedomila, že Eliška má v nemocnici niekoho, kto ju má naozaj rád. Čas je najlepší lekár – povedala si znova. Muž iba zahládzal, hltavo sa najedol a potom popil kade čo, len aby mal v noci pokoj. Alkohol ho zbavil ťažkých myšlienok. Na druhý deň sa vybral za primárom a márne sa snažil o to, aby prepustil Elišku do domácej liečby.

„Teraz po operácii nie je vhodný čas. Momentálne čakáme na nejaké vysledky, budú čoskoro a na základe toho sa rozhodneme, ako bude liečba pokračovať."

„Dajte ju do domácej liečby.“

„Nie je to vhodné, pán Drinka. Pochopte to.“

„Tak aspoň dohliadnite, aby sa liečila.“

„Veď to sa.“

„Doktor! Do čerta, mám toho dosť. Dobre viete, čo myslím.“

„My sa o súkromie pacientov nestaráme. Netrávia tu spolu noci a nie sú spolu ani nad rámec času, ktorý spolu môžu tráviť. Navyše, obom ich vzájomná spoločnosť prospieva.“

„Pekne vám ďakujem. Dúfam, že vám víno chutilo.“

„Stále mi chutí. Mám veľa služieb, ale ak prídem z práce, rád si za pohárik dám.“

„Ešte aj vy sa mi smejte!“

U primára nepochodil a za Eliškou sa ani nevybral.

V tú noc sa však Eliške podarilo to, o čom sa jej ani len nesnívalo. Podarilo sa jej niečo, z čoho by mali viacerí ľudia skutočne zle, keby sa na to prišlo. Našťastie, boli tu však ľudia, ktorí chorým dopriali.

Eliške stúplo sebavedomie, pridalo sa jej väčšie odhodlanie do boja s chorobou a napokon – zlatý klinec – podplatila sestričku, aby mohla stráviť noc v Karolovej izbe. Primár tam nebol, iba nejaký čerstvý lekár, ktorý sa aj po nociach vzdelával a po izbách chodil, len keď bolo treba. V tú noc nebolo treba. Karol bol rád, že noc strávia spoločne. Najkrajšie na tom všetkom bolo – ako konštatovali obaja nasledujúce ráno – že to bolo úžasné, hoci sa nemilovali. Ležali vedľa seba, s prepletenými prstami, cítili navzájom svoj dych... Ako by Eliška dopustila o niečo takéto nádherné prísť?! Rozdeliť ich môže iba smrť, nikto a nič iné. Necítila nijaký strach z otca, vôbec žiadny. Postavila sa mu a vyspievala mu. Necítila ani výčitky svedomia, že bola nevďačná. Naopak. Celé detstvo bola vďačnou dcérou, ktorá nerobila problémy. Už dospela a má nárok vybrať si všetko aj s úrokmi. Bojovala s rakovinou, nemala chuť a silu bojovať aj s otcom.

No myslela aj na otca, priznajme pravdu. Sú však veci, ktoré len tak ľahko neovplyvníme. Otec si myslí, že sa bude podľa neho točiť celý vesmír. Nebude. Otec má snahu meniť aj fyzikálne zákony. Nie je zlým človekom, neubližuje vedome. Azda ubližuje nevedome, pretože si myslí, že ak je niečo najlepšie pre neho, je to automaticky najlepšie aj pre zvyšok sveta.

Takáto bola tá smutná skutočnosť, v ktorej Eliška strávila detstvo, v ktorej vyrastala a dospievala a bol najvyšší čas s tým seknúť. Má vek, aby s tým sekla a otec s tým nespraví nič. Iste, má ho rada, ale nebude naveky robiť všetko ako povie on. Včera mu to dokázala.

Karol sa prebudil a okamžite ho zalial mocný príval pozitívnej energie. Dôvodov bola veľa; vedľa neho ležala Eliška, ktorej malá rúčka držala tú jeho. Tvárou sa mu opierala o rameno a nežný prúd vzduchu z jej nošteka sa slabučko šúchal o jeho kožu.

Pre Karola sa zastavil čas, vychutnával si to, čo videl. Vychutnával si vedomie, že je jeho. Pokračoval v zrakovej prechádzke po Eliškinom telíčku. Spod prikrývky je vykúkala nôžka, ktorej bezchybný priehlavok klesal a strácal sa v dokonale tvarovaných prštekoch, ktoré bolo radosť stisnúť v dlani. Vykúkal jej aj kúsok kolienka a keby mohol hýbať rukami, asi by ho chytil. Vrátil sa späť k jej tvári, z časti prikrytej hnedými vláskami.

Radosť takto tráviť čas.

Eliška sa prebrala, posunula sa smerom ku Karolovi a bozkala ho na líce. Ani ona si nemohla priať lepšie miesto na štart nového dňa.

Avšak celý deň nebol iba o radosti. Eliška chodila po nemocnici celý deň, z dverí do dverí, z oddelenia na oddelenie a nedozvedala sa veru dobré správy.

Tie uzliny, ktoré jej vybrali, neboli také nevinné, ako sa zdalo. Neboli zdurené len tak. Boli dôkazom, že rakovina neustupuje, práve naopak.

Tak naša mladá hrdinka popoludní plakala a plakala, vo svojej izbe, bez Karola po boku a takúto plačúcu ju našla aj jej mama.

Jej rodičia prišli na to, že bude lepšie, ak za dcérou nebudú chodiť spoločne, ale každý zvlášť, lebo každý mal svoju taktiku, ako Elišku zbaviť Karola.

Matka vedela, že je veľmi zle. Eliška na jej hlas nereagovala, nepočula ho totiž. Obrátila sa, až keď jej Beáta položila ruky na chrbát. Eliška sa okamžite otočila a objala mamu.

„Mami, mami, všetko sa mi zhoršilo, všetky výsledky.“

„Čože? Ako je to možné? Veď si v rukách odborníkov.“

Eliška sa náhle upokojila. „Rakovine je to jedno, v čích si rukách. Ona má svoj život...“

Mama uprela pohľad na zlepenú fotografiu Karola, ktorú mala dcéra na stolíku tak, aby na neho videla.

Chcela jej dohovoriť ohľadom Karola, takte a slušne, pretože ich vzťah ničí aj ten pokoj, čo mali doma. Ale teraz... ako keby ju najprv poliali ľadovou vodou a potom hneď obarili...

Eliška, jej milovaná dcéra, má svoj život, svoj boj, svoj strach, svoje zúfalstvo... Ona sama, jej matka, tu nie je s ňou, aby ju povzbudzovala, tešila. Aj teraz prikvitla len aby jej dohovorila.

Zahanbila sa, bolo jej hrozne. Strašlivá pravda o Eliškinom stave jej pohla svedomím.

- Odpusť mi, Eliška, odpusť každú krivdu... – vravela si v duchu, ale nahlas ani nemukla. Nevedela čo povedať, objímala svoju dcéru a tešila ju slovami, že bude dobre, že sa vylieči, že teraz zaberie – aj Eliška, aj liečba... Pritom pozerala na lepenú fotografiu muža, ktorého jej dcéra ľúbila. Pocítila k nemu istú vďačnosť, priam srdečnosť. Darmo hľadala v jeho pohľade niečo zlé, pretože nič také tam nebolo.

- Ak chce s ním byť, nech si je! Len nech mi nezomrie!

Znova ju uistila, že sa vylieči, že bude denne za ňou chodiť, že všetko zlé sa na dobré obráti. Eliška sa upokojila a už neplakala. Spolu sa prešli po parku a bavili sa o domácnosti, o maminej práci i o tom, ako sa darí bratovi v škole, ktorý býval ďalej od nich, na internáte.

Teraz by si najradšej Elišku vzala domov, no už to nebolo možné. Eliška už musela byť v nemocnici. Eliška však nevydržala. „Mami, prosím ťa, otec robil doma nejaké scény?“ Musela sa spýtať.

„Bol divný, ale nehovoril nič.“

„Bavili sme sa totiž spolu, všetci traja, u Karola v izbe. Povedala som mu, čo mi roky ležalo na srdci. A to som ešte nevedela, ako to so mnou je... Stojím si za svojimi slovami.“ A sama pre seba si v duchu povedala – azda zomieram, zomieram rýchlejšie ako zdraví ľudia. Mám preto právo dožiť s tým, s kým chcem. Len nech Karol vyzdravie, nech sa mu darí, vidieť ho šťastného, azda sa postavím na nohy... Pri týchto myšlienkach jej tiekli dolu tvárou slzy.

Karolovi v ten deň oznámili, že jeho rakovina sa pomaly, ale iste stráca. Ale ona o tom ešte nevedela, ani on nevedel, čo vie ona.

Eliška, stalo sa, čo si si priala. Vo svojej skromnosti a láske si si od života vyprosila splnenie svojho vrúcneho priania; vzala si na seba kríž Karolovej choroby. Kríž vášho spoločného trápenia a bolesti ste si pomáhali niesť navzájom.

Pochváľme ju preto, za jej všetko odhodlanie, snahu a lásku. Nemáme problém niekomu povedať, ako krásne kreslí, ako krásne spieva, ako krásne hrá na klavíri. Obdivujeme, ako niekto spraví štrúdľu či uvarí guláš. Skutočne však svet stojí na štrúdli a guláši?!

Prečo však máme problém povedať niekomu: „Myslím, cítim, ba viem, že tvoja láska je dokonalá.“

Eliška, tvoja láska je dokonalá. A to tak, že väčšina ľudstva ti môže iba závidieť. Tvoja matka - tak sa javí - na to prišla tiež.

Keď Beáta odchádzala, sľúbila si, že čo najbližšie sa porozpráva s Karolom. Samozrejme, za Dušanovým chrbtom. Intuitívne cítila, že Karol môže Eliške prospieť.

Zo všetkého bola vydesená; predovšetkým z Eliškinho stavu, z vyčíňania svojho muža, z jeho schopnosti ubližovať ich dcére aj v takomto stave. Cestou domov si myslela, že kvôli myšlienkam ani nezaspí, no spánok prišiel, len čo si ľahla. Dušan ju nechal na pokoji. On primárovi telefonoval a o výsledkoch teda vedel.

V ten večer bola Eliška iba chvíľku s Karolom v jeho izbe.

„Nemám dobré výsledky. Bojím sa.“ Neplakala, ale chvela sa a túlila sa k nemu ako k svojmu záchrancovi. A on nemal srdce ani odvahu povedať jej, že jeho stav sa zlepšuje. Ale sám vedel, že stav v rakovine je taká hojdačka. Než on sám prvýkrát nabral silu ísť správnym smerom, nejaký čas ho húpalo – hore, dolu, hore, dolu.

„Zlatko, to predsa nič neznamená. Neboj sa. Budem tu s tebou, spolu ju porazíme. Zažiješ pocit víťazstva ako ja.“

Uprela na neho svoj zrak a dlho-predlho, spýtavo a vystrašene, mu do očí pozerala.

„Si moje všetko. Chcem, aby si to vedel,“ šepkala. „Pôjdem k sebe, som unavená, dosť som sa naplakala. Bola za mnou mamina. Vydesila som ju, chuderku.“ Pobozkali sa, no Karol sa ponúkol, že ju odprevadí.

Beáta sa – na svoje vlastné prekvapenie – prebudila celkom odpočinutá a s akoby vyvetranou hlavou. Potešila sa, lebo ešte večer mala v úmysle vziať si pol dňa dovolenky, aby mohla ísť do nemocnice za dcérou i za Karolom. V práci si premyslela, o čom chce s ním hovoriť. Ak si s ním Eliška výborne rozumie, nebude to nejaký buran. Iba váhala za kým prv ísť, no rozhodla sa, že za Karolom.

Nebolo mu v ten deň najlepšie, naopak, po dlhom čase mu bolo po obede od žalúdka dosť zle. Pripisoval to však strachu o Elišku a nervom. Počul klopanie na dvere, vyskočil z postele, rýchle na seba natiahol rifle a otvoril dvere. Prekvapenie!

„Dobrý deň. Máte pre mňa chvíľočku? Som Eliškina mama a chcela by som sa s vami porozprávať.“

Karol hneď ustúpil a keď vošla dnu, zatvoril dvere a pootvoril okno.

„Dobrý deň.“ Ponúkol jej stoličku a sám si sadol kúsok od nej. Obaja boli neistí, obaja videli neistotu na tom druhom a obaja nevedeli, ako začať. Karol jej podával ruku. „Som Karol.“

„Beáta.“ No musela nejako začať ona. „Chcela som spoznať človeka, ktorého moja dcéra ľúbi. Poviem vám na rovinu, nie som z toho všetkého nadšená. Z toho všetkého... z vášho veku, napokon, sme jeden ročník. Všetko sa to zomlelo akosi rýchle, navyše v nemocnici. Taký šok pre rodičov, aby ste rozumeli.“

„Chápem.“

„No ale o to teraz nejde. Ešte pár dní dozadu som chcela s vami prebrať, decentne, váš vzťah. Ale... Situácia sa razom zmenila a mne záleží na úplne iných veciach ako je to, koho si pre seba moja dcéra vybrala. Zisťujem, že ak sa na to pozriem z určitého uhlu, nič ma do toho nie je.“

„Máte iný prístup ako váš muž.“

„To teda mám, máte pravdu. Trápi ma niečo iné. Eliškin stav sa zhoršil. Viem, presvedčila som sa, čo pre ňu znamenáte. Viete, Eliška nikdy nevymýšľala s chlapčiskami po zábavách a tak vôbec. No čo viem, nebola ani na starších mužov. Niečo musíte v sebe mať, že si vybrala vás. Akceptujem to a ja vám problémy robiť nebudem. Prosím, buďte jej oporou. Vraj ste sa už raz vyliečili, nadšene mi o tom rozprávala.“

Karol bol jej slovami milo prekvapený. „Ja mám vašu dcéru veľmi rád. Neublížil by som jej a spravím pre ňu, čo bude v mojich silách. Môžete sa spoľahnúť. Toto je miesto smútku, bolesti a nešťastia. Ja som mal však to šťastie, že som tu stretol ju. A aby som sa vrátil k vašim slovám, áno, raz som sa už vyliečil.“

Necivela na neho uprene, zrakom blúdila aj okolo neho, no v podstate jej bol sympatický.

„Viem, že ak vyzdraviete obaja, budete spolu. Ja vám brániť nebudem. Ja si prajem len jedno – aby vyzdravela. A prosím, kým sa tak stane, buďte pri nej. Prosím, mužovi ani slovo. Ignorujte jeho aktivity. Ja verím času, nech už to bude akokoľvek. Ale prosím vás, chápete ma?“

„Samozrejme, že vám rozumiem. Aj vášmu manželovi. Čo ja viem, čo by som robil, keby som bol vo vašej koži? Viete, ja nie som z tých ľudí, podľa ktorých sa musí točiť zemeguľa. Ale ak ide o veľa, a že Eliška je moje všetko, vidím, že vaše predovšetkým, tak zabojujem. No tak, aby som ublížil minimálne, ba vôbec. Aj vy mi rozumiete?“

Prikývla na súhlas a utrela si slzy, ktoré sa jej ešte držali v očiach. „No a teraz idem za Eliškou.“

„Nepôjdeme za ňou spoločne?“

Beáta sa na Karola usmiala. „Dobrý nápad.“

Eliška ležala od rána bez nálady, slabá, no ožila, keď videla do izby vstúpiť mamu s Karolom. Najprv sa zľakla, no keď zbadala ich tváre, usmiala sa a vedela, že nič zlé sa nestalo. Hoci sa oni dvaja pred ňou spoločne nerozprávali, cítila medzi nimi nejaký súlad, nejakú tajnú dohodu. Beáta sa chcela Karola ešte na niečo spýtať, na niečo súkromné, na niečo dôležité. Podarilo sa jej to. Karol sa ponúkol, že ju odprevadí až po vrátnicu, bola už totiž tma. Tá tma jej vyhovovala, no predsa sa zastavila kúsok od lampy, pretože chcela vidieť Karolovi pri jeho odpovedi do tváre.

„Karol, nehnevajte sa prosím, ale mám na vás jednu otázku. Veľmi intímnu, ale... potrebujem poznať odpoveď. Ak nechcete, tak mi neodpovedajte.“

„Áno? Pýtajte sa.“

„Spali ste s mojou dcérou?“ Cítila sa trápne, ale zvedavosť bola väčšia ako ten nepríjemný pocit. Jednoducho musela vedieť, či to Karol Eliške spravil.

Pár sekúnd bol ticho, než odpovedal. „Áno, milovali sme sa.“ Síce delikátne, ale rozhodne to nebolo niečo na tajenie či hanbu. Spýtala sa celkom pokojne, mohla sa predsa na neho vrhnúť a buchnátovať ho so slovami ako: ty sviňa, ty si mi už asi zviedol dcéru!

Neskryla prekvapenie, zarazilo ju, lebo v hĺbke duše dúfala v zápornú odpoveď, alebo aspoň v milosrdnú lož.

- Tak predsa! Myslela som si to.

„Raz?“

„Viackrát.“

„Tu v nemocnici? U vás na izbe?“ vyletelo z nej.

„Nie. Párkrát sme boli v sobotu u mňa doma.“ To, že raz aj v nemocnici, si nechal pre seba. Tam sa odohrávali prevažne iba tie nevinné hry.

„Čože?! Vy ste si ju brali k sebe domov?“

„Pýtali ste sa. Chcel som vám odpovedať pravdivo.“

„To je v poriadku. Ja len... Vštepovala som jej, aby si dala pozor ohľadom tejto veci. Viete, to všetko okolo toho.“ Teraz bola ako jej matka sklamaná, že všetko vyšlo navnivoč, že ona ako matka ani len netušila, že niekto krúži okolo jej dcéry. Vrazili ju do nemocnice s dobrým úmyslom a Eliška si krátila chvíle, ako sa jej len dalo.

„Ďakujem za vašu výchovu. Eliška je kultivovaná dáma.“

„Nikdy s ňou neboli problémy. Bola vždy slušné dievča.“

„Až vyrástla v slušnú ženu. Ja nie som niekto, kto dokáže zneužiť pozornosť ženy ako je Eliška. Pre mňa to z jej strany znamená veľmi veľa.“

- Hm, tak tento mi defloroval dcéru. Panebože, tak on ho do nej pchal! Toľká drzosť! Zrejme nebude taký chorý, keď má čas a chuť a náladu. Ale Eliška je krásne dievča, aj umierajúci by sa prebral.

