Rýchly spád XIII. (poviedka)

Ešte v ten istý deň, teda v nedeľu, v ten protivný predvečer rádioterapie, túlila sa Eliška ku svojmu Karolovi tak nežne, ako to len zamilované stvorenie vie.

„Eliška, zajtra za mnou  nechoď. Zasa budem celý zmľandračený. A inak – čo vaši? Boli tu včera?“

„Hej, obaja. Nahovorila som ich, aby  nabudúce prišli až v nedeľu, že je tu niečo v knižnici, že tam chcem byť. Veď vieš, naozaj je tam nejaká prednáška, čo sa týka zdravého varenia, aj keď neviem, kto z tých, ako si ty povedal, zmľandračených pacientov tam pôjde počúvať ako variť. To je pre iné oddelenia.“

Karol nielenže šípil prečo volala rodičov až v nedeľu, on to vedel a usmieval sa.

„A aký  máš dôvod takto klamať rodičov?“

„Hádaj!“

„Chceš ísť vari k tomu starému Jelínkovi?“

„Ak myslíš starým Jelínkom tvojho tatka, k tomu nie. Ak myslíš syna tvojho tatka, tak k tomu áno.“

„A čo na to pán primárik? Pustí lastovičku z hniezda?“

„Bude musieť. Som dospelá a svojprávna. Poviem mu na rovinu, že chcem stráviť sobotu s tebou. Stále vraví, že som viac-menej zdravá a že tou operáciou, kde vyberú tie drobné somariny, sa choroby zbavím načisto. Ja ho uprosím, aby otcovi nevravel, že budeme spolu. Vlastne, jemu môže byť jedno kde pôjdem, myslím tým primára.“ Celá sa k nemu tisla a šepkala mu do ucha: „Chcem sa s tebou pomilovať, Karol. Na nič iné ani nemyslím. Ak by si tu nebol, možno sa od strachu utrápim.“ Potom odtiahla hlavu a už nahlas vravela: „Vieš, ja sa bojím, a ako! Ani lekárove slová, že všetko je na dobrej ceste ma nezbavia strachu. Ale keď som s tebou, je to úplne iné. Sme na jednej lodi a ty, ty si takýto boj už zvládol. Obdivujem tvoju pokoj a odvahu, tvoj zmysel pre humor. Ja si hrozne želám, aby sme sa obaja z toho dostali a boli potom spolu.“

Karol zvraštil obočie, ale nijak hrozivo. „Ty by si so mnou chcela žiť?“

Objatie povolila a sadla si vedľa neho. „Nežijem s tebou už tu a teraz? Sám si povedal, že by si chcel so mnou zdieľať niečo oveľa viac, ako je len posteľ. To isté chcem aj ja. Ale ty si zrejme myslíš, že ma zamilovanosť prejde, len čo sa dostanem domov. Teraz ti nijako nemôžem dokázať, nijako ťa presvedčiť, že to tak nebude. Zamilovanosť je vraj niečo iné, ako láska. Možno som teraz zamilovaná, ale cez chorobu myslím na úplne iné veci a láska chce už aj rozhodnutie a vôľu. Prečo by si dvaja dávali nejaký sľub, že budú spolu roky rokúce, ak by to malo byť len bez vôle a len zo zamilovanosti? Ja som sa rozhodla takto.“

Okúzlene pozeral na ten filozofujúci zjav, ktorý bol rozhodnutý zdieľať s ním život ako taký.

