Rýchly spád XXIII. (novela)

Eliške zostali len krásne spomienky, ktoré ju obveseľovali vo veľmi ťažkých chvíľach; chvíľach, ktoré prerástli v minúty, tie v hodiny a napokon poskladali celé dni.

Keď za ňou prišla mama, nevedela, či jej má povedať o plánovanej udalosti. Zvážila, že radšej ešte nie. Podrobne jej referovala, ako sa u Karola mala.

„Stále sme boli spolu. Prechádzali sme sa, varili, jedli, počúvali hudbu. Bol doma aj jeho otec, ale nechával nás samotných. Boli to krásne Vianoce. Karol bol neskutočne milý a pozorný.“ Eliška bola unavená a necítila sa dobre, no keď mohla referovať o Karolovi, hneď jej bolo lepšie.

„Eliška, povedz mi. Ak vyzdravieš, a ja verím, že sa tak stane, pôjdeš bývať ku Karolovi?“

Miesto odpovede radšej matke iba súhlasne prikývla.

„Zlatko, chceš s ním naozaj žiť?“

„Mami, musíme sa stále k tomu vracať? Čo okrem veku ti na ňom vadí? Veď on nemá jedinej chyby.“

Matka sa zamyslela a neurčito pozerala pred seba. „Azda máš pravdu, že nemá chyby. Ty si si vždy vyberala len to najlepšie.“

„Ani teraz tomu nie je inak.“

Beáta sa potmehúdsky usmiala. „No, nebolo to prvýkrát, čo si bola u Karola, však?“ Oči jej zasvietili. Nechcela si Elišku doberať, len chcela vedieť, čo jej povie. Tá ale nemala s tým problém.

„Nie, bola som u neho už aj predtým. Predsa sa nebudeme milovať v nemocnici.“ Mykla plecami a pozrela na mamu.

„Eliška, ty máš sex s človekom, ktorý je od teba o dvadsaťpäť rokov starší?“ Beáta nemala  problém rozprávať sa s dcérou na túto citlivú tému; napokon, to ona asi štrnásťročnej Eliške povedala, že v ich rode sa nesúloží len tak pre zábavu. Hoci sa tomu vtedy Eliška v duchu chichotala, napokon sa pre túto tradíciu rozhodla aj ona.

„Mám a je to úžasné. Ten to naozaj vie. Milovať sa s Karolom je jednoducho nádherné.“

„Nie je k tebe... surový?“

„Nie, vôbec. Ale teraz mi je tak zle, že milovať sa mi príde ako zo sci-fi filmu.“

„Naliehal v tom na teba? Nepoznáte sa dlho, je to nejako skoro.“

„Mami, Karol na mňa v ničom nenaliehal, rozhodne to nie je chlap, čo to hneď žiada. Zo všetkých spolužiačok som azda len ja a ešte dve-tri držali rekord v poctivosti. Sama som to chcela, to skôr on ma odhováral.“

„Hm, skutočne?“

„Neklamala by som ti. Ak si myslíš, alebo si si myslela, že Karol netúžil po ničom inom, iba ma prekotiť, tak vedz, že hoci po tom túžil, nič si nevynucoval.“ Na chvíľku sa odmlčala, hneď však pokračovala. „Tak čo. Pripravil vám otec hrozné Vianoce? Vydivočil sa na vás všetkých kvôli mne?“

„Nekričal, bol skôr nevrlý, podráždený. Sem tam niečo zašomral. Viem, že dával pozor na ústa kvôli Jakubovi. Tomu si doma chýbala. Ale raz pôjdete každý po svojich, tak to s deťmi predsa odjakživa chodí. Nevie to pochopiť, nevie to prijať.“

„A ty mami? Ty to vieš pochopiť? Vieš to prijať?“

Beáta sa zamyslela. „Viem to prijať, ale nie pochopiť. Eliška, ja ti nebudem brániť. Len vyzdrav, nič iné si neprajem.“

„Nepraješ si, aby som bola s Karolom?“

„Prajem si všetko, čo ťa spraví šťastnou, skutočne. Ten človek je môj ročník, dievčatko moje. Nečuduj sa mi, že som aká som. Nechcem len, aby ti ublížil.“

„Neviem si predstaviť, že by Karol vedome chcel niekomu ublížiť.“ Eliška uprela smutné oči na mamu. „Mami, snáď sa mi splní aj moje druhé želanie. Jedno sa mi splnilo.“