„Ďakujem za vašu odpoveď. Rada som vás lepšie spoznala. Dobrú noc.“

„Aj ja vás. Dobrú noc.“

Karol sa pomaly vybral od vrátnice späť, kráčal pomedzi nemocničné budovy a premietal si, čo zažil. Karol mal z Beáty dobrý pocit, ona z neho ešte lepší. Tento skoro-zať, rozvedený pán v jej rokoch, neplodný, s recidívou rakoviny sa jej napokon pozdával. Nesekal frajera, akúže mladú zbalil, naopak, bol pokorný a priamy. Vravela si v duchu, že možno preto má Elišku rád, že by mal rád takú dcéru, no nie je to jeho dcéra, ale...

Žeby víkendy skutočne trávili u Karola doma? Eliška je jedno prekvapenie za druhým, kto vie, čo sa ešte podozvedá. Vždy uvažovala, ako asi Eliška znáša sobotu - deň, ktorý mala rada najviac, v nemocnici. Teraz už vedela. Súložili spolu u Karola, ale ako tak nad tým uvažovala, nahradila slovo súložiť slovom milovať sa a už ju to tak nedráždilo. Každý chlap v Karolovom veku by bol úplne sprostý, keby sa nechopil takej príležitosti ako je Eliška - musela Beáta uznať. Pred Dušanom ani muk! Musí si dávať dobrý pozor na jazyk. Nie, nechcela mať nikdy nijaké tajnosti pred mužom, ale teraz nejde o ich vzťah, ide o jej dcéru.

Keď sa Karol dopravil späť na oddelenie, bledá Eliška ho čakala predo dverami.

„Eliška, mohla si ísť dnu, je predsa odomknuté.“

Úzkostlivo vošla dnu.

„Karol, mama bola za tebou?“

Milo sa na ňu usmial. „Nemaj strach. Ale povedz mi, dokáže mama zahrať divadlo? Vieš ako to myslím.“

Eliška sa zamyslela. „Nie, ona sa nevie pretvarovať.“

„Tak to sa dupľovane neboj. Porozprávali sme sa a myslím, že ona nám naprieky robiť nebude.“

„Čo ti rozprávala? Čo sa ťa pýtala? Hovor!“

Prstami jej nežne chodil po tvári. „Eliška, bavili sme sa o nás dvoch. Povedal som jej, ako ťa ľúbim a čo to pre mňa znamená, že si so mnou. Poprosila ma, aby som bol pri tebe.“

„Čože? Mama mia!“

„Veru áno, mama tvoja, veru hej.“

Eliške sa pri jej všetkom nešťastí, strachu a bolesti rozžiarila tvár. Hodila sa na Karola a nechala sa ním túliť.

„Karol, musíš vedieť, totiž, chcem ti povedať, že aj keby som mala onedlho zomrieť, musíš vedieť, že som nepoznala nič krajšie, ako keď som milovala teba.“

Keby Karol zachránil pred záhubou celé ľudstvo a následne mu za to pripínali medailu, nebol by sa cítil viac vyznamenaným ako teraz, po Eliškinom vyznaní.

Vždy to bolo také krásne, ako keby to bolo prvý raz; vždy, keď mu Eliška niečo takéto povedala, radoval sa v tichosti sám pre seba a veru nemohol by povedať, čo je krajšie, ako keď milovaná povie, že vás ľúbi. Čo bola proti tomu bohatá úroda jabĺčok a hrušiek?!

A za celý celučký čas, čo ju ľúbil, ani raz ho nenapadlo to, čo teraz. Áno, teraz prvýkrát skrsla v ňom myšlienka, že by sa s Eliškou oženil. Ale nepovie jej to, nepovie jej to ani za ten šíry svet, pretože on si ju nezaslúži. K čomu by sa aj brali? Veď deti spolu mať nebudú a možno, jedného dňa, by sa stalo to, čo si muži ťažko pripúšťajú, ale čo sa predsa len stáva.

Eliška veru nad manželstvom nerozmýšľala, to ale neznamenalo, že nechcela byť na veky vekov s Karolom. Dalo sa to aj bez toho.

Eliška začala sama chodiť na rádioterapiu a hneď po prvom raze pocítila jej blahodarné účinky. Teraz už vedela veľmi dobre, ako bývalo Karolovi, ktorý bol teraz už len „na tabletkách.“ Spôsob liečby si vymenili. Hoci Eliška nebola v izbe sama a teda nemala súkromie, aké poskytovala Karolova izba, vždy, keď jej bolo zle, sedel pri nej, dokonca ho tam tolerovali aj v čase, keď tam nemal čo robiť. Ostatným dvom ženám tam neprekážal, v dobrom jej závideli. Denne sa s Eliškou prechádzal po areáli nemocnice, snažil sa priviesť ju na iné myšlienky, no videl, že Eliška je plná strachu občas aj hrôzy. Cítil to rovnako zo spôsobu, akým ho držala za ruku.

Eliška sa už tak neusmievala, už tak nežartovala, už Karola tak nezvádzala svojimi kukadlami a zubadlami. Úplne sa nám zmenila; stala sa vážnou, hĺbavou a v duchu sa denne stokrát zaprisahávala, ako sa zmení k lepšiemu, ak vyzdravie. Nejako jej uniklo, že už dávno je inou, ako keď sem prišla, že už je svojou diagnózou dávno zmenená a napokon, že ten muž, ktorý jej robí spoločnosť, ju tiež zmenil k lepšiemu.

Vysmievala sa v tichosti v myšlienkach všetkým svojím doterajším snom a túžbam, vysmievala sa všetkému, po čom dakedy túžila; smiala sa tomu, že chcela mať veľa peňazí, smiala sa tomu, že chcela nakupovať iba v Tuzexe, že chcela mať bohatého chlapa s autom a veľkým domov a smiala sa tomu, že túžila, aby jej to všetko ostatní závideli. Ani neverila, že toto dakedy chcela mať.

- Nič z toho, vôbec nič, by som si nevzala do truhly. Nikdy ma nenapadlo, že mať pri sebe tak úžasného človeka, ako je napríklad Karol, by mi k životu úplne stačilo.

Keď Karol videl, že Eliška dumá a nereaguje na to, čo jej vravel, nechal ju tak. Iste si niečo urovnáva v hlave – povedal si. Obdivoval jej statočnosť, pretože slzy jej stekali len kde tu. Nesťažovala sa na svoj osud, veď sa jej stalo to, čo si priala z celého srdca, totiž vziať Karolove fyzické trápenie a bolesť na seba. Mala Karola tak rada, že ju tešilo, že to bolí ju a nie jeho.

Mala Karola tak rada, že by za neho aj zomrela. Práve tak, ako on za ňu.

Práve preto, keď ich raz pri ich spoločnej vychádzke prekvapil jej otec, ktorý čakal, kedy sa jeho dcéra odlepí od toho nechutného chlapa, dvihla Karolovu ruku pred octom k ústam a pobozkala ju. Až potom odbehla k otcovi. Hanlivé slová, ktorými častoval Karola, samozrejme počula a boleli ju, no tvárila sa, že ich ani nepočuje, ani ju nebolia.

Dušan, miesto toho, aby bol teraz ešte starostlivejší otec ako predtým, nemohol nijako prehryznúť, že jeho dospelá dcéra sa stále zahadzuje s tým chudákom.

„Ešte ho rakovina nezožrala? Už mal dávno otrčiť kopytá a on si tu namotáva nejaké, čo by mu mohli byť vnučkou. Museli ťa tu asi liečbou totálne osprostiť, lebo nerozpoznávam v tebe nič z toho, čím si dakedy bola. Nevidím v tebe nič to dobré, čo si zo mňa mala.“

Nereagovala na tieto urážky nijako a to ho vytáčalo viac, ako keby sa bránila. Povedala mu vtedy pred Karolom svoje, vysvetlila mu, ako sa veci majú, preto nebolo treba teraz čokoľvek vravieť. Snažila sa nepripúšťať si otcovi slová príliš k srdcu, no i tak sa po nich cítila, akoby šla z ožarovania; vycicaná, znechutená.

Po týchto návštevách sedávala pri Karolovi smutná, so zakaleným pohľadom a hoci jej slzy nestekali dolu tvárou, jej duša plakala.

Blížili sa Vianoce a strašne ich chcela stráviť s Karolom, spoločne, či už v nemocnici, alebo u neho. Skutočne, dvadsiateho tretieho mohla odísť s Karolom na sviatky k nemu, no ihneď po Štefanovi sa mala vrátiť späť.

Samozrejme, že bolo u Drinkových peklo, čo si to dovolila uprednostniť Karola pred svojou rodinou, ale Beáta ju chápala a bola by dcére dovolila hocičo. Eliška jej za slávnostným stolom chýbala, no vedela, že Dušan by si ju stále doberal a kazil tým jej prítomnosť, tak sa v tichosti tešila, že jej dcéra je na sviatky s mužom, ktorý sa k nej správa lepšie ako vlastný otec.

Aká zmena postihla Elišku na tie tri dni, ktoré trávila s Karolom! Ožila, bola samý úsmev, štebotala pri ňom v kuchyni, behala okolo Karolovho otca a iba občasné nevoľnosti jej znepríjemňovali najkrajšie Vianoce jej života. Nemala pre Karola nijaký darček, tak mu upiekla to, čo sa doma naučila a on jej robil ovocné šťavy a zaúčal ju do tajomstiev skladovania ovocia. Karolov otec sedel väčšinou pri televízore, alebo sa šiel prejsť a snažil sa „mladých“ nijako neobťažovať, ale nad synovým počínaním krútil hlavou.

- Je to vôbec možné? Toto je môj syn? Ja takú mať, pumpujem to do nej od rána do večera a od večera do rána, hlavne ak by som vedel, že dieťa jej nespravím. A on miesto toho... Ozaj, ten chlapec je celá matka, celá Zdenka.

Hoci bola Eliška úplne iná ako doteraz, podvedome cítila, že toto sú jej posledné Vianoce. Ako keby jej niekto na rovinu povedal: Eliška, uži si ich, ďalšie nebudú. Čestné slovo, ďalších sa nedožiješ. Prisahám!

Odvtedy, lebo nadobudla presvedčenie, že je to tak, akoby stále počula pri uchu tikajúce hodiny, naznačujúce jej bežiaci čas, akoby videla vždy a všade presýpacie hodiny, ktoré jej vymeriavali to, čo pre ňu zvyšovalo.

Nepanikárila však.

Okrem toho perníka, ktorý na nich doma po vychádzke čakal, dala Eliška Karolovi ešte jeden darček, najkrajší, aký kedy dostal. Doteraz mu veľakrát povedala, ako ho ľúbi, nespočetne veľa krát mu to dala najavo slovami aj činmi, ale teraz sa dostalo Karolovi takej pocty, že nevedel, čo povedať. Vypočul si všetko, a to všetko sa mu vrylo do pamäte, vrylo sa mu to pod kožu a ak by si mal nejako jedného dňa Elišku už len pripomínať, bude si ju pamätať práve z tohto večera, a nie vtedy, keď ju prvýkrát videl v nemocnici, nie vtedy, keď sa prvýkrát milovali, nie vtedy, keď povedala otcovi svoje...

Vrátili sa z večernej vychádzky a zamierili ešte obidvaja do ovocnej záhrady, ktorá bola zaliata mesačným svetlom. Bolo celkom príjemne. Karol odhrnul z lavičky sneh a sadol si na ňu, vyzval Elišku, aby si mu sadla na kolená. Miesto toho sa však dala do podrepu a po chvíľke ticha dala priechod tomu, čo v sebe posledné týždne nosila.

„Drahý, chcem ti niečo povedať. Dávam si tie vety dokopy v hlave už nejaký ten deň, ale nemocnica nie je vhodné miesto.“ Do dlaní mu nežne chytila ruku. „Niečo mi vraví, že ďalších Vianoc sa nedožijem.“ Karol chcel zareagovať nesúhlasom, no vycítil, že nechce, aby ju prerušil.

„Ale či sa ich dožijem alebo nie, neviem, ale ak áno, chcem ich tráviť znova s tebou. Aj tie ďalšie, aj tie potom, každé jedny, rok po roku. Veľmi si to želám.“ Svoje pršteky zapasovala medzi tie jeho, ktoré sa roztiahli a s radosťou ich prijali. „Karol, ty si moje všetko. Si úžasný človek, s ktorým by som trávila každú chvíľku. Ale ja sa bojím... bojím, že toto všetko sa čoskoro skončí.“ Zvliekla mu rukavicu a bozkávala mu prsty, dlaň. Napokon ju skryla vo svojich rúčkach a znova bozkávala. Druhou rukou jej vošiel do vlasov a očami ju pohládzal. „Si môj najdrahší poklad, Karol. Nevravím ti to v tvojom dome, v tvojej izbe, ale tu, medzi tvojimi milovanými stromčekmi, ktoré teraz odpočívajú, ktoré máš tak rád a ktoré, ja tomu verím, majú radi teba. Mne je jedno, či som niekomu na posmech, ako mi tvrdí otec, keď som s tebou. Ja nemám nič spoločné s tým človekom, ktorým som bola, než som ťa spoznala a hlavne, kým som ťa dobre spoznala. Nedbám na urážky môjho otca, na jeho posmechy. Smeje sa mi, či som si miesto neho našla iného otca, či ma zunoval a či sa mi to páči, ak ma... Ale ja nedbám, len keď sme my dvaja spolu. Veď okrem mamy mám skutočne iba teba! Všetkého a všetkých sa kvôli tebe vzdám. Nech sa mi smeje celý svet. Neprestanem ťa ľúbiť...“ Zviezla sa na kolená a svoju tvár zaborila do tých jeho. Plakala a plakala. Mala pocit, že ak to nepovie teraz, tak už nikdy.

A Karol bol neschopný slov, neschopný niečo na to povedať, pretože čo mal vravieť? Veď to bolo všetko tak krásne, že to bolo priam ako zázrak. Toľko sa toho zomlelo od septembra!

„Eliška, veľmi si toho vážim a často sa pýtam sám seba, čím som si ťa zaslúžil, čím som ťa zaujal.“ Dvihol si ju do náručia a niesol dnu.

Štedrý večer.

Umyli sa, prezliekli a zaliezli spoločne do Karolovej izby.

Eliška sa túlila ku Karolovi, tisla sa k nemu ako kuriatko pod kvočku. Dlho na seba, len tak bez slov, pozerali, ako keby uvažovali, čo začať a čo radšej nechať v dnešný večer tak.

„Eliška, ďakujem ti za to krásne vyznanie tam vonku. Potreboval som niečo také počuť. Vieš, tvoj otec nie je jediný, kto si z nás robí posmech a vedie hlúpe reči, aj keď viem, že mi to všetko podrobne nepovieš, ale viem si to predstaviť. Môj otec nie je na tom o nič lepšie, ale ten sa na nás pozerá zasa z inej stránky. Tvoj otec ti nerozumie, ale ten môj, ten ti rozumie. Pre zmenu nerozumie mne a ten tvoj, ten mi rozumie. Ale nemyslime teraz na zlé veci, nemyslime na ne vôbec. Sme tu jeden pre druhého. Sú Vianoce a sme sami, spolu, u mňa.“

Rozprávali si rôzne príbehy z Vianoc detstva, nechcelo sa im spať, až napokon Eliška zahlásila, že jej je hrozne teplo a vyzliekla si horný diel pyžamy. Karolov otec kúril ako divý. Nechcela Karola provokovať, nemali ani v úmysle sa milovať, no nejako sa stalo, že na Karola prišla chuť, ale snažil sa nedať to najavo. Povedal si, že ak to neprejde samo od seba, vyrieši to v tichosti sám. Eliška ležala na chrbte a len tak si prechádzala rukami po kozičkách a to bičovalo Karola ešte viacej. Ten z nej nemohol spustiť oči, ľahol si na brucho a ležiac na paplóne so zastrčenými ústami a nosom, smeroval svoje kukadlá na Elišku.

Potom si dala ruky za hlavu a pozerala na Karola, ktorý z nej nespúšťal oči, v ktorých videla všetko a ešte niečo navyše.

„Karol, na čo myslíš?“

Neodpovedal, miesto neho odpovedali jeho oči. Prisunula sa k nemu a rukou vošla pod paplón. Pousmiala sa, keď chytila „Karčiho.“

„Eliška, nie... Ja nechcem, aby si... Dneska nie.“ Chytil jej nežne ruku a odťahoval ju preč. „Prosím. Ja nemôžem.“ Pôsobil zahanbene, hoci takým nebol. Po tom všetkom, čo mu dneska povedala, si ju tu predsa nemôže vziať. Nevzal si ju k sebe na Vianoce, aby ju tu preťahoval. Trápi ju milión vecí a ak sa majú spolu milovať, tak nech je to vtedy, ak bude mať Eliška inú náladu, iné myšlienky. On si predsa nič vynucovať nebude. V mysli mu zneli slová jej vyznania.

Ale Eliška naopak, zabudla na chvíľku na všetky bolesti, ktoré spolu so sebou všade vláčila. Odložila ich do vrchnej časti pyžamy, zamotala ich do nej a odhodila preč. Teraz tu bola Eliška, ktorej sa neleskli v očiach slzy ako tam vonku, leskla sa jej tam túžba a Karol si jej nemohol nevšimnúť. Znova sa premenila zo sladkého dievčatka v krásnu roztúženú ženu.

Konečne sú zasa spolu, len oni dvaja, nie sú v nemocnici a tak okrem vychádzok a dlhých rozhovorov môžu spraviť aj niečo iné. Eliška túžila po milovaní a trvala na ňom stoj čo stoj. Veď ona ho spracuje.

„Zlatko, vyzleč sa.“ Sama si dala dolu zvyšné oblečenie a Karol ju poslúchol. Eliška váhala, kde si Karčiho pichnúť, chcela ho aj v ústočkách, aj v mačičke a táto jej nerozhodnosť a uvažovanie nad tým Karola pobavili. Nerobil nič, čakal ležiac na chrbte, čo sa bude robiť. Eliška mu dala ešte jeden nádherný darček.

Sklonila sa a rúčkou chytila Karčiho, dala si ho do ústočiek a rozhodla sa, že to nimi dokončí, a že Karol ho nevyberie, kým nebude po všetkom. Popritom sa druhou rúčkou hrala sama so sebou a priala si, aby vrcholili spoločne. A tak Karol, keď sa nadvihol na lakťoch, videl neskutočne krásne divadielko, ktoré mu bralo dych. Eliška pilne pracovala na Karolovi, aj na sebe. Cucala Karčiho, jazýčkom po ňom cestovala, na chvíľku odtiahla hlavu, aby na neho pozrela, potom ho znova vložila hlbšie do úst a prsty druhej ruky sa šmýkali po mačičke. Vyžívala sa v tom, vychutnávala si túto činnosť a počínala si akoby to ani nerobila prvý raz.

