Rýchly spád VI. (poviedka)

Bola o nejaký centimeter nižšia ako on, tak mu stačilo iba mierne skloniť hlavu. Neodvážil sa ju objať, hoci chcel. Oči zatvoril, až keď sa perami dotkol tých jej. Ucítil jej dych a ona jeho. Pery sa oddelili. Pár sekúnd, azda dve, a predsa Karola nesmierne potešili. Srdce sa bláznivo rozbúchalo a na tvári mu žiaril veľký úsmev. Uvedomil si, že sa usmieva ako idiot, tak z neho ubral. Jazykom si prešiel po perách, či skutočne ucíti chuť džemu. Necítil nič.

„Skutočne si mi nič nenechala, Eliška.“

„Možno v ústach niečo je.“ Pootvorila ústa, do ktorých ho pozývala. Znova sklonil hlavu; jeho jazyk sa stal skromným pokorným hosťom, ktorý veľmi opatrne vstúpil dverami jej pier do toho sladkého príbytku, kde pohovkou bol Eliškin ružový jazýček a ostatným nábytkom biele lesklé stoličky, Eliškine zúbky. Len ľahko sa dotkol jazýčkovej pohovky, akoby si sadol len na pár sekúnd a hneď zasa vstal, šmykol sa po perách a rovnako pokorne, ale šťastný z tej krátkej návštevy, vyšiel von. Majiteľka toho krásneho príbytku sa tajomne usmievala, páčil sa jej tento odvážny, hoci opatrný bozk.

„Eliška, toto si mi dovolila? Neviem, neviem čo teraz,“ skôr šepkal ako vravel.

„Ani ja neviem.“

Stáli proti sebe.

„Tak aký je ten džem?“

Hýbal jazykom v ústach, olizoval si pery, ale necítil nič. „Neviem, Eliška, ale ty si... sladučká.“

Bola pripravená, že Karol sa na ňu vrhne, hoci sa javí akosi spomalene. Vidieť, že s týmto nerátal.

Avšak Karol sa vôbec na ňu nevrhol, naopak, prekvapený, až ani nedýchal, snažil sa nepokaziť celú situáciu nevhodným krokom; takýto mladý a krásny „materiál“ nemal v rukách nikdy. Teda vlastne mal, ale aj on mal vtedy toľko rokov, čo ona, to bolo iné. Teraz tu viselo vo vzduchu tých dvadsaťpäť rokov. Štyri ženy, ktoré mal, boli tak staré ako on, tak odkiaľ by vedel, čo robiť v tejto situácii? Nevedel ani, čo má za sebou ona, iba mu povedala, že ona ešte vážnu známosť nemala. Čo to môže znamenať? Mohla mať náhodnú, a nie iba jednu.

Karči nevedel svete, čo ďalej robiť.

„Eliška, vydržal by som sa bozkávať s tebou do konca sveta.“

„Iba bozkávať? Nič viacej?“

Pozrel smerom k posteli a potom na ňu.

- Tak, a teraz ma schmatne, nevydrží to! – pomyslela si.

„Ešte včera ma o takomto čase premohla únava, že som si musel takmer bezvládny ľahnúť. Od únavy som zaspal. Niekedy sa bojím, keď mi je tak zle, že jednoducho zomriem. Že sa viacej nezobudím. Čo viacej by som od teba mohol chcieť? Nevieš si predstaviť, čo pre človeka ako ja znamená, že tráviš so mnou čas. Ja, Eliška, môžem len snívať, pre človeka ako ja sú iba sny. Nespravil by som nič, čo by si nechcela ty sama.“

Odstúpil od nej, smutne na ňu pozeral, úsmev mu zmizol a napokon si sadol. Sadla si aj ona.

- Nie, nie je taký, ako som si myslela. Krivdila som mu. A toto všetko nie je ani jeho falošná taktika. Prečo si taký... taký... starý. -

Pri týchto myšlienkach zosmutnela rovnako ako on. Bol to zvláštny pohľad, na týchto dvoch onkologických pacientov, ktorých ich spoločný údel v podobe choroby momentálne netrápil. Pozabudli na ňu; obaja riešili, čo si smú a čo nesmú dovoliť voči tomu druhému.

Karol riešil, že sa nesmie zamilovať, že ju smie mať maximálne rád ako dobrú priateľku a bodka. Po tých bozkoch to však bude ťažké. Ešte pred týždňom ju vôbec nepoznal a teraz ju už zrejme ľúbi. Definovať, ako presne ju ľúbi, si netrúfal.

Elišku trápila aj vlhkosť, ktorú jej tým bozkom Karol spôsobil. Podchvíľou na neho uprela zrak a bola si vedomá toho, že ak by sa na ňu vrhol, nebránila by sa. Nie, už by jej vôbec nevadilo, keby ju tento „tatko-dobrák“ schmatol a pretiahol. Ale to on nespraví, povedal jej, že bude len jeho snom, že jej neublíži. Koľkí by to na jeho mieste ešte takto povedali, takto spravili? Je vidieť, že ju nemá len za nejakú korisť, že z jeho strany je v tom niečo viacej. Práve preto by to mohla využiť a nechať sa pomilovať od muža, ako je on. Ale kde preboha? Tu v nemocnici? Na jeho posteli, na ktorú sa v horších dňoch doplazí? V piatok v jeho očiach videla oveľa viacej ako dneska, až sama radšej odišla. Tých odporných xyz rokov, čo ich delia, keby nebolo..!

