Rýchly spád XIV. (poviedka)

Nálevy bývajú rôzne; sladko-slané, sladko-kyslé, kyslé, sladké... Ale ten nálev, v ktorom zaspával Karol, bol čisto sladký. Karol nie je žiadna uhorka ani čalamáda. „Narobil“ sa v ten deň až-až. Zaslúžil si preto sladký spánok.

Eliška však zaspať nemohla. Eliška bola v sladko-horkom náleve; sladkom z prežitého šťastia, v horkom z toho, že ju bolelo Karolovo nešťastie. Romantickú kulisu dotvárali horiace sviečky. Čo spoznala a milovala Karola, viacej rozmýšľala ako snívala, a to i na úkor jej vnútorného šťastia. Teraz tu – čučiac pri Karolovi – spojila snívanie s premýšľaním. Snívala, ako jej drahý vyzdravie, ako vyzdravie aj ona a premýšľala, ako s ním bude žiť. Eliška si až teraz proti noci uvedomila kvalitu situácie, do ktorej ju život dostal. Nepočítajúc (pochopiteľne) členov jej rodiny, nikdy predtým k nikomu necítila to, čo teraz ku Karolovi. Túlila sa tíško k nemu ako myška, len aby ho neprebudila. Milovanie ho sladko vyšťavilo. Eliška naplno prežívala tú veľkú udalosť svojho života. Upierala zrak na Karolovu tvár, bozkávala a hladila ju pohľadom. Slabunko hýbala perami, keď si pre seba v duchu – a predsa pre Karola – šepkala tie dve slová stále dookola, ako veriaci mrmlúc si po stý raz ruženec.

Slávila sama pre seba tu veľkú udalosť, po ktorej dlho túžila, po ktorej snívala, a teraz sa hanbila, aké jej sny a túžby dakedy boli. Do jej zamilovanosti sa miešali nejaké prímesi, ktoré ju robili láskou. Plne si ich uvedomovala až teraz. Karola nielen ľúbila, vážila si ho ako človeka a vedomie toho, čo s ním prežila, ju robilo pokornou a vďačnou.

Evolúcia, ty občas vybrúsiš taký klenot, až sa dych tají!

Eliška, niekto sa toho nedočká po dlhých rokoch, a ty máš tú česť už teraz!

Niekto prežije osemdesiat či deväťdesiat rokov bez toho, čo ty teraz prežívaš v tom slabučkom svetle sviečok. Eliška, ten poklad, na ktorý si natrafila, si vážiš ako sa na človeka patrí. Eliška, už si niekedy otvorila v tmavej noci truhlicu plnú zlata, ktorá rozžiarila okolie ako slnko na pravé poludnie? Vedz, že si to spravila v dnešný večer. Eliška, ty si svojou trpezlivosťou tromfla všetky rovesníčky, ktoré sa chválili nejakým cigánskym zlatom. Eliška, vedz, že všetko také vezme čert alebo trafí šľak – ako len chceš. Ale to, čo máš teraz ty...!

Eliška, takže už vieš, prečo všetky tie pocity? Pretože ty nie si viacej zamilovaná. Ty skutočne miluješ. Tvoja zamilovanosť bola skutočne krátka. Zamilovanosť, tá časom vyprchá ako parfum zo šatky, ale láska, tá zreje časom ako víno.

Eliška, život ti pritlačil na krk nôž a človek, keď je v takej situácii, uvažuje inak, ako tí bez toho pritlačeného noža.

Eliška, čím iným by bola podľa teba beletria, ak nie pokusom inšpirovať čitateľov k tomu, aby prežili tú krásu, ktorú teraz cítiš ty?

Ani čo by počula moje slová chvály na jej lásku, skryla si tváričku do dlaní a zaplakala.

Eliška, klenotník, brúsič citov, vypni kohútik slzičiek, zatvor očká a spi. Život dneškom nekončí.

Keď ráno otvorila očká, Karol na ňu pozeral so svojím bájnym úsmevom. V momente si uvedomila, že sa musia vrátiť do nemocnice. Pritisla sa k nemu.

