Rýchly spád XVIII. (novela)

V ten večer z našich hrdinov neuvažoval nad Eliškinou diagnózou takmer nikto; otec Dušan myslel len na to, ako vystrnadiť z jej dohľadu sebavedomého Karola, matka Beáta skákala šťastím, že sa dcéra po operácii prebrala, primár uvažoval nad rozhorčením pána Drinku, Karol nad slovami Eliškinho otca... A Eliška sama sa bála, čoho bude jej otec schopný.

- Zbavili sme sa tých rokov, zadupali sme ich do zeme. No predsa ich niekto vyhrabal a snaží sa dať ich medzi nás. Ako keby nebolo dosť hrozné to, kvôli čomu som tu – rakovina. Ja žijem tu a teraz. A tu a teraz chcem zdieľať život s Karolom. Čo bude o desať  či dvadsať rokov, ak budem vôbec žiť, budem riešiť potom.

Eliška sa ani tak neobávala toho, ako si to všetko s otcom vybaví; bola ochotná ísť do krajnosti, ale nechcela nikomu ublížiť. Karol je jej šťastie v nešťastí a otec to musí pochopiť, prijať. Takto to musí podať otcovi.

Roztrhaná fotka? Vydesilo ju, ako jej je otec schopný ublížiť. Ona sa už dávno rozhodla. Karol nie je, a nikdy nebol iba dakto, kto ju chce dostať a komu sa to podarilo. Myslela na jeho slová, na to, čo s ním prežila – tu, či u neho doma – a to všetko jej dodávalo odvahy. Nemôže síce kvôli stehom zdvihnúť ruky, ale ústa jej nezašili. Sama sebe priznávala, že na druhej strane chápe, že je otec šokovaný vekom jej vyvoleného.

- Vari si myslíš, že som to spravila naschvál?

Horúčkovito premýšľala do noci, no únava ju premohla.

Karol sa definitívne rozhodol, že všetko rozhodnutie nechá na Eliške. Avšak nemal najmenšiu pochybnosť, že ho milovala.

Azda jediný zainteresovaný človek, ktorý to do  hĺbky nerozpitvával, bola Beáta. Prvotný šok pominul a bola by dala ruku do ohňa za to, že čas to spraví za nich všetkých. Zať v jej veku, to nebolo to pravé orechové, no nebolo to nič, kvôli čomu robiť zbytočný rozruch.

„A uvedomuješ si, že čas nemusí nič zmeniť?“ zasyčal na ňu manžel.

„Eliška je dospelá žena. Ak si chce pokaziť život, pokazí si ho s nami, či bez nás.“

„Si starostlivá matka.“

„Pozri. Nemysli si, že mi to nebehá po rozume. Behá. Ešte skôr ako tebe. Vykašle sa na neho. Iste bude chcieť časom deti a s ním ich mať nebude. Na niektoré veci musí prísť človek sám od seba. Chcem, aby bola zdravá a čo si spraví so svojím životom, to je jej vec.“ Sama  bola prekvapená, čo to z nej vychádza, bolo to máličko pokrytecké, pretože mala v pláne dohovoriť a dohovárať jej medzi štyrmi očami. Teraz sa predovšetkým nechcela vadiť s mužom a zaoberať sa celou záležitosťou, keď by mali spať.

Zhrňme, čo pre koho znamenal ich vzťah.

Otec – neskutočná drzosť od Karola, totálna hlúposť od Elišky, hanba pre celú rodinu.

Matka – nerozvážnosť čerstvo dospelých, lekcia života, číra zamilovanosť.

Karol – neskutočný zázrak, ktorého bol presne polovicou.

Eliška – láska života, príležitosť, ktorú musí chytiť za pačesy nie z vypočítavosti, ale úsudku.

Karol starší – totálna hlúposť od Karola, že do toho pletie lásku, keď môže ísť iba o sex.

Primár – príbeh života na mieste určeného pre smrť.

Karol, nie dobre vyspaný, vybral sa dopoludnia za Eliškou. Pretrhnutá fotografia stále ležala na stolíku. Sestrička sa dokonca úctivo spýtala, či jej ju môže zlepiť páskou a skryť do zásuvky. Eliška sa tomu potešila, no povedala, že neskôr.

