Rýchly spád XX. (novela)

Vždy to bolo také krásne, ako keby to bolo prvý raz; vždy, keď mu Eliška niečo takéto povedala, radoval sa v tichosti sám pre seba a veru nemohol by povedať, čo je krajšie, ako keď milovaná povie, že vás ľúbi. Čo bola proti tomu bohatá úroda jabĺčok a hrušiek?!

A za celý celučký čas, čo ju ľúbil, ani raz ho nenapadlo to, čo teraz. Áno, teraz prvýkrát skrsla v ňom myšlienka, že by sa s Eliškou oženil. Ale nepovie jej to, nepovie jej to ani za ten šíry svet, pretože on si ju nezaslúži. K čomu by sa aj brali? Veď deti spolu mať nebudú a možno, jedného dňa, by sa stalo to, čo si muži ťažko pripúšťajú, ale čo sa predsa len stáva.

Eliška veru nad manželstvom nerozmýšľala, to ale neznamenalo, že nechcela byť na veky vekov s Karolom. Dalo sa to aj bez toho.

Eliška začala sama chodiť na rádioterapiu a hneď po prvom raze pocítila jej blahodarné účinky. Teraz už vedela veľmi dobre, ako bývalo Karolovi, ktorý bol teraz už len „na tabletkách.“ Spôsob liečby si vymenili. Hoci Eliška nebola v izbe sama a teda nemala súkromie, aké poskytovala Karolova izba, vždy, keď jej bolo zle, sedel pri nej, dokonca ho tam tolerovali aj v čase, keď tam nemal čo robiť. Ostatným dvom ženám tam neprekážal. Denne sa s Eliškou prechádzal po areáli nemocnice, snažil sa priviesť ju  na iné myšlienky,  no videl, že Eliška je plná strachu občas aj hrôzy. Cítil to rovnako zo spôsobu, akým ho držala za ruku.

Eliška sa už tak neusmievala, už tak nežartovala, už Karola tak nezvádzala svojimi kukadlami a zubadlami. Úplne sa nám zmenila; stala sa vážnou, hĺbavou a v duchu sa denne stokrát zaprisahávala, ako sa zmení k lepšiemu, ak vyzdravie. Nejako jej uniklo, že už dávno je inou, ako keď sem prišla, že už je svojou diagnózou dávno zmenená a napokon, že ten muž, ktorý jej robí spoločnosť, ju tiež zmenil k lepšiemu.

Vysmievala sa v tichosti v myšlienkach všetkým svojím doterajším snom a túžbam, vysmievala sa všetkému, po čom dakedy túžila; smiala sa tomu, že chcela mať veľa peňazí, smiala sa tomu, že chcela nakupovať iba v Tuzexe, že chcela mať bohatého chlapa s autom a veľkým domov a smiala sa tomu, že túžila, aby jej to všetko ostatní závideli. Ani neverila, že toto dakedy chcela mať.

- Nič z toho, vôbec nič, by som si nevzala do truhly. Nikdy ma nenapadlo, že mať pri sebe tak úžasného človeka, ako je napríklad Karol, by mi k životu úplne stačilo.

Keď Karol videl, že Eliška dumá a nereaguje na to, čo jej vravel, nechal ju tak. Iste si niečo urovnáva v hlave – povedal si. Obdivoval jej statočnosť, pretože slzy jej stekali len kde tu. Nesťažovala sa na svoj osud, veď sa jej stalo to, čo si priala z celého srdca, totiž vziať Karolove fyzické trápenie a bolesť na seba. Mala Karola tak rada, že ju tešilo, že to bolí ju a nie jeho.

Mala Karola tak rada, že by za neho aj zomrela. Práve tak, ako on za ňu.

Práve preto, keď ich raz pri ich spoločnej vychádzke prekvapil jej otec, ktorý čakal, kedy sa jeho dcéra odlepí od toho nechutného chlapa, dvihla Karolovu ruku pred octom k ústam a pobozkala ju. Až potom odbehla k otcovi. Hanlivé slová, ktorými častoval Karola, samozrejme počula a boleli ju, no tvárila sa, že ich ani nepočuje, ani ju nebolia.

