Rýchly spád VIII. (poviedka)

„Eliška, ja vôbec nerozumiem... Nechápem, čo týmto sleduješ. Ale je to strašne fajn, to je pravda. Predsa vieš, že ja teraz... že ja teraz nemôžem,“ povedal priam plačlivo, keď po dlhšom čase odlepil od nej ústa. Smutne sa jej zadíval do očí.

„Ja ťa predsa nezvádzam. Chcela som sa len tak vyzliecť... Aj doma po izbe rada chodím holá. No môžem si to dovoliť tu na izbe?“

Karol sa zasmial. „To ti mám veriť?“

Eliška sa zamračila. „Jasné, že mi to máš veriť. Musíš mi to veriť. Naozaj rada behám doma bez hábov. Tieto hnusné  nemocničné župany sa mi majú na mne páčiť?“ Vedel, že to myslí ako žartovnú zámienku. Vlastne mu nevadilo, že poskytuje pastvu pre jeho hladné oči. Vzdal to. „No dobre teda. Rada chodíš vyzlečená a využiješ na túto záľubu moju izbu. Verím tomu. A inak... Vôbec ti nevadí, že ti tie tvoje rozkošné kozičky bozkáva taký starý oný ako som ja?“

„Priala by som si, aby si v tom pokračoval.“

„Tak teraz už viem, prečo si sa mi tu vyzliekla.“

- Karči zlatý, ja sama neviem, čo vlastne chcem. Ale je mi s tebou akosi fajn. To, že sa na mňa nevrháš oceňujem práve tak, ako keby si sa na mňa decentne vrhol. Nechcem ti ublížiť, ani si z teba robiť žarty. Nuda, rozmar, nedočkavosť a nedostatok vlastnej hanby. Asi by si ma mal otočiť a naplieskať mi na zadok. Nebránila by som sa, len mi nerob pritom kázne...

„Nechceš si zopakovať to, čo si mi robil v nedeľu? Hm? Bol by si taký dobrý?“ Mierne roztiahla nohy a spýtavo sa na neho pozrela.

„K vašim službám, slečna!“ zboku sa k nej pritúlil, jednu ruku jej pretiahol popod kríže, hlavu si oprel o jej plece a s druhou rukou sa šikovne dostal na cieľové miesto.

„Júj, tam je potopa, Eliška!“ Vo svojej nemocničnej posteli mal veľkú, krásnu, živú bábiku. Ako chlapec sa rád hrával s autíčkami a plyšiakmi, no teraz dostal chuť, prvýkrát v živote, pohrať sa s bábikou.

Eliška sladko mraučala, keď Karol šikovne pracoval prstami a sledoval jej reakcie, ktoré boli zároveň inštrukciami, čo sa jej páči a čo nie. Vcelku mu to šlo dobre, lebo počul väčšinou len "mhm, áno, takto, takto je to fajn, mmm..." Zdrapila mu ruku a bláznivo dokončila celé dielo. Potom sa prestala hýbať, oddychovala a cez pootvorené oči pozerala na Karola. Toho to všetko akosi dojalo a tešilo zároveň. Jemne jej bozkával rameno a oči upriamil na jej tvár. Tú jeho upracovanú ruku si dvihla k perám a bozkala ju.

„Ďakujem ti.“

„Rado sa stalo, Eliška. Hocikedy, aj o polnoci príď a ja ti poslúžim. A ako rád!“

Vyskočila z postele, pozbierala porozhadzované háby a obliekla sa. Karol stále ležal na posteli, opretý o lakeť. Keď bola oblečená, usmiala sa na neho, prišla k nemu, bozkala ho na líce, zachichotala sa a skočila k dverám.

„Dobrú noc.“ Odomkla a už jej nebolo. Ešte asi minútu upieral zrak na dvere, či sa nevráti. Potom sa natiahol na posteli a pozeral na stále mokré prsty, ktoré mu voňali Eliškou. Dávno mu nebolo tak krásne.

- Načisto ma pobláznila, blázna starého. Čert mi ju bol dlžen. Alebo anjel? Pozitívna šoková terapia? Nová liečba rakoviny? Eliška, čo či kto si? Kto mi ťa sem poslal? Krásne dievčatko! Robí si zo mňa život žarty, alebo mi kompenzuje chorobu? Čo bude zajtra? Bude vlastne niečo? Martin, musíš mi pomôcť! Musíš! Nie preto, aby som ju pretiahol, ale aby som si to mohol spraviť aspoň sám.“

Eliška sa zľakla seba samej, hlavne toho, čoho je schopná. Preto radšej zdrhla rýchlo preč. Ale ako dobre ju Karol spravil! Takto ďaleko sa ešte s nikým nedostala. Bola by mu to rada oplatila, ale nedalo sa. Myšlienkami bola v Karolovej posteli pri tej krásnej činnosti, no napokon od únavy zaspala.