Karol sedel na stoličke a pozoroval svoju lásku. Pravda pravdúca, mohol mať tak starú dcéru. No myšlienky typu „čo by keby, či takto keby to bolo bývalo“ brali prítomnosti sladkú chuť. Zbavil sa ich počas prvého liečenia.

Eliška sa milo prekvapila, keď zbadala Karola pri sebe. Začala vstávať a na jej prekvapenie, šlo jej to celkom dobre. Pomohol jej umyť sa a potom si ju u seba nakŕmil. Otca Dušana by asi ranila mŕtvica, keby videl, ako personál, najmä sestričky podporovali ich vzťah a nereptali takmer na nič, čo mali tí dvaja za lubom. Takmer všetci si pamätali, v akom hroznom stave tu bol Karol pár rokov dozadu. Mali dosť svojich starostí s inými pacientmi, prijali teda, keď Eliška trávila čas u Karola, kým oni riešili pacientov, ktorí boli na tom horšie.

V čase ich neprítomnosti sestrička zlepila Karolovu fotku a dala ju do zásuvky. Eliška musela Karolovi povedať čo zažila, rovnako on jej.

„Karol, bol môj otec včera s tebou?“

„Bol.“

„Myslela som si to. A...?!“

„No má o teba strach. Mám ti dať pokoj.“

„A dáš mi ho?!“

„Nie, nedám ti ho. Eliška, iba na tvoje prianie, inak nie.“

„Bol aj za mnou a z jeho pohľadu šiel strach. Nevravel nič.“

„Nemysli na to.“

„Nepoznáš ho, zrejme sa to všetko ešte len začne.“

„A čo? Ja sa ho nebojím. Vypočujem si ho a hotovo.“

„Otec je schopný ublížiť. Býva dakedy hrozný,  najmä ak niekto nespraví to, čo od neho chce.“

„Ak nejde o život,  nejde o nič.“

„Ale ide o teba a... ty si môj život.“ Karol sa na ňu svojsky usmial.

„Eliška, ty si mi vrátila radosť ako takú. Prebral som sa nemožný v posteli, a ty si bola pri mne. Som tvojím večným dlžníkom.“

„Toto platí obojstranne. Karol, myslím, že popoludní tu bude riadne rodeo.“

„Keď to musí byť, tak asi bude.“

Skutočne, otec Dušan sa vybral za svojou dcérou z práce sám. Nechcel mať za príťaž svoju ženu, ktorá celú problematiku brala na ľahkú váhu. Ako vieme, nebrala, viacej však verila v pozitívny účinok času samotného.

Keď zbadal, že Eliška nie je vo svojej izbe, vedel, kde ju nájde. Nepýtal sa sestričky a bez klopania vošiel ku Karolovi. Eliška sedela na Karolovej posteli a Karol stál pri okne. Obaja debatili a debatu prerušilo neslušné narušenie ich súkromia.

„Eliška, ahoj. Čo tu robíš? Pokiaľ viem, tvoja posteľ je v inej izbe.“

„Vitaj otec. Vlastne sme ťa čakali.“

„Áno, očakávali sme vás.“

Dušan chcel dcéru odtiaľ dostať, no uvedomil si, že si môžu pohovoriť všetci spolu. „Neodpovedala si mi na otázku.“

„Rozprávam sa s Karolom, preto som tu. Chcela som s ním byť.“

„Výborne. Ak ste ma teda očakávali, zrejme sa môžeme porozprávať všetci spolu.“

Dušan si sadol a sarkasticky poznamenal, pozerajúc okolo seba. „Romantické miestečko, len čo je pravda. Tak aj na takýchto miestach sa rodí láska.“

„Ak myslíte nemocnicu, je pravda, že je to zvláštne, ale stáva sa.“

„Tati, láska sa rodí tu a tu,“ ukázala na hlavu a srdce.

„Časté čítanie románov  nerobí človeka múdrym, dcéra moja. Práve naopak. Zahmlieva rozum.“

„Tati, ja viem, že ťa to všetko šokovalo.“

„Šokovalo?! Robili ste si za mojím chrbtom zo mňa dobrý deň.“

„To by som si nedovolil. Akurát ste nevedeli, že sa máme radi. Také veci sa v živote stávajú.“

„Vážený pane, ja viem, ako to treba pomenovať. Robili ste si zo mňa prdel. Ja som sem nedal moju dcéru, aby si tu začala s niekým vo vašom veku. V mojom veku! Na ňu iste čaká niekto lepší.“

„Tati prestaň! Prosím ťa!“ Nikto nemohol byť lepší ako Karol.