Karol si v duchu, napriek všetkej slasti, ktorú cítil, vravel: Eliška ma miluje. Toto všetko mi spôsobuje žena, ktorá ma miluje. A ja milujem ju. Aké je to nádherné. Krásne. Pozerať sa, ako jej ružový jazýček brázdi po ňom, cítiť teplo jej ústočiek, v ktorých mu mizol a znova sa ukazoval, dotyky pier...

Pár sekúnd na to videl na Eliškinej tvári, počul v jej dychu a videl v jej kŕči, že vrcholí a sám nevydržal. Keď to zbadala, stratil sa v jej rozkošných ústočkách, stratil sa až dakde hlboko v jej hrdle. Hoci ho mala úplne v hrsti a ovládala ho, tento čin bol prejavom jej pokory a oddanosti. Bola na seba hrdá a prešťastná, že niečo takéto vôbec urobila. Spravila to preto, lebo miluje, pre nič iné.

Eliška znehybnela, zatvorila oči a položila si hlavu na Karolove brucho. Zahmlil sa mu zrak, mykalo mu tvár a snažil sa nerozplakať sa, ale to bol pri krásnych veciach jeho večný problém. Keď to zbadala, dvihla sa k nemu a jeho tvár, popretkávanú cestičkami sĺz, zasypávala bozkami.

Karol onemel – od radosti, šťastia, od tej cti, ktorej sa mu dostalo. A dobre sa stalo. Slová by aj tak všetko pokazili. Ležali pri sebe, tíško ako dve myšky, dokonale šťastní. Prešlo pár minút, až Karol otvoril ústa.

„Srdiečko, čo ťa to napadlo? Prečo si to urobila?“ šepkal jej do ucha.

„Sama neviem.“ Sladká lož, ktorej neveril ani jeden z nich.

„Ty si to plánovala, ty potvorka?“

„Plánovala, plánovala. Už dávno som to chcela dokončiť práve takto.“

Eliška sama mala povznesenú náladu zo svojho výkonu. Skúsila niečo nové s milovaným mužom. Nemala pochýb, že sa mu to páčilo, no aj tak sa spýtala.

„Páčilo sa ti to vôbec?“

„Že či?!“

Obaja si troška zdriemli, ale len na chvíľku, ako keby vedeli, že tomu ešte nie je koniec. Keď Eliška prešťastná zistila, že Karol je opäť v pohotovosti, chcela to skúsiť odzadu a Karol nedbal. Robili si krásne Vianoce. Prvýkrát sa takto spolu milovali a Eliška sa usmievala a otáčala hlavu dozadu, kde si ju Karol pomaly, vôbec nie prudko, bral. Po chvíľke si však Karol sadol, natiahol pred seba nohy a Eliška si na neho kľakla chrbtom, dvíhala sa a klesala. Karol si nemyslel, že u neho to povedie k ďalšiemu vrcholu, ale chcel spraviť Eliške radosť kým ho mal v pozore, pretože teraz videl, ako má jeho sladké dievčatko milovanie rado. Doprial jej tempo, aké jej vyhovovalo a to, čo mal pred očami, ho udržiavalo vo forme.

Eliška sa naklonila dopredu, pozerala sa na ich spojenie, čo ju totálne fascinovalo a potom pozerala za seba, kde ju Karol odmeňoval pohľadmi, ktoré ju brali. Spočiatku bola vysmiata, no výraz tváre sa jej zmenil; Karol spozoroval, že Eliška zasa speje k svojmu Everestu, nadvihol sa, čím nadvihol aj ju, dal sa na kolená a svoju drahú dokončieval prudšie. Načiahol sa za jej kozičkami a ona vôbec neprotestovala. Prehla sa, hlavu dala až na posteľ a stonala. Karol cítil sťahy jej mačičky, jeho milá si strčila do úst ohnuté prsty a hrýzla si ich, aby nekričala. Tiekla prúdom až to bolo počuť a Karol cítil jej vôňu vzduchom. Na jeho tvári žiaril veľký úsmev; bol neskutočne šťastný. Jeho milovaná Eliška sa mu tak krásne oddala! Keď sa dohýbala, otočil si ju tvárou k sebe a pustil sa ústami do jej mokrej, pretečenej mačičky. Nič nehovorili, Karol si ju labužnícky vychutnával a onedlho si Eliška znova hrýzla do rúčky, len aby nekričala. Bola šťastná, vysmiata, ale unavená.

Keby sme len smeli vidieť vtedy svet Eliškinými očami. Keby sme len smeli vtedy vedieť, čo si Eliška myslela. Keby sme len mohli niekedy ľúbiť, ako vtedy ľúbila Eliška.

Hoci sa predtým s Karolom niekoľkokrát milovala, až teraz to bolo „ono.“ A keď sa po treťom vrchole spamätala, hoci unavená, povedala Karolovi tie dve slová a pozvala ho do svojho objatia. V jej bubienkoch zaznela tá istá ozvena z Karolových úst. Jej pozvanie prijal a vďačne si k nej ľahol.

Zase si boli o niečo bližší, o niečo oddanejší. Eliška po všetkom tom prežitom šťastí sklopila oči a zašepkala: „Nie som len zamilovaná. Je to niečo viacej.“

K tomuto krásnemu vyznaniu prispel aj prudkejší sex, vášnivejšie milovanie, než na aký bývala zvyknutá. Ešte nikdy si ju Karol nebral tak prudko, divoko a vášnivo ako teraz odzadu. Nádherné, čisté, povznášajúce a pritom neskutočne nádherne ľudské.

Eliška pod privretými očkami stále videla za sebou Karola, ako ju prudko miluje a Karol, ten videl, ako sa pred ním Eliška ohýba. Zdieľajúc spoločne tieto krásne predstavy, obaja zaspali.

Prvý sviatok vianočný začali tým, že sa im nechcelo vstať z postele. Keby mal k tomu Karol viacej sily, rád by si zopakoval to, čo bolo večer. Eliška bola celá natešená z toho, že má ešte s Karolom celé dva dni!

Spolu sa naraňajkovali; otec sa slušne odpratal po svojich. Po raňajkách sa šli prejsť okolitými uličkami, potom spolu počúvali gramofón, naobedovali sa a vyšli do Karolovej izby, kde spolu debatovali o všetkom možnom i nemožnom.

„Ako si trávil minuloročné Vianoce?“

„Poviem ti, ale potom mi musíš aj ty povedať o svojich.“

„Platí.“

„Trávil som ich ako všetky tie predtým, teda ak som v tom čase nemal dámsku spoločnosť. S otcom sme si uvarili, dokonca aj napiekli, ozdobili ten maličký stromček v kvetináči, počúvali koledy a spomínali na maminu a na Vianoce z roku nula. Vždy sme šli na cintorín. A ty?“

„Klasika, s maminou sme piekli a brat s otcom zdobili stromček. Všetky Vianoce mi splývajú do jedných.“ Na moment sa odmlčala, no hneď pokračovala. „Ale tieto budú iné.“

„Hej, už sú iné. Lebo si tu ty a všetko robíš úžasným.“

„To ty robíš všetko úžasným.“

Karol sa opieral o peľasť postele a Eliška sa oprela o neho, vopchala svoje malé rúčky do jeho dlaní. „Karol, páčilo sa ti všetko, čo sme včera večer spolu robili?“

„Úplne všetko. Bola si taká úžasná, Eliška. Bolo to nádherné!“

„A... ako mi to všetko šlo?“

„Vynikajúco. Ale mne by stačilo, aj keby sme sa iba bozkávali, pretože ja stále nejako nerozumiem, čím som si ťa zaslúžil. Dokonca si mi dala prednosť pred rodinou, Eliška, a toho si nesmierne vážim.“

„Maminy mi je ľúto, ale... Ona mi rozumie. Mohla som ísť k našim, ale nech to berú tak, že mám partnera a že trávim Vianoce s ním. Raz to malo prísť, takže čo je na tom? A kto by otca počúval?! Mám ho dosť cez návštevy. Urážal by mňa aj teba a teba by ešte aj preklínal. Takto tu s tebou mám úžasný pokoj. A je mi s tebou nádherne.“

„Uvažujem, aké by bolo krásne, keby sme, ak sa obaja vyliečime, spolu žili.“

„Hej, mohlo by to byť super.“

„Keby tu nebolo tých stromov, tak by som s tebou odišiel niekde inde.“

„Otec bude robiť problémy, že.“

„On už ich robí tými svojimi priblblými rečami. Ale predsa Eliška, ty sa nedáš neľúbiť.“

„Možno si časom zvykne. A čo proti mne akože má?“

„Proti tebe osobne on nemá nič, on má niečo proti môjmu spôsobu života. Stále má to svoje: keby ja som bol tebou, tak by som hento, keby som bol na tvojom mieste, tak ja tamto... Všetky by len prekacoval, lebo deti by nemal, na žiadnu by sa neviazal. Poviem to hlúpo, ale svoje semeno by rozdával po vedrách. Asi by v ňom tie ženské najradšej topil. No on môže už iba snívať, preto by to rád naživo doprial mne.“

„A ty Karol, čo by si ty robil najradšej so svojím semenom?“ zachichotala sa Eliška.

„Ja? Najradšej by som ťa ním oplodnil.“

„Hej? A čo ešte?“

„To je už sféra megafantázie.“

„Do tej mojej sféry sme sa včera dopracovali. Ale povedz mi, zlatko. Je niečo, čo by si rád skúsil a ešte si to nikdy so ženskou nerobil?“

„Obávam sa, že som už Eliška robil aj to, čo som v skutočnosti robiť nechcel.“

„S tou dračicou, ktorú si nemiloval?“

„S tou, presne s tou. Ani na to nechcem myslieť.“

Eliška bola zvedavá a chcela vedieť viacej, ale vedela, že sa nepatrí pýtať sa. Teraz Karol patril jej. Mala povznesenejšiu náladu ako keby bola v nemocnici a tu sa mohli o jej obľúbenej téme dosýta porozprávať.

„Eliška, v sexe som skromný, nenáročný. Nikdy som nesúložil – hoci som to plánoval tisíckrát – len tak, pre sex samotný. Keď som sa rozviedol, niekoľkokrát som sa vyobliekal, navoňal a šiel na lov a hoci pri mne vždy nejaká skončila, nikdy som ju nepretiahol, lebo som si vždy uvedomil, že... kurvu nechcem, pretože ony kurvami boli, inak by sme pri tom takmer neskončili prvý večer. Vždy, keď už sa k tomu schyľovalo, nechal som ju tak. Asi je to nejaký kód od prírody, lebo druhým to nerobilo problém, mne však áno. Zrejme som mal až príliš v hlave zafixované, aké je to krásne, keď by som ju miloval. Ty si mi to, Eliška zlatá, všetko pripomenula a ja som ti nesmierne vďačný.“

„Za máličko... Ani pre mňa to nie je ako keby som si s niekým iba vypila, hoci baby to často tak prirovnávali.“

„Tak to sme sa potom našli.“

Eliške večer skrsol v hlave bláznivý nápad a vytratila sa po večery na chvíľku do kúpeľne, aby si umyla mačičku. Do obývačky zbehla pre vianočné oblátky a vrátila sa ku Karolovi na posteľ. Šupla sa pod paplón akože nič a pritom sa so sebou začala hrať. Robila to nenápadne, a pritom tak, aby si to Karol všimol. A dopadlo to presne podľa jej predstáv. Karol sa bláznivo smial radosťou, keď pred ním ležala Eliška s široko roztiahnutými nôžkami, tečúca voňavou tekutinou, do ktorej si máčal lámané oblátky. Veľmi mu chutili. „Eliška, tvoj med je najsladší, aký som kedy jedol.“

Po tomto bláznivom čísielku však Eliška zosmutnela.

„Pozajtra ráno sa všetko skončí. Budem znova v nemocnici, budem bez teba, bude mi zle...“ Hoci sa ešte pred piatimi minútami chichotala a pod Karolovým jazykom rozplývala, teraz bola na zúfanie nešťastná. Karol si ju privinul na seba. „Eliška, budem s tebou. Budeme v nemocnici, ale budeme tam spolu. Vždy, keď sa to bude dať.“

Bola to táto situácia, keď Eliške skrslo prvýkrát v živote v hlave to, čo len nedávno Karolovi; že by sa totiž mohli zobrať. Prišlo jej to presne tak isto hlúpe, ako to prišlo hlúpe aj Karolovi a presne tak isto ako on aj ona si povedala, že mu to nepovie.

Avšak Karol na jej tvári nejaký nápad spozoroval. Bol to krátky okamih, ako keď v tme blesk všetko ožiari. Tak isto ten nápad na sekundu dve ožiaril Eliškinu tvár a zbavil ju strachu. No blesk sa stratil. Eliška sa strachom roztriasla a rozplakala a Karol ju nemohol nijako utíšiť, tak ju len nechal, aby sa vyplakala. Keď už nevládala, ležala smutná pri Karolovi a užívala si blízkosť toho, ktorého tak milovala.

„Eliška, povedz mi, čo ti skrslo v hlave. Videl som, že ťa niečo napadlo, niečo, čo ti vrátilo na sekundu radosť, niečo, čo si zrejme zavrhla, keď si sa tak rozplakala.“ Dvihol jej rúčku k perám a bozkával. Eliška zatvorila oči. „Taká somarina. Nereálna hlúposť.“

„Čo je tou somarinou? Tou nereálnou hlúposťou? Že by tvoj otec prišiel a požiadal ťa o odpustenie?“

„Tak toto je ešte nereálnejšia hlúposť ako tá, čo ma napadla.“

„Nechceš mi to teda povedať?“

„Budeš ma považovať za debila.“

„Ja? Teba za debila? Toto je nereálna hlúposť.“

Nechcela veľmi s pravdou von, ale dobre, povie mu to. „Napadlo ma, aké by to bolo možno krásne, keby... keby sme sa mi dvaja zosobášili.“

Karolova tvár sa rozžiarila a žiarila dlhšie, ako Eliškina. „Však nežartuješ?“

„Nie, naozaj ma napadlo toto.“

„A ty si to hneď zavrhla?“

„Hej, zavrhla. Otec by ťa zabil. Mňa tiež.“

„Nezabil by ani jedného z nás. Eliška. Aj ja som na to myslel, len pár dní dozadu, ale povedal som si, že to je nedosiahnuteľný sen. Nikdy si o svadbe nevravela, tak som si povedal, že sa asi nechceš za mňa vydať. Alebo je to tým vekom.“

„Karol... možno práve tým by sme všetkých presvedčili, že to myslíme vážne. Nie si milionár, aby som si ťa brala pre peniaze. Nebudem tehotná, aby sme sa brali kvôli tomu. Možno takto si všetci uvedomia, že sa ozaj ľúbime.“

„Pekne si to zdôvodnila, aspoň to nemusím robiť ja. Ty by si ma chcela za muža? Mňa? Starého chlapa, čo nič nemá, iba pár stromčekov a na knižke dvadsať tisíc?“

„Nie, chcela by som muža, ktorý je v najlepších rokoch, ktorý má okrem stromčekov a dvadsiatich tisícov na knižke dobré srdce. Ktorý dokázal zaujať upišťanú žabacinu a priviesť ju k iným myšlienkam. Chcem muža, ktorý je skromný, pokorný, a ktorý už niečo v živote zažil. Karol, ty si tým všetkým, chcem teba.“

„Neuveriteľné.“

„Po našom prvom bozku si povedal, že budem tvojím trápením, pretože ma nikdy nebudeš mať pre spoločne žitý život. Na to dobré i zlé. Vraj budem tvoja bolesť a trápenie, ale aj radosť. Ale ja chcem byť iba tvoja radosť. Poznali sme sa necelé dva týždne.“

„Toto si pamätáš? Takéto veci?“ Bol prekvapený, že mu to zopakovala.

„Vždy som si dokázala zapamätať to najdôležitejšie. Preto som sa nemusela doma veľmi učiť, stačilo dávať pozor.“

Karol bol šokovaný, ale šťastný, nemohol tomu všetkému uveriť. „Kedy by si rada ten krok podnikla?“

„Hneď po novom roku.“

„To je už čoskoro.“

Preberali takú dôležitú vec, a Eliška tu ešte stále bola vyzlečená. Uvedomila si to až teraz a začala sa náhlivo zháňať po oblečení, ktoré bolo porozhadzované po izbe.

„Len sa nechaj tak, zlatko, je tu tak teplo. A ešte ma hreje aj pri srdci, aj teba musí. Si takto krásna. Daj mi noženku a ľažkaj si.“ Eliška sa teda prestala obliekať, natiahla sa ako bola dlhá cez posteľ a šupla drahému svoje chodidielka do dlaní, tešiac sa z Karolových dotykov. Karol uprene, neveriacky pozeral na tú ženu, ktorá bude mať za krátky čas dvadsaťdva rokov; pozeral na tú, ktorá ho uprednostnila pred jej rovesníkmi, na tú, ktorá si vybrala jeho, hoci od otca bude mať len problémy, na tú, ktorej bol prvým, na tú, ktorá ho tešila, keď mu bolo najhoršie... Čím všetkým mu bola, je a bude!

Bude mu manželkou a on jej manželom.

Už onedlho.

Eliškin strach sa rozplynul. Nech bude akokoľvek zle, bude pri nej on – Karol!

Jej diagnóza sa jej razom zdala ako obyčajné prechladnutie. Ona jej dá za vyučenú, práve tak, ako dala a ešte dá otcovi.

Ich druhý sviatočný večer sa teda nekončil milostnými radovánkami; uvažovali nahlas či v tichosti o svadbe. Eliška bola prekvapená Karolom, no Karol Eliškou ešte viacej. A obaja sa zhodli, že najviac prekvapené bude okolie.

Ešte dlho do noci sa o tomto veľkom pláne zhovárali. Karol držal päť minút v dlaniach jednu „nožičku,“ ďalších päť minút druhú. Potom ležala k nemu otočená chrbtom a on jej prstami prechádzal hore dolu po chrbtici. Na lopatky jej kreslil srdiečka a o chvíľku sa jej hral s ušnými lalôčkami. Chcel si ich spoločné súkromie užiť čo najviac, chcel sa jej dotýkať čo najviac. Eliška sa v jeho ľahkých dotykoch vyžívala. Bola by vydržala do skonania sveta.

Na stolíku horeli sviečky na sviatočnom svietniku a z celého vzrušenia sa nechcelo spať ani jednému. Eliška sa otočila k nemu a vplietla mu svoje prsty do tých jeho.

„Karol, ja... chcem ti povedať jednu vec. Tak ako si ty mne vravel predtým, než sme sa milovali, aby som to nerobila ak ťa nebudem ľúbiť, neber si ma za ženu, ak si myslíš, že ťa čoskoro nechám.“

Karola tie slová prekvapili. „Ja si nič také nemyslím. Zároveň ti dávam voľnosť, aby si ma opustila kedy by si len chcela. Vôbec nič si od teba nevynucujem a nikdy by som si to nedovolil.“

Eliške sa zachvela bolesťou tvár.

