Rýchly spád XV. (poviedka)

Ďalší víkend zostal Karol v nemocnici, pretože mu nebolo dobre. Eliška si vydupala u primára svoju takmer neustálu prítomnosť v izbe svojho milovaného. Iba cez návštevné hodiny šla „k sebe,“ kde hostila rodičov. Mamu trocha prekvapilo, že dcéru už veľmi netrápi jej zbytočný pobyt v nemocnici. Ešte prvé týždne Eliška obom frflala, prečo ju tu nechávajú, keď jej stav nevyžaduje hospitalizáciu. Teraz, naopak, odmietla ísť dokonca domov.

Zopakujme si teda, že za celým týmto príbehom stoja protekčné vzťahy medzi našimi pacientmi – hrdinami a ich rodinnými príslušníkmi s lekármi. Karolov stav bol vážnejší, vyžadoval pobyt v nemocnici. Ten mu bol spríjemňovaný vlastnou izbou. Eliškin stav bol spočiatku ako nútený pobyt v nemocnici, kde sa potvrdilo podozrenie na onkologické ochorenie ešte v počiatkoch. Iba vďaka otcovi (rozumej peniažkom a súdku vína) bola tam, kde bola. Čoraz častejšie nachádzala seba samú v strachu – nie však o seba ako dakedy, ale o svojho milovaného. Skutočne jej matke nič neušlo, ale nechcela z dcéry, z ktorej zmena a tajomstvo priam sršali, nič ťahať. Na otázku, prečo nechce ísť na deň domov, vlastne ani neodpovedala. „Veď dakedy prídem, sľubujem.“

Mama sa rozhodla, že prekvapí svoju dcéru v týždni. Snáď z nej dostane, čo je vo veci. Možno – vravela si starostlivá matka – mi nechce nič povedať, lebo je tu jej otec.

Skočme ale ešte späť do tej nedele, keď bolo Karolovi tak zle, ako keby bol po rádioterapii. Bledý, s kropajami potu, nemohol sa ani dvihnúť z postele, iba keď ozaj musel. Eliška pri ňom tíško sedela, utierala mu čelo, podávala pohár vody, a keď sa unavene na ňu usmieval, štebotala mu, snažila sa ho rozveseliť. Starala sa o neho tak odovzdane, až to Karolovu sestričku dojímalo. V iných izbách sa liečilo či bohužiaľ umieralo, ale v Karolovej sa odovzdane milovalo. Žiaľ, v tú nedeľu nie fyzicky.

V pondelok sa Karol rádioterapii vyhol, hoci mu bolo lepšie. Spolu s Eliškou sa prechádzali po  nemocničnom parku, potom sedeli spolu v čitárni a návštevné hodiny trávili u Karola.

V utorok zažili viacerí ľudia z nášho príbehu prekvapenie.

Eliškina mama sa rozhodla, ako som už spomenula, navštíviť svoju dcérenku sama. Sestra, ktorá vtedy mala službu, zbledla a padla jej sánka, keď videla pani Drinkovú chytať kľučku na Eliškinej izbe. Pani Drinková sa len troška zarazila, keď nevidela dcéru v izbe, ale napokon si povedala, že môže byť v knižnici, čitárni, jedálni, na toalete či vonku na prechádzke. Je veľa miest, kde by mohla byť. Milo sa teda otočila na pani sestričku.

„Dobrý deň. Neviete  náhodou, kde by som našla dcéru?“

- Náhodou? S istotou viem, kde je. Myslím, že jej budem musieť poskytnúť prvú pomoc – preletelo sestre hlavou.

„Domnievam sa, že ak nie je na vécku, je u... Poďte so mnou.“

Sestra doviedla Eliškinu matku ku Karolovým dverám. Decentne zaklopala a po pár sekundách otvorila dvere, vošla dnu a za sebou privrela dvere. „Slečna Eliška, prišla vás pozrieť mama. Je tu vonku.“

Práve sedeli pri krížovke a sušených slivkách, našťastie nesúložili. Obaja boli ako obarení. Eliška rýchle prehrabala vlasy a vybehla na chodbu. Rýchle nasadila na tvár úsmev na privítanie matky.