„O čom vravíš?“

„Priala som si... Vieš, Karol býval na tom veľmi zle. Priala som si, aby jeho nešťastie prešlo na mňa. Priala som si to neustále, prebúdzala som sa s tým a večer som s tým zaspávala. Teraz si prajem, aby opustilo aj mňa a šlo do čerta.“

„Krásne prianie, ale myslím, že tvoj a jeho stav s tým nemá nič spoločného. Taká proste táto choroba je. Karol je na tom teda lepšie?“

„Áno, zdá sa, že sa jej znova zbavuje. Teším sa z toho.“

„Neboj, zlatko. Aj tebe sa polepší.“

Beáta sa zastavila aj za Karolom.

„Chcem sa vám poďakovať za to, že ste mojej dcére spravili pekné sviatky.“ Pozerala na Karola a v duchu si predstavovala, ako to všetko asi vyzerá. Karol bol sympatický muž, teraz trocha zničený svojou diagnózou, ale ani tá neskryla načisto jeho šmrnc. Skrátka, bol to úplne obyčajný človek, bol nenútený, úprimný, pokorný a zmierený azda s celým svetom. Od karieristu mal niekoľko svetelných rokov. Vedel, čo je v živote dôležité a Beáta bola istým spôsobom aj rada, že sa Eliška nenamotala na nejakého zvrhlíka.  

Mal len dva nedostatky;  vek a neplodnosť. Dosť podstatné, ale inak to bol skvelý človek!

Obom bolo divné, že si vykajú, ale ani jeden z nich to nechcel zmeniť.

„Mohli by sme sa troška prejsť? Teda, ak vás neruším.“

Karola jej návrh milo prekvapil a súhlasil. Prezul sa teda a rýchle na seba hodil bundu. Veru tak, vekovo by šli k sebe títo dvaja.

Uvažoval, či Eliška niečo mame o svadbe povedala, ale ak áno, dávno by s tým sama mama vyrukovala. Nechajú si to pre seba, tak nejako sa dohodli.

„Eliška mi vravela, že ak by vyzdravela, chcela by žiť s vami. Máte veľký dom? Je zvyknutá na priestor.“

„Poschodový, dosť veľký, aj záhrada je veľká.“

„Eliška mi vravela, že môže zostať neplodná.“

„Hej, môže. Napokon, mne sa to stalo. Neviem či len z ožarovania, alebo aj z liekov.“

„Chýbala mi počas Vianoc pri stole a chýba mi tam stále. Ja viem, že raz by odišla aj tak, ale... Všetko som si predstavovala inak. Verila som, že sa vydá, bude mať deti a muža, ktorý bude v jej veku, ktorý... ach, prepáčte, asi viete, o čom hovorím. Každý má nejaké sny a predstavy, každý jeden človek.“

„No ja som si tiež predstavoval, že sa ožením so spolužiačkou a budem s ňou celý celučký život. No odišla mi. Potom som si myslel, že budem s mojou ženou celý život, napokon ma opustila.“

Ešte troška pofilozofovali a napokon šla Beáta domov.

Počas ďalších dní navrhol primár Karolovi, aby maródoval už doma, že nie je treba, aby bol dlhšie v nemocnici. Na jednej strane sa tomu Karol potešil, no na druhej, chcel byť s Eliškou.

„Akosi až zázračne sa vám zlepšil stav a domáce prostredie by vám prospelo aj po psychickej stránke. Niet dôvodu, aby ste tu boli dlhšie.“

„V poriadku. A koho šupnete do tej súkromnej kutičky?“

Primár sa natiahol na stoličke a ruky si dal za hlavu. „Ak si to pán praje, dáme mu tam slečnu Drinkovú.“

„Ktorý pán? Jej otec?“

„Nie, vy predsa.“

„No to by bolo skvelé.“

„Ak bude na tom dobre, môže k vám chodiť na víkendy.“

Karol Eliške povedal, ako sa veci majú a tá zosmutnela, no potešila sa, že jeho izbička pripadne jej.

„Eliška, pôjdem pre papiere a napíšeme si žiadosť. Už onedlho budeme spolu a budeme svoji.“

„Asi je načase povedať to aj niekomu inému.“

„Hej, máš pravdu. Stavím sa za Martinom a poviem mu o tom, napokon, chcem ho za svedka. A ty sa ozvi svojej svedkyni, alebo svedkovi.“ Prikývla. Zosmutnela, no bola rada, že Karol sa vymaní z nemocničného prostredia.