„Vravel si mi, že si mám tú jednu vec nechať pre niekoho, s kým chcem stráviť život. Chcem, aby si to bol ty. A ja ťa chcem poprosiť, aby si ty, ak nechceš potom život tráviť so mnou, nič také nedopustil. Fu, to je všetko, čo som chcela povedať.“

„Zlatko, vravíš ako zrelá skúsená ženská, ktorá vie, čo chce. Ja som sa niekoľkokrát sklamal. Preto si nerobím popredu veľké nádeje, ale keď vravíš, že to myslíš so mnou vážne a takto ma o tom uisťuješ, tak potom je to pravda. Eliška, si sen, na ktorého splnenie som toľko čakal?“

„To neviem. Som Eliška Drinková, narodená v roku tisícdeväťstošesťdesiatdva.“

V žiadnom prípade sa nevysmieval jej názorom a presvedčeniu, ale stále si nechával nejakú rezervu na rôzne typy lások; na lásku z ľútosti (k nemu i k sebe samej), lásku z vďačnosti, že nie je v nemocnici sama (samota zbližuje rýchlosťou blesku), na lásku prchavú a krátku, takzvanú zamilovanosť, ktorá býva kratšia než nohy najnižšieho jazvečíka. Ale vedel, že záležitosť ako je rakovina mení rebríček hodnôt. Možno sa to stalo aj s ňou už v tak mladom veku. Nechcel jej krivdiť a nekrivdil jej. Napokon, čas ukáže, ak vôbec bude čo ukazovať.

Večer trávili nie pri milostných hrách, ale pri čaji a sušenom ovocí.

Ďalší deň si Karol márne prial, aby za ním Eliška nešla. Ležal unavený na posteli, hladný, lebo jeho žalúdok by aj tak všetko poslal späť na svetlo božie. No čo iné by bolo pre neho väčším dôkazom skutočnosti Eliškinej lásky ako jej prítomnosť pri ňom, keď je taký zúbožený?! Hneval by sa, no na to sa nezmohol a tak sa tešil, keď videl, ako sa pri ňom nakláňa, ako tíško ani myška čaká, kedy sa preberie. Hneď mu rukou vošla do ofiny.

„Karol, ahoj. Ako ti je?“

„Keby si teraz nebola pri mne, povedal by som, že hrozne zle. Ale keďže si tu, je mi krásne, hoci... mi je zle. Vďaka tebe znesiteľne zle.“

„Prinesiem ti niečo? Chceš ísť na wécko? Odprevadím ťa tam?“

„To je dobrý nápad, tam potrebujem ísť.“ Pomaly sa dvíhal a opierajúc sa o Elišku, kráčal. Bolo mu zle, no zažartoval si aj teraz. Zostal stáť a pozrel na ňu. „Tak Eliška, a teraz si to nacvičíš, keď ma ako päťdesiat ročná, stále kus peknej baby, povedieš vo veku sedemdesiatpäť rokov na záchod. Kto vie? Možno budem na tom aj horšie a budeš ma musieť... Em...“

„Buď si istý, že ťa povediem, ako to bude treba. Len sa dobre vyprázdni, chcem ťa totiž nakŕmiť pozitívnou správou. No šup-šup, nepôjdeme tam polhodinu!“ To ho však nekomandovala, ale povedala to žartovne, lebo skutočne mu chcela povedať pozitívnu vec, ktorá ho mala postaviť na nohy. Keď boli späť, Karol sa prezliekal do čistého a Eliška doniesla od sestričky horúcu vodu na čaj.

„Dneska som hovorila s primárom. Povedal, že nevidí dôvod, prečo by som nemohla ísť v sobotu domov.“

„Domov?“

„Však on vie, kam chcem ísť.“

„Nevyvádzal?“

„Nie. Povedal, že by som tu ani vôbec nemusela byť, len otec môže nemocnici nejako peniazmi pomôcť. Keby si tu nebol ty, hnevala by som sa, že trčím v nemocnici, a nie napríklad niekde v kúpeľoch. Hlavne som ho poprosila, aby sa rodine nezmieňoval, že tu v sobotu nebudem.“

Skutočnosť bola taká, že keby si primár nebol istý Karolovou neplodnosťou, nikam by Elišku nepustil bez vedomia jej otca, hoci je plnoletá. Keďže na vlastné oči videl pod mikroskopom tie Jelínkove mľandravé spermie, ktoré stáli ako figuríny vo výklade, a len kde tu pohli chvostíkom, mal istotu, že k ničomu nedôjde, aj keď k niečomu dôjde. Nech si Jelínek vrzne, dopraje mu. Má síce urologické problémy, ale ak chcú byť spolu, nech sú. Nemá dôvod jej brániť, naopak, víkend na vzduchu jej prospeje. Evidentne je rada, ak s tým chlapom môže byť čo najviac. Ako krásne to na záver povedala, dumal primár. Aj on by si prial byť milovaný takýmto stvorením.

