Rýchly spád VII. (poviedka)

Karolovi bolo nasledujúci deň presne tak, ako predpokladal: mizerne. Nevládal sa s otcom ani porozprávať, dokopy nič nezjedol, preto sa potešil, keď mu otec doniesol čerstvú ovocnú šťavu. Po tej sa s nadšením vrhol.

„Tati, máš pocit, že týmto zabíjame rakovinu? Ja sa cítim, ako keby chceli zabiť mňa.“

„Aj prvýkrát to tak bolo. Pomohlo ti to.“

„Máš pravdu, ale som akoby som ležal celý deň na slnku.“

„Nebudem ťa viacej unavovať, pôjdem.“

„Zostaň prosím, iba pri mne sed, nič viacej. Som veľmi rád, že si pri mne. Nevyzerám nadšene, hoci by som chcel. No nedá sa.“

„Dneska som bol za Martinom. Sľúbil, že v stredu so mnou za tebou príde.“

„Super, ďakujem.“

„A ako sa má tvoja Eliška?“

Karol sa slabo pousmial. „Moja Eliška? Neviem, dneska som ju nevidel. Ani nechcem, aby ma takto videla.“

„Ona neberie rádioterapiu?“

„Nie, vraj to nie je treba. Strčil ju sem otec, ktorý jej chce len to najlepšie. Tak mi to vravela. Vyzerá zdravo, veľmi zdravo voči mne. Je živučká, je milučká.“

Otec si všimol, ako sa jeho syn rozžiaril, hoci mu bolo zle.

„Vidím, že to dievča je tvojou najlepšou medicínou. Kde sa ja hrabem s tými šťavami, že?“

„Dievča? Možno sa tak javí, ale je to mladá ženská, ako sa patrí.“

„Skutočne ťa dvíha na nohy. Musíme vyriešiť ten tvoj problém, aby ste sa liečili spolu.“

„Vari si nemyslíš, preboha, že ju tu budem preťahovať.“

„Ja ti to doprajem. Nechápem tvoje rozhorčenie. Alebo pohoršenie?“

Karol mávol smerom k otcovi rukou a odvrátil od neho tvár.

„Synček drahý, ja nemám päť rokov aby som nevedel, ako to chodí. Život je príliš krátky...“

„Prosím ťa, nepoučuj ma ako sopliaka. Ešte mi povedz, že toto súkromné mini oddelenie si mi s Martinom vybavil ty, aby som si tu vodil baby. Ja som v nemocnici a mám rakovinu. Dobre sa pozri, ako teraz vyzerám. Počujem cinkať kosu o dlažbu chodby. Myslíš, že netúžim po ničom inom, ako niekoho preťahovať?“

„Nepaprč sa, už som ti povedal, že to nemyslím zle. Nie, v tejto izbe nemám prsty. Prisahám. To zariadil Martin, tak to je.“ Načiahol ruku a vošiel synovi prstami do ofiny. „Karči, ja okrem teba nikoho nemám. Nevaďme sa. Asi začínam byť starý a senilný chlap, ktorý by si ešte užil, keby mal s kým. Ty, ako vidím, nie si v tomto po mne.“

„V poriadku. Skutočne nie som v tomto po tebe.“

V tento deň sa Eliška s Karolom nestretla, hoci ho chcel ísť pozrieť. Sestrička jej povedala, že Karol je veľmi unavený a zaspal. Postála chvíľku pri dverách jeho izby, no potom so sklonenou hlavou odpochodovala.

Karol chvíľkami upadol do spánku, potom sa zasa prebral, znova zaspal. Prial si nový deň a najmä to, aby bol schopný chodiť.

Toto skromné prianie nášho Karola sa napokon splnilo a ráno skutočne vstal a pobral sa do jedálne, kde sedela ONA. Priznala sa mu, že ju čaká nejaká drobná operácia.

„Pre istotu sa chcú do mňa pozrieť. Tak keď som už tu, nech niečo so mnou robia.“

„Eliška, poďme sa spolu prejsť. Tuším nikdy som viacej nepotreboval vzduch.“

Výdatne sa poprechádzali a potom spolu strávili celé popoludnie. Hoci mali obaja na to roky, málokto by povedal, že ide o otca a dcéru. Vytvárali spoločne úplne iný dojem. Karolovi sa vrátil na tvár úsmev a Eliška bola rada, že netrčí v tej nudnej smutnej izbe.

Prechádzali sa spolu, držiac sa za ruky, po nemocničnom areáli ako po nejakom námestí plnom vzrušujúcich uličiek a obchodov s preplnenými výkladmi. Zavolal ju k sebe a jediné, čo si k sebe dovolili bolo, že si sadli tesne k sebe a opierali sa o seba. Nerád ju vyháňal.