„Debatíme, dcérenka. Chcem povedať svoj názor.“

Karol si sadol vedľa Elišky.

„Nelepte sa na ňu. Je to moja krv, som citlivý  na isté veci.“

Mierne sa od nej posunul, no Eliška sa prišuchla späť k nemu.

Dušan neveriacky krútil hlavou. Eliška nikdy  nerobila rodičom takéto naprieky, nezvykla trucovať. „Teda, čumím, ako dokážete ženskú oblbnúť.“

„Tati, chcel si sa rozprávať, nie robiť si posmechy. Nerob si z nás posmech.“

„Eliška, dcérenka, tebe toto všetko nepríde, že vy dvaja si doslova o posmech koledujete? A ja vám ho doprajem. Lenže s vami si ho od druhých ľudí užijem aj ja.“

„Prepáčte, ale nejako tomu nerozumiem. Tvrdili ste, že na Elišku čaká niekto lepší a tak som si to vyložil, že vám zrejme prekáža môj vek a spoločenské postavenie. No teraz tvrdíte, že vám ide o nejaký posmech.“

„Tak ja vám to poviem ešte raz a pomaly. Počúvajte. Eliška je moja dcéra. So ženou sme jej dali život, dali sme jej patričnú výchovu a vštepili isté hodnoty. Má vzdelanie a dobré meno. Skutočne si myslíte, že vy ste nejaký muž vhodný pre ňu? To nemôžete myslieť vážne, skutočne nie.“

Bolo ticho, Karol aj Eliška premýšľali.

„Okrem môjho veku máte ešte niečo konkrétnejšie?“

„Najprv mi odpovedajte vy.“

„Poviem vám to, čo ste už počuli. Milujem Elišku. Nie som zločinec ani nijako inak nebezpečný človek. Mám svoju prácu, svoje záľuby, svoj dom. A mám aj svoje roky. Skutočne, môj vek je jediná vec, ktorú mi môžete vyčítať. A za ten ja nemôžem.“

„Vaša trúfalosť je nič?“

„Milovať nie je trúfalosť.“

„Mňa z vás porazí.“ Potom uprel zrak na dcéru. „Eliška, maj rozum. S hentým sa zahadzuješ?“ prstom namieril na Karola.

„Tati, nevolaj ho hentým. On má svoje meno. Mám Karola rada! To je celé. Vieš ty čo? O mesiac môžem byť mŕtva. Nekaz mi  možno posledné dni môjho života.“

„Netáraj, ty sa vyliečiš a potom si zaslúžiť iný život. Ale nie s ním.“

„A čo ak chcem byť iba s ním? Som dospelá.“

„Práve si nám všetkým dokázala, že nie si. Namotá ťa prvý chlap, ktorého stretneš. To dospelo a rozumne neznie.“

„Akceptuj moje rozhodnutie. Bol by si radšej, keby som sa vláčila po zábavách a každý druhý víkend ti predstavila niekoho v mojom veku?“

Znova uprel zrak na Karola, ktorý sa tváril neurčito. „Vy ju teda v tom podporujete? Ťaháte za jeden koniec.“

„Inak to nejde. Zomrel by som za vašu dcéru.“

„Ešte povedzte, vy chumaj, že ju máte radšej ako ja!“ Dušan už chytal farbu.

„To si nedovolím povedať. Ja ju mám rád ako ženu, vy ako otec. Neporovnávajte neporovnateľné.“

„A ty, Eliška, za koho by si zomrela radšej? Za neho, či za mňa?“

„Tati! Prečo sa pýtaš takúto vec?! Za oboch, predsa. Mám právo vybrať si muža. Ty si môj otec, nie vlastník.“

„Doboha, kde som spravil chybu?“

V Eliške bolo rozbúrené more. Na otca sa nehnevala; vedela ho pochopiť, rozumela mu, ale nemusel by byť na Karola taký zlý! Zomrela by za oboch, sú jej srdcu  najbližší, ale prišiel čas, keď niekto do jej života vstúpil. Bolo to nečakané,  neplánované.