„Pán doktor, rada by som bola s Karolom aj niekde inde, ako v špitáli. Mohla by som maródovať doma, ale keď je tu on... vydržím tu tento nútený pobyt, nech má otec radosť. Záleží mi na otcovi, viem, že to myslí dobre, hoci on v živote v nemocnici  nebol. Rada by som však poznala Karolov dom a všetko okolo toho. Ďakujem vám!“ Chcela povedať, že Karola ľúbi, ale to tam nepatrilo. On to aj tak badal vždy, keď ich dvoch videl spolu a svojmu pacientovi v dobrom závidel – teda iba jeho mladučkú lásku.

„Ak vám to obom spraví radosť, slečna Eliška.“

Skočila a objala ho. Bol to správny chlap a to objatie mu zvýšilo sebavedomie.

Karol sa tomu tešil. No Eliška sa bude musieť stretnúť s jeho otcom, ale to si nejako vybaví, čo vravieť a čo nie. Karol starší nie je trdlo načisto, hoci pred ženskými sa išiel vždy utrhnúť.

- V sobotu, v sobotu, v sobotu....- opakoval si stále dookola.

„Eliška, bolo by dobre, keby sobota nebola prvým dňom, kedy sa stretneš s mojím otcom. Musíte sa spoznať skôr, aby si nezažila kultúrny šok.“

„Veď si mi vravel, že si dobre rozumiete.“

„To je pravda, ale čo sa týka mladých žien, hrá sa na staré kolená na Dona Chuana.“

Mávla rukou, akože to dobre pozná.

„No len no, Eliška. Musíš ho zažiť, skutočne.“

„Ak si to želáš, v poriadku. Nejaké špeciálne varovania, čo nemám pred ním vravieť?“

Karol sa zamyslel, omieľajúc v ústach sušenú slivku. Záporne pokýval hlavou. „To skôr jemu budem musieť všeličo zakázať.“ Venoval jej široký, krásny úsmev, ktorý mala tak rada.

„Čo si vlastne o nás dvoch myslí?“

„Má takú verziu, že si treba užiť. Myslím tým sex ako taký. Neverí, že by som to mohol myslieť s tebou vážne. Nejako nedokáže prijať, že by som ťa mal vážne rád. Ale po tých mojich skúsenostiach si to aj myslieť môže. Myslí si, že som sa len tak zbláznil do mladučkého mäska a úprimne mi praje veľa sexu.“

Eliška sa chichotala. „Snáď ti ho poskytnem, nech je tvoj otec spokojný, keď je taký dobroprajný.“

„Áno, otec dopraje každému. Prečo by nedoprial svojmu synovi?!“

„Zvládnem ho, v knižnici som zažila všeličo. Vážne.“

„Aj postarších dotieravých?“

„Všelijakých.“

„A ako je možné, že si si tam nikoho nenašla?“

„Čakala som na teba. Návrhov bolo požehnane.“

„Všetkých si poslala do kelu a potom si sa doma...“

„Správne. Potom som si všetko musela robiť sama. Bavilo ma to!“

Keď Eliška odišla k sebe a Karol sa ocitol sám, zistil, ako mu je fajn.

Karol sa t e š i l. Len tak, zo všetkého. Tešil sa, že má rádioterapiu za sebou, že mu tu štebotalo vtáčatko, že ide noc a on sa vyspí, že zajtra príde otec, že cez víkend bude s Eliškou u seba, že ju zrejme pomiluje.