„Tak ty si toto o mne myslíš? Vieš ty, koľko som sa toho napočúvala od otca? A čiastočne aj od mamy, aj keď nie v tak brutálnom podaní? Ty si myslíš, že som naštartovaná a čakám len na vhodnú príležitosť, aby som od teba ušla?“

Karol zistil, že prezradil to, čo nemal.

„Eliška, vari je mojim prekliatím, že odo mňa ženy utekajú.“

„Ježiši, aká primitívna výhovorka!“

Karol cítil, že ak teraz nepovie správne slová, pokazí nielen večer, ale všetko, čo medzi nimi je.

„Eliška, toto je nedorozumenie. Ja si nemyslím, že si naštartovaná a že pri prvej príležitosti ma opustíš.“

„Protirečíš si, Karol a neoblbneš ma nejakými drístmi. Naozaj si myslíš, že si chcem za muža vziať niekoho, kto by mi mohol byť otcom, aby som ho obratom opustila. Nepodceňuj sa. Nerob to, čo tie suky predo mnou! Prečo zo seba robíš úbohého blbčeka, keď ním do chuja nie si?! Ja ťa neopustím, rozumieš mi? Neopustím a ak by som ťa mala, nech na mieste skapem! A vytočil si ma do nepríčetnosti! Toto na Vianoce nepotrebujem, takéto chujovské nápady. Dobrú noc.“ Otočila sa mu chrbtom, zakryla sa paplónom a spokojná s tým, čo povedala, onedlho naozaj zaspala.

Nie tak Karol. Chápal, že ju vytočil. No spoznal ju aj z inej stránky ako ju poznal doteraz. Uznal, že mu dala ako sa patrí a že sa asi podceňuje čo sa týka žien. No ale na druhej strane – vravel si Karol – nemám ani dôvod sa preceňovať. Rozvedený, neplodný, s recidívou rakoviny nemôžem byť partia na pomilovanie.

Čo ho tešilo bolo to, akú vysokú mienku o ňom má sama Eliška. Vlastne ju viacej vytočilo to, že sa podceňuje ako to, čo si myslel, že jej vadí. Tým svojím výstupom mu vlastne povedala, ako veľmi ho má rada. Úžasná ženská – mrmlal si a pozeral na to mladučké stvorenie, ktoré už spalo vedľa neho.

Doteraz sa s Eliškou nikdy nevadil a tak nevedel, čo ho ráno bude čakať.

Keď sa prebral, miesto vedľa neho bolo prázdne. Stislo mu srdce, pretože si myslel, že skutočne odišla, ale hneď si uvedomil, k akému záveru napokon prišiel a upokojil sa. Našiel ju v kuchyni pri čaji a medovníkoch, privítala ho, ako keby sa nič nebolo stalo a tak si povedal, že ničím nebude pripomínať to, čo medzi nimi bolo.

Pravda je taká, že Eliška sa na neho vôbec nehnevala a bola vlastne rada, že mala príležitosť vyspievať mu a dvihnúť mu sebavedomie. A tak sa ďalej mohli baviť o plánovanej svadbe a o tom, komu to povedať, komu radšej nie, koho si zavolať za svedkov a tak celkovo.

V rozhovoroch ubehol ich tretí spoločný deň doma u Karola.

A aby toho nebolo málo, Elišku hneď čakala rádioterapia.

Eliške zostali len krásne spomienky, ktoré ju obveseľovali vo veľmi ťažkých chvíľach; chvíľach, ktoré prerástli v minúty, tie v hodiny a napokon poskladali celé dni.

Keď za ňou prišla mama, nevedela, či jej má povedať o plánovanej udalosti. Zvážila, že radšej ešte nie. Podrobne jej referovala, ako sa u Karola mala.

„Stále sme boli spolu. Prechádzali sme sa, varili, jedli, počúvali hudbu. Bol doma aj jeho otec, ale nechával nás samotných. Boli to krásne Vianoce. Karol bol neskutočne milý a pozorný.“ Eliška bola unavená a necítila sa dobre, no keď mohla referovať o Karolovi, hneď jej bolo lepšie.

„Eliška, povedz mi. Ak vyzdravieš, a ja verím, že sa tak stane, pôjdeš bývať ku Karolovi?“

Miesto odpovede radšej matke iba súhlasne prikývla.

„Zlatko, chceš s ním naozaj žiť?“

„Mami, musíme sa stále k tomu vracať? Čo okrem veku ti na ňom vadí? Veď on nemá jedinej chyby.“

Matka sa zamyslela a neurčito pozerala pred seba. „Azda máš pravdu, že nemá chyby. Ty si si vždy vyberala len to najlepšie.“

„Ani teraz tomu nie je inak.“

Beáta sa potmehúdsky usmiala. „No, nebolo to prvýkrát, čo si bola u Karola, však?“ Oči jej zasvietili. Nechcela si Elišku doberať, len chcela vedieť, čo jej povie. Tá ale nemala s tým problém.

„Nie, bola som u neho už aj predtým. Predsa sa nebudeme milovať v nemocnici.“ Mykla plecami a pozrela na mamu.

„Eliška, ty máš sex s človekom, ktorý je od teba o dvadsaťpäť rokov starší?“ Beáta nemala rozprávať sa s dcérou na túto citlivú tému; napokon, to ona asi štrnásťročnej Eliške povedala, že v ich rode sa nesúloží len tak pre zábavu. Hoci sa tomu vtedy Eliška v duchu chichotala, napokon sa pre túto tradíciu rozhodla aj ona.

„Mám a je to úžasné. Ten to naozaj vie. Milovať sa s Karolom je jednoducho nádherné.“

„Nie je k tebe... surový?“

„Nie, vôbec. Ale teraz mi je tak zle, že milovať sa mi príde ako zo sci-fi filmu.“

„Naliehal v tom na teba? Nepoznáte sa dlho, je to nejako skoro.“

„Mami, Karol na mňa v ničom nenaliehal, rozhodne to nie je chlap, čo to hneď žiada. Zo všetkých spolužiačok som azda len ja a ešte dve-tri držali rekord v poctivosti. Sama som to chcela, to skôr on ma odhováral.“

„Hm, skutočne?“

Pritom si Beáta v hlave vravela: čo ťa po tom, to je jej život, ona sa tak rozhodla, ona to tak chcela.

„Neklamala by som ti. Ak si myslíš, alebo si si myslela, že Karol netúžil po ničom inom, iba ma prekotiť, tak vedz, že hoci po tom túžil, nič si nevynucoval.“ Na chvíľku sa odmlčala, hneď však pokračovala. „Tak čo. Pripravil vám otec hrozné Vianoce? Vydivočil sa na vás všetkých kvôli mne?“

„Nekričal, bol skôr nevrlý, podráždený. Sem tam niečo zašomral. Viem, že dával pozor na ústa kvôli Jakubovi. Tomu si doma chýbala. Ale raz pôjdete každý po svojich, tak to s deťmi predsa odjakživa chodí. Nevie to pochopiť, nevie to prijať.“

„A ty mami? Ty to vieš pochopiť? Vieš to prijať?“

Beáta sa zamyslela. „Viem to prijať, ale nie pochopiť. Eliška, ja ti nebudem brániť. Len vyzdrav, nič iné si neprajem.“

„Nepraješ si, aby som bola s Karolom?“

„Prajem si všetko, čo ťa spraví šťastnou, skutočne. Ten človek je môj ročník, dievčatko moje. Nečuduj sa mi, že som aká som. Nechcem len, aby ti ublížil.“

„Neviem si predstaviť, že by Karol vedome chcel niekomu ublížiť.“ Eliška uprela smutné oči na mamu. „Mami, snáď sa mi splní aj moje druhé želanie. Jedno sa mi splnilo.“

„O čom vravíš?“

„Priala som si... Vieš, Karol býval na tom veľmi zle. Priala som si, aby jeho nešťastie prešlo na mňa. Priala som si to neustále, prebúdzala som sa s tým a večer som s tým zaspávala. Teraz si prajem, aby opustilo aj mňa a šlo do čerta.“

„Krásne prianie, ale myslím, že tvoj a jeho stav s tým nemá nič spoločného. Taká proste táto choroba je. Karol je na tom teda lepšie?“

„Áno, zdá sa, že sa jej znova zbavuje. Teším sa z toho.“

„Neboj, zlatko. Aj tebe sa polepší.“

Beáta sa zastavila aj za Karolom.

„Chcem sa vám poďakovať za to, že ste mojej dcére spravili pekné sviatky.“ Pozerala na Karola a v duchu si predstavovala, ako to všetko asi vyzerá. Karol bol sympatický muž, teraz trocha zničený svojou diagnózou, ale ani tá neskryla načisto jeho šmrnc. Skrátka, bol to úplne obyčajný človek, bol nenútený, úprimný, pokorný a zmierený azda s celým svetom. Od karieristu mal niekoľko svetelných rokov. Vedel, čo je v živote dôležité a Beáta bola istým spôsobom aj rada, že sa Eliška nenamotala na nejakého zvrhlíka. 

Mal len dva nedostatky; vek a neplodnosť. Dosť podstatné, ale inak to bol skvelý človek!

Obom bolo divné, že si vykajú, ale ani jeden z nich to nechcel zmeniť.

„Mohli by sme sa troška prejsť? Teda, ak vás neruším.“

Karola jej návrh milo prekvapil a súhlasil. Prezul sa teda a rýchle na seba hodil bundu. Veru tak, vekovo by šli k sebe títo dvaja.

Uvažoval, či Eliška niečo mame o svadbe povedala, ale ak áno, dávno by s tým sama mama vyrukovala. Nechajú si to pre seba, tak nejako sa dohodli.

„Eliška mi vravela, že ak by vyzdravela, chcela by žiť s vami. Máte veľký dom? Je zvyknutá na priestor.“

„Poschodový, dosť veľký, aj záhrada je veľká.“

„Eliška mi vravela, že môže zostať neplodná.“

„Hej, môže. Napokon, mne sa to stalo. Neviem či len z ožarovania, alebo aj z liekov.“

„Chýbala mi počas Vianoc pri stole a chýba mi tam stále. Ja viem, že raz by odišla aj tak, ale... Všetko som si predstavovala inak. Verila som, že sa vydá, bude mať deti a muža, ktorý bude v jej veku, ktorý... ach, prepáčte, asi viete, o čom hovorím. Každý má nejaké sny a predstavy, každý jeden človek.“

„No ja som si tiež predstavoval, že sa ožením so spolužiačkou a budem s ňou celý celučký život. No odišla mi. Potom som si myslel, že budem s mojou ženou celý život, napokon ma opustila.“

Ešte troška pofilozofovali a napokon šla Beáta domov.

Počas ďalších dní navrhol primár Karolovi, aby maródoval už doma, že nie je treba, aby bol dlhšie v nemocnici. Na jednej strane sa tomu Karol potešil, no na druhej, chcel byť s Eliškou.

„Akosi až zázračne sa vám zlepšil stav a domáce prostredie by vám prospelo aj po psychickej stránke. Niet dôvodu, aby ste tu boli dlhšie.“

„V poriadku. A koho šupnete do tej súkromnej kutičky?“

Primár sa natiahol na stoličke a ruky si dal za hlavu. „Ak si to pán praje, dáme mu tam slečnu Drinkovú.“

„Ktorý pán? Jej otec?“

„Nie, vy predsa.“

„No to by bolo skvelé.“

„Ak bude na tom dobre, môže k vám chodiť na víkendy.“

Karol Eliške povedal, ako sa veci majú a tá zosmutnela, no potešila sa, že jeho izbička pripadne jej.

„Eliška, pôjdem pre papiere a napíšeme si žiadosť. Už onedlho budeme spolu a budeme svoji.“

„Asi je načase povedať to aj niekomu inému.“

„Hej, máš pravdu. Stavím sa za Martinom a poviem mu o tom, napokon, chcem ho za svedka. A ty sa ozvi svojej svedkyni, alebo svedkovi.“ Prikývla. Zosmutnela, no bola rada, že Karol sa vymaní z nemocničného prostredia.

„Zajtra by som mala povedať mame o tej svadbe.“

„Nebolo by dobre, postaviť ju pred hotovú vec? Že vtedy a vtedy je to a to?“

„Ja neviem. Akosi sa vyrovnala s tým, že ťa mám rada a chcem byť s tebou. Ale ako sa vyrovná s tým, že sa za teba vydám? A čo na to všetci okolo nás?“

„Zlatko, je to na tebe. Naozaj môžeme spolu iba žiť a nič viacej.“

„Nie, ja chcem byť tvojou ženou. Ja len tak uvažujem. Mám zlú náladu, nič viac, mám strach a vôbec, je mi zle...“

Skutočne sa stalo, že Karol sa vrátil domov k otcovi, ktorý ho srdečne privítal.

„Tak, Karči, znova budeme bačovať v dvojici. Bude nám sveta žiť.“

Obaja sa objali, no Karol mu chcel hneď niečo povedať. „Budem ešte pokračovať v péenke, ale budem denne chodiť za Eliškou. Vlastne, chcem s ňou stráviť maximum času.“

„Vidím, že ti niet pomoci.“

„Tati, je dosť možné, že ak vyzdravie, alebo ak sa jej zlepší natoľko stav, že nebude musieť byť v nemocnici, príde sem.“

„Myslel som si to. Prinajmenšom môžem očakávať, že bude chodiť na šukacie víkendy.“

Karol sa robil, že prepočul prívlastok víkendu. „Povedal si mi, že ti tu nebude vadiť. Ak by ti vadila, zmením bydlisko.“

„No toto. Kvôli tej žabe sa budeš sťahovať z baráku, ktorý je z polovice tvoj.“

„Ak to bude treba. A nevolaj ju žabou.“

„A čo teda je, ak nie žaba? Keby mala aspoň tridsať, ale ty si sem dovlečieš niekoho, kto ani nevie, čo vôbec chce.“

„Ešte som len prišiel a už sa musíme vadiť?“

„Ale synček! Kto sa vadí?“

„Nepoužívaj slovník s tými hlúpymi výrazmi. Ja nemám problém s ňou odísť od teba, ak ju budeš neustále urážať.“

„Vieš, ja nechápem, čím ťa tak oslovila.“

„Eliške som vďačný za veľmi veľa vecí.“

„Hej, dala ti ako svojmu prvému a čo ešte?“ otec si s úsmevom založil ruky na prsiach.

„Dala, ak to chceš počuť. Ja ale neviem, prečo všetko musíš prekrútiť na sex. Tak sa niekedy pýtam sám seba, či si skutočne mamu miloval.“

„Ty o tom pochybuješ? Nevieš, čo so mnou jej smrť spravila? Nepamätáš sa? Ja som od jej smrti nikoho nemal!“

„Prečo odmietaš prijať, že niekoho milujem ja? Ako vieš, že Elišku nemilujem tak, ako si ty miloval mamu?“

„Tie dve neporovnávaj!“

„Tie dve sú najdôležitejšie ženy môjho života.“

„Trepeš hlúposti. Žena, ktorá ťa vynosila, porodila a vychovala je tak dôležitá ako Eliška?“

„Tebe vadí, že tvoj syn niekoho miluje?“

„Týmto ma vždy dostaneš! Ty ju miluješ. Počul som, ako ju miluješ. Pišťala ako myš. No dobre, nech si tu býva. Už ani slovo. Ja sa polepším.“

Vtedy si Karol uvedomil, že otcovi o svadbe nepovie ani slovo. Nemusí to vedieť.

Na ďalší deň šiel po papiere, napokon šiel k svojmu lekárovi a priateľovi v jednom; Martinova manželka im spravila kávu a napokon ich nechala osamote.

„Martin, musím ti niečo povedať a zároveň ťa chcem o niečo aj požiadať.“

Jeho o šesť rokov starší priateľ si preložil nohu cez nohu. „Počúvam ťa, Karol.“

„Ožením sa s Eliškou a rád by som, aby si mi šiel za svedka.“

Martin bol prekvapený, ale nedalo sa určiť či milo, či nemilo.

„Fíha, no to je mi novinka. Jasné, rád ti za svedka pôjdem. A čo tvoj otec? Teší sa?“

„Ten na svadbe nebude a ani o tom vedieť nebude.“

„No ale to neutajíš.“

„Nech, dozvie sa to po obrade. A ak bude treba, odídem s Eliškou bývať niekam inam.“

„Chápem dobre, že nie je z toho všetkého nadšený. Vieš, je na teba viazaný od smrti tvojej matky a ťažko nesie, že svoju pozornosť venuješ niekomu druhému.“

„Ja som ale jeho syn, ja nie som jeho partnerom na život.“

„Daj mu čas.“

Aj Eliška volala svojej veľmi dobrej kolegyni do knižnice a poprosila ju, aby ju prišla do nemocnice pozrieť. Asi tridsaťročná blondínka za ňou skutočne prišla a súhlasila s tým, že jej pôjde za svedka.

Napokon mali termín na koniec februára. Zatiaľ sa Eliška sústredila na liečbu. Okrem tej predpísanej nemocničnej jedla veľa Karolovho ovocia a orechov, ak len vládala, chodila na vychádzky. Karol bol s ňou dennodenne, často aj v čase, keď tam už byť nemal. Oddelenie mu to stále tolerovalo.

„Karol, ste tu, ako keby sme vás ani neprepustili,“ pristavil sa pri ňom primár.

Dobre, teraz s tým vyrukuje. „Myslím, že moja nastávajúca ma teraz potrebuje ako nikdy predtým.“

„No to sú mi veci, tak gratulujem. Kedy to bude?“

„Onedlho.“

Primár nadšene potriasal Karolovi rukou.

Karol vošiel k Eliške, ktorej bolo veľmi zle. Biela ako napadaný sneh, pozorovala ho unavenými očami, ktoré vládali len jedno – plakať. Nemohla ani rozprávať a práve teraz by mu chcela povedať, ako ho má rada.

Sadol si k nej na posteľ a do svojich rúk vzal jej drobné, ako vápno biele rúčky, a najprv prstami a potom perami jej utieral slzy.

Na okamih vyšiel von, ale to len preto, aby sa personálu spýtal, či môže pri nej v noci sedieť. Dostal súhlas, a tak sedel a bdel pri svojej najdrahšej, ktorá k nemu hovorila nie ústami, ale očami. Karol k nej vravel očami aj ústami. Rozprával jej o tom, čo chcela počuť; hovoril jej o ich spoločnom živote, o tom, ako budú spolu.

