Rýchly spád XII. (poviedka)

Počarovane pozeral na ten krásny zjav privoniavajúci k ružičke. Prišla k nemu a sadla si vedľa neho.

„Karol, tak rada by som sa ti revanšovala. Veríš mi?“ zasvietili jej očká.

„Nemám najmenšiu pochybnosť, že vravíš pravdu.“ Venoval jej svoj široký biely úsmev. Položila si hlavu na jeho rameno a on svoju ruku dal na jej koleno.

„Eliška, prial by som si, keby si so mnou šla niektorú sobotu ku mne.“

Prekvapene zhíkla. „Fakt? Dobrý nápad. Pochybujem, že ma odtiaľto pustia a na druhej strane... Nerada by som, aby naši vedeli, že...“

„Veď nie si decko, Eliška. Môžeš si robiť čo chceš, nie? Si dospelá.“

„Ja viem, ale niekedy je to ťažké s takými jedincami, ako je môj otec. Mama je v pohode. Ale však ja si už niečo vymyslím, aby neprišiel a ak bude treba, podplatím aj sestričky. Len aby doktor dovolil...“

„Eliška, tak rád by som sa s tebou prešiel po mojom sade, popod moje stromčeky. Ak by bola budúcu jeseň dobrá úroda, ešte radšej by som bol, keby sme obaja boli na oberačke zdraví.“

„Máš krásne sny, Karol. Jednoduché, skromné, ale krásne.“

„Tuctové, úbohé, obyčajné.“

„Prd.“

„Takto ich opisovala moja manželka.“

„Krava švacnutá.“

„Čože?“ zachichotal sa Karol.

„Ty si ju vážne ľúbil?“

„Veľmi.“

„Hm.“

„Spočiatku aj ona mala rada stromčeky. Časom ich znenávidela.“

„Venoval si sa im viac ako jej?“

„Nie. Venoval som sa im, koľko bolo treba, aby mi ich nezničili škodcovia a aby nepohnili na nich jablká. Ona si chcela všetko kupovať. Nebavme sa o nej, Eliška. To sú všetko časy, keď som naivne veril snom.“

„A už neveríš snom?“

„Už v ne verím realisticky, s väčšou pokorou. Nie všetko závisí odo mňa, hoci môžem spraviť maximum. Mojím najväčším snom a túžbou bolo byť zdravým. A pozri, som tu zasa. Ale ty si môj sladký sen, sladučký zázrak, Eliška. Ešte aj meno máš tak sladké, že sa ti nedá škaredo povedať.“

„Čoby sa nedalo. Eliša. Ak som bola zlá, spolužiaci mi hovorili Eliščiščo psiščo.“

„Panebože, to je hrozné. To ma ozaj nenapadlo. Čo si musela robiť, ak toto vymysleli?“

„Bola som veľký nezbedník. Nechcela som dať opísať domácu úlohu. Čo je horšie ako toto?“

Razom sedela proti nemu na jeho kolenách a hrala sa mu s vlasmi. Karolovi bolo na omdletie a naozaj by ju veľmi rád položil. Oči mu rozjarene svietili a Karči sa mu pýtal na vzduch. To živé striebro na jeho kolenách sa na neho rozjarene usmievalo, strapatilo ho, dýchalo mu do tváre a rozkošne ho ťažilo na jeho kolenách. O jeho "kolíčku" vedela. Priložila si ústočká k jeho uchu. „Viem, na čo myslíš.“

Pošepkal jej: „Hej? Čo to je?“

„Ako by si ma pretiahol.“

„Takmer si sa trafila. Uvažoval som, ako by som ťa pomiloval,“ pošepkal jej do ucha.

„Prečo to nespravíš?“ A hneď mu nachystala uško.

„Lebo chcem, aby si mala z toho zážitok.“

„Šampanské, jahody a pod oknom bude spievať... Orbison? Niečo také myslíš?“

„Máš rada Orbisona?“

„Veľmi. Vieš ho zohnať?“

„Žiaľ, nie.“

„Vidíš, nemusíme z toho robiť šou. Ja som skromná, mne stačí aj Karol Jelínek plus nikto navyše.“

Karol, už nie do jej uška, ale tíško povedal: „Nemám tu ani sviečku, ani nič romantické, nič, čo by si situácia vyžadovala.“

„Tú sexom posadnutú si pigloval pri ružiach a sviečkach?“

Záporne pokýval hlavou.

„Tak teda tak popigluj aj mňa.“

„Ja... musím sa pripraviť.“

„Dobre, tak sa priprav.“ Potom sa odmlčala. „Odpusť, ja viem, že to máš ťažké. Že ťa to naozaj bolí.“

„Vidíš, Eliška. Možno po ďalšej rádioterapii budem načisto neschopný. Predsa by si nechcela byť s takým mužom. Hej, už iba mužom, no nie chlapom.“

„Budeš mi to robiť jazykom a prstami. Alebo si to budem robiť sama a ty sa mi budeš pozerať do očí.“

„To by ťa rýchle omrzelo.“ Objal ju a tisol jemne, ale pevne k sebe. Bol by plakal, ale držal sa. Nieže by sa hanbil, ale rozplakala by sa aj ona a nechcel jej kaziť, ako veril, peknú chvíľku.