Ďalší deň dopoludnia sedel Karol vo svojej izbe, popíjal bylinkový čaj, aby zahnal nevoľnosť z raňajších liekov. Primár mu decentne zaklopal na dvere a čakal, až sa Karol ozve. Ten bol prekvapený, že primár mu klope na dvere.

„Dobrý, máte na mňa čas?“

„Dobrý, samozrejme.“

Lekár si zasal v nejakých rozpakoch, Karol šípil niečo nedobré. Videl, že primár nevedel, ako začať.

„Pán doktor, máte niečo na srdci.“

„Hej, mám. No, ehm. Spýtam sa to na rovinu. Karol, sexujete mi tu?“

Karol vytreštil oči. „Och, ako rád by som, pán doktor, ako rád by som.“

„Vodíte si sem tú mladú. Nechcem, aby mi tu pacienti medzi sebou súložili. Nikdy sme tu nič také nemali.“

Karol si vošiel prstami do ofiny a sadol si proti primárovi. „To nie je pravda, že si ju sem vodím. Príde sama od seba. A pravdou je, že ja som si túto izbu nenaordinoval. Dali ste mi ju. Pacienti sa môžu medzi sebou, najmä tí s rovnakou diagnózou, ktorá nie je nákazlivá, navštevovať. Obaja máme rakovinu, aj keď Eliška na ňu nevyzerá. Pán doktor, čo by som ja už len tak zmohol s takým stvorením v posteli?“

„Pozrite, ide mi o to, aby ste nezneužívali dobrotu moju a dobrotu nášho spoločného priateľa Martina. To on má v tejto izbe prsty. Všeličo počuť na oddelení. Vídať vás spolu na obede, na dlhých vychádzkach a často je tu u vás.“

„Často? Pch! Poznáme sa sotva týždeň.“

„Za týždeň sa dá spraviť všeličo.“

Karol sa podráždene dvihol. „Pravdou je, že by som si ju dal, ale to asi aj vy. Ak by som chcel, mal som príležitosť, aj keď toto tu nie je žiadna romantika. Ale ubezpečujem vás, skutočne by som to neurobil.“

„Nie?“

„Neveríte mi?“

„Chlapom ťažko veriť.“

„Je plnoletá a svojprávna. So mnou by sa nezahadzovala. Napokon, ja s tými mojimi spermiami nezmôžem nič.“

„To je teda fakt.“

„Mohol by som ošukať celé oddelenie, a otcom by som sa nestal.“

„Je to smutné, ale nestal.“

„Prepáčte pán doktor, ale neviem, o čom je táto debata.“

„Nechcem tu mať problémy.“

„Ja vám ich nespravím.“

„Bol by som tomu rád. Slečna Drinková je tu na prianie jej otca. Neviem, či by sa potešil, keby zistil, čo je medzi vami dvomi. Naozaj mi ju tu nepreťahujete?“

Karol si položil ruku na srdce. „Je mi to ľúto, ale nie.“

„Karol, vy si zo mňa uťahujete. Je to vážny problém.“

„Vážny problém? Vy by ste sa na mojom mieste netešil takej milej spoločnosti? Prečo do všetkého musia ľudia ťahať sex?“

„Ste skúsený, dobre vyzerajúci chlap. A ona sa tu nudí. Jeden plus jeden sú dva.“

„V počtoch ste dobrý, ale čo sa týka môjho sexuálneho apetítu, troška ste sa prerátali, pán doktor.“

„Som tu za celé oddelenie zodpovedný.“

„Boli ste ohľadom tejto záležitosti aj za slečnou Drinkovou?“

„Bláznite už načisto, Karol?“

„A prečo nie?“

„Ešte to tak. Majte rozum aspoň vy!“

„Treba sa jej spýtať, či ju sem vláčim a či jej robím nemravné návrhy. Alebo hej, či ju tu nepreťahujem.“

Primár sa zamyslel. „Nemyslel som to zle, ani som vás nechcel nijako uraziť.“

Karol prišiel k nemu. „Je mi s Eliškou dobre. Rád by som sa s ňou usexoval aj na smrť, ale som v stave, keď som rád, že som. Je mojou jedinou, ak nerátam otcove návštevy, radosťou v mojom stave. Mám ju rád ako človeka, áno, to som stihol za ten týždeň. Ak si vyslovene želáte, aby sme sa nestýkali, beriem to na vedomie.“

„To vám nemôžem zakázať.“

„Potom, pán doktor vedzte, že všetko je len a len na nej.“ Doktor sa vo dverách pootočil smerom ku Karolovi, nadýchol sa, akoby chcel ešte niečo povedať, ale nevedel vlastne čo. Odišiel.