Karol precítil do špiku kostí, že nie je na svete sám. A teraz úprimne – koho by to nepotešilo, ak sa človek zamyslí len nad tým a nad ničím iným, že je niekto, kto s nami zdieľa radosti aj starosti? Karol mal pri sebe otca, ktorý mu povedal, že s ním bude všetko zdieľať. K otcovi pribudla Eliška.

Ale nazrime do „slovníka“ a stručne zrekapitulujme, čo sa o Karolovi vie.

Karol Jelínek – človek rozumný rozumný (áno, dvakrát), človek úplne obyčajný, a predsa neobyčajný. Štyridsaťšesťročný živočích, samec, obývajúci socialistické Československo, tohto času liečiaci sa na recidívu rakoviny. Životom ťažko skúšaný, od manželky opustený, vynikajúci plánovač v elektrotechnickej výrobe, výborný ovocinár. Istého času skúsený a zdatný milenec, momentálne dlhý čas bez akýchkoľvek pohlavných stykov. Žijúci so svojím otcom v rodinnom dome na predmestí stredne veľkého mesta na západnom Slovensku.

Toto sa o Karolovi vie tak vo všeobecnosti, povedzme že štatisticky; vek, strohé vymenovanie životných faktov, majetok, rodinné vzťahy, sexuálny život v skratke.

Slovníky sú dobrá vec. Majme však v láske beletriu, ktorá o človeku chce povedať oveľa viac, než len štatistické fakty; povie o radosti, o bolesti, o ich zdieľaní, povie nám o tom, ako veľmi chce taký človek milovať a ako túži s pokorou byť milovaný.

Karolove vnútro hýrilo toľkými citmi a pocitmi, že si zaslúži dostať sa do beletrie a nie iba kotviť v slovníku so strohým konštatovaním. Aj keď len prostredníctvom jednej jedinej vety. Súhrn jeho pocitov bol krasohľad tvorený miliónmi malých svetielok, ktoré sa mu presýpali v duši a tešili ju. Prekypovanie lásky v Karolovom srdci ho sladko uspalo. Ako sa len tešil na svoju Elišku!

Raňajky aj obed trávili spoločne.

„Alebo takto, Eliška. Keď otec príde, poviem mu o tej sobote, a že by som bol rád, keby ste sa stretli.“

Tak sa aj stalo. Eliška bola na Karola staršieho úprimne zvedavá. Napočúvala sa o ňom dosť, chcela ho vidieť.

Všetci traja boli v Karolovej izbe a nestalo sa nič hrozné. Otec, keď ju zbadal, by bol zapískal, ale opanoval sa a slečne Eliške pobozkal ruku. Páčila sa mu ako ženská.

„Rád vás spoznávam a teším sa, že máte záujem poctiť nás návštevou. Osobne sa teším, ale nebudem sa do vás dvoch starať a obťažovať vás.“ Dokonca chcel navrhnúť, že pôjde na sobotu preč, nech sú doma len oni dvaja, no Karol ho predbehol.

„Tati, nejaký spoločný obed by nebol zlý nápad. Rád ti pomôžem.“

„Rada sa pridám.“

„Kdeže, slečna, návšteva nebude predsa variť. Len to nechajte na starosť mne a vy dvaja sa venujte sebe.“ Žmurkol na Karola, Eliška to zbadala. Po otcovom odchode bola u Karola.

„Vyzerá v pohode. Nepodobáte sa.“ Bola pripravená na starého mrzutého neokrôchanca. Karol starší sršal šarmom, no nenašla na ňom nič, čo by mal s Karolom okrem mena spoločné.

„Vravel som, že som celý po mame. To len lásku k stromom mám po ňom. A to je všetko.“

„Všimla som si, ako na teba žmurkol. To bolo na povzbudenie?“

O dva dni bol syn s otcom v izbe sám.