Dušan, miesto toho, aby bol teraz ešte starostlivejší otec ako predtým, nemohol nijako prehryznúť, že jeho dospelá dcéra sa stále zahadzuje s tým chudákom.

„Ešte ho rakovina nezožrala? Už mal dávno otrčiť kopytá a on si tu namotáva nejaké, čo by mu mohli byť vnučkou. Museli ťa tu asi liečbou totálne osprostiť, lebo nerozpoznávam v tebe nič z toho, čím si dakedy bola. Nevidím v tebe nič to dobré, čo si zo mňa mala.“

Nereagovala na tieto urážky nijako a to ho vytáčalo viac, ako keby sa bránila. Povedala mu vtedy pred Karolom svoje, vysvetlila mu, ako sa veci majú, preto nebolo treba teraz čokoľvek vravieť. Snažila sa nepripúšťať si otcovi slová príliš k srdcu, no i tak sa po nich cítila, akoby šla z ožarovania; vycicaná, znechutená.

Po týchto návštevách sedávala pri Karolovi smutná, so zakaleným pohľadom a hoci jej slzy nestekali dolu tvárou, jej duša plakala.

Blížili sa Vianoce a strašne ich chcela stráviť s Karolom, spoločne, či už v nemocnici, alebo u neho. Skutočne, dvadsiateho tretieho mohla odísť s Karolom na sviatky k nemu, no ihneď po Štefanovi sa mala vrátiť späť.

Samozrejme, že bolo u Drinkových peklo, čo si to dovolila uprednostniť Karola pred svojou rodinou, ale Beáta ju chápala a bola by dcére dovolila hocičo. Postrádala Elišku za slávnostným stolom, no vedela, že jej muž by si ju stále doberal a kazil tým jej prítomnosť, tak sa v tichosti tešila, že jej dcéra je na sviatky s mužom, ktorý sa k nej správa lepšie ako vlastný otec.

Aká zmena postihla Elišku na tie tri dni, ktoré trávila s Karolom! Ožila, bola samý úsmev, štebotala pri ňom v kuchyni, behala okolo Karolovho otca a iba občasné nevoľnosti jej znepríjemňovali najkrajšie Vianoce jej života. Nemala pre Karola nijaký darček, tak mu upiekla to, čo sa doma naučila a on jej robil ovocné šťavy a zaúčal ju do tajomstiev skladovania ovocia.  Karolov otec sedel väčšinou pri televízore, alebo sa šiel prejsť a snažil sa „mladých“ nijako neobťažovať, ale nad synovým počínaním krútil hlavou.

- Je to vôbec možné? Toto je môj syn? Ja takú mať, pumpujem to do nej od rána do večera a od večera do rána, hlavne ak by som vedel, že dieťa jej nespravím. A on miesto toho... Ozaj, ten chlapec je celá  matka, celá Zdenka.

Hoci bola Eliška úplne iná ako doteraz, podvedome cítila, že toto sú jej posledné Vianoce. Ako keby jej niekto na rovinu povedal: Eliška, uži si ich, ďalšie nebudú. Čestné slovo, ďalších sa nedožiješ. Prisahám!

Odvtedy, lebo nadobudla presvedčenie, že je to tak, akoby stále počula pri uchu tikajúce hodiny,  naznačujúce jej bežiaci čas, akoby videla vždy a všade presýpacie hodiny, ktoré jej vymeriavali to, čo pre ňu zvyšovalo.

Nepanikárila však.

Okrem toho perníka, ktorý na nich doma po vychádzke čakal, dala Eliška Karolovi ešte jeden darček, najkrajší, aký kedy dostal. Doteraz mu veľakrát povedala, ako ho ľúbi, nespočetne veľa krát mu to dala najavo slovami aj činmi, ale teraz sa dostalo Karolovi takej pocty, že nevedel, čo povedať. Vypočul si všetko, a to všetko sa mu vrylo do pamäte, vrylo sa mu to pod kožu a ak by si mal nejako jedného dňa Elišku už len pripomínať, bude si ju pamätať práve z tohto večera, a nie vtedy, keď ju prvýkrát videl v nemocnici, nie vtedy, keď sa prvýkrát milovali, nie vtedy, keď povedala otcovi svoje...