„Ako si sa vybuvala?“

„Nemohla som dlho zaspať. Uvažovala som.“

Zo zberných nádob jej očiek vytryskli na Karola slzy, ako prudko pohla hlavou k nemu. Dala sa ho objímať a bozkávať. „Uzdrav sa, uzdrav, zlatko moje najdrahšie! Ja chcem byť s tebou. Poviem o tebe mojej rodine. Ty sa musíš uzdraviť! Budeme spolu, musíme byť spolu, my dvaja. Nikto a nič nás nerozdelí. Ja sa na teba nevykašlem ako tie basy predo mnou. Nikdy!“ Znova sa na neho vrhla. Karola to v dobrom šokovalo i dojalo a tak sa dal upokojovať ju. Krásne mu bolo medzi jej nožičkami, o čo krajšie je mu v Eliškinom srdiečku. Čakal, kým sa sama upokojí, až potom hovoril.

„Myšička moja, ak si to všetko želáš, spravím, čo sa bude dať. Ľúbim ťa. Dáme si teraz raňajky a snáď príde ten môj podarený tatičko a odvezie nás do škôlky.“ Uprene pozerala na neho smutnými očami. „Eliška, predsa budeme stále spolu. Budeme spolu bojovať. Možno nás na chvíľku oddelia nemocničné izby, ale žiadni ľudia, ani choroba.“

Skutočne, v kuchyni už sedel otec s prichystaným jedlom. Všetci sa spoločne najedli. Karol starší uprel na syna spýtavý pohľad. Otec čakal na vhodnú príležitosť, ako sa syna spýtať, či k tomu došlo. Na kvalitu sa pýtať nechcel, mal predsa trošku taktu... Podarilo sa, keď Eliška čakala smutná pri aute a kopala do kamienkov na ceste.

„Tak čo, Karči. Podarilo sa?“

Karol prižmúril oči a nepekne sa na otca zadíval. „A keď ti poviem, že áno, dáš mi s tým pokoj?“

„Pretiahol si ju? Super. Uži si, synu..“

Karola to dopálilo, ale snažil sa nevybuchnúť. Chcel si to nadobro s otcom vybaviť.

„Pozri, otec. Ďakujem, že si nás nechal osamote, to sa ti ráta. Elišku milujem a neprajem si, aby si to nazýval pretiahnutím.“

„Pch, ženské sú obyčajné kurvičky, hlavne také v jej veku. Už si zabudol, ako si bol skoro na nervy z Lucie, keď...“ Karol mu skočil do reči.

„Luciu nechaj na pokoji. Nie je viacej súčasťou môjho života, ale Eliška je! Neporovnávaj ich! A ani Lucia nebola kurvička! Áno, áno, áno. Lucia sa na mňa vysrala! A?!“

„Si nepoučiteľný blázon, Karol.“

„Prečo? Lebo si nedokážem zašukať pre zábavu?“

„Chceš si ju sem dovliecť?“

„Chcem sa vyliečiť a žiť s ňou. Ak ti tu budem prekážať, odídem.“

Ešte chcel synovi povedať, že si myslí, že to nie je žiadna láska, ale omamná vôňa mladej jahňacinky, ktorá obalamutila vĺčka tĺčka. – Áno, Tĺčka s veľkým T, lebo si fakt tĺk, že sa dáš takto osprostiť. Po mne v tomto ozaj nie si! -

„Nebudeš, čoby si mi tu prekážal, ani ona by mi nevadila,“ šomral a vychádzali spolu von. Otec v žiadnom prípade nežiarlil na Elišku. Karol si mohol robiť čo len chcel. Otec ho iba nechápal. On na jeho mieste by... Dobre, už to všetci poznáme.

„Mám v týždni prísť?“ spýtal sa otec prvýkrát, odkedy sa Karol liečil. Inokedy to bola samozrejmosť, teraz sa radšej spýtal.

„Ako si želáš. Ale zajtra nemusíš, budem na tom znova biedne. Ďakujem za jedlo a tak...“

Karol sa cítil hlúpo; nechcel, aby jeho nová známosť otca obťažovala, nechcel ani aby ju považoval za krátenie dlhého času. Keď Eliška vybehla z auta a utekala dnu, Karol ešte chvíľku posedel v aute s otcom.

„Vieš tati, je mi trápne stále ti to dookola opakovať. Ja mám Elišku naozaj rád. Proste sa to stalo. Stalo sa to ako každá iná vec, ktorá sa v živote stáva. Bolo to neplánované. Objavila sa v mojom živote. Vôbec neviem, čo bude zajtra, pozajtra, či o rok, ak o rok vôbec pre mňa bude platiť. Ale mohol by si mi troška toho šťastia dopriať aj bez tých hlúpych slov. Myslím, že som nie najhorším synom a že si aspoň pre to, ak pre nič iné, zaslúžim od teba troška úcty. Drž sa.“ Nedal možnosť otcovi čokoľvek povedať a tak to bolo lepšie, lebo otec aj tak nevedel, čo povedať. Zmohol sa len na ahoj.