„Ahój, mami.“

„Ahoj.“ Matka prekvapene, vôbec nie zlovestne, zvraštila obočie. „Nie sú tuto chlapi?!“

Eliška ovisli plecia a sklopila zrak. „Že ma, maminka moja milovaná, že ma nezabiješ? Chcem ti niečo povedať. Ale nie tu. Skočím si po kabát, poďme von.“ Odbehla sa obliecť a obuť a s matkou, úplne prekvapenou, vyšla pred budovu nemocnice.

„Prosím, mami, sľúb mi, že ma nezachloštíš. Prosííím,“ zakvílila dcérenka, s ktorou nikdy v živote neboli problémy, iba samá radosť.

„Čo sa preboha deje? Si tehotná? Zavraždila si niekoho? Okradla?“

„Nie. Ani jedno.“

„Má to súvis s tým, kde si bola?“

„Ak myslíš izbu v chlapskej časti, tak áno.“

„Ty niekoho máš? Nejakého chlapca?“ matka sa milo usmiala, aby dcéru povzbudila.

Teraz alebo nikdy. „Áno, mám. Mám ho veľmi rada. Má to však jeden... háčik.“

„Je ženatý?“

„Nie, je voľný ako vták. Strašne fajn, milý, láskavý a má ma rád. A ja jeho.“

„Sedel v base, či čo? Má fúru detí?“

„Nie, ani jedno, ani druhé. Poctivý, čestný, bezdetný.“

„No tak? Je na smrteľnej posteli?“

„Dúfam, že nie!“ vykríkla a z očí jej vytryskli slzy. „Len to nie!“

„Eliška, dievčatko moje, tak čo je vo veci? Už minule som si všimla, že by si mi chcela niečo povedať.“

„Mami, ja sa bojím. Bojím sa, že ti to ublíži.“

„Čo si sa už nebodaj vydala?!“ Matka si skutočne myslela, že prišla veci na koreň.

„To by som ti predsa, mami nespravila. Ty musíš byť na mojej svadbe, ak vôbec dakedy nejaká bude.“

„Nenaťahuj ma, lebo tu skolabujem.“

„Mami, Karol je...“

„Karol? Pekné meno.“

„Karol je... tak mladý ako ty.“ Nenapadlo ju nič iné, iba nahradiť slovko starý za mladý. Mala pocit, že všetko tým ešte zhoršila.

„Čože? Čo to trepeš? Tak mladý ako ja?“

„Dobre teda. Je tak starý ako ty.“ Cítila, že musí umrieť. Toto predsa organizmus nevydrží... A vydržal.

„Chceš mi povedať, že ten tvoj je ročník tridsaťsedem?“

„Presne tak, mami.“ Eliška zhrozene sklopila oči.

Eliškina matka vyvalila oči a chytila si zdesene ústa. „Eliška!“

Dcérenka si skryla tvár do dlaní a slzy strachu jej tiekli pomedzi prsty.

„No tak, Eliška, neplač. Prejdime sa trocha a povedz mi dačo o tom chlapovi.“ Vykročili na prechádzku ako dvaja opilci; obe akosi hegalo do strán, jednu od strachu, že sklame na veky večné svoju milovanú matku, druhú z toho, že jej dcéra sa musela z diagnózy pomiasť.

- Dýchaj, Marta, dýchaj, to bude jej ochorením. To sa všetko vyrieši. Zamilovanosť je jedna vec, však si ho nejde brať. Odíde z nemocnice a na starého zabudne. -

Eliška teda spustila. Ešte raz vek, že je rozvedený, dlho bez vzťahu, a že sa mu vrátila rakovina.