„Tati, vypočuj ma, prosím. Neber všetko, ako samozrejmosť, pretože to tak v živote nefunguje. Neber ako samozrejmosť, že sa vyliečim, neber ako samozrejmosť, že musím byť taká alebo onaká, neber ako samozrejmosť to, že musím mať partnera, ktorý spĺňa tvoje predpoklady.“ Nevedela, či má Karola objať, či mu len chytiť ruku, aby to nevyzeralo ako v nejakom hlúpom filme. Chcela otca presvedčiť svojimi slovami. Mala odhodlanie, no cítila márnosť svojho počínania. Poznala otca pridobre na to, aby vedela, že si nepomôže.

„Ja beriem ako samozrejmosť to, že sa vyliečiš. Si mladá a si na liečbe. No miesto toho tu robíš hlúposti. Nedal som ťa sem, aby si krátila dlhé chvíle niekomu, kto si nevie nájsť seberovnú.“

„Máš pravdu, že nie som Karolovi seberovná. Krivdila som mu, ale zistila som, že nie je taký. Aj ty mu teraz krivdíš.“

„Eliška, žiadam ťa... No dobre, pekne ťa prosím, odíď teraz od neho a nebav sa s ním.“

Karolovi začínalo byť trápne. Dušan už nevyzeral, že by chcel s ním debatovať, ani na neho nepozeral. Zrejme nebol hoden ani jeho pohľadu.

„To nemôžem splniť.“

„Prečo?“

„Ľúbim Karola.“

Dušan na oboch pohŕdavo pozeral. „Ste úplne na smiech, obaja. Ani neviem, kto je hlúpejší z vás dvoch, ale je to hrozné, lebo ty si moja dcéra.“

„Ale mne je úplne fuk, či som niekomu na smiech, alebo nie. A mám toho dosť!“ Eliška sa rozbehla, Karola i jej otca to prekvapilo. „Nemáš právo montovať sa do môjho súkromia. Vážim si ťa ako otca, mám ťa rada ako otca. A bodka. Ja sa ti nepletiem do tvojho súkromia. Nepletiem sa ti do života, do tvojich známostí, do tvojich sietí, ktoré si porozhadzoval po širokom ďalekom okolí. Hnevala som sa na teba, že si ma dal sem strčiť, hoci sám primár povedal, že by bolo lepšie, ak by som bola doma v rodinnom prostredí. Ale ty si si nedal povedať. Vždy musí byť všetko ako povieš ty a basta! Ale už to tak viacej nebude. Nemám päť rokov, aby som ťa neustále poslúchala, aby som sa ťa stále bála, aby som mala na mysli, že musím vyhovieť otcovi, lebo sa bude hnevať a to nie je dobre. Tebe bolo vždy šuma fuk, či sa hnevám, alebo nie, či ma niečo trápi, alebo nie, či s niečím súhlasím, alebo nie. Vždy si zavelil a muselo tak byť. Ale dosť! Teraz sa ti postavím, hoci ma žerie rakovina. Ona človeka zmení, otvorí oči a ukáže, ako by život mohol vyzerať lepšie, keby pokračoval. Počkaj, nechaj ma dohovoriť. Vždy si ma malo počúval, ba nedal si mi ani slovo. Dovoľ mi teraz si to vynahradiť. Chcem byť s Karolom a ty to pochop, alebo vieš čo, nemusíš to chápať, ale daj mi pokoj. Pretože mňa nezaujíma, čo si kto myslí, ja si žijem tu a teraz, život uteká pomedzi prsty v podobe sekúnd a ja ho chcem stráviť s tými, ktorých mám rada a ktorí majú radi mňa. Vôbec to nevyzerá, že ma máš rád, hoci viem, že máš. Pýtal si sa, za koho by som z vás dvoch zomrela. Za oboch! Ale ak by si sa spýtal, s kým by som chcela tráviť život, tak s Karolom. A ja ťa žiadam, aby si sa do môjho života neplietol. Viem, že si pomstychtivý a tvoja pomstychtivosť nepozná hraníc, nepozná rodinu, pozná len tvoju spravodlivosť. Čakám, čo mi urobíš kvôli Karolovi. Môžeš sa vydivočiť, mne ubližuj do sýtosti, ale jemu daj pokoj. Hotovo!“

Unavila sa a sadla si. Dušan bol úplne mimo, pretože tento výstup, v ktorom bola fúra pravdy nečakal. Jasné, že vždy bolo podľa neho, lebo on najlepšie vedel, čo je pre všetkých dobré. Pred príchodom do Karolovej izby čakal, že Eliška sa rozplače, padne pred ním na kolená a naveky sa rozlúči s Karolom. No a zajtra sa malo na všetko definitívne zabudnúť.

