Rýchly spád XVII. (novela)

To sa vie, že otcovi Elišky nechodilo v ten večer nič iné po rozume, len kto je ten dotyčný pán. Operácia je úplne banálna – razom mu ihla na platni myšlienok skákala na banálna, banálna, banálna... Týmto sa uvoľnil priestor pre myšlienky na neznámeho, ktorého Eliška ľúbila.

Eliškini rodičia si líhali už do postele; matka bola meravá od strachu a bolo jej do plaču. Bála sa o svoju dcéru. „Ja asi ani nezaspím. Tak sa bojím,“ zakvílila.

„Neboj Bei, dobre to dopadne.“ Na chvíľku sa odmlčal. „Prosím ťa, ty vieš, čo to má znamenať? Uvažujem nad Eliškinými slovami. Ty vieš, o koho vôbec ide?“

„Zbytočne nad tým uvažuješ. Hovorila mi o nejakom Karolovi, ale podľa mňa je to krátkodobá záležitosť.“

„Podľa čoho tak usudzuješ?“

„Zamilovať sa do niekoho, s kým zdieľaš diagnózu a nemocnicu je ľahké. A roky sa ľahko prehliadnu. Prejde ju to.“

„Myslíš na zíde z očí, zíde z mysle?“

„Hej, presne na to myslím.“

„No, povedala nám niečo ako, že keď sa vyliečia, bude potom s ním.“

„Neverím tomu. Našla v nemocnici spriaznenú dušu a to je celé.“

„Berieš to na ľahkú váhu.“

„A ty, prosím, nerob z toho tragédiu. Teraz sa bojím o jej život, nie s kým bude žiť. Momentálne mi ide len a len o jej zdravie. Keď máš zdravie, súkromný život sa rieši úplne inak, ako keď ho nemáš.“

„Hm... No neviem, keď si Eliška niečo zaumieni, tak potom...“

„Potom to dosiahne. Prosím, neriešme to teraz večer, prosím.“

Otec bol chvíľku ticho, chytil manželku nežne za ruku. „Prepáč mi, ale som zvedavý. Videla si ho?“

„Iba na fotke.“

„A?“

„Je tak starý ako ja. Som presvedčená, že jej to dlho nevydrží. Eliška sa predsa nebude zahadzovať s nejakým starým trúbom.“

„Čo ti o ňom povedala? Prečo si mi nič nespomenula?“

„Máš iné starosti, nie, s kým trávi naša dcéra voľný čas v nemocnici, kde si ju sám poslal, hoci mohla byť s nami doma. Nepovažujem to za dôležité, preto som nič nevravela.“

„No a čo je zač?“

„Nejaký elektrikár či elektrotechnik, náruživý ovocinár. Z rakoviny sa už raz dostal.“

„Sama ti o ňom povedala? Len tak? Z ničoho nič?“

„Nie, prišla som na to náhodou. Šla som ju raz sama v týždni pozrieť a ona bola u neho na izbe.“

„Čože?“

„Neplaš sa, pacienti sa môžu navštevovať.“

„Pôjdem sa s ním porozprávať, nech jej nemotá hlavu.“

„Povedala mi, že je rozvedený a nemá deti. A už ich vraj ani nemôže po predošlej liečbe mať.“

„Pekne!“

„Duško. Ja sa teraz bojím, aby zajtra otvorila oči a dobre to dopadlo. Na toho chlapa bude dosť času.“

„Som len zvedavý a úprimne, naštvalo ma to. Nejaký starý chumaj namotá hlavu našej dcére.“

Vtom sa však jeho žena rozplakala a on pochopil, že ona myslí na úplne iné veci a prestal s vyšetrovaním.

V tom istom čase Eliška ronila slzičky do svojho nemocničného vankúšika a v duchu si sľubovala, že ak vyhrá boj s chorobou, bude s Karolom. A všetko ju to strašne v celej svojej kráse bolelo – tie sľuby, tie predstavy, tie sny, tie odhodlania. Keby o tom všetkom vedeli jej momentálne vystrašení rodičia, už nikdy viacej by si neplietli zamilovanosť so schopnosťou milovať. Sú tak odlišné ako svetlo a tma, ako čierna a biela, ako voda a vzduch. Na Elišku zíde z očí, zíde z mysle, neplatilo. Karol sa stal súčasťou jej samotnej a zbaviť sa ho, to by bolo ako odrezať si hlavu a žiť ďalej bez nej.

Druhý deň Elišku dopoludnia operovali; vybrali jej nejaké uzliny, ktorých sa bolo treba zbaviť. Operácia netrvala dlho, podarila sa a krátko po obede sa už Eliška usmievala na Karola, ktorý ju prišiel pozrieť.