Táto neskutočne smutná situácia bola v skutočnosti krásna; v nej si Eliška uvedomila, že by za Karola zomrela a Karol myslel na to isté, že aj on by dal život za ňu. Keby mu len vládala povedať, že ak bude on už starým a nevládnym mužom, bude takto pri ňom sedávať, bude sa oňho starať, že ho bude mať rovnako rada ako ho má teraz, ba ešte viacej. Zaspala pri počúvaní jeho hlasu a Karol občas zdriemol.

Odišiel až nad ránom, keď Eliška hlboko spala. Kráčal ešte nočným zimným mestom dobré štyri kilometre a zo sklonenej tváre mu sem tam cinkla slza na topánky. Padali z neopísateľnej krásy, že miluje človeka a padali zo strachu. Nechce ju stratiť, len to nie. Nechcel prísť o tú, ktorej snehovo biele rúčky držal a bozkával. Ako stelesnenie bolesti, pokory a lásky, kráčal unavený domov. Napriek únave a myšlienkam, ktoré mu behali po mysli ako stádo splašených koní, zaspal, len čo si ľahol.

Spal až do poludnia, potom niečo zjedol a šiel za svojou milovanou, ktorej sa troška polepšilo. Ako tak pri nej sedel, objavila sa pri nich Beáta. Obaja sa pozreli na seba, čo znamenalo, že je asi čas, povedať to aspoň jej.

„Karol, vy ste už opäť tu? Sestra mi povedala, že ste odchádzali až ráno. Celú noc ste boli pri Eliške. Ďakujem vám.“

„Drahý, naozaj si bol až do rána? Ani neviem, kedy som zaspala.“

„Mohlo byť tak päť hodín. Noc celkom ubehla. Večer ti bolo zle, Eliška, nemohol som ťa tu nechať len tak, samotnú.“

„No to je od vás milé, Karol. Iste máte svojich starostí dosť.“

„Nemám väčšej starosti ako je starosť o Elišku. Raz mi bolo po ožarovaní hrozne zle. Vždy mi vlastne bolo zle, ale raz mi bolo, povedzme, až na umretie. A keď som otvoril oči, sedela tu pri mne Eliška, presne tu, kde teraz sedím ja, v tejto istej miestnosti. Nemusela tu byť, nikto jej nekázal. A predsa tu bola. Ani si neviete predstaviť, čo to vtedy pre mňa bolo.“

„Karol, budeme takto pri sebe sedávať a robiť si navzájom spoločnosť, kým budeme obaja žiť. Mami, musíme ti niečo povedať.“

Beáta zbystrila pozornosť.

„Vezmeme sa. Už budúci mesiac.“

„Čože?“

„Navzájom sme sa požiadali o ruku.“

„Akože navzájom, Eliška.“

„Budeme sa brať, mami. Napadlo nás to v rovnaký čas a nechceli sme to tomu druhému povedať, ale nejako sme to dostali zo seba von.“

„Brať. Hm. A musí to byť?“

„Nemusí, ale chceme to. Nechaj si to však pre seba, mami. Nechcem, aby o tom otec vedel.“

„Eliška, vieš čo to bude za kravál?“

„A keď ku Karolovi odídem bez sobášneho listu, kravál nebude?“

„Kravál už vlastne bol a je, ale toto. Toto nepredýcha len tak, toto nepredýcha nikdy.“

„Bude musieť.“

Beáta pozrela troška vyčítavo na Karola a dostala ho do rozpakov. Nevedel, čo povedať. Čakala, či niečo povie on.

„Ja... ja mám voči vašej dcére isté morálne povinnosti.“

„Hej? To že ste ju pripravili o panenstvo neznamená, že si ju musíte hneď zobrať za ženu.“

Eliška otvorila ústa od údivu a hneď si ich zakryla. „Mami!“

„Nemusím, ale chcem. A chce to aj ona. Nikdy som ju do ničoho nenútil a keď sa rozhodne na národnom výbore povedať nie, tak nie.“

„Vy ma privediete do hrobu!“

„To by som ozaj nechcela, mami.“

Beáte vyšli slzy. „Eliška, myslela som, že je pre teba prvoradé vyliečiť sa.“

„No to je. Ale úplne najprvoradejšie je pre mňa byť s Karolom.“

„Pozrite, ľudia, ja viem, že sa ľúbite. Ja o tom nepochybujem, vôbec nie. Ale naozaj sa musíte brať?“

„Chceme sa vziať, to je celé, mami. To ti tak vadí, že chcem mať Karola za muža? Vadí ti stále jeho vek? Pozri sa na mňa. Kde je napísané, že sa dožijem aspoň takého veku, ako má teraz on a teda aj ty? Mami, včera mi bolo hrozne, to neprajem nikomu. Hovorila som si v duchu, že ak tú hrôzu ozaj prežijem, tak sa za Karola vydám, aj keby traktory padali. A nie, nezabrániš mi v tom ani ty. Nemyslím to v zlom a nechcem sa s tebou vadiť. Vlastne, oznamujeme ti hotovú vec.“

Beáta smutne sklonila hlavu, a vôbec nie vyčítavo povedala: „Veď ja viem, že mňa sa nikto nikdy na nič nepýta.“

Všetci boli po jej slovách ticho a potom rezignovane povedala: „Dobre, spravte ako chcete.“ Povzdychla si a obaja pochopili, že už viacej nebude okolo toho mudrovať. Nenápadne pozerala na Karola a pýtala sa v duchu, či okrem veku je na ňom ešte nejaká vada. Videla úplne obyčajného človiečika, skúšaného osudom s podlomeným zdravím, ktorý sa hlboko zamiloval do jej dcéry a teraz si ju chcel zobrať sa ženu. Človeka, ktorý – tak to tvrdili aspoň lekári – znova porazil rakovinu a pomáhal s rovnakým bojom jej dcére.

V myšlienkach nad tým mávla rukou.

„A smiem byť na obrade?“ spýtala sa po hodnej chvíli.

„Myslím mami, že okrem teba a našich svedkov tam bude už len oddávajúci.“

„Pred otcom ani muk?“

„Veď to, asi bude lepšie, ak sa to dozvie až potom.“

Najbližšie dni sa z toho ako tak spamätúvala. Premietala si v hlave rôzne scénare, keď to vyjde najavo. To sa jej muž nablázni, aj dom zbúra, ju aj zabije...

Eliška sa poctivo venovala liečbe a tešila sa na deň, kedy povie svojmu drahému áno. Túžila postaviť sa na nohy a vyzerať v ten veľký deň zdravšie, ako vyzerala teraz. Väčšinou keď ležala, Karol sedel pri nej a rozprával jej všetky možné i nemožné príbehy, ktorými ho život počastoval; tie úsmevné, aj tie menej príjemné. Pozorovala ho unavenými očkami a nechala si od neho prstami prehrabovať ofinu.

Bývalo jej rôzne; jeden deň lepšie, druhý horšie. Karol bol stále PN, takže hoci bol už doma, väčšinou aj tak trávil čas pri svojej drahej. V konfekcii si kúpil svadobný oblek a Eliške doniesol svadobné šaty na skúšku, pretože ona veru na behanie po obchodoch teraz nebola stavaná. Asi tretie jej zapasovali a odvtedy jej viseli pod priesvitnou fóliou na vešiaku v jej nemocničnej izbe.

Otec ju nechodieval navštevovať a nechal sa počuť, že dokedy sa bude jeho dcéra zahadzovať s tým starým (samozrejme že nie starým voči nemu, veď Karol bol mladší od neho, ale starým voči nej), on ju ani nenavštívi.

Hoci Karol pri Eliške trávil maximum času, boli chvíle, keď jej bolo zle a bola v izbe sama. Vtedy si šeptala, s tvárou pokropenou potom a slzami o tom, že aj Karol si týmto trápením a bolesťou prešiel, dokonca dvakrát, že je víťazom a nie porazeným a že ona tiež vyhrá, len musí vydržať, že pre neho by spravila čokoľvek a všetko na svete. A ak ju porazí, všetok svoj život, všetku svoju lásku mu dá, len jemu, tomu, kto onedlho príde a zaborí svoje prsty do ofiny a bude jej hladkať utrápenú hlavu. Dovtedy bude upierať oči na tie biele šaty, ktoré oproti nej viseli a dodávali nádej. Možno veľakrát v živote nesplnila to, čo si predsavzala, ale svoj manželský sľub chcela brať smrteľne vážne. Akoby to bola jediná príležitosť, ktorou by mohla napraviť krivdy na iných sľuboch, ktoré tiež vyslovila v úprimnosti, avšak...

Nastal deň, na ktorý obaja trpezlivo čakali, deň, pre ktorý mala Beáta ťažké sny, deň, keď mali obaja súhlasne odpovedať na tú otázku.

K čomu opisovať obrad, ktorého svedkami sme boli už veľakrát? Azda iba treba pripomenúť, že nevestina tvár splývala farbou s jej bielymi šatami a že Karol bol v obleku neskutočným švihákom. Na obrade bola vlastne iba Beáta, ako svedkovia lekár Martin s Eliškinou kolegyňou a dosť. Spravilo sa pár fotografií a potom šli všetci piati do reštaurácie na slávnostný obed, ktorý sa konal v salóniku, kde mali súkromie. Skromnejšia a nenápadnejšia svadba azda ani neexistovala. Na svadobnú noc mala byť Eliška u Karola a všetko dopadlo až tak dobre, že otec doma nebol a o svadbe ani nevedel. Vráťme sa ale ešte na chvíľku na miniatúrnu hostinu piatich ľudí. Pretože tam sa to stalo. Nemal to nikto vidieť a predsa sa stalo, že Beáta to videla – tú nevídanú a neslýchanú vec, udalosť, ktorá jej rozbúchala srdce radosťou a vďačnosťou voči jej rovesníkovi, už pár hodín jej zaťovi.

Zo salónika pre hostiny viedla úzka chodba k toaletám a na konci sa rozširovala. Bol pracovný deň, v podniku okrem nich nikto nebol. Eliška odpochodovala od stola a Karol ju čakal pri dverách, aby ju znova odprevadil k stolu. Beáte strnuli nohy a tak sa prechádzala popri stene smerom k chodbe a zbadala, čo sa nedalo prehliadnuť. Karol objal svoju nevestu a ona svojho ženícha, vrúcne ju objímal, až sa zviezol k jej nohám, ktoré objal; kľačal na kolenách, tisol si hlavu a skrýval tvár k Eliškiným stehnám a keď odtrhol od nich svoju tvár a uprel ju hore na svoju ženu, usmieval sa a plakal zároveň. Z Karola sa stalo pokorné klbko oddanosti a lásky, a predsa ho pokora neponížila ani troška. Nebolo to plánované, nebolo to strojené, stalo sa to tak z ničoho nič, ako keď kýchnete, keď náhodne zakopnete. A tu sa Beáte z mysle vymazal Karolov vek a odvtedy tam mala, ako ihlou vyryté iba to, ako pokorne, ale hrdinsky a oddane vyjadruje jej dcére svoju lásku. Odpustila mu jeho vek, odpustila mu jeho neplodnosť a nadobro mu odpustila tú trúfalosť, že zbavil jej dcéru panenstva. Odpustila mu všetko a mala by ho takto na kolenách odprosiť ona, za každú jednu zlú myšlienku, ktorú voči nemu prechovávala. Toto nemôže byť divadlo, toto je čistá ľudská radosť.

Tak-tak udržala vlastný plač, keď si sadali spolu za stôl a vyslala k nemu pohľad, ktorý vravel.

„Karol, odpusti mi všetky moje krivdy, pretože ja... ja som skutočne nemala jediný dôvod niečo ti vyčítať.“

Svadobná noc bola krásna, hoci sa fyzicky nemilovali. Ležali v matnom svetle sviečok, Eliška sa túlila už k svojmu manželovi a pokojne oddychovala po pre ňu dosť náročnom dni. Vychutnávala si pocit z prstienka, ktorý jej Karol navliekol a občas dvihla rúčku, aby sa pozrela na jeho lesk. Do driemot sa jej motali sny a sem tam s Karolom prehodili slovko dve.

Karol si v duchu vravel, že je momentálne súčasťou svojej vlastnej krásnej histórie, čo v skutočnosti znamenalo, že päť mesiacov po tom, ako sa spoznali, sa vzali.

- Nie tak, päť mesiacov po tom, čom sme sa spoznali Eliška dneska dala súhlas na to, aby bola mojou manželkou. -

Vedomie tejto skutočnosti ho napĺňalo sladkým pocitom.

Nastalo ich spoločné prvé ráno v manželstve. Eliške nebolo dobre od prebudenia, no napriek tomu si povedala, že nepôjde do nemocnice. Dohodli sa s primárom tak, že pokiaľ jej nebude skutočne zle, zostane prvý deň u Karola a toto bude ich miniatúrna svadobná cesta. Kam by asi tak šli? Veď bola rada, že sa poprechádzala po Karolovej záhrade a sade.

Keď ju práve Karol nemal na očiach, pozeral na ten zlatý krúžok na prste. Hej, už ho tam raz mal, dokonca ho tam roky nosil, až potom sa ho zbavil cez výkup zlomkového zlata. Ale teraz má iný prstienok; o niečo menší má Eliška. Malý kúštik zlata symbolizuje niečo, čo má nevyčísliteľnú hodnotu.

Raňajkovali spoločne bábovku, ktorú im upiekla Beáta. Aký už len iný svadobný dar by dala svojej dcére? Naozaj milo prekvapila novomanželov, keď im pri ich lúčení dala zopár škatúľ cukroviniek.

„Klamala som otcovi, že pečiem pre kolegynku na jej rodinnú oslavu. Ako by to bolo, keby som vlastnej dcére neupiekla nič na jej svadbu?!“

„Si poklad mami. A prosím, nebola si na našej svadbe, nevedela si o nej. Nechcem, aby ti kvôli mne otec ubližoval.“

„Nie, Eliška, nebola. Ale som rada, že som bola..“

- A že som videla to, čo som videla. – Keď pozerala potom po Karolovom odchádzajúcom aute, zdalo sa jej, že tých dvadsaťpäť rokov, čo delia jej dcéru od jej manžela, je len také číslo dvadsaťpäť, ako keď ho napíšete na papier. Myslela na svoju chorú a unavenú dcéru, na to, že Eliška by si za svoju statočnosť zaslúžila medailu. Kráčala smutno veselá domov, po okolí sa ešte držal sneh, no jar už visela vo vzduchu.

- Eliška, uzdrav sa. Čo iné ti môžem priať? Veď okrem zdravia máš všetko. Áno, okrem zdravia a milujúceho otca máš všetko... –

Ako tak Eliška jedla s Karolom bábovku od mamy, vybavovala si jej slová a tešila sa nimi.

Po dlhšej vychádzke si unavená Eliška ľahla a Karol jej robil spoločnosť.

„Mrzí ma, že práve dneska som takáto skapaná,“ hovorila smutne.

„Včera si prepínala svoje sily, Eliška, nič si z toho nerob. Hlavné je, že sme spolu.“

No nič netrvá večne a ďalšie ráno Karol odviezol Elišku do nemocnice, kde ju čakal kolotoč liečenia. Karol bol s ňou vždy, keď to bolo možné. Personál nemocnice ho prijal ako Eliškinho manžela a mohol s ňou byť aj mimo návštevných hodín. Veru, známosti prinášajú výhody v každom režime...

Pár dní po svadbe sa vrátil domov Karol starší a netrvalo dlho, všimol si obrúčku na ruke svojho syna.

„Povedal si mi, že si tú obrúčku predal ako zlomkové zlato.“

„Áno, obrúčku z môjho prvého manželstva som takto decentne zlikvidoval.“

„Z tvojho prvého manželstva?“

„Z prvého.“

„Čo bude aj druhé? He-he.“

„Nebude.“

„Tak čo to máš na ruke?“

„Obrúčku.“

Otec zmeravel a úkosom pozeral na Karola. „Hovoríš že nebude.“

„Nie, nebude. Lebo už je.“ Karol s úsmevom dvihol ruku a pozeral na obrúčku.

„To myslíš vážne? Ty si sa oženil?“

„Tak veru, oženil som sa.“

„Pch, nenapadlo by ma, že skutočne spravíš druhýkrát tú hlúposť.“

„Mne je jedno, či ťa to napadlo alebo nie. Ja som ti niečo také vravel.“

„Myslel som si, že si zo mňa uťahuješ.“

„Nie otec, neuťahoval som si ani raz.“

„Ty si si vzal tú sopľandu?“

„Nie, nevzal som si žiadnu sopľandu.“

„Myslím tú Elišku, čo by si jej mohol byť starým otcom.“

„Vzal som si Elišku, ktorej by som – čo sa veku týka – mohol byť pokojne otcom, ale starým otcom asi nie.“

Otec dlho hľadal vhodné slová, no nič, čím by ozaj ublížil synovi a čím by ho zhodil, ho ako na potvoru nechcelo napadnúť. Inokedy sarkazmom len tak sršal a teraz to nešlo...

„Ale neboj otec, my ti tu zavadzať nebudeme. Nájdeme si nejaký maličký bytík a sem budem chodiť ako na záhradu. Toľkú prácu nenechám len tak na tebe. Ale aby som ťa znervózňoval svojou prítomnosťou a prítomnosťou mojej manželky, to nie, to ti nemôžem urobiť.“

Nikto nemôže chcieť, aby mu otec zablahoželal.

„Som však rád, že si ma ušetril toho nechutného divadla, ktoré sa volá svadobný obrad. Iste sa zišlo dosť chumajov, ktorí si to nenechali ujsť.“

„Je predsa jedno, či sme tam boli piati alebo nás bolo sto.“

„To jest pravdou.“

„Tak to nerieš, otec. Elišku nebudeš mať na očiach, takže môžeš byť pokojný. A spokojný.“

No niečo otca trápilo a šiel s tým von.

„Tento dom som staval aj pre svoje deti. Mám len teba.“

„Veď ja ťa nechcem opustiť za každú cenu, tak to nie je. Ja ťa neopúšťam. Ja ti len nechcem kaziť život svojím manželstvom.“

No napokon Karola staršieho niečo napadlo. Vložil do toho všetku svoju energiu, no tváril sa maximálne pohŕdavo, ale múdro.

„ To, že si sa s ňou oženil, je ozaj hlúposť. A toto tvoje hlúpe rozhodnutie ťa bude raz sakramentsky mrzieť, pamätaj si!“

Nasledujúce dni sa veľmi nerozprávali; Karol mal aj tak iné starosti ako vadiť a prekárať sa s otcom. Veľa času trávil s Eliškou, svojou už manželkou a snažil sa byť jej veľkou psychickou oporou. Domov sa chodil iba ak vyspať, aj to až večer, dávno po návštevných hodinách, no už sa začínal s prichádzajúcou jarou venovať stromom. A práve vďaka nim sa dali znova do reči.