Ani jeden nič nevravel, prešli celé minúty zadumaného ticha.

„Mám ísť preč, Karol?“

Rýchle na ňu pozrel a ešte rýchlejšie povedal nie. „Som nešťastný Eliška, ale nie preto, že ty si tu. Som nešťastný z mojej diagnózy, že tu trčím a otec sa morduje s toľkou prácou. Som nešťastný, že nemôžem robiť to, čo by som chcel. Som nešťastný, že mladý človek ako ty tu trčí tiež. A ty Eliška, budeš mojím ďalším trápením, že ťa nikdy nebudem mať. Nie, nemyslím tých pár minút na lôžku, myslím na iné veci, na spoločne trávený život, na to všetko v dobrom i zlom, na to, čo dvoch robí jedným spoločným žitím života. Eliška, som nešťastný, že nikdy nebudeš moja, hoci ťa poznám sotva týždeň. Si moja bolesť a moje trápenie, a zároveň si moja radosť a potešenie. Si mojím liekom, odvádzaš moje myšlienky od čierneho hrobu, kam zrejme spejem.“

Uprela na neho zrak a pootvorila ústa. Nahlas vyslovil jej myšlienky. Ona myslí presne na to isté, iba s jedným rozdielom. Nechcela byť lacnou kurvičkou a roztiahnuť tu pred ním nohy, hoci by si ju dal. Hej, občas vidí v jeho očiach ten lesk, aj keď sú smutné. Hoci ju zrejme skutočne nebude mať na spoločne trávený život, môže ju mať na tom lôžku. Eliška vstala, podišla k dverám, otočila kľúčikom, prišla k posteli a ľahla si na ňu. Ona bude dirigentom, ona bude kočišom, ona bude šéfom v tomto podniku.

Karol sa prekvapil a nechápavo na ňu pozeral. Dala si vankúšik pod hlavu a ukazovákom ho volala k sebe, kým druhou ukazovala, aby si k nej sadol. Spravil ako si želala. Chytila ho za zápästie.

„Bozkávajme sa ešte, bolo to také krásne. Karol.“ Prstami mu prechádzala po prekvapenej tvári, až mal v očiach znova to, čo v piatok, keď od neho odchádzala.

- Prečo to vôbec chceš? So starým, chorým mrzákom, Eliška... -

Ľahol si k nej a nežne ju objal, tvár jej zasypával drobnými božtekmi.

„Eliška,“ šepkal, pozerajúc jej zblízka do očí. „Nedopusť niečo, čo by si mohla čoskoro ľutovať. Nedovoľ mi to, na to ťa mám príliš rád. Nechaj si to pre druhého. Budem životu vďačný za tých pár bozkov...“

„Karol, nič také predsa dneska nemusíme robiť. Iba sa spolu hrajme a tešme jeden druhého. Ukážem ti, čo si ešte nikdy nevidel.“ Mala pravdu, to čo ukázala, Karol ešte nikdy nevidel, teda nie na jej tele. Vyhrnula si svoju košieľku a s potmehúdskym úsmevom čakala, ako Karol zareaguje. Očami si užíval to, čo videl, jemne po tom všetkom prechádzal prstami, napokon ústami a jazykom. Eliška cítila, že je Karol na nevydržanie. To jeho premáhanie ju bolelo.

„Vieš čo? Hrajme sa každý so sebou.“

„Nie, ja sa pohrám s tebou, ale nie so sebou.“

Chcela okamžite namietať, no jemne jej položil na ústa prsty jednej ruky. „Psst!“ Druhou jej zašiel tam, kde chcela dať vlastnú ruku. To sladké teplé mokro ho povzbudilo a ona mu pomáhala k svojmu vrcholu, tým, že mu dávala na zápästí znamenia, čo má robiť.

Pozeral na ňu úplne pobláznený, vychutnával si to divadielko a jeho samotného šlo roztrhať. Pásol si zrak na jej rozžiarenej tvári s otvorenými ústami a zatvorenými očami, ktoré napokon pri vrchole otvorila a zabodla do neho. Bol na tom už tak, že by mu stačilo aby sa ho tam len dotkla a bolo by to tu.

„A teraz ty,“ povedala, keď sa trocha vydýchala.

Vstal, prepol svetlo na malú lampičku a potom sa pri nej schúlil do klbka, aby nič nevidela. Potom to prišlo; rozstonal sa bolesťou, čo ju nielen prekvapilo, ale doslova vydesilo, prudko sa posadila. Nemali to byť slastné stony?