Tu a teraz vedel, že to bol len bláznivý sen. Eliška nie je to malé dievčatko, ktoré iba prikyvovalo. Už vedel, kde a ako spravil chybu; vždy a všade muselo byť podľa neho, lebo on bol riaditeľ zemegule.

Keby mu to tak vyspievala medzi štyrmi očami, lenže teraz všetko počul Karol. V duchu si zaprial, aby ho čo najskôr rakovina zožrala. Dušan sa postavil. „Azda raz pochopíš, že všetko som myslel dobre. Že som vždy a všade chcel pre teba len to najlepšie. Ale ak to nebude tu a teraz, raz to bude, že mi dáš za pravdu. Raz prídeš s prosíkom a spomenieš na moje slová. Jedného dňa.“ Vstal a odišiel. V aute sa rozochvel a prešlo dobrých dvadsať minút, aby bol schopný naštartovať a odísť.

Karola Eliška fascinovala. Jej odhodlanie postaviť sa otcovi, ktorého mala nadovšetko rada, bolo úžasné. Milovala ho a on to vedel s istotou. Nie že by to predtým nevedel, ale teraz... Eliška však po otcovom odchode prepukla v plač. Jej srdce sa radovalo pre Karola a rovnako bolelo pre otca. To Karolove plesalo nad láskou, ktorá mu náležala a tíšil svoju milovanú, svoju najdrahšiu. Eliška nariekala, ako keby sa rúcali celé svety. Nechcela prísť o tú krásu, po ktorú prišla ako slepé kura k zrnu. Nevidela tých dvadsaťpäť rokov; boli tu, vnímala ich, ale dokázala, aby jej neustále netrčali pre očami ako továrenský komín. Mohla otcovi povedať, že by za Karola niesla jeho trápenie, a predsa si to nechala pre seba. Karol už nebol cudzí človek, ktorého pred pár mesiacmi vôbec nepoznala. Zrástol trápením i radosťou s ňou samotnou. Bol prvým mužom jej života a ona sa snažila zo všetkých síl, aby bol ním nadlho.

„Eliška, som na teba hrdý. Snáď som mal hovoriť viacej...“

„Prosím ťa, čo to má zmysel? Je mi to ľúto len preto, že je to môj otec. Pretože inak je mi naozaj úplne jedno, čo si kto myslí o mne a o tom, že som si s tebou začala. Nepreberajme to, nemyslime na to. Trebárs buďme aj ticho, len buďme spolu. Nič iné si ani neželám.“

Beáta chodila okolo svojho muža ako po ihlách. Vedela, že sa niečo v nemocnici zomlelo, no nepýtala sa radšej nič. Pre pokoj v chalupe.

- Eliška nemala vo zvyku klamať, ani nám vedome ubližovať. Nepochybujem, že Karola miluje. Na rozkaz sa predsa nedá odmilovať. Dušan to nevie pochopiť. Eliška netrucuje, nie je tvrdohlavá. Našla človeka s podobným osudom, človeka, ktorý ju miluje... Asi prvýkrát si Beáta uvedomila, že Eliška má v nemocnici niekoho, kto ju má naozaj rád. Čas je najlepší lekár – povedala si znova. Muž iba zahládzal, hltavo sa najedol a potom popil kade čo, len aby mal v noci pokoj. Alkohol ho zbavil ťažkých myšlienok. Na druhý deň sa vybral za primárom a márne sa snažil o to, aby prepustil Elišku do domácej liečby.

„Teraz po operácii nie je vhodný čas. Momentálne čakáme na nejaké vysledky, budú čoskoro a na základe toho sa rozhodneme, ako bude liečba pokračovať."

„Dajte ju do domácej liečby.“

„Nie je to vhodné, pán Drinka. Pochopte to.“

„Tak aspoň dohliadnite, aby sa liečila.“

„Veď to sa.“

„Doktor! Do čerta, mám toho dosť. Dobre viete, čo myslím.“

„My sa o súkromie pacientov nestaráme. Netrávia tu spolu noci a nie sú spolu ani nad rámec času, ktorý spolu môžu tráviť. Navyše, obom ich vzájomná spoločnosť prospieva.“

„Pekne vám ďakujem. Dúfam, že vám víno chutilo.“

„Stále mi chutí. Mám veľa služieb, ale ak prídem z práce, rád si za pohárik dám.“

„Ešte aj vy sa mi smejte!“

U primára nepochodil a za Eliškou sa ani nevybral.

