Rýchly spád XI. (poviedka)

„To som ozaj rád, Eliška. Každá dáma by to mala pochopiť. Chlapi, chlapi sú väčšinou kure...,“ prehltol slovo. „Sukničkári.“

„Len to povedz. Kurevníci. Však som si to myslela aj ja o tebe.“

„Hej? Vlastne, tušil som to.“

„Ale nesplnil si tie očakávania.“

„Nie, nikdy som ich nesplnil, ani keď som chcel.“

Teraz mal na tvári presne ten istý úsmev, ktorý jej navrával, že aj Karol ním je. Už ho však ľúbila. Bol všetkým možným; milým spoločníkom, priateľom a citlivým parnterom, ozaj všetkým možným, len nie „kurevníkom.“

Eliška sa kochala pohľadom na svoje pokropené kopčeky. Dotkla sa jednej väčšej kvapky a nabrala si toho na prst. Pozerala zblízka na to. „Milióny drobných Karolových semiačok. A nie je ich vidieť. Zvláštne, hm, zvláštne.“

„Ešte si to nikdy nevidela?“

„Čože? Kde? Myslíš, že na biológii si učiteľ vyhonil? Alebo spolužiaci? A nie, tvoje semiačka som ešte nevidela.“

„Prepáč, však som to nemyslel zle.“

„Dobre vieš, že som spadla z Marsu na hlavu. Nikdy som nemala chlapa ani len tak, ako teba pred chvíľou.“

Chytil jej druhú ruku. „Však ja si toho náležite vážim, Eliška. Nechceš sa poutierať?“

„Nie! Je to fajn, mať to na sebe. Len mi to tam nechaj, máme čas. Je to super takto tu ležať! Je to lepšie ako motať sa v nečase po parku či čítať Dorku v knižnici.“

„Ách, Eliška!“ povedal Karol a ľahol si na bok, oprel si hlavu o ruku a druhou chodil prstom po Eliškinom tele, vyhýbajúc sa svojim kvapkám. „Neviem, kedy mi bolo takto nádherne. Milujem ťa.“

Eliška sa súhlasne usmievala. „Aj ja ťa ľúbim. Veľmi.“

„No ale... Niekto ako ty predsa musí mať chuť, nie?“

„Však aj mám, aj to musím svojpomocne riešiť.“

„Škoda, večná škoda, že to nemôžem zakaždým vidieť.“

„Omrzelo by ťa to, nemyslíš?“

„Čože? Mňa aby omrzelo pozorovať ťa, ako sa hráš s mačičkou? Ani za svet!“

„Priala by som si, aby ťa to nebolelo. A nielen preto, že chcem, aby si mi to urobil.“

„Eliška, ja nepochybujem, že ma máš rada. Iste ma máš, ak tráviš voľné chvíle so starým chorým chlapom.“

„Starým? Veď si nemal ešte päťdesiat.“

Karol sa úprimne, ale vôbec nie výsmešne zasmial. „Si milá, nie, päťdesiat som ešte skutočne nemal. Ale starý som.“

„Nie si starý. V ostatnom máš pravdu, si chorý a mám ťa rada. Som s tebou z toho dôvodu. A ja som rovnako chorá.“

„Vravím to preto, že... Naozaj chceš, aby som to urobil?“

„Spontánne došlo k tomu dôvodu. Vyhováraš sa?“

„Nevyhováram sa, svoje slovo dodržím.“

„Ja som ti nerozvážne prisľúbila, že sa do teba nezaľúbim. Ja som svoje slovo nedodržala. No však, ani nejaký veľký sľub to nebol.“ Tu už Eliška siahla po papierovej vreckovke a utierala sa.

„Eliška, vážne si želáš, aby som bol tvojím prvým mužom?“

„A prečo nie? A prečo sa vlastne toľko na to vypytuješ? To si sa každej tak pýtal?“

„Nie, ani jednej.“

„No tak prečo sa to stále vypytuješ mňa?“

„Potrebujem uistenie.“

„Uistenie, že chcem, aby si ma pomiloval? Mám ti to dať písomne? Zavoláme notára?“

„Eliška, nemaj mi to za zlé.“

„Čo som ja horšia ako tie predošlé?“

„Vôbec nie, dovoľ mi to vysvetliť. Pri tých predošlých som si vždy myslel, asi naivne, že budem ich ako prvým, tak aj posledným. Dokonca aj pri tých dvoch, čo neboli poctivé som si myslel, že budú moje posledné, úprimne som to chcel, a že aj ja budem ich posledným. Preto som sa ich nepýtal. Rozhodne som si to myslel pri mojej žene.“