Vrátili sa z večernej vychádzky a zamierili ešte obidvaja do ovocnej záhrady, ktorá bola zaliata mesačným svetlom. Bolo celkom príjemne. Karol odhrnul z lavičky sneh a sadol si na ňu, vyzval Elišku, aby si mu sadla na kolená. Miesto toho sa však dala do podrepu a po chvíľke ticha dala priechod tomu, čo v sebe posledné týždne nosila.

„Drahý, chcem ti niečo povedať. Dávam si tie vety dokopy v hlave už nejaký ten deň, ale nemocnica nie je vhodné miesto.“ Do dlaní mu nežne chytila ruku. „Niečo mi vraví, že ďalších Vianoc sa nedožijem.“ Karol chcel zareagovať nesúhlasom, no vycítil, že nechce, aby ju prerušil.

„Ale či sa ich dožijem alebo nie, neviem, ale ak áno, chcem ich tráviť znova s tebou. Aj tie ďalšie, aj tie potom, každé jedny, rok po roku. Veľmi si to želám.“ Svoje pršteky zapasovala medzi tie jeho, ktoré sa roztiahli a s radosťou ich prijali. „Karol, ty si moje všetko. Si úžasný človek, s ktorým by som trávila každú chvíľku. Ale ja sa bojím... bojím, že toto všetko sa čoskoro skončí.“ Zvliekla mu rukavicu a bozkávala mu prsty, dlaň. Napokon ju skryla vo svojich rúčkach a znova bozkávala. Druhou rukou jej vošiel do vlasov a očami ju pohládzal. „Si môj najdrahší poklad, Karol. Nevravím ti to v tvojom dome, v tvojej izbe, ale tu, medzi tvojimi milovanými stromčekmi, ktoré teraz odpočívajú, ktoré máš tak rád a ktoré, ja tomu verím, majú radi teba. Mne je jedno, či som niekomu na posmech, ako mi tvrdí otec, keď som s tebou. Ja nemám nič spoločné s tým človekom, ktorým som bola, než som ťa spoznala a hlavne, kým som ťa dobre spoznala. Nedbám na urážky môjho otca, na jeho posmechy. Smeje sa mi, či som si miesto neho našla iného otca, či ma zunoval a či sa mi to páči, ak ma... Ale ja nedbám, len keď sme my dvaja spolu. Veď okrem mamy mám skutočne iba teba! Všetkého a všetkých sa kvôli tebe vzdám. Nech sa mi smeje celý svet. Neprestanem ťa ľúbiť...“ Zviezla sa na kolená a svoju tvár zaborila do tých jeho. Plakala a plakala. Mala pocit, že ak to nepovie teraz, tak už nikdy.

A Karol bol neschopný slov, neschopný niečo na to povedať, pretože čo mal vravieť? Veď to  bolo všetko tak krásne, že to bolo priam ako zázrak. Toľko sa toho zomlelo od septembra!

„Eliška, veľmi si toho vážim a často sa pýtam sám seba, čím som si ťa zaslúžil, čím som ťa zaujal.“ Dvihol si ju do náručia a niesol dnu.

Štedrý večer.

Umyli sa, prezliekli a zaliezli spoločne do Karolovej izby.

Eliška sa túlila ku Karolovi, tisla sa k nemu ako kuriatko pod kvočku. Dlho na seba, len tak bez slov, pozerali.

„Eliška, ďakujem ti za to krásne vyznanie tam vonku. Potreboval som niečo také počuť. Vieš, tvoj otec nie je jediný, kto si z nás robí posmech a vedie hlúpe reči, aj keď viem, že mi to všetko podrobne nepovieš, ale viem si to predstaviť. Môj otec nie je na tom o nič lepšie, ale ten sa na nás pozerá zasa z inej stránky. Tvoj otec ti nerozumie, ale ten môj, ten ti rozumie. Pre zmenu nerozumie mne a ten tvoj, ten mi rozumie. Ale... nemyslime na zlé veci. Sme tu jeden pre druhého. Sú Vianoce a sme sami, spolu, u mňa.“

Rozprávali si rôzne príbehy z Vianoc detstva, nechcelo sa im spať, až napokon Eliška zahlásila, že jej je hrozne teplo a vyzliekla si horný diel pyžamy. Karolov otec kúril ako divý. Nechcela Karola provokovať, nemali ani v úmysle sa milovať, no nejako sa stalo, že na Karola prišla chuť, ale snažil sa nedať to najavo. Povedal si, že ak to neprejde samo od seba, vyrieši to v tichosti sám. Eliška ležala na chrbte a len tak si prechádzala rukami po kozičkách a to bičovalo Karola ešte viacej. Ten z nej nemohol spustiť oči, ľahol si na brucho a ležiac na paplóne so zastrčenými ústami a nosom, smeroval svoje kukadlá na Elišku.