Neskoršie popoludní ho pri jej lôžku vystriedali Eliškini rodičia. Otec, keďže usúdil, že dcéra je v poriadku, vybral sa za primárom s tým, že sa opýta, čo za chlapa to vstúpilo dcére do života. Nerobil okolky a rovno sa spýtal, čo za Karola to tam na oddelení majú a čo má s jeho dcérou.

„Dneska len samé dobré správy, pán Drinka. Operácia sa podarila a aby som vám odpovedal pravdivo, má s ňou pekný romantický vzťah.“

„Čože? Ako je možné, aby na onkológii mali pacienti pekný romantický vzťah?!“

„Stáva sa to. Nie je to prvýkrát, čo som to tu videl. Ale ani raz to nebolo takéto.“

„Aké takéto?“

Primár pomykal plecami. „Také intenzívne, také krásne.“

Otec očervenel. „Čo je nádherné na tom, že mladá sa vláči so starým somárom? Navyše v nemocnici?“

„Je to pekné, vidieť ich spolu.“

„Čo akože spolu robievajú?“

„Prechádzajú sa po parku, sedia spolu v knižnici, jedia spolu.“

„Vraj chodí k nemu do izby. Prečo som doteraz o tom nič nevedel?“

„Je to súkromie vašej dcéry, nijako to nesúvisí s jej diagnózou a liečbou. Veď to už aj tak viete.“

„Vy ste nejako v pohode, pán primárko, ale je to moja dcéra. Mohli ste mi o tom povedať.“

„Opakujem, mňa do súkromia mojich pacientov nič nie je.“

„A to tu máte takú romantiku bežne? Som jej otec, mám právo to vedieť.“

„Istým spôsobom máte pravdu.“

„Akože istým spôsobom. Myslel som si, že medzi nami je absolútna dôvera.“

„Veď je. Dôverne vám hovorím, že tí dvaja sa majú radi.“

„Kde je ten chlap? Musím s ním hovoriť.“

„Je vo svojej izbe.“

„On má svoju izbu? Čo je predsedom KSS?“

„Nie, iba starým známym dobrým pacientom. Je to taká kutička.“

„Číslo dverí?“

„232. Zabočte doľava.“

Dušan zaklopal a čakal, čo sa bude diať. Otvoril mu Karol, vôbec nie oblečený ako bežný pacient. Dušan stál razom zoči-voči sympatickému, možno trošku pochudnutému, ale inak šarmantnému rovesníkovi v texaskách a flanelovej košeli. Karol, čerstvo oholený a upravený, návštevníka pozdravil. To Dušana vykoľajilo, rovnako ako jeho upravený vzhľad. Miesto pripraveného „počuj, ty trtko,“ povedal niečo úplne iné.

„Dobrý, rád by som sa s vami porozprával.“

Karol hneď vedel, o koho ide a slušne ustúpil dozadu. V izbe mal otca svojej milovanej. Slušne mu ponúkol stoličku, ale Dušan odmietol.

Začal povzdychom. „Som Eliškin otec.“

„Rád vás spoznávam.“

„Nepoznáme sa zo základnej školy? Hm?“ Karol pochopil, kam tým mieri. Nevedel, čo povedať.

„Neonemeli ste, však?“

„Nie, neonemel som.“

„Rád by som vedel, aké úmysly máte s mojou dcérou.“

Karol chvíľku, ale ozaj iba chvíľku hľadal vhodné slová.

„Vedel som, že sa čoskoro stretneme a vedel som, že sa ma niečo takéto spýtate. A predsa som si nič nechystal popredu, hovoriac si, povieš pravdu, ako ťa potom napadne. Pravdu a nič viac ako pravdu. Mám Elišku rád.“

„Máte ju rád? Ako rád?“

„Milujem vašu dcéru.“

„Nie, to ja milujem svoju dcéru a to stačí.“

Karol mlčal.

