Rýchly spád XXI. (novela)

Prvý sviatok vianočný začali tým, že sa im nechcelo vstať z postele. Keby mal k tomu Karol viacej sily, rád by si zopakoval to, čo bolo večer. Eliška bola celá natešená z toho, že má ešte s Karolom celé dva dni!

Spolu sa naraňajkovali; otec sa slušne odpratal po svojich. Po raňajkách sa šli prejsť okolitými uličkami, potom spolu počúvali gramofón, naobedovali sa a vyšli do Karolovej izby, kde spolu debatovali o všetkom možnom i nemožnom.

„Ako si trávil minuloročné Vianoce?“

„Poviem ti, ale potom mi musíš aj ty povedať o svojich.“

„Platí.“

„Trávil som ich ako všetky tie predtým, teda ak som v tom čase nemal dámsku spoločnosť. S otcom sme si uvarili, dokonca aj napiekli, ozdobili ten maličký stromček v kvetináči, počúvali koledy a spomínali na maminu a na Vianoce z roku nula. Vždy sme šli na cintorín. A ty?“

„Klasika, s maminou sme piekli a brat s otcom zdobili stromček. Všetky Vianoce mi splývajú do jedných.“ Na moment sa odmlčala, no hneď pokračovala. „Ale tieto budú iné.“

„Hej, už sú iné. Lebo si tu ty a všetko robíš úžasným.“

„To ty robíš všetko úžasným.“

Karol sa opieral o peľasť postele a Eliška sa oprela o neho, vopchala svoje malé rúčky do jeho dlaní. „Karol, páčilo sa ti všetko, čo sme včera večer spolu robili?“

„Úplne všetko. Bola si taká úžasná, Eliška. Bolo to nádherné!“

„A... ako mi to všetko šlo?“

„Vynikajúco. Ale mne by stačilo, aj keby sme sa iba bozkávali, pretože ja stále nejako nerozumiem, čím som si ťa zaslúžil. Dokonca si mi dala prednosť pred rodinou, Eliška, a toho si nesmierne vážim.“

„Maminy mi je ľúto, ale... Ona mi rozumie. Mohla som ísť k našim, ale nech to berú tak, že mám partnera a že trávim Vianoce s ním. Raz to malo prísť, takže čo je na tom? A kto by otca počúval?! Mám ho dosť cez návštevy. Urážal by mňa aj teba a teba by ešte aj preklínal. Takto tu s tebou mám úžasný pokoj. A je mi s tebou nádherne.“

„Uvažujem, aké by bolo krásne, keby sme, ak sa obaja vyliečime, spolu žili.“

„Hej, mohlo by to byť super.“

„Keby tu nebolo tých stromov, tak by som s tebou odišiel niekde inde.“

„Otec bude robiť problémy, že.“

„On už ich robí tými svojimi priblblými rečami. Ale predsa Eliška, ty sa nedáš neľúbiť.“

„Možno si časom zvykne. A čo proti mne akože má?“

„Proti tebe osobne on nemá nič, on má niečo proti môjmu spôsobu života. Stále má to svoje: keby ja som bol tebou, tak by som hento, keby som bol na tvojom mieste, tak ja tamto... Všetky by len prekacoval, lebo deti by nemal, na žiadnu by sa neviazal. Poviem to hlúpo, ale svoje semeno by rozdával po vedrách. Asi by v ňom tie ženské  najradšej topil. No on môže už iba snívať, preto by to rád naživo doprial mne.“

„A ty Karol, čo by si ty robil najradšej so svojím semenom?“ zachichotala sa Eliška.

„Ja? Najradšej by som ťa ním oplodnil.“

„Hej? A čo ešte?“

„To je už sféra megafantázie.“

„Do tej mojej sféry sme sa včera dopracovali. Ale povedz mi, zlatko. Je niečo, čo by si rád skúsil a ešte si to nikdy so ženskou nerobil?“

„Obávam sa, že som už Eliška robil aj to, čo som v skutočnosti robiť nechcel.“

„S tou dračicou, ktorú si nemiloval?“

„S tou, presne s tou. Ani na to nechcem myslieť.“

Eliška bola zvedavá a chcela vedieť viacej, ale vedela, že sa nepatrí pýtať sa. Teraz Karol patril jej. Mala povznesenejšiu náladu ako keby bola v nemocnici a tu sa mohli o jej obľúbenej téme dosýta porozprávať.