„Karči, ozaj ju ľúbiš?“

„Ozaj ju ľúbim.“

„Tak ako si ľúbil Luciu?“

„Luciu som roky beznádejne miloval. Elišku mám minimálne rovnako rád.“

Otec vyzeral, že ho niečo na jazyku škrie, ale Karol ho viackrát ubezpečil, že mu nejde len o sex s mladým mäskom.

„A ona akože ľúbi teba.“

„Vravela mi to. Nemám dôvod jej neveriť.“

„Má otca, však?“

„Vravel som ti, že má. Je tak v mojich rokoch.“

Škrela ho otázka, či ju už dostal alebo či sa to len chystá urobiť. Doslova ho pálila, no vydržal to a odišiel bez toho, že by sa spýtal. Synovi prial, iba mal obavy z možného nepriaznivého vývoja citových udalostí. Jeho syn sa už natrápil pre kadejaké mrchy habadej, i keď ich bolo len pár. Mal by mať už toľko súdnosti, aby mal ženské len do postele a bodka. On mal na ženu, Karolovu mamu, šťastie, ale ostatné baby, hrôza pomyslieť. Synáčik sa natrápil požehnane a teraz by si mal už len zaskákať, zvlášť ak nemôže riskovať potomstvo. On mať jeho roky a šarm, súloží od nevidím do nevidím. Čudoval sa synovi, rôznymi vtipnými narážkami ho navádzal na tento životný štýl, no nijako ho nepresvedčil. Už vôbec nie po Karolovej chorobe. Syn stále naivne veril vo vernosť a lásku, dokonca aj pri tej sexuchtivej babe, ktorá s nimi bývala.

- V sobotu si to pekne rozdáte, milé detičky, ja vám to želám. Na noc odídem na chatu, nech sa môžete nahlas vydivočiť. Ráno sa vrátim a zaveziem detičky do škôlky... -

Vonku bolo pravé nefalšované dušičkové počasie; zamračené, slnko skryté za nejakými machuľami, podchvíľou mrholilo, ľudia sa náhlili s vencami a sviečkami na cintoríny. Ale toto všetko nevadilo našim dvom hrdinom, oni mali totiž leto. Ľahšie znášali nevoľnosti z liekov, ľahšie znášali nevoľnosti z nemocničnej stravy. Štebotali si v jedálni, v knižnici, čitárni, pri prechádzke pod dáždnikom, v bufete, v Karolovej izbe. Tam sa nevenovali nijakým ľúbostným hrám, šetriac si všetky hormóny, ktoré choroba či lieky nezachloštili, na fyzickú lásku u Karola.

Ich lekár bol naklonený pozitívnemu mysleniu a tak ich láske žehnal sám. V piatok brali Eliške na kontrolu krv a sám jej zaželal peknú sobotu.

Až  napokon tá pekná sobota prišla.

Karol povodil svoju drahú po záhrade i sade. Stromčeky akoby už spali, viselo na nich zopár jabĺčok, ktoré nechali pre vtáky na zimu. Otec už po nich rozvešal kŕmidlá. Mrholenie to kazilo, ale patrilo k tomuto času. Eliška chcela vidieť záhradu aj keď bude zasypaná snehom. Až keď boli riadne uzimení, vošli dnu, kde zasa otec nachystal rôzne maškrty a mal pripravené všetko na obed.

„Díky, tati,“ povedal Karol otcovi do ucha.

Naraňajkovali sa spoločne v kuchyni a potom zaliezli do Karolovej izby, kde bola veľká manželská posteľ a bohatá knižnica venovaná tematike pestovania ovocia. Pozerali rodinné fotografie a Eliška konečne videla všetky štyri predchodkyne, ktoré sa na tej posteli, kde sedela, vystriedali. Vlastne, samá prvá na tej posteli nebola, iba v tej miestnosti. Obaja mysleli na to isté. Eliška chytila Karola za ruku.

