Rýchly spád XVI. (novela)

Eliška sa zobudila so zlou predtuchou, a nemohla sa jej zbaviť ani pri Karolovi.

„Mám pocit, že sa niečo zomelie. Niečo... niečo hrozné.“

„Prečo si to myslíš?“ pýtal sa jej Karol už až na schodoch nemocnice. V jedálni totiž nebola schopná povedať o tom jediné slovo.

„Možno niečo vyvedie mama. Síce sama povedala, že sa to nesmie otec dozvedieť, ale nejako jej teraz neverím.“

„Už ťa niekedy podrazila?“

„Nie, ani raz.“ Razom ju napadlo, že by to mohla byť predtucha Karolovho konca a náhle sa rozplakala. Vzal ju zo schodov a stali si za roh budovy.

„Eliška, myšička moja, čo sa ti stalo?“

Chvíľku jej trvalo, než sa upokojila. „Bojím sa o teba.“ Zavesila sa na neho, ako keby od toho závisel celý vesmír.

„Ale o mňa sa neboj. Eliška, no tak. Mama ti nahnala trocha strachu, spolu sa ho zbavíme. Ja ťa mám tak rád.“ Podarilo sa mu upokojiť ju.

Eliška stále dumala, nad čím asi dumá jej mama. Tešila sa, že v sobotu pôjde ku Karolovi, no bála sa, že mama príde a nenájde ju v nemocnici. No upokojila sa, veď mama predsa nevie, že majú takú vymoženosť ako odísť na deň z nemocnice.

Vo štvrtok behali obaja po vyšetreniach a v piatok prišli Elišku pozrieť obaja rodičia s tým, že cez víkend neprídu, lebo sú niekde pozvaní. Eliškine srdce plesalo. Kým otec klábosil s primárom, Eliška sa s mamou prechádzala po nemocničnom parku.

„Eliška, stále uvažujem nad tým tvojím chlapom. Ešte sa stretávate?“

„Je nemožné nestretávať sa.“

„Za pokus by to stálo, nemyslíš?“

„Ale ja sa nechcem prestať s Karolom stretávať.“

„Povedz, vedia o tých vašich vychádzkach sestričky a lekári?“

„Samozrejme.“

„A to vám nemôžu zatrhnúť?“

„Nie, nemôžu.“

„Vie to teda aj primár?“

„Samozrejme.“

„A čo na to hovorí?“

„Povedal Karolovi, že mu v dobrom závidí.“ Eliška sa zachichotala. Mamu to napálilo.

„Eliška! Nerob si z takýchto vecí žarty. Majú ťa akurát na posmech. Na to si nemyslela?“

„Nie, nemyslela. Ani ma to netrápi. Keby som sa mala zapodievať takými hlúposťami, nemala by som čas na Karolka.“

„Karolka, pch. Dievča zlaté, ty si rozum potratila.“

„Zvláštne, často si to vravievala o sebe, keď si sa vadila s otcom.“ Mama iba vykrútila ústa, no zostala ticho. Videla, že s dcérou nič nezmôže.

„Dúfam, že mu to primár sám nevytrúbi.“

„Nie, neboj sa. Je to spoľahlivý chlap.“

„A na to si ako prišla? Za fľašu spraví nemožné. Ak ti mám pravdu povedať, tvoj pobyt stál otca súdok kvalitného vína. Ale poznajú sa dlho, nešlo o úplatok.“

Eliška sa doširoka usmiala. „Najprv som sa hrozne na vás hnevala. Ale teraz som rada, že som tu, lebo je tu aj Karol.“

„Keď prídem v týždni sama, chcem sa s ním stretnúť.“

„Nie, mami. Budeš mu nadávať.“

„Nebudem mu nadávať, chcem ho spoznať. Možno ho poznám z materskej škôlky.“

„Ja za to nemôžem, že má tvoje roky, mami. Jednoducho sa to stalo.“

„V poriadku, stáva sa aj horšie.“

„Napríklad?“

„No napríklad by ťa mohol spraviť mamou.“

„Nemohol. Žiaľ.“

„Akože nemohol? Akože žiaľ?“

„Je neplodný.“

„A to vieš ako?“

„Povedal mi to.“

„No vidíš, s impotentom si si začala. Pekne.“

„Nie je impotentný. Je neplodný.“

„A ako vieš, že nie je impotentný, keď je neplodný?“

„Po prvej liečbe zostal neplodný.“

„No a že nie je impotentný, s tým sa ti chválil?“

„Nechválil, ale povedal mi to.“

„Len tak mimochodom ti povedal, že mu stojí.“

„Mami, prosím ťa, nebuď taká. Ak by som ti povedala, že je plodný, bol by oheň na streche, že mi starý dedo spraví dieťa. Ak ti poviem, že je neplodný, zasa je zle, lebo mi dieťa nespraví. Je to jeden úžasný človek, ktorého nepoznáš.“

„No dobre, len sa z neho nepotentuj, Eliška. Hlavné je, že ho dokonale poznáš ty.“

Pri rozlúčke jej znova povedali, že cez víkend sa neuvidia a po ich odchode si chcel primár s Eliškou pohovoriť.