Potom si dala ruky za hlavu a pozerala na Karola, ktorý z nej nespúšťal oči, v ktorých videla všetko a ešte niečo navyše.

„Karol, na čo myslíš?“

Neodpovedal, miesto neho odpovedali jeho oči. Prisunula sa k nemu a rukou vošla pod paplón. Pousmiala sa, keď chytila „Karčiho.“

„Eliška, nie... Ja nechcem, aby si... Dneska nie...“ Chytil jej nežne ruku a odťahoval ju preč. „Prosím... Ja nemôžem.“ Pôsobil zahanbene, hoci takým nebol. Po tom všetkom, čo mu dneska povedala, si ju tu predsa nemôže vziať. Nevzal si ju k sebe na Vianoce, aby ju tu preťahoval. Trápi ju milión vecí a ak sa majú spolu milovať, tak nech je to vtedy, ak bude mať Eliška inú náladu, iné myšlienky. On si predsa nič vynucovať nebude. V mysli mu zneli slová jej vyznania, takže...

Ale Eliška naopak, zabudla na chvíľku na všetky bolesti, ktoré spolu so sebou všade vláčila. Odložila ich do vrchnej časti pyžamy, zamotala ich do nej a odhodila preč. Teraz tu bola Eliška, ktorej sa neleskli v očiach slzy ako tam vonku, leskla sa jej tam túžba a Karol si jej nemohol nevšimnúť. Konečne sú zasa spolu, len oni dvaja, nie sú v nemocnici a tak okrem vychádzok a dlhých rozhovorov môžu spraviť aj niečo iné.

„Zlatko, vyzleč sa.“ Sama si dala dolu zvyšné háby. Karol ju poslúchol. Eliška váhala, kde si Karčiho pichnúť, chcela ho aj v ústočkách, aj v mačičke. Karol nerobil nič, čakal ležiac na chrbte, čo sa bude robiť. Eliška mu dala ešte jeden nádherný darček.

Sklonila sa a rúčkou chytila Karčiho, dala si ho do ústočiek a rozhodla sa, že to nimi dokončí, a že Karol ho nevyberie, kým nebude po všetkom. Popritom sa druhou rúčkou hrala sama so sebou a priala si, aby vrcholili spoločne. A tak Karol, keď sa nadvihol na lakťoch, videl neskutočne krásne divadielko, ktoré mu bralo dych. Eliška pilne pracovala na Karolovi, aj na sebe. Cucala Karčiho, jazýčkom po ňom cestovala, na chvíľku odtiahla hlavu, aby na neho pozrela, potom ho znova vložila hlbšie do úst a prsty druhej ruky sa šmýkali po mačičke.

Karol si v duchu, napriek všetkej slasti, ktorú cítil, vravel: Eliška ma miluje. Toto všetko mi spôsobuje žena, ktorá ma miluje. A ja milujem ju. Aké je to nádherné. Krásne.

Pár sekúnd na to videl na Eliškinej tvári, počul v jej dychu a videl v jej kŕči, že vrcholí a sám nevydržal. Keď to zbadala, stratil sa v jej rozkošných ústočkách, stratil sa až dakde hlboko v jej hrdle.

Eliška znehybnela, zatvorila oči a položila si hlavu na Karolove brucho. Zahmlil sa mu zrak, mykalo mu tvár a snažil sa nerozplakať sa, ale to bol pri krásnych veciach jeho večný problém. Keď to zbadala, dvihla sa k nemu a jeho tvár, popretkávanú cestičkami sĺz, zasypávala bozkami.