Karol sa naštval.

- Do riti, ten vie človeku pokaziť deň.  Nech si kefuje sestričky a nech sa do mňa nestará.

Bol taký napálený, že nešiel ani na obed. Netrpezlivo čakal na otca a Martina. Eliška ho v jedálni čakala a keď neprichádzal, smutne odcupitala k sebe.

Napokon prišiel Martin sám. Karol od radosti vyskočil.

„Ahoj Maťo. A otec je kde?“

„Rozhodol sa, že dneska nepríde, vraj máš pre mňa niečo dôležité. No, som samé ucho.“

„Hej, veď vlastne sa ťa nemôžem dočkať. No, mám delikátny problém.“ A tak si Karol vylial srdce i dušu rodinnému priateľovi, ktorý mu potvrdil, že rádioterapia robí takéto nešváry. Pre istotu by mal ísť na urologické vyšetrenie a aby miestny primár nič nevedel, vezme si to na starosť.

„To by si pre mňa urobil? Ty si poklad! Priznám sa ti, prečo som tomu tak rád. Nechcem to robiť za jeho chrbtom, ale... Vravel ti otec o nejakej Eliške?“

Martin sa usmial. „Hej, vraj ti tu pomotala nejaká omladina hlavu.“

„Omladina, pch, mal by si ju vidieť.“

„Odhalila tvoj problém?“

„Hm, totiž, som z nej vždy v takom stave, že sa potrebujem spraviť. No a takto som na to prišiel, že to bolí. Primár mi bol dneska pindať, že ju tu naťahujem. To nie je pravda, akoby som v takomto stave mohol?!“

„A rád by si?“ Martinovi zasvietili oči.

„Vy doktori ste všetci rovnakí. Keby bola s vami, už je pretiahnutá. Zariaďujete si takéto trtkacie miestnosti a potom sa vám kde čo nepáči. Predovšetkým mi vadí to, že orgazmus je pre mňa bolestivou záležitosťou. Chcem si v pokoji spraviť dobre. Dobre?“

Martin sa zamyslel, alebo sa aspoň tváril zamyslene. „Vlastne, nejaké vyšetrenie by sa dalo spraviť aj tu, hoci primárovi by sa to možno... Nie, niečo vymyslím, čo najskôr. Poznám dobrého urológa. Neboj, to sa vyrieši. Privedieš Elišku do sexuálneho raja!“ chytil Karola za rameno a žmurkol naňho.

„Bože môj, ty si ako môj otec. Ale inak, ďakujem ti.“

„Poďakuj Karči, až sa bezbolestne urobíš.“

Eliška sa motala po chodbách, bolo jej veľmi dlho. Videla od Karola odchádzať nejakého pána, ale Karola nezazrela a nemala odvahu prísť k dverám. Prvýkrát si akosi bolestne uvedomila, že jej Karol chýba. Sadla si aj na lavičku, odkiaľ pozerala na jeho dvere, no Karol nevychádzal. Bol ani medveď v brlohu.

- Zrejme mu je zle a nechce byť so mnou.

Hoci sa jej núkali aj iné myšlienky, odháňala ich rozumom. Nechcela si priznať iný dôvod – hoci ho poznala – ako nuda, prečo chce byť s Karolom. Dala mu predsa sľub, že sa do neho nezaľúbi. Ale načo vlastne dala sľub, ktorý je tak ťažko dodržať?

- Zamilovanosť má len málo spoločné s láskou. A ak som sa dostala k tomu prvému, nemusí to byť to druhé. To prvé nepotrebuje čas, to druhé potrebuje veľa času.

Bravó Eliška, nie si vôbec hlúpa. A preto sa už Karol - hoci o tom nevieš - vybral pomaly zo Zamilovanosti k Láske. A tebe nezostane nič iné, iba klásť tie rozkošné nožičky do miest, kadiaľ vedú jeho stopy.

- Ako by som mu mohla ja sama pomôcť? Musí byť nešťastný, hrozne prehrozne nešťastný, zo všetkých dôvodov, ktoré mi povedal.  A ešte k tomu... Ach, chudák Karol. Viem, že seba neľutuje, ale mne je ho teda sakramentsky ľúto. Je mi ho viacej ľúto, ako seba samej, že tu musím trčať, hoci by som mohla byť na maródke doma...