Takto sa stretali u Karola v izbe ešte ďalší týždeň, no Karol si zaistil viac romantickú atmosféru sviečkami, hoci mu ich sestrička dovolila nie na svietniku, ale v pohári na zaváranie. V duchu sa pri každom stretnutí pripravoval na tú veľkú udalosť, kedy sa mal po x rokoch sám milovať, navyše mal byť jej prvým, čo všetkému dodávalo neopísateľné čaro, ale prinášalo aj nervozitu. Náš Karol sa vždy na všetko pripravoval svedomite, či to boli písomky z násobilky, alebo či mal za domácu úlohu nakresliť lastovičku sediacu na elektrických drôtoch. O tom, ako usilovne robil vtáčiu búdku v šiestej triede na pracovnom vyučovaní, či ako piekol ako pätnásťročný mame ku dnu matiek koláč, nebudeme podrobne písať. Teraz šlo predsa o oveľa viacej, šlo o obrovské šťastie v obrovskom nešťastí. Ako onkologický pacient s recidívou mal pripraviť o panenstvo spolupacientku, o dvadsaťpäť rokov mladšiu, ktorú mal nadovšetko rád a ktorá mala rada jeho. Teraz mu nepomôže cvičný zošitok na matematiku, ani správne tupá ceruzka a pozorovanie lastovičiek, ba ani úmorné rezanie a pilovanie doštičiek. Necítil o nič menšiu zodpovednosť ako keď maturoval, ako keď nastúpil do prvej práce, ako keď sa ženil.

Karol skutočne pristupoval k pomilovaniu Elišky so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou, za ktorú by ho mnohí vysmiali a poslali  k inému odborníkovi, ako je onkológ. No on nemohol inak.

Eliška – to bola jeho svätojánska muška, ktorá mu ožarovala smutné čierno choroby.

Eliška – to bol bylinkový čaj, aký nijaká bylinkárka nevie namiešať, ktorý bol zároveň elixírom radosti.

Eliška – to bol zdroj teplých lúčov, ktoré z nej žiarili a robili úplne inú terapiu, než aká ho ničila i liečila zároveň.

Eliška – to bol čerstvý vzduch, ktorý sa mu cez pľúca dostal do každej jednej bunky a riadne ju prevetral.

Eliška – nielen jeho recept, ale sám liek, ako nezúfať.

- Karol, ty jeden starý zamilovaný somár – vravel sám sebe vo vnútornom monológu. Že sa nehanbíš! Že nemáš rozum!

Potom to vzdal. – Čo zmôžem?! Nič, iba spraviť to, čo obaja chceme. Mám ju rád, a ako veľmi!

Trávili spolu deň čo deň, boli spolu každú chvíľku, ktorú len spolu byť mohli. Celé oddelenie vedelo, že medzi nimi je niečo viacej. A celé oddelenie im viac-menej prialo.

Eliška sa bála prichádzajúcej operácie. Želala si, aby sa milovala s Karolom ešte do nej, ak by sa náhodou neprebrala. No nepriala si to za každú cenu. Bola zamilovaná a nedočkavá a veľmi rada, že sa zapodieva inými záležitosťami, ako je jej choroba. Aj primár jej povedal, že onedlho bude ako rybička. Verili tomu všetci a všetko bolo na dobrej ceste. Karol, hoci sa jeho stav tiež liečbou zlepšoval, bol na tom „viditeľne“ horšie; schudol, zbledol, ale svoj šarm nestratil. Jeho úsmevu nič nechýbalo, hoci možno oči mali menej iskier. Pri Eliške však horeli.

„Keď ťa vidím, Karol, ako si niekedy unavený, zničený, vzala by som z toho všetkého kopu na seba. Alebo aj všetko.“ Hovorila to úprimne, lebo to aj úprimne myslela. Dvadsaťjeden ročné zamilované srdiečko typu slečny Drinkovej to inak ani myslieť nemohlo. Nekrivdime jej myšlienkou, že chce sex za každú cenu. Keby to tak vždy bolo, mala by to za sebou. A nekrivdime jej ani tým, že sa Karolovi podlizuje, aby ju pretiahol. Karol bol jej prvá láska a s tou nie sú žarty.

„Takto nehovor, anjelik. Neprial by som ti z tohto vôbec nič. Ty musíš byť zdravá.“

 V sobotu, ktorú bol doma, prezeral špajzku a vyberal nejaké maškrty, ktoré by jej maškrtnému jazýčku doprial. Na otcove narážky nereagoval a taktne ho poprosil, aby Elišku nenazýval mladučkou frndičkou.

„Nepoznáš ju. Nevieš, aká je milá a nevieš, ako veľmi ju mám rád. Tá žena si nezaslúži, aby si ju takto nazýval.“

Otec výborne navaril, vyupratoval a čo sa týkalo záhrady, zima mohla pokojne prísť. Tak prečo to dokelu kazí tými primitívnymi rečami?!

Do nemocnice sa vracal so zaváranými malinami, jahodami a sušenými slivkami s orechom vo vnútri. A srdcom, ktoré prahlo za svojou Eliškou.