„Karči, do riti, to sa spolu nebudeme baviť?“

„Ja neviem, to závisí od teba, ako sa ty budeš so mnou rozprávať.“ Karol na otca nepozrel a ďalej strihal stromčeky.

„Ja len nechcem, aby sa náš život točil len okolo nej, nič iné.“

Karol prestal strihať a otočil hlavou k otcovi, ktorý sa tváril akosi pokorne.

„Okolo nej? Myslíš Elišku? Ty nedokážeš vysloviť ani jej meno.“ Nič otcovi nevyčítal, pokojne to konštatoval. „Môj život sa bude okolo nej točiť, pretože ona je mojou ženou.“

„Karči, rád by som to pochopil. Nechcem začínať od začiatku, ale povedz mi jeden jediný dôvod, čím ťa tak pobláznila. Pretože ja to neviem pochopiť. Nemôže to byť tým, čo má medzi nohami, nemôže to byť jej vek. Pretože ty nie si nadržaný hlupák.“

„Neviem, čím to je, že milujeme konkrétnych ľudí. Jednoducho sa to stáva. Pouvažuj ty, prečo si si zobral mamu.“

Zoslabnutá bledá Eliška, ktorá očividne schudla, riešila s mamou to, či sa otec niečo nedozvedel z iných zdrojov.

„Myslím, že nie. To by okamžite vybuchol.“

„Hej, a ty predsa o ničom nevieš.“

„Jasné, že o ničom neviem. A o čom mám vedieť?“ pokúsila sa Beáta o žart a obe sa na seba usmiali. „Som rada, že tu máš takéto súkromie.“

Na stolíku mala zarámovaného Karola.

„Chodí za tebou každý deň, že?“

„Býva tu so mnou dakedy do noci a dopoludnia príde zasa. Ide si nakúpiť, spraví niečo v záhrade a zasa je tu.“ Eliške sa kolísal hlas. Beáta počúvala, ako jej dcéra referuje o tom mužovi, ktorý spravil počas svadobnej „hostiny“ ten zázrak, ktorý zmenil jej nazeranie na neho. Tu už Eliška nevydržala a rozplakala sa. „Chcela by som byť zdravá, aby sme boli spolu, aby som mu pomáhala s jeho stromčekmi, aby... aby sme boli spolu...“ V duchu pokračovala, no pre plač to nemohla vysloviť. – A chcem s ním byť až do jeho staroby, starať sa o neho a ak zomrie, zomrieť od žiaľu. –

Po týchto úvahách pokračovala znova nahlas. „Až po tom všetkom chcem zomrieť, skôr nie, skôr nie.“

Beáte stekali dolu tvárou slzy; ona predsa nemohla dcére nijako pomôcť, iba ju utešiť, že všetko bude lepšie.

Čas pokročil, Karolove stromčeky kvitli, keď sa konečne Eliška vylízala z toho najhoršieho. V apríli začala k nemu znova chodiť a Karol starší radšej mlčal a myslel si v tichosti svoje. Najprv chodila na víkendy a potom bola u nich už nasťahovaná a do nemocnice chodila len na vyšetrenia a určité liečebné úkony. Aj Karol ešte maródoval, ale keby nebolo Elišky, vrátil by sa do práce. Nechcel ju však opustiť, hlavne keď sa jej vracali farba, chuť a radosť.

A tak sa stalo, že sa milovali, po dlhých piatich mesiacoch, prvýkrát v tomto roku. Pomaličky, akoby nič, ležala Eliška na Karolovi prilepená a on si ju pomaly, nežne v rytme nadhodil. To mladučké teplé mačiatko, ktoré bolo jeho manželkou a jemne na ňom priadlo, sa potom schúlilo do klbôčka a bozkávalo mu ruky, plakalo a sľubovalo večnú lásku.

Karol bol jej ozvenou; z jeho úst ako z nejakej studne, ozývali sa tie isté slová, s tou istou vrúcnosťou a odhodlaním.

- Moje dni sú zrátané, s tým nič nenarobím. Každého dni sú zrátané, avšak pri niektorých osudoch je tých dní tak poskromne, že keď sa dajú dokopy čoby roky, tiež je to málo. Sudička je buď lenivá narátať viacej, alebo to jednoducho nevie. Ja predsa viem, že umieram. Stále si hovorím, že veď aj keď som bola zdravá, tiež som vedela, že raz zomriem, ale to bolo niečo iné. Nevedela som kedy. Teraz to už viem. Bude to skoro, veľmi skoro. – No razom bol pri nej Karol, jej prvý a posledný, skrátka jediný muž jej života a všetky smutné myšlienky zahnal. Pri Karolovi sa umieralo úplne inak ako bez neho. Ale nemyslime si, že to nebolo bolestivé, len tá bolesť bola iná. Karol bol ten najlepší liek.

Eliška smrť vláčila na svojom chrbte. Nosila ju všade so sebou a vedela, že ju už nijako a nikdy neodplaší. Že ju nezaženú ani kvantá liekov, ani ožarovanie, ani injekcie, ani slová útechy od lekárov. Karol tú svoju dvakrát odohnal – pozerala na svojho manžela – Karol to znova dokázal. Ale ona to nedokáže.

Je vlastne záhadou nad záhady, že Eliškin otec sa nedozvedel, že sú svoji. Nemal mu to kto povedať, pretože všetci zasvätení vedeli, že prezradením by Eliške otec spravil peklo, a ona mala toho aj tak dosť. Jemu stačilo, že bývala u Karola a keby ešte vedel, že je to už jej manžel, ani len pomyslieť. Aj primár bol rád, že Eliška už nie je hospitalizovaná a tým pádom by sa mu lepšie pred Drinkom vykrúcalo, ak dôjde na lámanie chleba. Eliška trvala na tom, že si nechá svoje priezvisko a Karol to neriešil. Deti nikdy mať nebudú, to je jasné, preto priezvisko netreba riešiť.

Keďže mala od otca pokoj, ako čas plynul, obaja mohli pokojne sledovať, ako sa Karolove milované stromčeky zafarbili dobiela, ružovkasta a on sa spolu s Eliškou z toho tešil. Neprial si nič iné, iba aby vyzdravela, aby porazila tú hrôzu tak, ako on už druhýkrát. Pod kvietočkami na stromoch sa objavili malinké guľôčky, ktoré sa postupne zväčšovali. Karol bol presvedčený, že jeho drahá sa vylieči, Eliška verila pravému opaku.

Beáta chodila za svojou dcérou tajne, ale tak často, ako sa len dalo. Karol starší zasa trávil doma čoraz menej času a v záhrade spravil len to najnevyhnutnejšie. Elišku mal rád iba zo začiatku, ako nevestu ju nemohol vôbec vystáť. Keby to len mohol z Karola vyfackať, vytrieskať, keby to len pomohlo! Síce ju pozdravil, spýtal sa jej ako sa má, ale na viacej sa nezmohol, pretože pretvarovanie nebolo nič pre neho a na chate mu bolo čoraz lepšie. Napokon – vravel si – nie som už najmladší, otrčím raz kopytá a potom nech si ten blázon robí čo len chce. Keby ju iba mladú, zamilovanú a hlúpu prekacoval v posteli, to by bol rád. Ale manželstvo?! Toto mu bol čert dlžen. A pri tom „čert dlžen“ otcove myšlienky uzatvorili kruh a všetko sa začalo nanovo.

Nechajme úbohých na duchu riešiť svoje, čo riešenie nepotrebuje. Človek ako bytosť je schopná dumať celé hodiny nad totálnymi hlúposťami, no rovnako aj nad dôležitými vecami. Napríklad taká stálosť, nejaký ten ostrovček v rieke života. Nič nie je predsa stále, nič netrvá večne; všetko sa neustále mení, každou sekundou je všetko iné. Kde vziať nejaký zmysel života v tomto nekonečnom kolotoči nestálosti?

Karol nad tým dumal nejeden raz a Eliška nebola na tom inak.

V sebe samom, vravela si. Nikde na svete sa nedá nájsť pokoj, iba v sebe samom sa to dá. Nikde sa nedá ujsť, nikde. Všade sprevádza človeka strach, nepokoj, otázky, myseľ totiž nemá gombík, ktorým sa vypne. A predsa, napriek strachu o svoj život a veľkej fyzickej bolesti, ktorú jej diagnóza priniesla, uvedomovala si, že iba zdieľanie života s niekým druhým mu dáva zmysel. Nič iné. A že žiadny zmysel nie je v tom, aby sa bála čo bude o rok, pretože už zajtra tu byť nemusí. Tie jej myšlienky boli ako taká minca, ktorá sa neustále krútila a raz spadla na tú, raz na onú stranu. Raz sa tešila, že bolesť pominie, inokedy si vravela, že by tu ešte dlho chcela byť. Ona sama nevedela. Nikto nevie, a to je dobre. Nevedomosť nechá ešte všetky naše radosti a starosti budúcnosti čakať v ich čakárni. Majú čas, vlak im ešte nejde.

- Veď kto z ľudí vie, že sa zajtra zabije na aute, kto skutočne vie, že zajtra vyhrá na športke? -

Preberali to s Karolom niekoľkokrát a vždy prišli k tomu istému záveru, že sme tu a teraz a to tu a teraz neustále pokračuje.

„Eliška, ako mladý som mal veľké plány. Ale až časom som zistil, že jediné čo naozaj chcem a potrebujem, je mať niekoho rád. Napríklad tieto stromy. No teraz mám teba.“

Aké smiešne, hlúpe jej prišlo všetko náhlenie sa za peniazmi, majetkom a postavením niektorých ľudí, napríklad aj jej otca. A vravela si, že až sa raz socializmus vyvinie až do toho želaného komunizmu, ona vydrží v jedných topánkach a jednom kabáte bez problémov, ak len bude mať niekoho pri sebe a bude zdravá. S tým nebude mať ako správna súdružka žiadny problém.

Priala si, aby o niekoľko rokov zdieľala rovnaký názor, aby tomu verila stále. No na to musí zostať nažive, inak by to nešlo. Nie, z celej doby jej choroby si ani na minútu si nepomyslela, že je na ceste ku zdraviu, alebo zdravá, keď sa jej výsledky rapídne zlepšili. Myslela si to o Karolovi, ale o sebe nie. Zdravému je inak, hoci výsledky vraveli, že stačí už len máličko a má boj vyhratý.

Diagnóza z nej nespravila ani optimistu, ani pesimistu, ale realistu. A to takého vycibreného, že verila len tomu, čo videla, čo zažila. Ostatné sa pre ňu rovnalo snom či povedačkám.

Karol okolo svojej drahej behal, točil sa, sprevádzal ju všade. Jej sa zdalo, že ju až zbytočne rozmaznáva, no on to všetko prevrátil na starostlivosť o pacienta. Milovaného pacienta.

- Keby som sa mu smela odvďačiť za toto všetko, keď to raz bude potrebovať – dumala Eliška pre seba. Keď to nevydržala, tak mu to aj povedala.

Chodievali spolu na bylinky do prírody, opekali si na záhrade zemiaky. Počas sparných dní Eliška pripravovala citronádu vo veľkom sklenom džbáne a robili si jedlá z toho, čo si dopestovali.

- Aké by to bolo super, byť zdravá, chodiť do práce a tam sa tešiť, že doma sa stretnem s Karolom. Aké by to bolo nádherné. Nič iné si ani neželám. Spravila by som mu večeru, po nej by sme sa porozprávali, čo sme v ten deň zažili, posedeli pri hudbe a víne, šli sa prejsť, pomilovali by sme sa. Vlastne, veľmi málo stačí človeku ku šťastiu, veľmi málo. -

Eliška, je mi tak ľúto, že o skromné priania obyčajných ľudí sa život tak pramálo zaujíma. Tí skutoční hrdinovia skromnosti, ktorým ide iba o bežné radosti života, tí zomierajú bez splnených túžob. Nikomu nechcú ublížiť, nikoho nechcú pripraviť o to, čo mu náleží, iba si troška užiť radosti, keď už sa tu na tejto planéte ocitli. Poučení z všetkej tej bolesti, cez ktorú prešli, razom vidia, čo je naozaj dôležité. Teda iba tí, ktorí o to poučenie stáli.

- Aké by to bolo úžasné, keby bola zdravá, keby som sa v práci na ňu tešil, ako sa spolu zídeme a strávime neskoré popoludnie a večer. Pri hudbe, pri rozprávaní, milovaní... A potom celý víkend! Tu v tejto záhradke, medzi mojimi milovanými stromčekmi. -

Ach Karol, ani Ty si sa nám nezmenil, iba ak k lepšiemu?

O čo by bolo na svete lepšie, keby sa ľudia skutočne tešili za tými, čo sa tešia za nimi! Ďobkať si navzájom z rúk, kŕmiť sa ako vtáčia mamička kŕmi svoje maličké. Všetko vám môžu vziať, ale skromnosť nie, tú vezmú iba zo životom a potom, čert ber aj skromnosť, keď niet srdca, kde by sídlila a živého človeka, ktorého cibrí a teší.

Na tej malej drevenej lavičke, kde sa usilovnosťou zmestia traja, ale so všetkou pohodlnosťou dvaja, sedávala Eliška, raz sama, inokedy s Karolom. Dovtedy tam sedával Karol s otcom. Ale sem tam sa stalo, že tam sedeli traja. Ako v jednu sobotu, keď dozreli skoré jablká a Karol narobil veľký hrniec kompótu, vychladil ho a ponúkol svoju žienku i svoju svokričku. Za príjemné popoludnie sa hrniec vyprázdnil.

Dubová lavička zniesla na sebe sny a túžby troch ľudí. Azda preto, že u všetkých boli rovnaké.

- Nech si tu pre mňa za mňa s ním sedí už ako so starým dedom, ja už budem stará baba, na tejto lavičke, v dôchodcovských papučiach a chlpatým kocúrom na lone. Len nech je zdravá - húdla si pre seba Beáta, ako do seba hádzala vidličkou veľké kusy sladkých mäkkých jabĺk. Krásny príklad toho, že pre zdravie oželieme veľmi veľa. Ako by jej – prepánajána – mohlo vôbec vadiť, že jej zať je v jej rokoch?!

„Bola si za ňou u neho?“ spýtal sa vždy po takej návšteve doma Dušan. Eliškine meno povedal len zriedkavo, Karolove nevyslovoval vôbec.

„Bola, vyzerá veľmi dobre, je to na dobrej ceste.“ A viac sa nepýtal, viacej nebol zvedavý. Niekde tam žila s „tým oným“ a to mu stačilo. Takže už neumiera, tá jeho podarená dcérenka. Ešte vždy tu bola nádej, že dostane rozum a od Karola odíde.

Nič však netrvá večne, ani leto plné rozhovorov na dubovej lavičke, plné voňavých ovocných kompótov a za všetko dobré a pozitívne sa platí daň.

Prišla jeseň, čas oberačiek a Karol tu stál, s oberákom, hovoriac si v duchu, že takto pred rokom sa vrátila, ale teraz ju už nemá. Porazil ju. Stál tu, pri debničkách plných jabĺk a pozeral ponad kríky tam, smerom k lavičke, kde sedela s knižkou Eliška. Tieto chvíľky! Skutočne to boli iba chvíľky, ale cenou sa im nevyrovnalo vôbec nič. Celý vesmír je krásny, aj tieto jablone ovešané plodmi do neho patria, ale nič, nič na svete nie je také krásne, úžasné, dokonalé, nádherné, povznášajúce a pokojom naplňujúce, ako schopnosť mať rád. Karol si to takto vtedy pozerajúc na svoju Elišku nepovedal, iba to cítil. A na skutočný opis toho, v čom plávala jeho duša, tak na to ja, bohužiaľ, nemám postačujúcu zásobu slov.

Vonku fúkal jesenný vietor, ktorý zhadzoval z Karolových ovocných stromov farebné lístie. V útulnej kuchyni za stolom sedel Karol, Eliška zakrútená v deke a mama Beáta. Karol Beáte navrhol, aby u nich na noc zostala a ona súhlasila. Eliške nebolo cez deň dobre, ale teraz, v jej milovanej spoločnosti, sa jej nálada zlepšila a tešila sa z prítomnosti dvoch najmilovanejších ľudí. Nič sa jej nechcelo rozprávať, iba počúvala, ako sa mama rozpráva s Karolom – o čom inom – o jabĺčkach. Eliška driemala, sem tam si sŕkla čaju, až napokon zaspala. Karol ju preniesol opatrne na rukách do svojej izby do postele. Potom sa vrátil späť.

„Nezobudila sa?“ spýtala sa ticho.

„Nie, bola už dosť unavená. Myslím, že prespí celú noc. Dnešný deň bol pre ňu dosť vyčerpávajúci.“

Beáta ľúbila svojho manžela, ale Karolovi nesiahal ani po členky. V ničom. Bola presvedčená, že nikto iný okrem Karola by sa o jej dcéru tak dobre nestaral. Veľmi si preto Karola vážila. Eliškin vlastný otec sa nezaujíma o svoju dcéru, ale to teraz nechcela riešiť.

„Ja sa ti asi nikdy neodvďačím za to, čo pre Elišku všetko robíš.“

„Je mojou manželkou, je to moja povinnosť.“

„Ale predsa to nerobíš len z povinnosti?“

Na odpoveď iba záporne pokýval hlavou. Karol videl, že Beáta nad niečím úporne uvažuje a s tými myšlienkami bojuje. No nepýtal sa jej nič.

Beáta skutočne uvažovala nad tým, ako jej dcéra tam hore spí a pritom zomiera a ona, jej matka, s tým nič nedokáže urobiť.

Rozprávali sa dlho do noci. Beáta povedala Karolovi svoj príbeh a on zasa jej ten svoj. Nepovedali len to, čo nevedeli. Pozorne ho počúvala a vravela si: tak toto je ten muž, ktorý od plakal od šťastia, že má moju dcéru za manželku. Toto je ten muž, ktorý ju ako pierko, unavenú od bolesti a spiacu vyniesol hore do ich spoločného kráľovstva. Toto je ten muž, pre ktorého sa jeden otec vykašľal na svoju dcéru.

Karol v ich rozhovoroch, v túto smutnú, ale úprimnú noc, tu sformuloval svoje vierovyznanie, svoje poslanie na tomto ubolenom svete, kde je večný mráz a jediným slnkom je Láska.