Po príchode do nemocnice obaja naši hrdinovia vymenili texasky za pyžamu a zimné kabáty za župany. Elišku prišli pozrieť rodičia a keď bola osamote s mamou, chcela sa jej zdôveriť. Otec, ten by vystrájal, ale mama, tá by to pochopila. Nechcela povedať nič iné, iba že je tu muž, ktorého má rada. No nedostala to zo seba, hoci mama videla, že dcéra chce niečo povedať. Ako by jej povedala, že je tak starý ako jej mama? To nevedela. Len čo odišli, utekala k nemu. S tlčúcim srdiečkom, plným Karola, sa k nemu pritískala, vyznávala lásku, bozkávala ruky, líca, krk, ústa...  a nebolo tomu inak ani ďalší deň po jeho rádioterapii, keď – hoci neveriaca – modlila sa či priala si, aby z jeho nešťastia vzala na seba toľko, koľko zvládne uniesť.

Vyjadrujem veľkú ľútosť nad tým, že život často preceňuje niekoho potenciál, no oceňujem ho, že občas vyslyší úprimné prosby lásky.

Najbližšie dva dni otec neprišiel, prišiel so všetkou skromnosťou až v stredu a dlho sa nezdržal. Nejako sa hanbil a dokonca sa synovi ospravedlnil. „Prepáč, Karol. Som už starý somár a nejde mi to do hlavy. Alebo aby som to lepšie povedal, chápem len jednu stranu tejto mince.“

„Viem, ktorú stranu mince myslíš. Možno preto nechápeš tú druhú, že nemáš rakovinu. Ja som uvažoval pred ňou úplne inak ako po nej. A teraz, keď sa mi vrátila, uvažujem opäť inak.“

„Pozdrav ju odo mňa. Znova vás oboch rád privítam.“

Vo štvrtok sa stalo niečo neplánované. Po tých Eliškiných pohľadoch Karol pocítil prílev pozitívnej energie a keď vstal, aby pootočil kľúčikom v jeho súkromnej izbietke, Eliška svoju obrovskú radosť prejavila tak, že sa okamžite vyzliekla a švihla na posteľ. Tíško ako dve myšky, iba s chichotom, pomilovali sa prvýkrát v nemocnici. Napriek tomu si to Eliška užila a vôbec ju to nebolelo. Táto fyzická záležitosť Karolovmu organizmu prospievala. Aký bol šťastný, že je ešte stále schopný chlap..!

To, že na oddelení si všetci nemohli nevšimnúť obrovskú lásku, ktorá tam prepukla, sme už spomínali. Naďalej im ju tolerovali a priali. Eliška bola u Karola aj vtedy, keď tam nemala vôbec čo robiť, ale z vďačnosti chodila na noc do svojej izby, aj dopoludnia sa v nej "liečila." Až po spoločnom obede bola s Karolom do večera. Ich vekový rozdiel nikoho netrápil, hoci si každý človek okamžite pomyslel "však jej môže byť hocako tatkom." Môže, ale nie je.

Vonku už bola zima, spoločne pozerávali z okna ako chumelí. Vždy, keď napadol čerstvý sneh, šli sa spolu poprechádzať.

Tá veľká panelová studená „krabica“ menom nemocnica, ukrývala v sebe horúce jadierko na oddelení onkológie. Odtiaľto väčšinou posielali ľudí na oddelenie patológie. O to viacej boli dobroprajní lekári, zvyknutí viacej na smrť ako život radšej, keď posielali Elišku a Karola na spoločne strávenú sobotu mimo nemocnice. Obom našim hrdinom táto liečba – zdieľaný osud – iba prospievala. A primár? Nemal výčitky svedomia, pretože Eliškin otec mu sem tam niečo šupol do vrecka - okrem iného mu šupol aj veľmi dobré víno do pivnice - nech len splní všetečko všetko, čo si bude jeho dcérenka priať. Ale čo ak si dcérenka želá víkendovú milovačku mimo nemocnice? Aj toto želanie treba drahej pacientke splniť. V druhom stave z toho nebude a preto sa tým netrápil a svojim pacientom doprial aj alternatívnu liečbu. Na jeho oddelení to majú väčšinou ľudia za pár, hoci ani jeden z nich dvoch tak nevyzeral. Pán primár bol dobroprajný a naši hrdinovia vďační.

Ako ľudia si jednoducho musíme pomáhať.