„Eliška, onedlho príde otec. Nebude dlho. Vrátiš sa potom?“

„Rada by som ho spoznala.“

„Prosím, nechcem, aby ťa tu našiel. Je hrozne domýšľavý a často má donchuanské myšlienky. Nerád by som, aby si si myslela, že som ako on. Lebo v tomto nie som.“

„Ako si želáš.“

Eliška si ľahla a stále pozerala na hodinky. – Už môže byť preč? Ešte je u Karola? – Hodinu  nejako pretrpela a potom sa vrátila k svojmu priateľovi.

„Eliška, čo by som si tu bez teba počal? Zbláznil by som sa tu.“

Chcela povedať, že stokrát pozrela na hodinky, ale radšej to prehltla. Zmohla sa iba na: „Aj mne je s tebou fajn.“

Celý večer sa prerozprávali; vlastne to bola taká Karolova životná spoveď. Nijaké ťahanie z chlpatej deky. Avšak to, čo skutočne nechcel povedať, nepovedal. Inak nenápadne dostala z neho aj intímnosti. Eliška cítila, že má pri sebe „chlapa ako sa patrí,“ ktorý už veľa preskákal, chlapa, ktorý nie je ani zákerák, ani podrazák, iba človek s nepriaznivým osudom. Opakovala si v duchu vety, ktoré jej znova povedal. „Bol som pre moju ženu obyčajný tuctový chlap, ktorý ju rokmi zunoval. Láska sa vo všednosti dní niekde vyparila. Bola tu, ale vyprchala. Takto nejako to opísala na súde. Málo akčný pre môjho ducha. Rozviedli nás ein, zwei.“

„Koľko ženských si mal po svojej žene? A koľko pred ňou?“

„Toto chceš počúvať?“ pozrel sa na ňu zvedavejšie, ako pozerala ona na neho.

„Veď ak nechceš, nemusíš mi nič odpovedať.“

„Jednu pred a dve po nej.“

„To si mal všetky rád?“

„Či som bol do nich zamilovaný? Do tej prvej áno, to bola veľká láska. Tá rok po maturite odišla preč a ešte sme si chvíľku písali, než si ona našla dakoho a ja za nejaký čas, asi tiež po roku, svoju ženu. Po rozvode som sa zahľadel do jednej na zábave, s ktorou ale veľa zábavy nebolo. Dúfal som, že sa to časom zmení.“

„Nechcela ti dať?“

„Nešlo len o to. Bola taká tutuli mutuli, všetko jej vadilo, všetko sa jej bytostne dotýkalo. Aj to najnežnejšie milovanie bolo pre ňu ako boj s medveďom. To sa skrátka nedalo vydržať. Chvíľku u mňa bývala.“

„Tá ďalšia?“

„Juj, doteraz mám z nej nočné mory. Krásna ženská, ktorá by najradšej bola, aby som z nej ani nevychádzal. Nemyslím, že mi bola neverná, ale milovať sa s ňou trikrát denne bolo nad moje sily. Musel som jej ho pchať absolútne všade a popritom si do tých zvyšných otvorov popchala kadejakých umelých pomocníkov zo západného Nemecka. Chcel som prežiť a tak som to vzdal. Než som sa rozhliadol po novej známosti, prišla choroba. Skutočne som miloval tie prvé dve. Pre ne som bol aj prvý chlap.“ Usmial sa na ňu. „Eliška, ty asi rada počúvaš sexuálne zážitky druhých ľudí.“

„Máš pravdu, ale na počúvanie nie je veľa príležitostí. Rada o nich aj čítam v knihe a vždy si na poslednú stránku napíšem číslo strany, kde k niečomu došlo.“

Karol sa tomu schuti zasmial. „Máš veľa napísaných čísiel?“

„No, mám zopár kníh, ktoré sú vďaka tomu moje obľúbené.“

„Pošli si športku podľa nich.“

„Myslím, že 245 či 340 nelosujú.“

„Fíha, to si trpezlivá, ak si sa dočítala k tomu po toľkých stranách! Klobúk dolu.“

Eliška sa zadívala na svoje tenisky (papuče odmietala nosiť, vraj nie je v domove dôchodcov a nemá sto rokov). „Ja som vlastne ešte chlapa nemala. Asi je to smiešne, byť poctivou po dvadsiatke.“

„Na tom nie je nič smiešne. Je to, je to... chvályhodné a tak trocha i neuveriteľné, ale tebe to bez výhrad verím.“

Pozrela na Karola a v jej očiach bolo to, čo tam mával on. Chcela mu povedať, ako rada by si zopakovala to, čo bolo v nedeľu, ale nemala tú odvahu. Karol predsa nie je povinný robiť také veci. Navyše, jemu to neprospeje, lebo sa dostane do stavu, kedy to bude potrebovať aj on a bude ho to zasa bolieť. Vyrieši si tento problém sama, tak ako doteraz. Škoda, že ona nebude tou pannou číslo tri, večná škoda.