„Eliška, v sexe som skromný, nenáročný. Nikdy som nesúložil – hoci som to plánoval tisíckrát – len tak, pre sex samotný. Keď som sa rozviedol, niekoľkokrát som sa vyobliekal, navoňal a šiel na lov a hoci pri mne vždy nejaká skončila, nikdy som ju nepretiahol, lebo som si vždy uvedomil, že... kurvu nechcem, pretože ony kurvami boli, inak by sme pri tom takmer neskončili prvý večer. Vždy, keď už sa k tomu schyľovalo, nechal som ju tak. Asi je to nejaký kód od prírody, lebo druhým to nerobilo problém, mne však áno. Zrejme som mal až príliš v hlave zafixované, aké je to krásne, keď by som ju miloval. Ty si mi to, Eliška zlatá, všetko pripomenula a ja som ti nesmierne vďačný.“

„Za máličko... Ani pre mňa to nie je ako keby som si s niekým iba vypila, hoci baby to často tak prirovnávali.“

„Tak to sme sa potom našli.“

Eliške večer skrsol v hlave bláznivý nápad a vytratila sa po večery na chvíľku do kúpeľne, aby si umyla mačičku. Do obývačky zbehla pre vianočné oblátky a vrátila sa ku Karolovi na posteľ. Šupla sa pod paplón akože nič a pritom sa so sebou začala hrať. Robila to nenápadne, a pritom tak, aby si to Karol všimol. A dopadlo to presne podľa jej predstáv. Karol sa bláznivo smial radosťou, keď pred ním ležala Eliška s široko roztiahnutými nôžkami, tečúca voňavou tekutinou, do ktorej si máčal lámané oblátky. Veľmi mu chutili. „Eliška, tvoj med je najsladší, aký som kedy jedol.“

Po tomto bláznivom čísielku však Eliška zosmutnela.

„Pozajtra ráno sa všetko skončí. Budem znova v nemocnici, budem bez teba, bude mi zle...“ Hoci sa ešte pred piatimi minútami chichotala a pod Karolovým jazykom rozplývala, teraz bola na zúfanie nešťastná. Karol si ju privinul na seba. „Eliška, budem s tebou. Budeme v nemocnici, ale budeme tam spolu. Vždy, keď sa to bude dať.“

Bola to táto situácia, keď Eliške skrslo prvýkrát v živote v hlave to, čo len nedávno Karolovi; že by sa totiž mohli zobrať. Prišlo jej to presne tak isto hlúpe, ako to prišlo hlúpe aj Karolovi a presne tak isto ako on aj ona si povedala, že mu to nepovie.

Avšak Karol na jej tvári nejaký nápad spozoroval. Bol to krátky okamih, ako keď v tme blesk všetko ožiari. Tak isto ten nápad na sekundu dve ožiaril Eliškinu tvár a zbavil ju strachu. No blesk sa stratil. Eliška sa strachom roztriasla a rozplakala a Karol ju nemohol nijako utíšiť, tak ju len nechal, aby sa vyplakala. Keď už nevládala, ležala smutná pri Karolovi a užívala si blízkosť toho, ktorého tak milovala.

„Eliška, povedz mi, čo ti skrslo v hlave. Videl som, že ťa niečo napadlo, niečo, čo ti vrátilo na sekundu radosť, niečo, čo si zrejme zavrhla, keď si sa tak rozplakala.“ Dvihol jej rúčku k perám a bozkával. Eliška zatvorila oči. „Taká somarina. Nereálna hlúposť.“

„Čo je tou somarinou? Tou nereálnou hlúposťou? Že by tvoj otec prišiel a požiadal ťa o odpustenie?“

„Tak toto je ešte nereálnejšia hlúposť ako tá, čo ma napadla.“

„Nechceš mi to teda povedať?“

„Budeš ma považovať za debila.“

„Ja? Teba za debila? Toto je nereálna hlúposť.“

Nechcela veľmi s pravdou von, ale dobre, povie mu to. „Napadlo ma, aké by to bolo možno krásne, keby... keby sme sa mi dvaja zosobášili.“

Karolova tvár sa rozžiarila a žiarila dlhšie, ako Eliškina.