„Je to úžasný človek. Je mi s ním... krásne, fakt mami. Je to skvelý človek.“

„To ťa časom prejde,“ mávla matka rukou dcére popred oči. Takto sa upokojovala. „Nebudeš si ničiť život s chlapom, čo by ti mohol byť tatkom. Tu ste sa spriatelili, ale keď z nemocnice odídeš...“ Eliška to nemohla počúvať.

„Keď z nemocnice odídem, Karola neopustím.“

„Netáraj, Eliška. Maj trocha rozumu. Veď ja ťa chápem, a ani ťa od neho neodhováram. To ťa prejde samo od seba. Uvidíš, daj na moje slová. Otcovi nič nepoviem, zbytočne by robil rozruch. Aj mne sa v tvojom veku páčili takí oteckovia, ale nemá to budúcnosť, ver mi. No toto. Takéto prekvapenie si si prichystala. Chce to čas, áno, čas.“

Eliška správne pochopila, že matka to neberie vážne a nemala už ani chuť vysvetľovať jej, že na Karolovi jej skutočne záleží, a že ho skutočne ľúbi. Čakala inú reakciu; hurikán, hádku, možno prvú facku v živote, ale toto od mamy nečakala. Ona vlastne neverila, že ho ľúbi. Ba možno verí, ale považuje to za pominuteľnú zamilovanosť. Fajn, nechá ju v tom. Čas skutočne ukáže, v tom má mama pravdu.

„Môžeme sa vrátiť dnu, je mi zima. A neplač, Eli. Nič, čo sa týka chlapov nestojí za to, aby nám kvôli tomu zrak kalili slzy. Hm?“

Eliška sa proti svojej vôli na mamu usmiala. No skúsila to ešte raz. „Mami, ja ho naozaj ľúbim. Vravím ti to ako dospelá žena druhej dospelej žene. Som ochotná ísť s ním bývať, ak teda obaja vyzdravieme.“

„Ale to nemyslíš vážne. Prečo sa chceš zahadzovať s nejakým dedom?“

„Mami, ja Karola milujem.“

„No dobre. Miluješ ho. Uvidíme, koľko to vydrží. Dávam tomu pár týždňov. Čo si u neho vôbec robila? Ako to, že si vôbec v jeho izbe?“

„Počas návštevných hodín sa môžu medzi sebou pacienti navštevovať.“

„Musí byť skvelý spoločník...“

„Nedoberaj si ma, mami. Nezaslúžim si, aby si sa mi posmievala.“

„Myslíš, že ten tvoj Karol ťa berie vážne? Bol by hlúpy, ak by s tebou nechcel byť. Si mladá a pekná.“

„Nie je taký, ako si myslíš.“

„Má evidentne taktiku, ako si omotať dcérenky okolo prsta.“

„Nekrivdi mu tak, ako som mu krivdila ja!“

„V poriadku. Čo také ti môže do života ponúknuť? Čo robí? Kde býva?“

„Je majstrom v elektrotechnickej výrobe, žije v rodinnom dome a venuje sa ovocinárstvu. Má auto.“

„Znie to dobre. Až na ten jeho vek. Prečo sa rozviedol?“

„Vraj ženu nudil. Dosť času venuje záhrade.“

„No prosím.“

„Mňa zatiaľ nenudil ani minútu.“

„Bože na nebi, chcem ho vidieť. Musím toho človeka vidieť. Rada by som s ním hovorila, ale nie dneska.“

Vracali sa po chodoch na oddelenie. Nemali v láske výťah.

„Ukážem ti ho na fotke.“ Vošli s Eliškou do izby, ostatné dve mladé ženy si čítali na posteli. Eliška si sadla na posteľ a podala matke slušnú kôpku fotiek s Karolom.

„Preboha, celý album! A pritom ten chlap trčí vedľa v izbe!“ No so záujmom si fotky prezerala. Musela uznať, že dcéra vôbec nemá zlý vkus. Iba sa – nebožiatko – netrafila do vekovej kategórie.