„Drahý, ak nemáš náladu, ak ti nie je dobre, nemusíme nič také podnikať.“

„To vieš, že náladu mám a že je mi dobre. Ale nebude tebe vadiť, že tu, na tejto posteli, som súložil s inými ženami?“

„S tými mrchami, čo ťa opustili, nechceli či ničili? Nie, nevadí mi to. Čert ich všetky vezmi, že ti ubližovali.“

„Ja som svojej žene odpustil. Stane sa, že to nevyjde. Človek sa nesmie vzdať. Ty si mi však, Eliška, spadla z neba, keď som už žiadnu nechcel. Troška sa bojím, že to nebude dneska ako v romantickom filme.“

„Karolko, nech sa stane čo sa stane, som s tebou a to je to najhlavnejšie. Sme spolu, ale nie sme v nemocnici.“ Zavesila sa na neho. „Aj ty si mi spadol z neba. Keby mi pred rokom povedali, čo všetko sa zomelie, neverila by som. Skôr by som verila tej rakovine ako tomu, že sa mi bude páčiť niekto ako ty. Musím to opraviť – že budem niekoho ako ty ľúbiť.“

„Páči sa ti u mňa?“

„Áno, páči.“

„Bývala by si tu so mnou?“

„A chcel by ma tu tvoj otec?“

„Nemyslím si, že by si mu tu vadila.“

„Neviem, či by som mohla vôbec nad niečím takým uvažovať.“

„Bol by som tomu rád. Rád by som bol, ak by sme boli spolu aj po vyliečení... Eliška. Polovica domu je moja.“

Obedovali spoločne a potom sa znova vybrali na vychádzku, aby sa spustil tráviaci proces. Po návrate z vychádzky našiel Karol od otca odkaz.

„Milé dietky, nehnevajte sa na starého medveďa, odišiel na chatu do svojho brlohu a nechal brlôžtek len vám dvom. Popredu nič nevravel, lebo by ste zrejme mrmlali. On je ale veľkodušný – brum, brum. Prajem krásny večer v dvojici.“

Karol Medveď Starší čo v chate na Podvrchu tohto času straší

Eliška si s chichotom odkaz prečítala, pochválila jeho zmysel pre humor a navrhla, aby pustili gramofón, lebo bez hudby žila už dosť dlho.

„Môžeš byť diskdžokejom.“

Vrhla sa k platniam a Karol robil čaj. Otec nachystal bábovku – ó, aké romantické, do svietnika dal sviečky, len vína sa nechytali, lebo mali lieky. Ale kto za minulého režimu nepil, hoci mal lieky? No naši dvaja hrdinovia predsa. Chceli žiť.

Eliška chlípala čaj a pozerala na fotky, na ktorých bol Karol v jej veku.

„Jaj, ja som vtedy ani na svete nebola a môj milý bol aký fešák! Môžem si nejakú nechať?“

Karol prikývol. Neveriac na ňu pozeral. „Ty by si ma predstavila rodine ako svojho partnera?“

„Áno.“

„Eliška, iste chceš deti.“

„Dám sa umelo oplodniť od niekoho iného.“

„Fíha, ty už máš problematiku naštudovanú.“

„Pár rokov sa to už dá. Je to otázka času, kedy to bude aj tu. Čaká ma ožarovanie, takže budem na tom možno ako ty. Adoptujeme si bábo.“

„Ale čo tvoja rodina povie na takého deda, ako som ja?“

„Čo mňa po nej. Nech sa ma aj zriekne. Som dospelá.“

Potom bez slova pili čaj, obaja zasa mysleli len na to jedno. Dohrala platňa a rozhostilo sa priam hrobové ticho, bolo počuť iba ich hlty. Vonku sa začínalo stmievať.