„Však nežartuješ?“

„Nie, naozaj ma napadlo toto.“

„A ty si to hneď zavrhla?“

„Hej, zavrhla. Otec by ťa zabil. Mňa tiež.“

„Nezabil by ani jedného z nás. Eliška. Aj ja som na to myslel, len pár dní dozadu, ale povedal som si, že to je nedosiahnuteľný sen. Nikdy si o svadbe nevravela, tak som si povedal, že sa asi nechceš za mňa vydať. Alebo je to tým vekom.“

„Karol... možno práve tým by sme všetkých presvedčili, že to myslíme vážne. Nie si milionár, aby som si ťa brala pre peniaze. Nebudem tehotná, aby sme sa brali kvôli tomu. Možno takto si všetci uvedomia, že sa ozaj ľúbime.“

„Pekne si to zdôvodnila, aspoň to nemusím robiť ja. Ty by si ma chcela za muža? Mňa? Starého chlapa, čo nič nemá, iba pár stromčekov a na knižke dvadsať tisíc?“

„Nie, chcela by som muža, ktorý je v najlepších rokoch, ktorý má okrem stromčekov a dvadsiatich tisícov na knižke dobré srdce. Ktorý dokázal zaujať upišťanú žabacinu a priviesť ju k iným myšlienkam. Chcem muža, ktorý je skromný, pokorný, a ktorý už niečo v živote zažil. Karol, ty si tým všetkým, chcem teba.“

„Neuveriteľné.“

„Po našom prvom bozku si povedal, že budem tvojím trápením, pretože ma nikdy nebudeš mať pre spoločne žitý život. Na to dobré i zlé. Vraj budem tvoja bolesť a trápenie, ale aj radosť. Ale ja chcem byť iba tvoja radosť. Poznali sme sa necelé dva týždne.“

„Toto si pamätáš? Takéto veci?“ Bol prekvapený, že mu to zopakovala.

„Vždy som si dokázala zapamätať to najdôležitejšie. Preto som sa nemusela doma veľmi učiť, stačilo dávať pozor.“

Karol bol šokovaný, ale šťastný, nemohol tomu všetkému uveriť. „Kedy by si rada ten krok podnikla?“

„Hneď po novom roku.“

„To je už čoskoro.“

Preberali takú dôležitú vec, a Eliška tu ešte stále bola vyzlečená. Uvedomila si to až teraz a začala sa náhlivo zháňať po oblečení, ktoré bolo porozhadzované po izbe.

„Len sa nechaj tak, zlatko, je tu tak teplo. A ešte ma hreje aj pri srdci, aj teba musí. Si takto krásna. Daj mi noženku a ľažkaj si.“ Eliška sa teda prestala obliekať, natiahla sa ako bola dlhá cez posteľ a šupla drahému svoje chodidielka do dlaní, tešiac sa z Karolových dotykov. Karol uprene, neveriacky pozeral na tú ženu, ktorá bude mať za krátky čas dvadsaťdva rokov; pozeral na tú, ktorá ho uprednostnila pred jej rovesníkmi, na tú, ktorá si vybrala jeho, hoci od otca bude mať len problémy, na tú, ktorej bol prvým, na tú, ktorá ho tešila, keď mu bolo najhoršie... Čím všetkým mu bola, je a bude!

Bude mu manželkou a on jej manželom.

Už onedlho.

Eliškin strach sa rozplynul. Nech bude akokoľvek zle, bude pri nej on – Karol!

Rakovina sa jej razom zdala ako obyčajné prechladnutie. Ona jej dá za vyučenú, práve tak, ako dala a ešte dá otcovi.