„Pri mne si to nemyslíš?“

„Zlatko, ty budeš moja posledná, o tom nepochybujem. Ale ja, ja tvoj posledný určite nebudem. Ak raz budeš mať na to spomínať, a na také veci ženy spomínajú často celý život, nerád by som, aby to bolo v zlom. Pýtam sa to práve preto, či si si tým istá.“

„Jasné, že som. Ak by som si nebola, ako by som robila s tebou to, čo pred chvíľou? Ty si sa so mnou nemiloval? Ty sa miluješ, len keď zasúvaš?“ Eliška sa nehnevala, no rozohnila sa. Veľmi sa mu páčila, ako si tie chutné kozičky utierala a popritom filozofovala.

„Miloval som sa s tebou. Ale ak budeš spomínať na toto, tak si možno len povieš: no, Karol, pch, urobil ma rukou a potom ma celú okydal. Ten naničhodník!“

Eliška sa smiala. „Toto by som si nikdy nepomyslela.“

„Len si nebuď taká istá.“

„Ozaj! Prečo som ho musela vybrať z pusy? Nabudúce ťa neposlúchnem, si zapamätaj.“

„A to som nejaký gavalier, ak ti to naládujem do papuľky?“

„A prečo nie?“

„Čo by si s tým spravila?“

„Nechaj sa prekvapiť, pán zvedavý!“

„Ak si sa už dopucovala, mohla by si sa ku mne láskavo túliť?“

Dokrkvala vreckovky a potom sa šuchla ku Karolovi pod paplón. „Hm, čisté návliečky, aj plachta. Ozaj si sa pripravil.“

„Eliška, o čo radšej by som ťa mal u mňa doma.“

„Tam by sme si nemuseli dávať pozor na ústa.“

„Si hlučná?“

„Keď mám možnosť, zaskučím si.“

„Sex je asi tvoja obľúbená téma.“

„Áno, už sme to preberali. Mám iba znalosti z teórie.“

„Časom sa to vylepší.“

„Môžeš ma vyučovať, Karči.“

„Doteraz si mi tak nepovedala ani raz.“

„A ani ti tak nebudem hovoriť. Ty budeš Karol a tvoj kolík bude Karči.“

„Ty moja potvorka.“

Eliška sa zamyslela. Pritúlila sa tesne k nemu a povedala: „Keby ti bolo dneska tak zle, ako včera, nemysli si, že by som tu pri tebe nebola. Bola Karol, ver tomu, že bola. Chcem, aby si to vedel.“

Karol v nemom úžase pootvoril ústa. „Eliška, všetko čo som dneska s tebou zažil, bolo úžasné, nádherné, nezabudnuteľné. Ale ani z polovice sa to nevyrovná tomu, čo si práve povedala."

Obaja si užívali krásnu chvíľu; Karol skutočne pri Eliške zabúdal na svoj neblahý osud, pretože ona jeho samotného robila „blahým.“ Bol by od radosti skákal aspoň meter dvadsať, bol by kričal z okna na celý šíry svet, ako ju ľúbi, no musel tlmiť vlastný hlas pri milostných hrách. Málokedy môžeme robiť všetko, čo by sme chceli. O to viac, ak ležíme v nemocnici a dohovára nám sám pán primár...

To, čo bolo doteraz, prišlo Karolovi ako celkom prirodzené; stretnúť v nemocnici pacientku, ktorá sa nám páči, prechádzať sa s ňou po parku a dokonca ju pobozkať, či spoločne si zajesť v jedálni a spraviť si tým nemocničné jedlo chutnejším – áno, to sa bežne môže stať a stáva sa to zrejme po celom svete. Je rovnako bežné a pochopiteľné, že si do oka padne zrelý muž a mladučká žena. Ale mať v nemocnici izbičku len pre seba a priviesť v nej ústami partnerku k orgazmu – to sa zrejme tak bežne medzi pacientmi nestáva (väčšinou môže byť v tom zakomponovaný doktor, ehm).

Tak náš Karol, vyškolený životom a jeho lekciami v podobe rozpadnutého manželstva a už raz zdolanej rakoviny, si teraz až s nábožnou pokorou vážil toho, čo sa mu práve prihodilo. Omotal okolo Elišky ruky, ako keby ju už nikdy viacej nemal pustiť, ako keď chobotnica chytí svoju korisť. A veru aj ho mrzelo, že nemá tých rúk aspoň pri milovaní viacej, hodili by sa mu. Pri troške skromnosti by mu stačil ešte jeden pár.