„Eliška, ja si pôjdem dať sprchu. Nechceš mi robiť vo vani spoločnosť? Alebo sa spolu okúpeme?“

„Zmestíme sa tam?“

„Hej, vaňa je meter sedemdesiat!“

„Dobre, choď napustiť vodu. Prosím, ak máš nejakú penu, daj ju tam.“

„Mhm.“

Kúpeľňa bola priestranná a Karol tam na stolík doniesol svietnik a zapálil sviečky. Zhasol potom vypínač. Obaja vliezali do vane. Eliška si nenápadne prezrela vyzlečeného Karola. Bol chudší ako pred liečbou, ale nebol vycivený a mal niečo do seba. Keď si sadol do vane a oprel sa, Eliška sa na neho natiahla a začala mu bozkávať tvár. Potom si však sadla oproti nemu a nožičky si mu položila na brucho. Hral sa jej s prstami a šteklil ju. Chytil ju za oba priehlavky a pricvikol si ho medzi jej chodidielka.

„Cítiš ho, drahá?“

„Karči vystrel chrbticu?“ Načiahla sa k nemu a jemne ho pod vodou pohladila. „Nech sa ešte Karči kúpe. Času dosť. Ách, je tu tak fajn! Musím kúpiť primárovi víno.“

Karol sa posunul k nej a hral sa s penou a jej kozičkami. Skrýval ich pod penu, potom ich odokrýval, znova prikryl. Náramne ich to bavilo. So sprchovou hlavicou jej vlažnou vodou tú nádheru opláchol a vrhol sa na ne ústami. Eliška sa vyžívala a tešila sa, že aj to málo čo tam mala, Karola veľmi tešilo. Razom na seba pozreli a povedali si očami takmer naraz: „Ja to dlhšie nevydržím.“ Karol nahmatal štupeľ, chytil sprchovú hlavicu a oboch ich čistil od peny. Držala ako prikovaná, keď jej rukou prechádzal po mačičke a prúd vody robil tiež svoje. Eliška siahla po šnúre a omotala sa do hrubej osušky. Karol sa tiež zakrútil do osušky, obaja vyliezli z vane.

„Choď do izby, Eliška. Hneď som tam.“

Izba bola príjemne vykúrená a Eliška sa šupla pod paplón. Karol onedlho prišiel aj so svietnikom. Pravdupovediac, Karol ani Eliška po nejakej dlhej romantickej predohre ani netúžili, tá bola už vo vani. Prstami sa presvedčil, či je pripravená. Ten krásny teplý klzký olejček, ktorý z jeho Elišky prýštil! Kúpal by sa v ňom, pil by ho...

„Daj ho tam, no tak, už sa zbláznim.“

Naklonil sa nad svoju drahú, pod kríže jej dal vankúšik a končekom, držiac si svojho Karčiho, dorážal do tej krásnej dieročky. Ale Karol ani v tejto chvíli, keď do nej vchádzal, neprestal byť Karolom. Znehybnel. Priam slávnostne, hrdinsky povedal: „Aby si si Eliška pamätala, že tvoj prvý ťa naozaj miloval, a že to spravil najmä preto, že to chceš aj ty. Ďakujem za tú česť, ktorú mi týmto preukazuješ.“ Dosť bolo rečí.

Eliška skučala bolesťou, škáročka povolila a Karol sa do nej dostával hlbšie a hlbšie. Videl, že ju to bolí, lapala po dychu, tak prestal. Práve odpannil tretiu ženu vo svojom živote!

Bolelo ju to ako čert, ale stálo to za ten pocit, že sú takto spojení! Mala takú filozofiu, že milujúca žena pre radosť toho svojho musí čo to vytrpieť, rovnako ako milujúca matka trpí, keď rodí svojho potomka. Eliška veľa čítala a ešte viacej uvažovala. Všetko zlé je na niečo dobré a všetko dobré je na niečo zlé.

„Mám sa hýbať, drahá?“ Kývla kladne hlavou, nedalo sa jej hovoriť. Pomaly z jej boľavej dieročky vyšiel a hladkal ju prstami. Potom znova do nej vošiel a pomaličky sa pohyboval.