„Slečna Eliška, povedal som vášmu otcovi, že budúci týždeň spravíme tú banálnu operáciu, ktorej sa vôbec nemusíte báť. Pozrieme sa na tie uzliny a vyberieme ich. Nie je treba to neustále odkladať kvôli iným pacientom. Nech to máte z krku. Zajtrajšiu sobotu môžete, ak chcete, tráviť s pánom Karolom u neho. Čo vy na to?“

Jej prekvapenie na tvári bolo obrovské. Zbadala dolu v kúte šikovný demižónik. Presne ten istý, s ktorým otec prišiel do nemocnice.

„Váš otec je taký veľkorysý, že ma nie žiadal, ale prosil, znova a znova, aby som vám splnil čo vám len na očkách uvidím. Povedzte, mohol by som to jemu, no najmä vám, odoprieť?“

Eliška sa pousmiala a pozerala smerom k demižóniku. „Nemohli, pán primár, to by ste ozaj nemohli.“

Lekár vystrel ruky a položil ich svojej pacientke na plecia. „Veruže nemohol, slečna Eliška. Váš otec vás zbožňuje a mrzí ho, že ste tu ako vo väzení. Ale ste tu z jeho vôle pre vaše dobro. Povedal som, že svoju liečbu znášate dobre, a že sa na nič nesťažujete. Však som mu neklamal?“

„Neklamal, pán primár.“

„Tak teraz šup za Karolom, nech sa teší s vami.“

Eliška naradostene zaďakovala a bežala za Karolom, ani čo by bol primár generál a ona poslušným vojačikom, trieliacim splniť rozkaz.

„Zajtra budeme spolu, zlatko, spolu, u teba.“ Zavesila sa na neho a vyskakovala, potom mu bozkami zasypala tvár. Celý večer trávili spolu, jedli „u Karola.“ Potom sa Eliška strácala v Karolovom objatí, túlila sa k nemu a Karol uvažoval; rakovina sa vrátila, preto je znova tu v nemocnici, vrátila sa, aby ho pripravila o jeho jedinú vzácnosť – vlastný život, no zároveň vďaka nej si znova uvedomil, na čom záleží - že je úžasné svoj život s niekým zdieľať. Nebolo by ho napadlo nič z toho, čo ho tu čakalo v podobe Elišky. Myslel si, že jediné čo tu stretne, bude smrť, a nie láska.

V sobotu ráno prišiel pre nich Karol starší a potom sa znova decentne vyparil, zanechajúc ich s plnou chladničkou.

V ten deň bolo všetko nádherné a dokonalé, no Karolove uši počuli vetu z Eliškiných úst, diktovanú jej dušičkou, ktorá bola najkrajšou chvíľou z celého dňa.

„Teším sa, ako budeme spoločne budúcu jeseň oberať jabĺčka. Bude to super.“

Bolo to tak úprimne, spontánne a láskyplne povedané, že nemohol neveriť pravdivosti jej slov. Rok ako taký, to nie je žiadny dlhý čas, no pre ľudí ako sú oni dvaja platí iná časomiera. Pre Karola to znamenalo, že Eliška s ním ráta do budúcnosti. S ich diagnózou je rok poriadny kusisko života, priam ďaleká budúcnosť.

A pretože bol Karol rozcítený a každú sekundu plne prežíval, nechcel podávať v posteli supermanské výkony, práve naopak; pomaličky, decentne a s citom svoju drahú pomiloval. Eliškine mraučanie znelo ako anjelský spev, plazila sa po ňom, jej rúčky ho chytili raz tam raz hentam.

Azda nikdy predtým si neboli navzájom bližší ako teraz, po tom pomalom milovaní. Tento krásny spoločný zážitok im na určitý čas zatvoril ústa a tak si v tichosti vychutnávali prítomnosť toho druhého. Pôsobilo to všetko až posvätne; boli sami, nikde nikoho, jeden pre druhého. Ticho prerušila Eliška. Jej zvedavosť sa drala von.