Karolovi sa po návšteve rodinného priateľa a lekára troška zlepšila nálada a povedal si, že zajtra pôjde na obed, aj keby mu prišiel mudrovať svätý Peter. Dostal ešte za úlohu od Martina presne zistiť, čo a ako ho konkrétne bolí; takže než pôjde na urológiu, musí sa so sebou ešte raz pohrať. Ako rád by  myslel na tú sladkú živú šťavnatú bábiku, ktorá musela tlmiť svoje stony, a nie na tú bolesť, ktorá ho na konci čakala!

- Taká sladká divočinka, čo nemala ešte chlapa. Júj, čo by asi robila vtedy, keď by ho práve mala a nemusela by si dávať pozor na hubičku?! Rád by som to zistil, rád by som bol tým poctený... Rád by som ju preťahoval práve vtedy, keď by mi zasa prišiel primár dohovárať ako svojmu pubertálnemu synovi!

Pre jedného ani pre druhého nebolo nasledujúci deň väčšej radosti, ako keď sa na obede stretli. Rozžiarili sa im oči.

„Ahoj! Karol, včera som ťa tu čakala a ty si neprišiel.“

„Mal som pokazený deň, nehnevaj sa. A raz za čas mám deň, keď som len na ovocí. Alternatívny doplnok liečby. Verím, že mi to pomáha. Potom som mal dôležitú návštevu.“

„Ten váš lekár?“

„Áno, ten.“

„Prišiel na niečo?“

„Vraj je to spojené s rádioterapiou a malo by to zmiznúť. Ale musím ísť na nejaké vyšetrenie, ktoré mi vybaví.“

Načiahla k nemu svoju rúčku a tú jeho mu šťastne stisla. Vďačne sa na ňu usmial.

„Však mi budeš dneska robiť spoločnosť?!“

„Veľmi rada.“

Potom, čo odišiel jeho otec, ktorý mu doniesol čerstvú šťavu, docupitala Eliška k nemu. Sedeli tíško za malým stolom a Karol si uvedomoval a vychutnával vedomie, ako túto izbičku Eliška zútulňuje, ako sa mení v nej atmosféra i jeho duševné rozpoloženie, len čo do nej mladá dáma vkročí. Bol prekvapený, ako začala pri šálke bylinkového čaju debatu.

„Karol, však nepôsobím ako nejaká... no vieš, po tom, ako som sa ti tu minule vyzliekla a...“

„Eliška, čo ťa to napadá? Vieš, ako ma to tešilo? Keby si nebola doslova zdrhla, rád by som sa bol s tebou hral všelijako ináč.“

„Hej? A ako?“

Karol sa len tajomne usmieval a svietili mu oči.

„Nemyslíš si o mne, že som nejaká...“ Nestihla to ani dopovedať.

„Nemyslím si o tebe nič zlé.“

„Vieš, je to niekedy na nevydržanie.“

„Aj ja som mal tvoje roky, takže to chápem.“

„Si fajn chlap. A je mi s tebou fajn.“

Karola to rozcítilo. „Eliška, keby nebolo tých milión rokov medzi nami, naozaj by som sa o teba zaujímal. Vlastne, ja sa zaujímam aj teraz, ale je to všetko nonsens. O čo viacej by som bojoval s chorobou a proti celému svetu o teba, keby som mal väčšiu nádej, že by... že by si mohla byť mojou. A znova opakujem; nie mojou tu na tejto posteli, ale mojou pre život.“

Každou vetou, ktorú jej adresoval, jej bol bližší a bližší. Skutočne jej pri ňom dochádzalo, aký dôvod by to mal byť, aby sa pomilovali.

Mala by ho mať skutočne rada.

To je ten dôvod. Zároveň jej však dal jasne najavo, aby ho rada nemala, že to nemá zmysel.

„Karol, prečo si protirečíš?“

„Ako to myslíš?“

„Ešte to stále platí, že ak ti poviem skutočný dôvod, prečo by som ťa chcela,“ mykla hlavou na posteľ, „a bude to ten jediný, ktorý si praješ počuť, tak by si to urobil. Ja poznám ten dôvod. No nechceš, aby si bol mojím trápením, takže si neželáš, aby ten dôvod nastal.“

„Chcem to i nechcem zároveň. Chcem sebecky pre seba, ale nechcem nesebecky pre teba. Či viacej chcem to chcenie alebo nechcenie, namojdušu, Eliška drahá, ja neviem. Pretože tak rád, hrozne rád by som sa s tebou miloval, a pritom nie som schopný si to urobiť sám. Ale o toto nejde! A Eliška, je vylúčené aby som si o tebe myslel niečo nepekné! Iné v tvojom veku už ani nevedia počet chlapov, ktorých mali.“ Takáto poklona jej zalichotila.

