Rýchly spád XIX. (novela)

Keď Beáta odchádzala, sľúbila si, že čo najbližšie sa porozpráva s Karolom. Samozrejme, za Dušanovým chrbtom. Intuitívne cítila, že Karol môže Eliške prospieť.

Zo všetkého bola vydesená; predovšetkým z Eliškinho stavu, z vyčíňania svojho muža, z jeho schopnosti ubližovať ich dcére aj v takomto stave. Cestou domov si myslela, že kvôli myšlienkam ani nezaspí, no spánok prišiel, len čo si ľahla. Dušan ju nechal na pokoji. On primárovi telefonoval a o výsledkoch teda vedel.

V ten večer bola Eliška iba chvíľku s Karolom v jeho izbe.

„Nemám dobré výsledky. Bojím sa.“ Neplakala, ale chvela sa a túlila sa k nemu ako k svojmu záchrancovi. A on nemal srdce ani odvahu povedať jej, že jeho stav sa zlepšuje. Ale sám vedel, že stav v rakovine je taká hojdačka. Než on sám prvýkrát nabral silu ísť správnym smerom, nejaký čas ho húpalo – hore, dolu, hore, dolu.

„Zlatko, to predsa nič neznamená. Neboj sa. Budem tu s tebou, spolu ju porazíme. Zažiješ pocit víťazstva ako ja.“

Uprela na neho svoj zrak a dlho-predlho, spýtavo a vystrašene, mu do očí pozerala.

„Si moje všetko. Chcem, aby si to vedel,“ šepkala. „Pôjdem k sebe, som unavená, dosť som sa naplakala. Bola za mnou mamina. Vydesila som ju, chuderku.“ Pobozkali sa, no Karol sa ponúkol, že ju odprevadí.

Beáta sa – na svoje vlastné prekvapenie – prebudila celkom odpočinutá a s akoby vyvetranou hlavou. Potešila sa, lebo ešte večer mala v úmysle vziať si pol dňa dovolenky, aby mohla ísť do nemocnice za dcérou i za Karolom. V práci si premyslela, o čom chce s ním hovoriť. Ak si s ním Eliška výborne rozumie, nebude to nejaký buran. Iba váhala za kým prv ísť, no rozhodla sa, že za Karolom.

Nebolo mu v ten deň najlepšie,  naopak, po dlhom čase mu bolo po obede od žalúdka dosť zle. Pripisoval to však strachu o Elišku a nervom. Počul klopanie na dvere, vyskočil z postele, rýchle na seba natiahol rifle a otvoril dvere. Prekvapenie!

„Dobrý deň. Máte pre mňa chvíľočku? Som Eliškina mama a chcela by som sa s vami porozprávať.“

Karol hneď ustúpil a keď vošla dnu, zatvoril dvere a pootvoril okno.

„Dobrý deň.“ Ponúkol jej stoličku a sám si sadol kúsok od nej. Obaja boli neistí, obaja videli neistotu na tom druhom a obaja nevedeli, ako začať. Karol jej podával ruku. „Som Karol.“

„Beáta.“ No musela nejako začať ona. „Chcela som spoznať človeka, ktorého moja dcéra ľúbi. Poviem vám na rovinu, nie som z toho všetkého nadšená. Z toho všetkého... z vášho veku, napokon, sme jeden ročník. Všetko sa to zomlelo akosi rýchle, navyše v nemocnici. Taký šok pre rodičov, aby ste rozumeli.“

„Chápem.“

„No ale o to teraz nejde. Ešte pár dní dozadu som chcela s vami prebrať, decentne, váš vzťah. Ale...  Situácia sa razom zmenila a mne záleží na úplne iných veciach ako je to, koho si pre seba moja dcéra vybrala. Zisťujem, že ak sa na to pozriem z určitého uhlu, nič ma do toho nie je.“

„Máte iný prístup ako váš muž.“

„To teda mám, máte pravdu. Trápi ma niečo iné. Eliškin stav sa zhoršil. Viem, presvedčila som sa, čo pre ňu znamenáte. Viete, Eliška nikdy nevymýšľala s chlapčiskami po zábavách a tak vôbec. No čo viem, nebola ani na starších mužov. Niečo musíte v sebe mať, že si vybrala vás. Akceptujem to a ja vám problémy robiť nebudem. Prosím, buďte jej oporou. Vraj ste sa už raz vyliečili, nadšene mi o tom rozprávala.“

Karol bol jej slovami milo prekvapený. „Ja mám vašu dcéru veľmi rád. Neublížil by som jej a spravím pre ňu, čo bude v mojich silách. Môžete sa spoľahnúť. Toto je miesto smútku, bolesti a nešťastia. Ja som mal však to šťastie, že som tu stretol ju. A aby som sa vrátil k vašim slovám, áno, raz som sa už vyliečil.“

Necivela na neho uprene, zrakom blúdila aj okolo neho, no v podstate jej bol sympatický.