„Bea, som beznádejný vyznávač lásky. V ničom som nikdy nemal väčšie potešenie ako v nej samej. Je mi svätá, vznešená, je mi nad všetko ostatné čo som kedy poznal a okúsil. Všetko ostatné je ničím v porovnaní s ňou. Schopnosť milovať druhú bytosť je to najkrajšie čo môžem, najkrajšie, čo chcem a aby som dokázal žiť, aj musím. Je mojím abstraktným, ale skutočným dôvodom, prečo žijem. Keď som prvýkrát prišiel o zdravie, bol som sám, ale mal som pri sebe v tom boji otca. Všetku svoju energiu som dal do mojej lásky k nemu. Možno si pomyslíš, čo mi to tu ty blázon jeden táraš, dve na tri. Sľúbil som si vtedy, že budem oveľa lepším synom svojmu otcovi. Nikto mi v tom čase hrôzy okrem neho nebol nablízku a preto mi ani nikto nemohol byť takým blízkym. Ak je človek zdraví, nevšíma si skutočné krásy života. Ale ak si človek viac uvedomuje, že môže prísť o svoj život, razom akoby vedel, čo je v ňom najkrajšie. Povedal som si, že dám do tejto mojej schopnosti čo budem vládať, na úžitok všetkých, s ktorými som bol, najviac však s mojím otcom. A pozri, kde som sa dostal s touto mojou láskou, s touto mojou schopnosťou. Niekto o ňu nestojí a iný zase áno.“

Beáta pochopila, že o ňu nestojí jeho otec, ale Eliška áno. Ak je Láska taká mocná, všetko zlé je proti nej ako makové zrniečko. Pravdivosť a úprimnosť Karolovho vyznania ňou otriasli. Uvažovala nad jeho hlbokým vyznaním. Iste tieto slová vravel aj Eliške. Zostali chvíľku ticho, každý si ticho pre seba uvažujúc.

Potom razom otočila na Karola hlavu a z očí jej prúdom tiekli slzy, no pokojne bez chvejúceho hlasu sa ho spýtala.

„Karol, ty si ju dvakrát porazil. Pomôž Eliške. Ako si to dokázal?“

- Rovnako plačú, len tak akoby mimochodom. Tečú im obom prúdy sĺz, bolí ich to, no predsa sa nechvejú a nevzlykajú zúfalstvom. Moje dve hrdinky. -

Karol pozeral odovzdane a pokorne pred seba. „Neviem sám, ako som to dokázal. Asi to dokázali lekári, ja neviem. Myslím, že časom sa znova vráti... Ako rád by som Eliške pomohol. Zomrel by som za ňu. Sú veci, ktoré nie sú v našich... silách a možnostiach. Ale veď, Eliška ešte svoj boj nevzdala.“

„Myslíš? Ja som presvedčená o opaku. Vidieť ju zom... vidieť ju takto, to neskutočne bolí.“

„Nezomrela. Stále žije a stále má nádej.“

„Karol, ty si zrejme jediný človek, ktorý verí, že je to na dobrej ceste.“

„Vieš, ako mi bolo, keď som bol chorý prvýkrát? Vyzeral som oveľa horšie a myslel som si, že zomriem každú chvíľku.“

„Vážne?“

„Vážne.“

„Ale ja poznám veľa ľudí, ktorí...“

„Nevadí, koho všetkého poznáš. Poznáš aj mňa a ja negujem negatívne prípady. Pozri Bea, my jej nepomôžeme týmito debatami. Eliška sama nechce rozprávať o svojom stave. Vypočujem si ťa, pokojne sa vyplač, ale nezúfaj mi tu, ja si nechcem ani len pripustiť, že Eliška zomrie. Viem, že je to možné, ale možné je absolútne všetko. Ber to tak.“

„Som jej mama, je to pre mňa hrozné.“

„To ja predsa veľmi dobre viem.“

- Budem ho mať ešte radšej. Spravím všetko, čo bude v mojich silách. A keď vyzdraviem a budem mať opäť silu všetko robiť, budem ho nosiť aj na rukách. Každou jednou minútou odteraz budem Karola milovať ešte viac a viac a viac a viac mu to budem dávať najavo. Navždy a naveky, iba jeho. – Toto si Eliška sľúbila, keď sa ráno prebudila vedľa neho a potrebovala sa dostať na wécko. Bola taká slabá, že sa ledva dvihla a pridŕžajúc sa stien, odišla a vrátila sa. Karol stále spal a tak sa nasmerovala k nemu a pozerala na neho. Všetku energiu, ktorú v sebe nazbierala, vkladala do myšlienok a pocitov, ktorými Karola milovala.

Eliška, moja úcta. Ja byť na tom ako ty, neviem čo by som robila. Ty si ale skutočná hrdinka. Vo svojom bolestne sa blížiacom konci nachádzaš všetko to, čo iný nenájdu za svoj celý, často dlhý život. Eliška, ak aj odídeš tam, odkiaľ niet návratu, budem si Ťa pamätať pod menom, ktoré by ti dal nejaký skúsený náčelník ako Tú, ktorá skutočne milovala.

Eliška ešte okúsila riadnu dávku medicíny, ale všetko bolo už len nejakým predlžovaním jej trápenia. Nechcela byť v nemocnici. Ešte okúsila aj pohľady svojho svokra, ktoré boleli a na ktoré ani morfium nezabralo. A čo je najhoršie, videla a okúsila bolesť svojho najdrahšieho, ktorý si až teraz plne pripustil, že to čo vidí, je skutočné umieranie. Videla počas chvíľ svojho vedomia jeho bolesť a strach a Karol ju stále držal za ruku.

- Snáď ešte stihnem byť s maminou, keď príde z práce. Je mi tak... zle. Ale Karol je pri mne, on je stále pri mne. Sedí pri mne, spí pri mne. Stále je tu, nikdy nie som sama. Ale ak sa nabudúce prebudím, už tu snáď bude aj mamina. -

Veľakrát sa Eliška zobudila a pozrela na Karola. Až raz už nie. Zomrela vedľa neho tíško v spánku, tu na jeho posteli, na ktorej spal azda počas všetkých nocí svojho života, tu, kde sa spolu milovali prvýkrát, kde spolu spávali ako manželia. Keď si to uvedomil, akosi pokorne to prijal. Nerozplakal sa hneď od žiaľu, ale chcel s ňou ešte pokojne byť. Bola stále tu, biela ako vosková sviečka, len ten blikotajúci plamienok zhasol. Nedalo sa všimnúť, kedy presne.

- Mala si pravdu, Eliška, mala si pravdu. Ty si to celý celučký čas vedela, len ja som tomu neveril. Ty si vedela, že odchádzaš. Snáď preto som tomu neveril, že odchádzaš, lebo mne sa cesta dvakrát zrušila. Ale ak budem mať ešte raz ísť, pôjdem aj ja, pôjdem za tebou Eliška. Sľubujem ti. -

Zomrela Eliška, jeho manželka, posledná žena jeho života. Tá, ktorá tak náhle vtrhla do jeho života a pomohla mu vyhrať jeho druhý boj. On jej, žiaľ, nepomohol. Vyhrať jej nepomohol, ale pomáhal jej bojovať do poslednej chvíle. Teraz to však bolo už všetko akosi jedno.

Takto pred rokom sa sotva spoznali a teraz už Elišky nieto.

Zavolal Beáte do práce a tá okamžite prišla. Bol na svete len jeden človek, ktorého Beáta spolu s Karolom milovala a teraz spoločne toho človeka mŕtveho objímali.

Keď Elišku odviezli a Beáta odišla domov, Karol sa prechádzal po svojej záhrade a snažil sa upokojiť sa.

Život bol razom tak prázdny a pustý. Snažil sa, aby Elišku pochovali hneď ďalší deň, no nedalo sa, až pozajtra.

- Ak sa zajtra nezbláznim, tak nikdy sa nezbláznim. Bože môj, Eliška, tak ty si mi zomrela. Ty si nám zomrela a odišla si tak tíško, ako myška. Eliška, s tebou zomreli pre mňa aj všetky ostatné ženy. Ak by som mal žiť ešte sto rokov, žiadna ďalšia nebude. -

No potom vošiel dnu a tam ho to zlomilo. Zviezol sa na zem a nahlas sa rozplakal. Plakal až strach a hrôza, nikdy tak neplakal. Plakal dlho, ležal na zemi.

„Ahoj, čo sa tu váľaš po zemi? Kde je Eliška?“ Karol to nepočul, zbadal až, že niekto pred ním stojí. Hučalo mu v ušiach. Dvihol sa na kolená a pred sebou zbadal otca.

„Tak povieš mi, Karol, čo sa deje a prečo tu robíš čo robíš?“

Karol nemohol uveriť tomu, že otec to nechápe. Karol mu chcel odpovedať, no miesto odpovede zasa spustil nárek a tvár si skryl do dlaní.

„Zomrela?“

Odpoveďou mu bol hlasitý nárek jediného syna. Sadol si na pohovku.

„Bože môj, ešte sa mi syn zblázni. Ľudia zomierajú, vieš? Nebola ti rodinou, tak si to tak neber, lebo sa pominieš na rozume“

Karol tú hrôzu z otcových úst dobre počul. Nič nemohlo bolieť viacej ako Eliškin odchod, no predsa sa ho dotkli otcove slová. Nemohol uveriť, že to otec hovorí tak pokojne a že to myslí vážne. Plačúcimi očami zhrozene na otca pozeral, neschopný slova.

Otec na neho ukázal prstom. „Ja som ti hovoril, že raz ťa to bude všetko sakramentsky mrzieť, vravel som ti to. A už to máš tu. Máš čo si chcel.“

Karol pozbieral všetku silu, aby povedal otcovi stokrát opakovanú pravdu.

„Ja som Elišku nadovšetko miloval. Bola mojou ženou a ty mi povieš, že nebola mojou rodinou? Okrem mamy som nikdy žiadnu ženu tak nemiloval.“

Otec si povzdychol. „Spravila z teba hlupáka za života a ešte aj po smrti ti motá hlavu. A nebuď na tej zemi, prechladneš. Prišiel som si len pre nejaké veci, na noc tu nezostanem, idem späť.“

Dvihol sa a šiel po svojich. Žiadne objatie pre syna, žiadne slovo potešenia. Nevedel, čo si o otcovi myslieť, no vedel, že nikdy už nebude nič také medzi nimi, ako bývalo. Nedočkal sa od neho ničoho. Otec videl jeho bolesť a žiaľ a nepohlo s ním ani to. Napokon - vravel si Karol v duchu - Eliškina smrť nie je moje odreté koleno, aby otec prišiel a pomohol mi ho ošetriť. Eliška bola votrelcom a on sa jej konečne zbavil. Práve preto vlastne nečaká od otca nič. A nikdy viacej čakať nebude.

Keď otec odišiel, Karol zostal spať na sedačke v obývačke. Nedokázal spať v posteli, v ktorej Eliška dneska zomrela. No vyšiel hore po album s fotkami svojej mamy a jednu vytiahol. Oči mu padli na Eliškin nočný stolík. Mala tam položenú jeho fotografiu, tú, ktorú jej dal ešte dakedy v nemocnici, ulepenú od bozkov a sĺz, ochytanú, roztrhanú jej otcom a potom lepenú. Prvýkrát v živote na ňu padli slzy niekoho iného ako Elišky; od bolesti, že už jej tu niet, od radosti, že bol až tak milovaný.

V jednej ruke držal fotku mamy a v druhej Elišky. Zaspal až nad ránom a na jeho vlastné šťastie, prebral sa až popoludní.

Karol nedokázal premýšľať, nedokázal myslieť a dúfal, že sa mu mozog rozbehne hneď po tom, čo Eliška zmizne v zemi. Nechcel ani žiť, ani zomrieť a vôbec si nevedel predstaviť, čo bude. Ako tu bude žiť s otcom, ktorému sa po Eliškinej smrti zrejme uľavilo, ako bude chodiť do práce, ako bude vôbec fungovať. Ale vedel, že nejako bude. Zatiaľ nevedel ako.

- Snáď príde ešte raz a premôže aj mňa. Vlastne si to želám. Už nebudem bojovať, poddám sa. -

Nemajme Karolovi jeho myšlienky za zlé. Keby chcel zomrieť hneď, plánuje predsa samovraždu. On len uvažoval, ako sa spamätať, ako sa dostať zo zajatia lásky k tej, ktorú práve stratil.

- Neprestanem ju milovať, ako by som mohol? Sú ľudia, ktorí milujú svojich mŕtvych blízkych blázni? –

Vôbec nie. Čož sa dá zakopať všetko do čierno čiernej zeme? Spomienky a city sa nedajú napchať do tej drevenej truhlice a zahádzať hlinou. A tak je to dobre. Tak to má byť.

Eliška už spala svoj večný sen. Dva dni dozadu sa zatvorila kniha jej príbehu, tak teraz, na jej pohrebe, zatvorila sa navždy pred zrakmi tých, ktorí sa s ňou prišli rozlúčiť.

Jej vlastný otec sa až na jej pohrebe dozvedel, že sa za Karola vydala, ale tešilo ho aspoň to, že si nechala jeho meno, že do zeme ide ako Drinková. Aj on bol zlomený a rozhodne nechcel robiť na Eliškinom pohrebe žiadne scény. Beáta neprehovorila s Karolom pred ani po obrade ani slovo; nemohla, bola úplne zlomená. Chcela sa však občas s Karolom stretnúť.

Až teraz, ako sa Karol vrátil z cintorína domov, uvedomil si, sadnúc si za stôl, že je definitívne po všetkom. No ani teraz mu ešte mozog nefungoval tak, ako by si prial.

- Všetko bude iné, ja len musím počkať, nechať sa niesť časom, aké to bude. -

Myslel na to, že sa vráti do práce, doslova sa do nej vrhne a potom, ktovie, život niečo prinesie, hoci, ako vidí, život viacej odnáša ako prináša.

Zbytočne sa nechcel umárať spomienkami na to, čo bolo presne pred rokom, ako sa spolu spoznávali v nemocnici. Nikto mu vtedy nekázal, aby sa zamiloval, nikto mu nekázal, aby sa ženil. Preto nikomu nič nevyčíta a nelamentuje. Len to skrátka, bolí, nič viacej.

Je sám, samučičký sám a od nikoho už nič nečaká.

A dobre je, že nikdy nepraktizoval úvahy typu „čo by keby.“ Tak mu ani teraz nezišlo na um, že čo by bolo, keby on zomrel a ona prežila. Prial by si to radšej tak, ale nepreberal to. Nestalo sa to tak. Čo sa azda stalo v nejakých paralelných vesmíroch, nestalo sa jemu a jej v tomto tu. On o žiadne dvojníčky Elišky nestojí.

Usúdil, že najlepšie teda bude vrátiť sa do práce. A tak aj spravil.

Nikdy predtým si neuvedomil, že jeho kolegovia majú toľko rúk. Áno, toľko rúk mu podali, keď mu priali úprimnú sústrasť; boli ako chobotnice, ako chobotnice skrížené so sršňami, tak dobiedzali a toľko mali rúk. Karol našťastie nevedel, aké legendy kolovali o jeho vzťahu, kým bojoval spoločne s Eliškou proti stohlavému drakovi. Dozvedel sa časom.

Zomrela mu predsa mladučká manželka. A aká krásna, dcéra akéhosi papaláša Drinku! Sama ho chcela, takého starého, otcom jej mohol byť. (Mohol, ale nebol). Spoznali sa v nemocnici, bojovali spolu, zamilovali sa, vzali sa, ona zomrela. Hotový Shakespeare.

Ale figu. Život sám.

Teraz je ten fešák, čo dvakrát zdolal rakovinu, už nie rozvedený (to sa zmazalo), už je vdovcom. Toľké nešťastie, taký dobrý človek. Síce sme ho nenavštívili v jeho chorobe ani raz, ale teraz ho poľutovať môžeme, nie?

Síce sme sa smiali, že mladá hlúpa ho chce, ale teraz nám môže byť ľúto, že tá mladá hlupaňa skonala, nie?

Síce sme sa pobavili na tom, že Karolovi šiblo a dal sa na mladé mäsko, ale každý ho chápal. Mal smrť na jazyku, vtedy človek vyvedie hocičo a všetko. Ale znova porazil tú odpornú chorobu, len tej mladej už niet.

Už tu znova pobehuje medzi nami po linke, vo svojom plášti, s papiermi, ako keby sa nič nebolo stalo. Náš starý dobrý Karol je opäť tu, hoci vôbec nie je starý, ale pre tú mladú, pre tú starý bol.

Ako dobre, že sa vrátil, náš Karolko. Keď kdesi scípal a nechýbal nám, výroba šla dolu vodou. Ale už sa vrátil, nescípol, už je tu. Hurá. Čiary na grafoch znova stúpajú.

Karol si uvedomil, že nemá priateľa, takého skutočného. Nebolo to náhle poznanie skutočnosti, ale dennodenné utvrdzovanie sa v nej. Neskutočných priateľov mal dosť, tí mu teraz nepomôžu a o pomoc sa ani netrhali. Už sa nejako nestýkal ani s lekárom Martinom. Nemal si s kým od srdca pohovoriť, nikto pri ňom nestál. Nešlo pritom iba o priateľov. Nemal vlastne vôbec nikoho. Mal síce svokru - rovesníčku, ale predsa nebude oplakávať smrť svojej ženy v dlaniach svojej svokry, jej matky.

A hoci sa Karol navonok javil ako robot, ktorý ráno vstal, odcupital do práce, kde bol vzorným pracovníkom, keď padla, zasa odcupital domov, kde si s otcom nemal už ani čo povedať, kde však s ním musel žiť, vo svojom vnútri robotom nikdy nebol. Veď keby nebol v práci, je buď na psychiatrii alebo v kriminále. Takže veľa toho na výber nemal.

Ako tak raz sedel tesne po novom roku s otcom večer pri jedle, Karol starší sa milo a nenútene usmial na svojho jedináčika.

„Zdá sa mi, Karol, že sa vraciaš do starých vyjazdených koľají a mám z toho radosť. Však sa nemýlim?“ Zasvietili mu šibalské očiská a upil si vareného vínka.

Karol sa zatváril asi tak, ako dnešný dôchodca, ktorý počuje, koľko si má našetriť z dôchodku, ak mesačne odloží nejakú sumu.

„Niekedy som vyšiel zo svojich starých vyjazdených koľají?“

„Hej.“

„Kedy? Lebo neviem nič o tom, že by som z nich vyšiel.“ Karol vedel, na čo otec naráža. „Ak si myslíš, že necítim už žiadny žiaľ, si na omyle. Ale tebe rozumiem, že si rád, že som bez nej. Možno, že až teraz ti to konečne dochádza a teší ťa to. Si spokojný, lebo sme tu zasa len my dvaja, lebo ona – nikdy si pre ňu nemal meno, iba ak zo začiatku – bola parazitom. Nemysli si, že na ňu zabúdam, alebo že zabúdam, ako si sa na ňu pozeral v čase, keď bolo jasné, že zomiera. Bola mojou druhou manželkou a verím, že definitívne poslednou ženou, to ti garantujem. Teší ťa, čo tvojho syna bolí. Ale už ma ani to nebolí, je mi jedno, čo si o mne myslíš.“

Otec nepovedal nič, pretože Karol to presne vystihol. Áno, je to takto, ale hlavne, že Karol je znova vo svojich starých koľajach.