„Karol, Karol, čo ti je? Preboha.“

Plakal bolesťou a pozeral na ňu, zahanbený za svoj výkon, za ktorý vôbec nemohol. Zavrel oči, no slzy si aj tak razili cestu von. „Zabudni, Eliška, zabudni, že vôbec som. Nepozeraj na mňa. Nech sa prepadnem pod čiernu zem. Nepozeraj, prosím.“ Skrútil sa ešte viacej a plakal.

Ten nešťastný, zlomený muž ju má rád a ona má ísť preč a zabudnúť  na neho? Veď to sa vôbec nedá.

„Odpusť mi, prosím, ja som netušila, že...“

Chytil jej ruku svojou čistou rukou.

„Nikdy nezabudnem, čo si pri mne zažila, čo som smel vidieť a čo som ti mohol spôsobiť. Vážim si toho, lebo... ťa mám rád. Vieš, neviem, či ťa milujem, neviem, či mohla vzniknúť láska za tak krátky čas, azda áno, azda nie. Možno by som klamal, ak by som ti povedal, že ťa milujem, hoci to tak cítim, ale nechcem ti klamať. Ale nestrácaj so mnou viacej čas, Eliška.“

„Vyháňaš ma preč?“

„Nie, preboha. Iba neviem, čo by si robila s takým nemožným tvorom, ako som ja. Naozaj neviem.“

„Čo by som robila s takým tvorom, ako si ty? No, bola pri ňom. V tom dobrom, aj zlom.“

Vytiahla z vrecka vreckovku a utierala mu prsty druhej ruky.

„Eliška, ale teraz už viem, už som si istý, že ťa milujem.“

Povedal to tak tíško, že nevedel, či to počula. Počula, on však nemohol nijako cítiť, čo to spravilo s jej vnútrom. To svetielko tam vo vnútri sa zmenilo zo svätojánskej mušky na slnko samotné.

Razom si uvedomil, čo Eliška robí. „Ďakujem ti, ale nešpiň si ruky.“ Posadil sa a zapravil si nohavice. Podala mu balíček vreckoviek a sadla si ticho vedľa neho.

„Prosím, odpusť mi. Naozaj som nevedela...“

„Ty predsa za nič nemôžeš. Pár dní dozadu som o tom nevedel ani ja. Než som začal s liečbou, nemal som taký problém. Asi to súvisí s nejakými liekmi, alebo neviem čím. Všeličo do mňa pchajú. Vlastne sa čudujem, že mi ešte stojí.“

Eliška nevedela, čo povedať.

„Tak vidíš, vykašli sa na nemožného dedka. Zrejme som si svoje v živote už odsúložil. Už len dožijem.“

„Prečo takto vravíš? Vieš, koľko si mi nalial nádeje, keď si mi na prvej vychádzke povedal, že si sa vyliečil? Potrebovala som niekoho ako ty stretnúť.“

„Aj ja som rád, že som ťa tu spoznal.“

„Priala by som si byť s tebou celý večer a celú noc. Len tak.“

„Eliška, snáď si nepraješ, aby som bol ja tvojím trápením.“

„Karol, ty nechceš, aby som ťa mala rada?“

„Kto si nepraje byť milovaný, nech ani nežije. Chcem, samozrejme že chcem. Ale aký to má zmysel?“

„Dobre, dávam ti slovo, že sa vynasnažím nezamilovať sa do teba.“

„Pripomínaj si moje zlyhanie a pôjde to ľahšie.“

„Zlyhanie? Veď ti stál ako máj a spravil si sa. O akom zlyhaní to vravíš? O tom, že ťa to bolí?“

„Otec mi sľúbil, že ma príde pozrieť môj obvodný lekár.“

„Prečo o tom nepovieš primárovi?“

„Aj ten sa to dozvie, ale Martin je rodinný priateľ. A rovnako je priateľ s primárom. Primár však môj priateľ nie je. Neviem si predstaviť že mu poviem: pán primár, bolí ma to keď sa robím. Orgazmus je pre mňa peklom. Ale Martinovi, tomu to môžem povedať práve takto.“

Potom Eliška šla na chvíľku do svojej izby, na večeru šli do jedálne.

„Zajtra zasa nový týždeň. Príde tvoj otec?“

„Dúfam.“

Keď vyšli z jedálne, bozkali sa na líce a zaželali si dobrú noc.

„Zajtra mám rádioterapiu, to bude zasa celý deň o ničom.“

„Drž sa. Bolo mi s tebou krásne.“

„Aj mne s tebou.“

Obaja zaspávali veľmi dlho, mysliac na toho druhého a to, čo spolu prežili. Eliška Karola veľmi ľutovala.

Karol ležala vo svojej protekčnej izbičke a vnútorná strana viečok mu bola premietacím plátnom; znova a znova si premietal Elišku. I keď mal oči zatvorené, slzy si našli cestu von. Vnútorným monológom sa prihováral svojej milovanej: to vieš Eliška, že by som veľmi chcel, aby si ma ľúbila. Ale inde a za iných okolností, aby sme boli obaja zdraví. A ak by sme spoločne prižmúrili oči, aj ty, aj ja, možno by sme vôbec, ale vôbec nevideli tých prekliatych dvadsaťpäť rokov. Dneska sme ich už troška spoločne privreli.