Karol onemel – od radosti, šťastia, od tej cti, ktorej sa mu dostalo. A dobre sa stalo. Slová by aj tak všetko pokazili. Ležali pri sebe, tíško ako dve myšky, dokonale šťastní. Prešlo pár minút, až Karol otvoril ústa.

„Srdiečko, čo ťa to napadlo? Prečo si to urobila?“ šepkal jej do ucha.

„Sama neviem...“

„Ty si to plánovala, ty potvorka?“

„Plánovala, plánovala. Už dávno som to chcela dokončiť práve takto.“

Eliška sama mala povznesenú náladu zo svojho výkonu. Skúsila niečo nové s milovaným mužom. Nemala pochýb, že sa mu to páčilo, no aj tak sa spýtala.

„Páčilo sa ti to vôbec?“

„Že či?!“

Obaja si troška zdriemli, ale len na chvíľku, ako keby vedeli, že tomu ešte nie je koniec. Keď Eliška prešťastná zistila, že Karol je opäť v pohotovosti, chcela to skúsiť odzadu a Karol nedbal. Robili si krásne Vianoce. Prvýkrát sa takto spolu milovali a Eliška sa usmievala a otáčala hlavu dozadu, kde si ju Karol pomaly, vôbec nie prudko, bral. Po chvíľke si však Karol sadol, natiahol pred seba nohy a Eliška si na neho kľakla chrbtom, dvíhala sa a klesala. Karol si nemyslel, že u neho to povedie k ďalšiemu vrcholu, ale chcel spraviť Eliške radosť, pretože teraz videl, ako má jeho sladké dievčatko milovanie rado. Doprial jej tempo, aké jej vyhovovalo a to, čo mal pred očami, ho udržiavalo vo forme.

Eliška sa naklonila dopredu a pozerala sa na ich spojenie, pozerala za seba, kde ju Karol odmeňoval pohľadmi, ktoré ju brali. Spočiatku bola vysmiata, no výraz tváre sa jej zmenil; Karol spozoroval, že Eliška zasa speje k svojmu Everestu, nadvihol sa, čím nadvihol aj ju, dal sa na kolená a svoju drahú dokončieval prudšie. Načiahol sa za jej kozičkami a ona veru neprotestovala. Prehla sa, hlavu dala až na posteľ a stonala. Karol cítil sťahy jej mačičky, jeho milá si strčila do úst ohnuté prsty a hrýzla si ich, aby nekričala. Tiekla prúdom až to bolo počuť a Karol cítil jej vôňu aj vzduchom. Na jeho tvári žiaril veľký úsmev; bol neskutočne šťastný. Jeho milovaná sa mu tak krásne oddala! Keď sa dohýbala, otočil si ju tvárou k sebe a pustil sa ústami do jej mokrej, pretečenej mačičky. Nič nehovorili, Karol si ju labužnícky vychutnával a onedlho si Eliška znova hrýzla do rúčky, len aby nekričala. Bola šťastná, vysmiata, ale unavená.

Keby sme len smeli vidieť vtedy svet Eliškinými očami. Keby sme len smeli vtedy vedieť, čo si Eliška myslela. Keby sme len mohli niekedy ľúbiť, ako vtedy ľúbila Eliška.

Hoci sa predtým s Karolom niekoľkokrát milovala, až teraz to bolo „ono.“ A keď sa po treťom vrchole spamätala, hoci unavená, povedala Karolovi tie dve slová a pozvala ho do svojho objatia. V jej bubienkoch zaznela tá istá ozvena z Karolových úst. Jej pozvanie prijal a vďačne si k nej ľahol.

Zase si boli o niečo bližší, o niečo oddanejší. Eliška po všetkom tom prežitom šťastí sklopila oči a zašepkala: „Nie som len zamilovaná. Je to niečo viacej.“

K tomuto krásnemu vyznaniu prispel aj prudkejší sex, než na aký bývala zvyknutá. Ešte nikdy si ju Karol nebral tak prudko, divoko, vášnivo, ako teraz odzadu. Nádherné, čisté, povznášajúce a pritom neskutočne nádherne ľudské.

Eliška pod privretými očkami stále videla za sebou Karola, ako ju prudko miluje a Karol, ten videl, ako sa pred ním Eliška ohýba. Zdieľajúc spoločne tieto krásne predstavy, obaja zaspali.