Lenže nebol. Nech sa otec snažil, Karol sa nechytal. Karol nepotreboval otca teraz, keď odhŕňali spolu sneh či kŕmili sýkorky. Karol ho potreboval niekedy inokedy.

Otec mu chcel povedať, že je blázon, ale zostal ticho. Inokedy mu to povie.

V spoločnosti sa Karol snažil smútku nepoddať. Či bol s otcom, s kolegami na pivku alebo v práci, i v ťažkých chvíľach nevyronil ani slzu. Ale čo ho vždy dostalo a premohlo, to bol pohľad na jednu fotografiu; fotografiu seba samého, ten nešťastný dôkaz, ako veľmi ho niekto ľúbil a ten niekto tu už nie je.

Karol krátko po Eliškinej smrti vytrepal posteľ, na ktorej sa toho toľko odohralo, na povalu a kúpil si novú. Tu, na tej novej posteli, oddával sa svojmu smútku, plakal či nariekal a stále ju miloval.

A ako sa Karol oddával smútku, smútilo v ňom úplne všetko. Pracoval, smútil, nebolo času na oddych. A v ňom samom smútilo a trápilo sa aj jeho srdce. Tak sa trápilo, až sa raz Karol zviezol k zemi a keď sa prebral, ležal v nemocnici.

„Karol, spomaľ trošku. Ja viem, že si za posledné dva roky zažil toho na dva životy, ale to neznamená, že sa musíš zničiť. Neboj, to bude dobré, uvidíš. Ty si veľký bojovník, srdcová slabosť je nič proti tomu, čím si si prešiel.“ Lekár Martin sedel pri ňom.

- Keby sa radšej vrátila ona, tá, čo mi ju vzala a nie ešte sa napchávať aj tabletkami na srdce. -

Ale Karol nechcel zomrieť, tak tabletky papal a bolo mu súdené žiť. Karol bol a vždy bude vzorný pacient. Nič to. On vyčká a ona sa vráti. Aj zákerná zlodejská straka sa môže zmeniť na dobrého holuba a dobrí holuby sa vracajú. Snáď príde časom znova. Hodiny tikajú a Karol čaká.

Keď sa na Eliškinom hrobe topil sneh a vpíjal sa jej do večného rubáša, Karol bral lieky pravidelne. Keby ich nebral, častejšie by – ako sám vravel – padal hubou k zemi. Nehrozila mu bezprostredne smrť, ale načo pokúšať?

Prechádzal sa pomedzi svoje milované stromčeky a nemal ani najmenej náladu púšťať sa do roboty. Vedel, že už nikdy nebude tým Karolom ako kedysi, vedel, že sa stalo niečo, čo ho nadobro zmenilo, čo z neho zvlieklo starého Karola a čo z neho spravilo Karola nového. Bola to už druhá komplexná premena Karolovej podstaty. Tá prvá sa stala po jeho prvom vyliečení, tá druhá po Eliškinej smrti.

Raz v čase, keď sa ešte stále sneh topil, šiel na cintorín rovno z práce a prvýkrát sa tam stretol s Beátou. Chodievala tam väčšinou s mužom a navečer. Zvláštne, ale ozaj sa od pohrebu ich milovanej stretli pri jej hrobe prvýkrát až teraz.

„Karol,“ tíško ho oslovila jeho svokra a on sa na jej hlas otočil a niečo mu trhlo tvárou. Keby to nebolo také smutné, mohol to byť úsmev.

„Bea.“ Postavila sa vedľa svojho zaťa a mlčky pozerali na hrob. Nestretali sa, nevolali si, nepísali si, hoci ich spájala Eliška a hoci bývali v tom istom meste.

Bol by sa jej spýtal, ako sa má, ale čož sa môže mať matka po smrti svojej dcéry dobre? A ona by sa ho tiež bola spýtala ako sa má, ale čož sa môže mať milujúci manžel po smrti svojej ženy dobre?

Obaja ticho stáli vedľa seba a pýtali sa v duchu, či bolesť toho druhého je taká hrozná, ako ich vlastná. Môž byť.

Beáta mala v hlave Karola neoddeliteľne spätého s jeho činom na ich svadbe.

- Ako ju len musel ma rád, ako veľmi mal moju dcéru rád. Pretože keby to nebola pravda, akoby som bola svedkom toho, čo sa naozaj stalo? Veď len vďaka nemu spoznala veci, ktoré by bez neho nikdy nepoznala, vďaka nemu bola tak veľmi milovaná...-

Pozerala na jeho profil a potom znova na hrob.

- Veď on nemá svete nikoho, Karol nemá nikoho. Ja mám ešte syna, muža, ktorý síce stojí za figu drevenú, ale mám. Ale Karol, hoci žije s vlastným otcom, nemá nikoho. A náš spoločný, jediný, milovaný poklad je tu pred nami naveky zakopaný a nikdy sa to nezmení, nikdy to nebude inak. -

Napokon nevydržala. „Karol, ako sa ti darí? Nevídavam ťa, hoci naše mesto nie je veľké.“

Najprv pouvažoval, čo jej odpovedať a ju to jeho uvažovanie priam bolelo.

„Ďakujem za opýtanie. Život ide až akosi bolestne pomaly. Všetko to pekné niekam rýchlo zmizlo, pekný film sa premietol zrýchlene a teraz je film spomalený a...“ Nebolo potrebné dopovedať to. „Som buďto v práci, alebo doma.“

Nemalo zmysel, aby sa navštevovali. Beatin muž svojho zaťa nenávidel. Hoci Beáta strávila s Karolom dosť bolestné obdobie svojho života, ozaj nemalo zmysel vídavať sa naďalej. Sem tam sa stretnú tu pri Eliške a to bude tak akurát. Viacej nie je treba.

Pred odchodom si stisli ruky a každý šiel po svojich.

Karolovi sa vôbec nechcelo tam, kde to mal kedysi tak rád. Nechcelo sa mu do ich spoločnému domu, ktorý zdieľal s otcom. Pretože ešte stále počul to, čo mu povedal na nový rok:

„Pobláznila ťa za svojho života, ale teraz, po svojej smrti z teba spravila duševného mrzáka a zádumčivého precitliveného blázna, v ktorom niet z môjho syna vôbec nič. Si úbohá troska. To ona z teba tú trosku spravila, to ona mi zničila syna.“

Karol sa odmlčal, ale otcovi potom odpovedal.

„Nepovieš jej meno, ako keby bolo nejakou kliatbou. Nikdy sa nezmieriš s tým, že niekoho tak mladého a úžasného tvoj jediný syn miloval. A ak podľa teba už niet vo mne nič, čo robilo zo mňa tvojho syna, budem len rád. Pretože čo je v tebe z toho úžasného otca, ktorého som kedysi mal? Čo okrem výsmechu a pohŕdania v tebe nachádzam? Hovoríš mi, že som mrzák, chudák, tituluješ ma akoby som ani nebol tvoja krv. Darí sa ti úplne zničiť to krásne posvätné, čo sme medzi sebou my dvaja mali. Ty by si bol určite schopný niekoho ako Eliška iba preťahovať a nemať ju za nič, iba za žinenku. Toto by si schvaľoval, v tomto by som mal tvoje požehnanie. Nechápem. Čo si vlastne dokazuješ tým, že máš to úbohé zmýšľanie Casanovu? Čo si dokazuješ tým, že sa smeješ niekomu, koho zlomila smrť milovaného človeka?“

„Ty už nie si mojím synom.“

„V poriadku. To znamená, že ani ty nie si mojím otcom.“

Karol už neplakal. Občas ho chytil záchvat plaču, ale on radšej nosil v sebe suchú bolesť bez sĺz.

Nehneval sa na nikoho ani na nič, tobôž nie na svet, v ktorom zostal tak sám.

A v čase, keď sa na Karolových stromčekoch objavili malé zelené guľôčky, ktoré sa každý rok zázrakom premenili na šťavnaté jabĺčka, rozhodol sa, že pre zmenu víkend strávi on na chate a otec zostane doma. Otec sedel v kuchyni za stolom a čítal noviny. Karol už štartoval auto, keď siahol do tašky skontrolovať, či má lieky na srdce. Nemal. Vyšiel preto z auta a zamieril rovno z chodby do kuchyne. Karol starší dvihol hlavu a zbadal, ako Karol mladší berie z linky lieky.

„Ahoj,“ zamrmlal syn otcovi a rovnakým mrmlavým „ahoj“ mu otec odpovedal.

Potom už Karol na to dupol a onedlho vyšiel hlavnou cestou z mesta, ktorá sa tiahla pozdĺž kanála, ktorý zásoboval vodou niekoľko vodných elektrární. Karol bol momentálne v pokojnom duševnom rozpoložení a odbočil z hlavnej na úzku cestičku vedúcu popri lese až k ich chatke. Onedlho ale, sám nevedel prečo, auto otočil a náhlil sa späť ku kanálu. Zastal nad jeho okrajom, schmatol krabičku s liekmi a bez rozmýšľania ju šmaril do vody. Prúd bral malú bielu krabičku rýchle preč.

„Ja potrebujem k životu jedine ju, Elišku a nie vás,“ zakričal po nich, ako keby tie lieky za niečo mohli. Trošku sa chvel, ale v podstate sa mu uľavilo.

„Tak, zbavili sme sa zbytočnej batožiny a môžeme pokračovať v ceste.“ Sadol späť do auta. Zvyšok dňa plánoval stráviť počúvaním hudby, čistením záhradky a večer chcel len tak pozerať na hviezdy a myslieť na tú svoju hviezdičku.

Obrúčku neprestal nosiť, aj teraz sa mu leskla na prste, no pozorne sledoval dianie na ceste. Občas na ňu upriamil svoju pozornosť a uvažoval nad tým, čo všetko symbolizuje ten kúštik zlata.

Večer si unavený sadol do malej útulnej kuchynky. Spravil viacej, ako plánoval a zistil, že sa dosť unavil. Rádio mu stále hralo, ale jemu sa zažiadalo zrazu ticho.

Vstal, aby ho vypol, ale nejako mu prišlo nevoľno. Sklonil sa v páse a rukami si stískal miesto, kde má srdce. Trošku zalapal po dychu.

„Do riti. Aj tu ma budeš jedovať?“ zašomral a kľakol si na kolená. Snažil sa dýchať a tým to rozchodiť, ale dýchalo sa mu čoraz horšie. Pozrel na svoju tašku, ale vedel, že žiadne lieky tam nie sú. Ktovie, kam už za ten čas odplávali.

Potom už nevládal ani šomrať, nieto ešte si pre seba rozprávať. Ľahol si na brucho na zem a hlavu vykrútil nabok, čakajúc, kedy nevoľnosť ustúpi. Päsť pravej ruky stisol a tlačil si ju na hrudnú kosť, ľavú ruku si položil pred svoju tvár a pozeral na ten tenký zlatý krúžok.

A potom si to uvedomil, akoby ho obliali vodou, tak náhle a hrozivo to prišlo. Uvedomil si, že zomiera, že ako tu takto leží na zemi, viacej už z nej nikdy nevstane. Tie isté pocity, ako keď si to konečne priznal pri Eliške. Hrôza z toho však netrvala dlho, snáď mohol za to ten prstienok. Vystriedala ju radosť.

- Budeme spolu, možno už onedlho... Eliška, pôjdem za tebou, viem to... Pôjdem za človekom, ktorý ma miloval takého, akým som bol, za človekom, ktorého stále milujem... -

Z chladnej zeme mu zostalo zima, troška sa triasol, ale bolo mu to jedno. Už mu bolo všetko jedno. Ak by tu mal lieky, rýchlo by si jednu dal, chvíľku si poležal a znova pokračoval v žití. Ale o čom je vlastne život ako má on? Nie, on neplánoval žiadnu samovraždu, chcel ten nezmyselný život nejako dokvákať a potom dokonať, ale ktovie, čo ho to napadlo, s tými liekmi. Šmaril ich tam skôr od jedu, zlosti, ako plánovane. No čo, už je neskoro.

- Eliška, na teba chcem myslieť pri zomieraní, pretože ty si myslela na mňa. K tebe teraz hovorím. Vidíš, som rád, dodržal som slovo, ktoré som ti dal, že do konca môjho života budeš mojou jedinou... Potom sa mu myšlienky motali a zrazu si zmyslel na ten okamžik, keď mu bolo po ožarovaní zle a on otvoril oči a zbadal ju, ako sa skláňala nad ním, hoci mohla byť hocikde inde, ale ona bola pri ňom, myslel na jej slová, že nebude s ním len keď mu bude dobre, ale aj keď mu bude zle... Zmyslel si na to, ako ho nemohúceho viedla nemocničnými chodbami, na jej slová, ktorými mu povedala ako si želá, aby bol jej mužom. A tá ulepená fotografia od jej bozkov a sĺz... Jej strach, jej bolesť, jej radosť, keď ho videla. Jeho nevesta, celá biela ako padlý sneh, šaty ako tvár, tvár ako šaty... Jej vianočný darček, to krásne vyznanie pod jeho stromčekmi... Nie, žiadny tunel sa nekonal, žiadne svetlo na jeho konci, iba sled jeho vlastných myšlienok a na konci čierno čierna ničota ako konečná úľava od všetkého, čo ho trápilo.

Karol a Eliška, dva motýliky, jeden žil krátko, druhý ešte kratšie. Ale tak ako motýľom je súdený taký krátky život, zažijú v ňom všetko, čo majú, snáď slnko, snáď aj kvety, tak aj oni dvaja zažili všetko, čo mali.

Tak isto Karol dvakrát zdolal tú príšeru, čo ho chcela zožrať, ale miesto neho zhltla jeho Elišku a mladší motýlik sa chytil do pavučiny. Karol, starší a ostrieľanejší motýľ, ktorý sa vyhol toľkým pavučinám, toľkým dravcom a iným nebezpečenstvám, ktoré by mu mohli sfúknuť z krídiel peľ, tu teraz dokonával a vôbec nebol z toho nešťastný. Odžil si čo mal a poznal zmysel života. Dostalo sa mu veľkého poznania a on ho náležite ocenil.

- Eliška – hýbal perami, ale nič nebolo počuť. Rozšumelo sa mu v ušiach a troška to pripomínalo tie vysoké topole, ktoré kúsok od neho šumievali pri potoku. Potom vietor náhle prestal a šum tiež.

Chladná dlážka ho celého prijala za svojho, teplotou tela sa stal priam jej súčasťou. Ležal tam tak, ako keby ho tam ktosi dávno položil a nechal tak, ako keby bol roky rokúce súčasťou kuchyne.

Ako jednoducho niektorí ľudia zomierajú, žiadna veda.

Ráno nakuklo slnko do kuchyne, pohladilo mu chrbát svojimi lúčmi, rozžiarilo obrúčku, ktorú nedal dolu odvtedy, čo mu ju Eliška navliekla, potom na neho svietilo, prešlo všetkými oblokmi a znova zapadlo. Ako rýchle prešiel Karolov prvý deň po smrti!

Presne takto si ho až ďalšie ráno našiel jeho otec, keď sa jeho syn nevrátil a nešiel do práce, vybral sa sem za ním.

A potom sa sám seba, do konca svojho života pýtal, ako je to možné, veď sám dobre videl, ako je to možné, že syn nemal pri sebe lieky, keď sa pre ne pri odchode vrátil z naštartovaného auta.

Potom sa do smrti sám seba pýtal, ako mohol dopustiť, že sa mu zabil jediný syn, že sa mu vysmieval a pohŕdal ním a nech sa pýtal denne miliónkrát, nevedel si odpovedať. Úplne zbytočne, smiešne – a sám si to uvedomoval – zvaľoval vinu na ňu, na tú, pre ktorú nenašiel meno, na ňu, ktorá pobláznila jeho jediné dieťa, už dospelého chlapa... A v hĺbke svojej duše vedel, že je nevinná, že tým, že človek miluje sa predsa nedá previniť, ale aj tak vinil ju, najmä keď šiel Karol na večný spánok po jej boku. Má ho pri sebe, aj v tej zemi sú spolu, keď pôjde zaniesť kvety jemu, ujde sa aj jej, tej sopľavej drzani, čo synovi počarila, pomotala hlavu a spravila z neho blázna hodného liečby. Takto vnímal svoju druhú nevestu, aj tú prvú, čo opustila jeho syna mal radšej.

Beáta nemohla uveriť, že aj Karol zomrel, ale potom si vravela, že Eliška tam nie je sama, nie je v tej studenej čiernej zemi sama, má tam jeho, svojho Karola, ktorého tak milovala, ktorý tak miloval ju. Videla to vtedy, videla to na konci tej úzkej dlhej chodby pri svadobnom obede a po celý život to bude stále vidieť... Ona videla Lásku na vlastné oči, nie kadejakú, bláznivú a pominuteľnú, ale tú hrdú, statočnú,  plnú pokory, takú, akej sa jej nikdy od jej muža nedostalo, ale jej dcéra ju poznala.

Karol starší, ktorému sa čiastočne až po rokoch podarilo priznať si svoje chyby, chcel na niekoho zvaliť vinu i výčitky svedomia, ktoré mu hovorili presne pravý opak toho, čo sa snažil sám svedomiu nadiktovať.

Až teraz vedel, čo Karol cítil, keď stratil otca, hoci obaja žili. Ale to je iný príbeh, ten Karolov práve skončil.

A tak teraz ja prichádzam k tomu vášmu hrobu, aby som vám zložila poklonu, hoci... hoci som si vás sama vymyslela, hoci ste mi rok robili spoločnosť tým, že som nad vami a vašimi životmi premýšľala vo dne, v noci, hrala sa s vami ako mačka s myšou.

Prichádzam s takým skromným kvietkovým venčekom, ktorý kladiem na váš hrob a obom vám hovorím, že by som chcela byť v určitých situáciách ako vy dvaja. Aby som pri tom mojom milovanom mala myšlienky ako ste mali vy dvaja, keď ste boli spolu. Aby som si vážila poznanie, ku ktorému ste vy dvaja prišli v chorobe a nešťastí, tak ako sa to stalo mne. Ale vy ste sa zmenili, kedy sa zmením ja? Eliška, Karol, ďakujem, som ako Boh, ktorý ďakuje ľuďom, že ich stvoril a niečo sa od nich naučil. Je jedna jediná skutočnosť na svete, ktorá ma ráno, deň čo deň vytiahne z teplej postele do ľadového sveta, jedna jediná a žiadna iná. Písala som celý čas o vás dvoch a o Nej; o tej nádhernej a dokonalej schopnosti človeka milovať.