„Rob so mnou čo chceš, Karol. Šialene ma pretiahni, no tak, rob!“

„Veď ťa to bolí.“

„Chcem ťa zažiť v akcii. No tak, pretiahni ma!“

Pozeral s vytreštenými očami, či to myslí vážne.

„Ja nečakám nijaký bombastický orgazmus, Karol. Ja chcem, aby si ho mal ty. Ja ho mať nebudem, ale ty ho mať môžeš. Túžim vidieť, ako sa k nemu blížiš. Ľúbim ťa.“ Tie posledné slová ho povzbudili. Dal sa do práce, ale opatrne, aby ju to nebolelo. Vychutnávala si to aj ona; nožičky naširoko roztiahla a tešila sa, ako sa teší Karol. Krásny pocit, ako sa sčasti na nej natriasa chlap! Oddelil sa a venoval sa jej ústami, čo ju priviedlo do varu, potom znova splynuli a Karol hlasne stonal – konečne si to mohol dovoliť. Naládoval to do Elišky a hoci ju to trocha bolelo, bolo to krásne. Bola vysmiata ako dieťa na kolotoči. Karol si každý zlomok sekundy plne vychutnával a pramálo sa zaujímal, či je hlučný alebo nie. Tým najkrajším spôsobom bol spojený so svojou drahou Eliškou. Vyšla z neho posledná dávka, no ešte stále bol v nej a silne ju objal. Potom to jednoducho nevydržal a rozplakal sa ako malé dieťa. Pevne ju držiac, plakal s tým svojím očarujúcim bielym úsmevom. Eliška ho bozkávala na potôčiky sĺz a tešila sa s ním.

„Krásne si ma pomiloval, ďakujem ti, láska.“

Ležali v objatí, potom sa Eliška dala do tureckého sedu a napokon si utierala mačičku, z ktorej toho razom tieklo nejako veľa; krv, jej šťavička a napokon aj Karolove dávky.

„Páčilo sa ti to?“ spýtal sa jej a dočahoval na ňu.

„Veľmi, bolo to krásne!“ Eliška sa dávno tak veľmi netešila ako teraz. Vianoce, narodeniny, dovolenky - nič z toho sa nevyrovnalo tomu, čo práve zažila s Karolom.

„Dojalo ma to.“

„Krásne veci dojímajú. Fíha, ale si toho do mňa dal! Keby som nejakým zázrakom zostala tehotná!“

„To by bol skutočne zázrak, ale ak by sa stal, lepšie niekedy inokedy ako teraz, keď sa liečime. Ale to sa nestane.“

„Nie, nestane,“ povzdychla si a šupla sa k nemu pod paplón. „Ako som len rada, že sme tu sami, spolu! Karolko, ja sa chcem z toho dostať a potom chcem byť s tebou.“

„Aj ja s tebou, dievčatko.“

Onedlho odbehla do kúpeľne, vysprchovala si mačičku a potom sa znova vrátila ku Karolovi. Ten svoju milovanú priviedol k vrcholu ústami a jazykom. Naplno si od rozkoše zaskučala aj ona. Obaja neskôr pocítili hlad a tak zišli do kuchyne dojesť obed. Večer trávili pri hudbe, zatancovali si. Ani jeden nepamätal krajší večer vo svojom živote.

Keď si líhali spolu na noc, Eliška vo svojom vnútri preriekla modlitbu, či skôr prianie milujúceho človeka: Keby som smela tvoju bolesť preniesť na seba, Karol, keby som smela cítiť miesto teba všetko zlé, čo ti život prináša. Keby som smela po zvyšok celého svojho života milovať teba, Karol, keby sme boli spolu. Keby som ťa smela tešiť každý deň. Keby som toto všetko smela zažiť...

Slzičky, ktoré cinkli na vankúš z Eliškiných očiek, tie slzičky Karol nevidel. Cinkli na znamenie, že jej úprimná modlitbička bude z väčšej časti vyslyšaná.