„Karči, je toto naozaj od detstva tvoja izba? Toto je tvoja detská?“

„Hej, moja detská, prerobená na dospelácku spálňu. Tuto sa malý Karči hrával, učieval, tešieval na Mikuláša, plietol korbáčik na Veľkú noc, masturboval v puberte a robil veľa iných vecí.“

Musel jej znova doniesť fotky z čias, keď bol dieťaťom. Malý, chutnučko vysmiaty Karolko. Teraz sa mu oči neleskli o nič menej ako vtedy, rozdiel bol iba v dôvode lesku. Eliška si veru svoje chutnučké kozičky ničím nezakrývala, iba ak jej troška na ne padali vlasy. Ale ani miligram krivdy páchanej na Karolovi; miloval ju ako človeka, nie kvôli tým krásnym prírodným útvarom, ktoré bolo tak zaťažko pustiť z dlaní, či nebodaj úst!

Uvažoval aj nad tým, že sa blíži čas, keď sa bude musieť porozprávať s jej rodičmi. Možno padne aj facka, ale na tie si Karol zvykol; život ho mláti hlava-nehlava.

Eliška sa premenila na sladké vínko a Karolove náručie bolo citlivým maškrtným jazýčkom, ktorý si vychutnával jeho chuť. Nie a nie prehltnúť ho!

Hoci čas ako taký sám o sebe neexistuje, ľudia si vymysleli hodinový strojček, aby dali svetu a jeho dejom chod, aj keď nie poriadok. A tak našej dvojici uplynul čas, ktorý mali vyhradený len pre seba a ako mávnutím čarovného, tento krát tŕnistého prútika, ocitli sa späť na onkológii vo svojich županoch.

V pondelok sa Karol ako tak po rádioterapii držal, no Eliška mala strach z blížiacej sa operácie. Napriek tomu, že tešila unaveného Karola a štebotala mu, vo vnútri sa bála absolútne všetkého; choroby, operácie, reakcie rodičov a aj toho, že Karol sa nevylieči. Človek by sa až čudoval, ako je možné, že toľko strachu dokázala prekonať. Jej oči boli plné strachu a obáv, no to najkrajšie prevyšovalo všetko negatívne; Karol v jej očkách videl, ako ho má rada a sám nevedel pochopiť, prečo.

Eliška sa bála. Keď deň pred operáciou prišli za ňou rodičia, povedala obom o Karolovi. Mala obavy, že sa nemusí prebrať a tak chcela, aby obaja vedeli, že má niekoho rada tak, ako sa môže mať rád len jeden človek. Úplne vyplašená Eliška sa zdôverila rodičom slovami, že: „...mám niekoho rada, ten niekto je pacient ako ja. Chcem aby ste to vedeli, nechcem pred vami nič tajiť a viem, že bude zle, ak poviem jeho vek. Ale teraz mi je to akosi jedno, lebo mi záleží len na pár veciach. Aby som prežila, vyliečila sa a bola potom s ním. Stále s ním.“

Keby sám otec nemal obavy z operácie (hoci primárom označovanej za banálnu), iste by robil scény. Pomyslel si sám pre seba, či preto sem dal dcéru, aby mu našla zaťa v jeho veku, alebo aby bola pod lekárskym dohľadom a vyliečila sa o to skôr?!

Mama s otcom na seba pozerali pohľadom „to čo má akože znamenať?“ Nechceli však robiť scény. Času bude dosť, ak bude vôbec príležitosť mať čas...

Mama vedela, čo sa bude diať v aute po ceste domov, ale ona bola na svojho muža zvyknutá.

„O čom nám tu hovoríš, anjelik? Ak dobre chápem, zamilovala si sa nám do nejakého chlapa v mojom veku?“

„Áno, ocko. Ak ťa to hnevá či rozčuľuje, prepáč. Nebol to môj úmysel. Myslím, že si ľahnem. Som unavená a hrozne sa bojím.“

Ďalej to nerozoberali a v aute bol otec na prekvapenie Eliškinej mamy, úplne ticho. Zadumaný, plný strachu. Aj on to chcel nechať na čas.

„A ak umriem, budeš mi dávať na hrob kvety?“ pýtala sa Eliška Karola večer než sa rozlúčili.

„Ty neumrieš, Eliška, ty mi neumrieš. To ja ti umriem, na starobu, ale až po dlhých rokoch spoločného života. Budeš mi dávať na hrob kvety?“