Eliška ho evidentne ľúbi, nepochyboval o tom. Vo svojom vnútri sa už začal pripravovať na tú veľkú úlohu, ktorou ho poverila. Už nabudúce? Kedy vlastne to nabudúce bude? Zajtra? Pozajtra? Po dvojtýždňovej známosti sa to má stať?

- Neuvažuje nad tým, hoci je to tak lákavé. Máš ju tu v náručí, venuj sa jej, usmievaj sa na ňu, bozkávaj ju, len teraz neuvažuj! Času dosť. Veď celú noc budeš žalostne sám.

Div že nahlas nepovedal „veď to.“

„Vedela by som si to predstaviť každý deň.“

„Aj ja. Tak pekne sa hrajkať.“

Eliška sa doma so svojou láskou nepochválila, veď načo. Nejdú sa brať a keď sa budú mať radi aj časom, všetko raz vyjde najavo aj samo od seba. Tajiť nič nebude, ale ani o tom rozprávať. Musí sa vyliečiť a Karol rozhodne nie je len nejaký doplnok liečby. Ľúbila ho – a ako!

Obliekli sa a šli spolu na večeru. Chvíľkami sa viedli za ručičky a takto ich videl aj primár. Pomyslel si, že to dlho nepotrvá. Časom pôjdu od seba, zatiaľ nech sa za ručičky vodia. Bol to pekný párik, hoci roky medzi nimi tam viditeľne boli.

Po večeri boli ešte chvíľku u Karola, no potom sa rozlúčili.

„Miesto romantickej večery si dáme za hrsť tabletiek a ľahneme si do svojich nemocničných lôžok. Ale ty aj tak budeš so mnou. Tu a tu.“ Ukázal si na srdce a hlavu.

„Tak si vypýtajme od primára potvrdenie, že môžeme spať spolu. Haha.“

„Keby sa to dalo. Dobrú noc, zlatko.“

Hoci sa skutočne ľúbili, ich milostné hry prevýšili v túto noc ich city; Eliške sa stále zdalo, že Karol si medzi jej nôžkami odbehol jazyk, a že predné zuby má stále nežne zahryznuté v jej bradavkách. Telepatia fungovala naplno. Karol mal zasa pocit, že má na striedačku v ústach Eliškine štuplíky a že sa mu jazyk šmýka po mačičke. Ešte že sa tak schuti najedol pred večerou! Dneska začal večeru výborným dezertom!

Nasledujúci deň bol u primára na vyšetrení.

„Výsledky sú v norme, váš stav sa nezhoršuje. Bravo Karol, len tak ďalej. Aj tento raz tú mrchu porazíte.“

„Ďakujem za dobrú správu, ale ja som opatrnejší. Vnútorne som pripravený aj na horšiu verziu.“

„Viem, že neklamete, ale ťažko tomu veriť, keď vás človek vidí prechádzať sa so slečnou Drinkovou. Hráte na izbe karty?“

„Nie, na karty nemáme chuť a ani čas. Pri nich treba uvažovať o hre a pozerať si do kariet. Radšej pozerám na slečnu Elišku. Nie sú tu karty zakázané?“

„Iba ak sa hrá o peniaze.“

„Ja tu žiadne peniaze nemám. A čo sa týka vašich obáv, k sexu stále nedošlo.“ Drobné klamstvo a pravda v jednom. Nedošlo. Nech si slečnu Drinkovú prezrie aj tucet gynekológov.

„Ako to vy robíte, že sa okolo vás krúti také mladé stvoreniatko?“

„Šarm? Inteligencia? Galantnosť voči ženám?“

„Videl som, ako na vás pozerala v jedálni. Ani nevedela, čo jedla. Dajte mi recept, ako pomotať niekomu tak hlavu, Karol.“

„Ste ženatý, nie?“

„No som, ale troška zábavy nezaškodí.“

„A to je to, pán doktor. Pokiaľ ide len o zábavu s opačným pohlavím, to neviem. Na to vám recept nedám. Ja ju mám rád. Ak sa chcem zabaviť, prečítam si Roháča.“

„Hm, asi som vám krivdil.“

„Nejako mi je to jedno, pán doktor. Jedna krivda hore dole, na tej môj svet nepadne.“

„Máte tú mladú rád? Hm? Len tak, medzi nami.“

„Mám.“

„Martin mi povedal, že si je istý, že v zlepšení vášho stavu má prsty aj ona.“

„Martin a jeho semester psychológie. Ako obvodný lekár je nejaký veľmi múdry. No a my môžeme túto debatu zakončiť tým, že chvalabohu, že som neplodný, aspoň nikoho neprivediem do druhého stavu a slečna dotyčná sa veru nebude zahadzovať s niekým, kto nie je schopný zamiesiť na bábo.“

- Kurník šopa, Jelínek, ty si zo mňa robíš prču. Ty ju asi fakt preťahuješ, hoci... Vlastne, máš s vtákom problémy, takže asi nie. No dobre, choď už.