„Čo si tak zosmutnela? Eliška.“

„Uvažujem...“

„Hej? Nad čím?“

„Alebo... závidím.“

„Komu?“

„Budeš sa hnevať, ak ti to poviem?“

„Prečo by som sa hneval? Veď sa ťa sám pýtam, komuže Eliška závidí.“

„Ale, zabudni.“

„Ty si toho zo mňa dneska vytiahla a sama nič nepovieš.“

„No fajn. Závidím tým prvým dvom.“

„Mojej spolužiačke a mojej manželke?“

„Hej, tým.“

„A čo im závidíš?“

„Nie čo, ale koho.“

„Koho?“

„Teba.“

„Eliška, prepánajána, ty by si chcela takého ako som ja?!“ To prekvapenie sa mu nepodarilo skryť, naopak, vôbec to nevyznelo ako rozhorčenie či výčitka.

„Karol, keby si nemal ten problém s tou bolesťou, neurobil by si to?“

- Urobil a ako rád!

Nič nevravel, lebo nevedel, ako jej to všetko vysvetliť, aby sa jej nedotkol ako ženy.

„Čo tak zrazu čučíš? Hm? Karol.“

„Dievčatko, to vieš, že by som ťa chcel. A nejde o to, či by ma to bolelo, alebo nie. Ty si zaslúžiš iného chlapa ako som ja. Len si spomeň, čo si mi povedala, keď sme sa stretli. Môj vek. Mne to nevyšlo, ale tebe, tebe to môže vyjsť. Šetri si to pre niekoho, s kým by si strávila zvyšok života.“

„Napadlo ťa, že možno naše zvyšky života sú rovnako krátke? Mňa áno.“

„Ty sa musíš vyliečiť.“

„Ty nie?“

„Nemyslím si, že sa mi to podarí.“

„To, čo si mi v nedeľu povedal, nie je teda pravdou?“

Vedel, na čo myslí.

„Samozrejme, že je to pravdou.“

„Spal si so ženami, ktoré si nemiloval, a nechceš sa milovať so mnou?“

„Máš pravdu, nemá to logiku. Ja nevravím, že sa nechcem s tebou milovať.“

„Ja sa chcem s tebou a ty sa chceš so mnou. A predsa sa nemáš k ničomu.“

„Povedz, prečo to chceš. A ak mi povieš pravdivý dôvod a bude to ten najpodstatnejší, tak to spravím.“

- Dôvod? Zbaviť sa toho, kým som hore koncom. Si milý a pozorný a máš ma rád. Toto ti nemôžem povedať.

- Eliška, ty ma neľúbiš a ja jednoducho nechcem aby ti to spravil niekto, koho neľúbiš. Musíš na to prísť sama. Také sladké stvorenie ako si ty, by to malo mať takto a nijak inak...

Takto si pekne pre seba samých dumali.

„No dobre, nebavme sa o tom. Prečo si však spravil to, k čomu došlo?“

„Lebo si ma vyprovokovala. Ukážeš mi tu tvoje krásne kozičky a ja sa mám len tak pozerať? Aj mŕtveho by vzkriesili.“

„To je fakt. Tak dneska ti ukážem viacej.“

Pozeral, čo sa zasa chystá. Znova vstala, podišla k dverám a zamkla.

„Všimla som si, že tebe sem sestrička nebehá tak ako nám, že máš takú vymoženosť, že príde, až keď ju sám zavoláš. Si ako nejaký lord, ktorý zazvoní na slúžku.“ Začala sa vyzliekať, až sa zbavila posledného kúsku oblečenia a natiahla sa na jeho posteľ. Všetko bolo porozhadzované na zemi. Bol úplne prekvapený, ako táto onkologická pacientka zvláda svoju liečbu v nemocnici. Nemal pochýb o tom, že Eliška vyzdravie. Je taká živá a veselá, že sa jednoducho musí z toho dostať. Toto nie je ako jeho prvá  liečba, toto je ako nútený pobyt (čo aj vlastne bol) mladej zdravej ženy na oddelení umierania. Začala sa na posteli naťahovať.

„Nemáš tu televízor, tak sa budeš pozerať na mňa.“

Zhypnotizovane na ňu pozeral. „Eliška, ty potvorka jedna. Chceš, aby som sa tu zbláznil?“

Oprela sa o lakte. „Čo, mám sa obliecť?“

„Nie, to nie, ale...“

Začal ju bozkávať všade, kam mu oči padli a nevynechal ani kúštik toho krásneho telíčka, ktoré sa tu na jeho posteli zvíjalo. Ten dolu bol pripravený tak na polovicu, pretože po včerajšej terapii sa stále necítil dobre. No nevadilo mu to, lebo nechystal so sebou robiť nič viacej. Užíval si čo videl, čo cítil, čo počul, čoho sa dotýkal. Zajtra sa Martinovi poďakuje za to, že mu vybavil toto protekčné ubytovanie. Áno, ubytovanie, pretože pobyt v nemocnici to momentálne ničím nepripomínalo.