„Sympatický pánko v rokoch.“ V rokoch zvýraznila. Jedna fotografia bola celá ulepená od rúžových božtekov. „Toto je tvoja práca?“ spýtala sa matka pobavene, ale vôbec nie zlomyseľne. Eliška hrdo pritakala.

Jej mama sa naozaj na dcéru nehnevala, veď nemala prečo. Zamilovať sa môže hocikto hocikedy a áno, bohužiaľ, do hocikoho. Potenciálny zať mal len tú závadu, že bol narodený v tom istom roku, ako potenciálna svokra. Nemôže, a ani sa nebude na dcéru hnevať preto, že jej prvá láska je taká, aká je. Prvá nie je zákonite posledná. Zmyslela si na tú svoju, horko-ťažko sa jej vynoril v mysli. Zábavná figúrka. Takýto osud postihne aj Karola. Má to spečatené. Drinková, ročník tridsaťsedem, tak rozhodla.

Pani Drinková, keby ste len vedeli, aké myšlienky behajú v hlavičke vašej dcérenke. Nielen teraz, keď je pri Karolovi, aj keď je sama. Ona sa už rozhodla, ona sa už odhodlala nadobro. Ak by si ju Karol chcel skutočne k sebe priviesť, pôjde k nemu. A vy s tým nespravíte nič. Viete, ona totiž Eliška neprekvapila teraz nejakým v k u s o m vás. Ona prekvapila predovšetkým seba, a to nie vkusom. Šokovala seba samú, a to tým, čo jej behalo po rozume v tú noc, čo ju pán Karol defloroval. Taký obyčajný pohlavný styk, ale pre vašu dcéru, pani Drinková, pre ňu to bolo ako keby si na národnom výbore navzájom navliekli obrúčky. Ona, ako jedna z mála sa môže pochváliť (ak je to chvályhodné), že to spravila z lásky. Vyšlo to dávno z módy, ak to vôbec niekedy módou bolo. Neviete o tom nič. Neviete ani o jej želaní, o jej túžbe, že by za Karola niesla jeho kríž. Za úplne cudzieho človeka, ktorému je ona ničím – podľa vás, ale on je pre ňu všetkým. A ako oddane mu včera mokrým uterákom utierala čelo. Nikdy ste svojej dcére nekrivdili, nerobte to ani teraz. Zľahčujete celú situáciu, hoci vaša dcéra dáva do toho celú ubitú milujúcu dušičku. Áno, čas. Ten vám zrak prečistí, ak vám ho toto prekvapenie zahmlilo.

Po matkinom odchode sa Eliška vrátila ku Karolovi, večerali spoločne u neho.

„Všetečko všetko som jej povedala, samozrejme okrem toho, že sme spolu... Do toho ju ozaj nič.“ Potom sa zdôverovala Karolovi so svojimi dojmami. „Zľahčuje to a myslí si, že ma to prejde.“

Karol si založil ruky a oprel sa o stoličku. „Takže nerobila scény.“

„Nie, žiadne scény. Skôr bola prekvapená ako šokovaná.“

Keď si dávali na dobrú noc bozk, obaja boli nešťastní z toho, že nemôžu byť v noci pri sebe. Len tak, ležať pri sebe, nič iné nerobiť. Ležať a spať. Tú uchytanú, ubozkávanú fotografiu Karola mala pri sebe, ani čo by to bol on sám. Ležala pri okne, ako ten nešťastný, zavraždený pacient vo Wolkrovej básni.

K akému pokroku dospela v tento deň! Priala si len tri veci, tri obyčajné veci, tak vzácne, tak úžasné, že väčšinu ľudstva zaujímajú málokedy; stratia sa vo všednosti dní, stratia sa v mori bezcenných harabúrd. Eliška si priala zdravie pre oboch, priala si milovať Karola a, ak si to zaslúži, byť Karolom milovaná.

Pár metrov vzdušnou čiarou, o dve chodby ďalej, snažil sa Karol zaspať. Ale nemohol, lebo ju mal pred očami. A až bolestne ju túžil mať pri sebe.