Viedli spolu ešte dlhý rozhovor, ktorý sa zvrtol na ich všedné dni doma či v práci. Ale aj tak každý dumal o tých dvadsiatichpiatich rokoch, čo ich delili, o Karolovej túžbe vyzdravieť i milovať i Eliškinej túžbe milovať sa. Tak sa jej nechcelo od neho odísť! No musela. Karol jej nepovedal podrobnosti o tom, čo mu pokazilo včerajší deň, iba jej povedal: „Eliška, ak za mnou chodíš iba z nudy, nechodievaj sem.“ Brnkol na najcitlivejšiu strunu. Trhla sa, akoby ju pristihli pri tajnej činnosti. Musela sebe samej uznať, že nuda už nie je tým dôvodom, ako pred týždňom a v momente prestala sebe samej nahovárať niečo, čo nebolo pravdou.

Pozerala na toho nešťastného muža vo flanelovom župane, ktorý z lásky k nej si neželal jej lásku k nemu, ale keby prišla, poddal by sa jej. Toto že je obyčajný tuctový muž, ktorý zunuje po desiatich rokoch manželku? So zvesenou hlavou kráčala k sebe, hovoriac si v duchu: Nie, nie, to nie je možné. Nemám, nemám ho, nie, nie...

Ďalší deň zasa strávili spolu obed a po otcovom odchode bola Eliška u Karola kým mohla. Nebavili sa ani o láske, ani o posteľových radovánkach, ale znova o svojich zážitkoch z minulosti. Žiadne narážky, žiadne pohľady, žiadne dvojaké myšlienky. Obaja boli tak opatrní a slušní, akoby sedeli v kostole.

„Pôjdeš aj tento víkend na sobotu domov?“

„Zrejme áno.“

„Aj ja by som mala ísť.“

„Super, nie?“

„Rada by som bola s tebou...“

„Eliška, myslíš to vážne?“

„Ako inak by som to myslela?“

V piatok dobehol za ním Martin ešte pred návštevnými hodinami.

„Tak, v utorok si ťa tajne vezmem. Primár tu nebude a pôjdem s tebou na urológiu tu. Už som ukecal urológa, aby čušal.“

„Si poklad.“

„Tak v utorok. Príde otec zajtra po teba?“

„Mal by. Včera som mu povedal, aby dneska nechodil.“

„Sme teda dohodnutí.“

Po tých „odmeraných“ dňoch sa už ani Eliška, ani Karol nemohli a nechceli brániť malým nežnôstkam a tak sedeli obaja na Karolovej posteli; Karol sa oprel o vysoko ustlané vankúše a Eliška sa oprela chrbtom k nemu, pričom ju objal. Obaja si v tichosti užívali svoju vzájomnú blízkosť. Boli tak dosť dlho, romantiku im robila horiaca sviečka na stole (áno, Karol mal dovolenú aj sviečku v nemocnici). No potom sa Eliška v jeho objatí otočila a mocne ho objala. Rukami jej ľahko prechádzal po chrbte, občas sa pomrvila a zamraučala, dobre sa jej na Karolovom ramene driemalo. No prišiel čas, keď sa musela vrátiť do svojej izby a on ju tam odprevadil.

„Dávaj si na seba Karol pozor, prosím. Už aby sme boli spolu.“

„Toto si želáš?“

„Samozrejme.“

Poobzerali sa okolo seba a dali si na rozlúčenie rýchle božtek.

Keďže bol Karol pri chuti a nevedel, či bude pri nej aj zajtra, musel splniť úlohu, ktorú mu dal Martin. Pozorne vnímal čo a ako ho bolelo, no nesmel prestať myslieť ani na Elišku, na to ako sa s ňou hral. Čertovská úloha. Podarilo sa. Rýchle vstal a čo najpodrobnejšie si na papier napísal, ako mu bolo. Potom si ľahol a tešil sa, ako strávi s otcom sobotu. Eliška mu chýbala pri zaspávaní v náručí.

Sobota s otcom bola strašne fajn; Karol sa príliš nenamáhal a nestačil sa diviť, ako si otec švihol s prácou na zimu. V nedeľu sa mu vôbec nechcelo odísť, ale pri srdci ho hriala myšlienka na Elišku. Znova budú spolu! Zajtra zasa rádioterapia a v utorok urológia. Prial si, prial, z celého srdca, aby mu urológ pomohol, aby sa mu vrátila aspoň tá maličká radosť zo života, a aby sa Eliška so svojím srdiečkom rozhodla správne, či už to bude tak, alebo onak.