„Viem, že ak vyzdraviete obaja, budete spolu. Ja vám brániť nebudem. Ja si prajem len jedno – aby vyzdravela. A prosím, kým sa tak stane, buďte pri nej. Prosím, mužovi ani slovo. Ignorujte jeho aktivity. Ja verím času, nech už to bude akokoľvek. Ale prosím vás, chápete ma?“

„Samozrejme, že vám rozumiem. Aj vášmu manželovi. Čo ja viem, čo by som robil, keby som bol vo vašej koži? Viete, ja nie som z tých ľudí, podľa ktorých sa musí točiť zemeguľa. Ale ak ide o veľa, a že Eliška je moje všetko, vidím, že vaše predovšetkým, tak zabojujem. No tak, aby som ublížil minimálne, ba vôbec. Aj vy mi rozumiete?“

Prikývla na súhlas a utrela si slzy, ktoré sa jej ešte držali v očiach. „No a teraz idem za Eliškou.“

„Nepôjdeme za ňou spoločne?“

Beáta sa na Karola usmiala. „Dobrý nápad.“

Eliška ležala od rána bez nálady, slabá, no ožila, keď videla do izby vstúpiť mamu s Karolom. Najprv sa zľakla, no keď zbadala ich tváre, usmiala sa a vedela, že nič zlé sa nestalo. Hoci sa oni dvaja pred ňou spoločne nerozprávali, cítila medzi nimi nejaký súlad, nejakú tajnú dohodu. Beáta sa chcela Karola ešte na niečo spýtať, na niečo súkromné, na niečo dôležité. Podarilo sa jej to. Karol sa ponúkol, že ju odprevadí až po vrátnicu, bola už totiž tma. Tá tma jej vyhovovala, no predsa sa zastavila kúsok od lampy, pretože chcela vidieť Karolovi pri jeho odpovedi do tváre.

„Karol, nehnevajte sa prosím, ale mám na vás jednu otázku. Veľmi intímnu, ale... potrebujem poznať odpoveď. Ak nechcete, tak mi neodpovedajte.“

„Áno? Pýtajte sa.“

„Spali ste s mojou dcérou?“ Cítila sa trápne, ale zvedavosť bola väčšia ako ten  nepríjemný pocit.

Pár sekúnd bol ticho, než odpovedal. „Áno, milovali sme sa.“ Síce delikátne, ale rozhodne to  nebolo niečo na tajenie či hanbu.

„Raz?“

„Viackrát.“

„Tu v nemocnici? U vás na izbe?“ vyletelo z nej.

„Nie. Párkrát sme boli v sobotu u mňa doma.“ To, že raz aj v nemocnici, si nechal pre seba. Tam sa odohrávali prevažne iba tie nevinné hry...

„Čože?! Vy ste si ju brali k sebe domov?“

„Pýtali ste sa. Chcel som vám odpovedať pravdivo, tak...“

„To je v poriadku. Ja len... Vštepovala som jej, aby si dala pozor, komu... Viete, to všetko okolo toho.“

„Ďakujem za vašu výchovu. Eliška je kultivovaná dáma.“

„Nikdy s ňou neboli problémy. Bola vždy slušné dievča.“

„Až vyrástla v slušnú ženu. Ja nie som niekto, kto dokáže zneužiť pozornosť ženy ako je Eliška. Pre mňa to z jej strany znamená veľmi veľa.“

- Hm, tak tento mi defloroval dcéru.

„Ďakujem za vašu odpoveď. Rada som vás spoznala. Dobrú noc.“

„Aj ja vás. Dobrú noc.“

Karol sa pomaly vybral od vrátnice späť, kráčal pomedzi nemocničné budovy a premietal si, čo zažil. Karol mal z Beáty dobrý pocit, ona z neho ešte lepší. Tento skoro-zať, rozvedený pán v jej rokoch, neplodný, s recidívou rakoviny sa jej napokon pozdával. Nesekal frajera, akúže mladú zbalil, naopak, bol pokorný a priamy. Vravela si v duchu, že možno preto má Elišku rád, že by mal rád takú dcéru, no nie je to jeho dcéra, ale...

Žeby víkendy skutočne trávili u Karola doma? Eliška je jedno prekvapenie za druhým, kto vie, čo sa ešte podozvedá. Vždy uvažovala, ako asi Eliška znáša sobotu - deň, ktorý mala rada najviac -  v nemocnici. Teraz už vedela. Súložili spolu u Karola, ale ako tak nad tým uvažovala, nahradila slovo súložiť slovom milovať sa a už ju to tak nedráždilo. Každý chlap v Karolovom veku by bol úplne sprostý, keby sa nechopil takej príležitosti ako je Eliška - musela Beáta uznať. Pred Dušanom ani muk! Musí si dávať dobrý pozor na jazyk. Nie, nechcela mať nikdy nijaké tajnosti pred mužom, ale teraz nejde o ich vzťah, ide o jej dcéru.

Keď sa Karol dopravil späť na oddelenie, bledá Eliška ho čakala predo dverami.

„Eliška, mohla si ísť dnu, je predsa odomknuté.“

Úzkostlivo vošla dnu.

„Karol, mama bola za tebou?“

Milo sa na ňu usmial. „Nemaj strach. Ale povedz mi, dokáže mama zahrať divadlo? Vieš ako to myslím.“

Eliška sa zamyslela. „Nie, ona sa nevie pretvarovať.“

„Tak to sa dupľovane neboj. Porozprávali sme sa a myslím, že ona nám naprieky robiť nebude.“

„Čo ti rozprávala? Čo sa ťa pýtala? Hovor!“

Prstami jej nežne chodil po tvári. „Eliška, bavili sme sa o nás dvoch. Povedal som jej, ako ťa ľúbim a čo to pre mňa znamená, že si so mnou. Poprosila ma, aby som bol pri tebe.“

„Čože? Mama mia!“

„Veru áno, mama tvoja, veru hej.“

Eliške sa pri jej všetkom nešťastí, strachu a bolesti rozžiarila tvár. Hodila sa na Karola a nechala sa ním túliť.

„Karol, musíš vedieť, totiž, chcem ti povedať, že aj keby som mala onedlho zomrieť, musíš vedieť, že som nepoznala nič krajšie, ako keď som milovala teba.“

Keby Karol zachránil pred záhubou celé ľudstvo a následne mu za to pripínali medailu, nebol by sa cítil viac vyznamenaným ako teraz, po Eliškinom vyznaní.