„Myslím, že viem, o čo vám ide.“

„Sem s vaším názorom, som zvedavý.“

„Starý somár zbalí mladú babu. To je celé. Nič viac...“

„Váš názor, ďakujem zaň. S Eliškou ste nás už prebrali?“

„Nie, najprv si to vybavím s vami. Dajte jej pokoj. Potrebuje ho.“

„Zmiznem z jej života len na jej želanie. Názory iných ma nezaujímajú.“

„Varujem vás, dajte jej pokoj. Mám známosti, ktoré by vás mohli sakramentsky mrzieť.“

Na Karola však vyhrážanie neplatilo. „Pán Drinka, ja mám rakovinu. Mám ju už druhý raz. Preto som tu. Neprišiel som sem na zoznamovací večierok, ale liečiť sa. Spoznal som náhodne vašu dcéru a je to krásne. V čom konkrétnom spočíva to vaše vyhrážanie či zastrašovanie? Myslíte si, že som nejaký hlupáčik, ktorý sa len tak ľahko naľaká? Bububu! Myslíte si, že po tom všetkom, čím som si v živote už prešiel, ma zastraší niečo ako strata zamestnania alebo prepichnuté pneumatiky? Keď zrejme zomieram? Porozprávajte sa s Eliškou, a ja sa zariadim podľa toho, čo povie ona.“

„Je to veľké decko.“

„Omyl. Je to mladá rozumná žena.“

„Toto nepôsobí rozumne. Opakujem, dajte jej pokoj.“

„A ja opakujem, že jej ho dám len na jej želanie. Ja sa totiž nikomu do života a srdca nevnucujem.“

„Nechápete, že nie ste muž pre ňu? Ste tak blbý alebo čo?“

„Teraz vás ničím nepresvedčím, že ju mám rád. Možno by vás o tom presvedčila ona.“

Dušan pristúpil tesne ku Karolovi a pozeral mu do očí. No z Karola vyžarovala akási dobrota, pokoj, vľúdnosť ako vyšitá. Nemohol na ňom nájsť absolútne nič, čím by ho premohol hneď tu a teraz. Cítil, že ho čaká náročná práca, kopec presviedčania, hrozieb, hádok.

Koho z toho viniť? Veď Eliška je tu na jeho želanie. Teraz chápal, prečo radšej zostáva cez víkendy v nemocnici. Za to všetko môže on sám a nikto iný. Toto nedomyslel len preto, že ho to nenapadlo ani vo sne.

„Nebudem sa tu s vami naťahovať, mám aj iné veci na práci. Ešte sa stretneme.“ Dušan sa pohol k dverám.

Karola napadlo, že teraz alebo nikdy. „Prosím, počkajte chvíľku. Nemám, čo by som pred vami skrýval. Ste jej otec a záleží vám na nej.“ Dušan sa otočil smerom k nemu a založil si na prsiach ruky. „Počúvam.“

„Ďakujem. Milujem Elišku a záleží mi na nej. Trávime tu spolu veľa času a navzájom sa podporujeme. Stalo sa, že ju mám rád a spravil by som pre ňu všetko. A nikdy by som jej neublížil. Na to ju príliš milujem. Viem, že by mi mohla byť dcérou. A ona vie, že so mnou nikdy dieťa mať nebude.“ Karolove oči sa naplnili slzami až po okraj, akoby skleným pohľadom pozeral na otca Elišky, no hlas mal pevný. „Viem, že máte na mysli niečo ako – ale ona už jedného otca má. Tak rád by som jej bol tým všetkým ostatným, ale s vlastnosťami a povinnosťami otca...“

„Rozprávky na dobrú noc vám idú. Ale ja nejdem ešte spať.“

„Možno čas vás presvedčí o pravdivosti mojich slov.“

„A ja verím, že čas vás dvoch nadobro rozdelí.“

Osamotený Karol si smutne sadol a uvažoval...

Dušan vošiel do Eliškinej izby a s úsmevom pristúpil blízko k nej. Úsmevom mu odpovedala. Prehodili pár slov, no videl, že je unavená. Potom však zbadal na stolíku Karolovu fotku; tú ulepenú od bozkov a sĺz, vzal ju a roztrhal na štyri kusy. Usmial sa a položil ju späť na stolík. Vystrašená Eliška sa roztriasla, no na rozdiel od Karola, ona svoje slzy neudržala. Keď vychádzal von z izby, vo dverách sa bez slova otočil. Videl jej slzy a predsa nič nepovedal, iba sa výstražne na ňu zapozeral. Nemohla si, chudiatko, ani oči utrieť, pretože ju boleli jazvy po operácii a ruky nemohla dvihnúť. Dneska ich ešte nedvihne, dneska by ani Karola neobjala... Nevedela, či už otec za Karolom bol, ako dopadlo ich prvé stretnutie. Priala si len to, aby jeden muž, ktorého miluje, prijal to, že miluje druhého muža... V ten deň však Karol za Eliškou už nesmel, pretože primár usúdil, že by ju to mohlo ešte viacej rozrušiť. Plná strachu a mučivých otázok čakala na ďalší deň. Karol tak isto.