V tú noc sa však Eliške podarilo to, o čom sa jej ani len nesnívalo. Podarilo sa jej niečo, z čoho by mali viacerí ľudia skutočne zle, keby sa na to prišlo. Našťastie, boli tu však ľudia, ktorí chorým dopriali.

Eliške stúplo sebavedomie, pridalo sa jej väčšie odhodlanie do boja s chorobou a napokon – zlatý klinec – podplatila sestričku, aby mohla stráviť noc v Karolovej izbe. Primár tam nebol, iba nejaký čerstvý lekár, ktorý sa aj po nociach vzdelával a po izbách chodil, len keď bolo treba. V tú noc nebolo treba. Karol bol rád, že noc strávia spoločne. Najkrajšie na tom všetkom bolo – ako konštatovali obaja nasledujúce ráno – že to bolo úžasné, hoci sa nemilovali. Ležali vedľa seba, s prepletenými prstami, cítili navzájom svoj dych... Ako by Eliška dopustila o niečo takéto nádherné prísť?! Rozdeliť ich môže iba smrť, nikto a nič iné. Necítila nijaký strach z otca, vôbec žiadny. Postavila sa mu a vyspievala mu. Necítila ani výčitky svedomia, že bola nevďačná. Naopak. Celé detstvo bola vďačnou dcérou, ktorá nerobila problémy. Už dospela a má nárok vybrať si všetko aj s úrokmi. Bojovala s rakovinou, nemala chuť a silu bojovať aj s otcom.

No myslela aj na otca, priznajme pravdu. Sú však veci, ktoré len tak ľahko neovplyvníme. Otec si myslí, že sa bude podľa neho točiť celý vesmír. Nebude. Otec má snahu meniť aj fyzikálne zákony. Nie je zlým človekom, neubližuje vedome. Azda ubližuje nevedome, pretože si myslí, že ak je niečo najlepšie pre neho, je to automaticky najlepšie aj pre zvyšok sveta.

Takáto bola tá smutná skutočnosť, v ktorej Eliška strávila detstvo, v ktorej vyrastala a dospievala a bol najvyšší čas s tým seknúť. Má vek, aby s tým sekla a otec s tým nespraví  nič. Iste, má ho rada, ale nebude naveky robiť všetko ako povie on. Včera mu to dokázala.

Karol sa prebudil a okamžite ho zalial mocný príval pozitívnej energie. Dôvodov bola veľa; vedľa neho ležala Eliška, ktorej malá rúčka držala tú jeho. Tvárou sa mu opierala o rameno a nežný prúd vzduchu z jej nošteka sa slabučko šúchal o jeho kožu.

Pre Karola sa zastavil čas, vychutnával si to, čo videl. Vychutnával si vedomie, že je jeho. Pokračoval v zrakovej prechádzke po Eliškinom telíčku. Spod prikrývky je vykúkala nôžka, ktorej bezchybný priehlavok klesal a strácal sa v dokonale tvarovaných prštekoch, ktoré bolo radosť stisnúť v dlani. Vykúkal jej aj kúsok kolienka a keby mohol hýbať rukami, asi by ho chytil. Vrátil sa späť k jej tvári, z časti prikrytej hnedými vláskami.

Radosť takto tráviť čas.

Eliška sa prebrala, posunula sa smerom ku Karolovi a bozkala ho na líce. Ani ona si nemohla priať lepšie miesto na štart nového dňa.

Avšak celý deň nebol iba o radosti. Eliška chodila po nemocnici celý deň, z dverí do dverí, z oddelenia na oddelenie a nedozvedala sa veru dobré správy.

Tie uzliny, ktoré jej vybrali, neboli také nevinné, ako sa zdalo. Neboli zdurené len tak. Boli dôkazom, že rakovina neustupuje, práve naopak.

Tak naša mladá hrdinka popoludní plakala a plakala, vo svojej izbe, bez Karola po boku a takúto plačúcu ju našla aj jej mama.