„Ale som rád, že vám tá mladá dáma robí spoločnosť.“

„Lepšie ako myslieť na čierny hrob. Majte sa, pán primár.“

Zavolal otcovi, aby doniesol nejakú kytičku, len nie klinčeky, nech radšej zainvestuje. No doniesol tak akurát jednu ružu.

„No budiž, ďakujem. Veď čo by som na jeseň chcel.“

„Mal by si nás predstaviť.“

„Aj by som, ale bojím sa, že budeš divoký. Nechcem, aby si myslela, že ohľadom sexu sú tvoje myšlienky aj mojimi, vieš?“ nejako nedôverčivo pozeral na kvetinku a dával ju do pohára.

„Karči, čo si o mne myslíš? No dobre, nechaj si tú krasotinku pre seba. Kokosovú pusinku, aby som ti z nej neodhryzol.“

Karol sa prudko otočil k otcovi a so zvedavou tvárou sa spýtal: „Tati, bol si vôbec mame verný?“

„Čože? Jasné, že bol! To ti môžem odprisahať. Som ten pes, ktorý šteká, a preto nehryzie.“ Vedel, že Karola tou odpoveďou neuspokojil. „Ale pred svadbou som býval všelijaký. Áno, pred svadbou som si užil.“

Karol súhlasne prikývol. „To je ono. To som si myslel.“

„A čo? Veď to je päťdesiat rokov preč. Azda ma nebudeš kárať za to, že som si výdatne zasexoval.“

„Ale čoby!“ zívol znudene Karol. „Po otcových predmanželských trtkačkách ma je fuk. Naozaj, tati. Keď si to stihol všetko pred maminou, tak o.k.“

„Jasné, že stihol! To si píš. Aj ty si mal pred ženou niekoho, nie?“

„Až jednu. Ale nebavme sa o tom.“

„Povyťahuješ zo mňa, ale o sebe už nepovieš nič.“

„Mal som dokopy štyri, ty Casanova.“

Otec sa zasmial, to pomenovanie mu zalichotilo. Naozaj nebol žene neverný, ale pred ženskými sa vždy šiel utrhnúť, len aby upútal ich pozornosť. Karol bol v tejto oblasti po mame.

Karol sa osprchoval ešte pred otcovou návštevou a povedal si, že dneska nebude po Eliške „drapkať,“ že budú spolu iba pri rozhovore. Aj Eliška si to isté myslela.

Ale ľahko je myslieť, horšie je to urobiť. Karol ani nevedel ako, sotva jej podal ružičku, ktorej sa úprimne potešila, ružička šla bokom a vášnivo sa bozkávali.

„Dneska si ma môžeš vyzliecť. Aha, som sa kvôli tebe naobliekala.“ A tak náš Karol, chcej-chcej (lebo nechcej sa ho netýkalo), si svoju milú pomaličky povyzliekal. Ani sa nenazdal, znova sa hral s tými krásnymi ružovými lupienkami, pričom si Eliška položila nožičky na jeho lopatky. Aj Karči sa prebral, ale nedal mu vzduchu, chcel ho nechať na pokoji. On však Karola na pokoji nenechával. Eliška sa blažene vyžívala a prstami vošla Karolovi do vlasov. Toto umenie zvládol Karol majstrovsky, Eliška si musela rúčkou chytiť ústočká a dokonca sa zahryzla do rožteka na vankúši. Karol bol so svojou prácou spokojný. Mačička jej stále pulzovala, no on už mal v ústach štuplíky. Áno, ešte tie dve ruky, aspoň na výpomoc!

Potom sa Eliška poutierala, obliekla, ako keby sa nič nestalo, z vrecka županu vybrala hrebeň, učesala sa a znova sa vrátila k ružičke.

„Ďakujem. Za jedno aj za druhé.“

„Pre teba všetko!“