Jej rodičia prišli na to, že bude lepšie, ak za dcérou nebudú chodiť spoločne, ale každý zvlášť, lebo každý mal svoju taktiku, ako Elišku zbaviť Karola.

Matka vedela, že je veľmi zle. Eliška na jej hlas nereagovala, nepočula ho totiž. Obrátila sa, až keď jej Beáta položila ruky na chrbát. Eliška sa okamžite otočila a objala mamu.

„Mami, mami, všetko sa mi zhoršilo, všetky výsledky.“

„Čože? Ako je to možné? Veď si v rukách odborníkov.“

Eliška sa náhle upokojila. „Rakovine je to jedno, v čích si rukách. Ona má svoj život...“

Mama uprela pohľad na zlepenú fotografiu Karola, ktorú mala dcéra na stolíku tak, aby na neho videla.

Chcela jej dohovoriť ohľadom Karola, takte a slušne, pretože ich vzťah ničí aj ten pokoj, čo mali doma. Ale teraz... ako keby ju najprv poliali ľadovou vodou a potom hneď obarili...

Eliška, jej milovaná dcéra, má svoj život, svoj boj, svoj strach, svoje zúfalstvo... Ona sama, jej matka, tu nie je s ňou, aby ju povzbudzovala, tešila. Aj teraz prikvitla len aby jej dohovorila.

Zahanbila sa, bolo jej hrozne. Strašlivá pravda o Eliškinom stave jej pohla svedomím.

- Odpusť mi, Eliška, odpusť každú krivdu... – vravela si v duchu, ale nahlas ani nemukla. Nevedela čo povedať, objímala svoju dcéru a tešila ju slovami, že bude dobre, že sa vylieči, že teraz zaberie – aj Eliška, aj liečba... Pritom pozerala na lepenú fotografiu muža, ktorého jej dcéra ľúbila. Pocítila k nemu istú vďačnosť, priam srdečnosť. Darmo hľadala v jeho pohľade niečo zlé, pretože nič také tam nebolo.

- Ak chce s ním byť, nech si je! Len nech mi nezomrie!

Znova ju uistila, že sa vylieči, že bude denne za ňou chodiť, že všetko zlé sa na dobré obráti. Eliška sa upokojila a už neplakala. Spolu sa prešli po parku a bavili sa o domácnosti, o maminej práci i o tom, ako sa darí bratovi v škole, ktorý býval ďalej od nich, na internáte.

Teraz by si najradšej Elišku vzala domov, no už to nebolo možné. Eliška už musela byť v nemocnici. Eliška však nevydržala. „Mami, prosím ťa, otec robil doma nejaké scény?“ Musela sa spýtať.

„Bol divný, ale nehovoril nič.“

„Bavili sme sa totiž spolu, všetci traja, u Karola  v izbe. Povedala som mu, čo mi roky ležalo na srdci. A to som ešte nevedela, ako to so mnou je... Stojím si za svojimi slovami.“ A sama pre seba si v duchu povedala – azda zomieram, zomieram rýchlejšie ako zdraví ľudia. Mám preto právo dožiť s tým, s kým chcem. Len nech Karol vyzdravie, nech sa mu darí, vidieť ho šťastného, azda sa postavím na nohy... Pri týchto myšlienkach jej tiekli dolu tvárou slzy.

Karolovi v ten deň oznámili, že jeho rakovina sa pomaly, ale iste stráca. Ale ona o tom ešte nevedela, ani on nevedel, čo vie ona.

Eliška, stalo sa, čo si si priala. Vo svojej skromnosti a láske si si od života vyprosila splnenie svojho vrúcneho priania; vzala si na seba kríž Karolovej choroby. Kríž vášho spoločného trápenia a bolesti ste si pomáhali niesť navzájom.

Pochváľme ju preto, za jej všetko odhodlanie, snahu a lásku. Nemáme problém niekomu povedať, ako krásne kreslí, ako krásne spieva, ako krásne hrá na klavíri. Obdivujeme, ako niekto spraví štrúdľu či uvarí guláš. Skutočne však svet stojí na štrúdli a guláši?!

Prečo však máme problém povedať niekomu: „Myslím, cítim, ba viem, že tvoja láska je dokonalá.“

Eliška, tvoja láska je dokonalá. A to tak, že väčšina ľudstva ti môže iba závidieť. Tvoja matka - tak sa javí - na to prišla tiež.