„Zajtra by som mala povedať mame o tej svadbe.“

„Nebolo by dobre, postaviť ju pred hotovú vec? Že vtedy a vtedy je to a to?“

„Ja neviem. Akosi sa vyrovnala s tým, že ťa mám rada a chcem byť s tebou. Ale ako sa vyrovná s tým, že sa za teba vydám? A čo na to všetci okolo nás?“

„Zlatko, je to na tebe. Naozaj môžeme spolu iba žiť a nič viacej.“

„Nie, ja chcem byť tvojou ženou. Ja len tak uvažujem. Mám zlú náladu, nič viac, mám strach a vôbec, je mi zle...“

Skutočne sa stalo, že Karol sa vrátil domov k otcovi, ktorý ho srdečne privítal.

„Tak, Karči, znova budeme bačovať v dvojici. Bude nám sveta žiť.“

Obaja sa objali, no Karol mu chcel hneď niečo povedať. „Budem ešte pokračovať v péenke, ale budem denne chodiť za Eliškou. Vlastne, chcem s ňou stráviť maximum času.“

„Vidím, že ti niet pomoci.“

„Tati, je dosť možné, že ak vyzdravie, alebo ak sa jej zlepší natoľko stav, že nebude musieť byť v nemocnici, príde sem.“

„Myslel som si to. Prinajmenšom môžem očakávať, že bude chodiť na šukacie víkendy.“

Karol sa robil, že prepočul prívlastok víkendu. „Povedal si mi, že ti tu nebude vadiť. Ak by ti vadila, zmením bydlisko.“

„No toto. Kvôli tej žabe sa budeš sťahovať z baráku, ktorý je z polovice tvoj.“

„Ak to bude treba. A nevolaj ju žabou.“

„A čo teda je, ak nie žaba? Keby mala aspoň tridsať, ale ty si sem dovlečieš niekoho, kto ani nevie, čo vôbec chce.“

„Ešte som len prišiel a už sa musíme vadiť?“

„Ale synček! Kto sa vadí?“

„Nepoužívaj slovník s tými hlúpymi výrazmi. Ja nemám problém s ňou odísť od teba, ak ju budeš neustále urážať.“

„Vieš, ja nechápem, čím ťa tak oslovila.“

„Eliške som vďačný za veľmi veľa vecí.“

„Hej, dala ti ako svojmu prvému a čo ešte?“ otec si s úsmevom založil ruky na prsiach.

„Dala, ak to chceš počuť. Ja ale neviem, prečo všetko musíš prekrútiť na sex. Tak sa niekedy pýtam sám seba, či si skutočne mamu miloval.“

„Ty o tom pochybuješ? Nevieš, čo so mnou jej smrť spravila? Nepamätáš sa? Ja som od jej smrti nikoho nemal!“

„Prečo odmietaš prijať, že niekoho milujem ja? Ako vieš, že Elišku nemilujem tak, ako si ty miloval mamu?“

„Tie dve neporovnávaj!“

„Tie dve sú najdôležitejšie ženy môjho života.“

„Trepeš hlúposti. Žena, ktorá ťa vynosila, porodila a vychovala je tak dôležitá ako Eliška?“

„Tebe vadí, že tvoj syn niekoho miluje?“

„Týmto ma vždy dostaneš! Ty ju miluješ. Počul som, ako ju miluješ. Pišťala ako myš. No dobre, nech si tu býva. Už ani slovo. Ja sa polepším.“

Vtedy si Karol uvedomil, že otcovi o svadbe nepovie ani slovo. Nemusí to vedieť.

Na ďalší deň šiel po papiere, napokon šiel k svojmu lekárovi a priateľovi v jednom; Martinova manželka im spravila kávu a napokon ich nechala osamote.

„Martin, musím ti niečo povedať a zároveň ťa chcem o niečo aj požiadať.“

Jeho o šesť rokov starší priateľ si preložil nohu cez nohu. „Počúvam ťa, Karol.“

„Ožením sa s Eliškou a rád by som, aby si mi šiel za svedka.“

Martin bol prekvapený, ale nedalo sa určiť či milo, či nemilo.

„Fíha, no to je mi novinka. Jasné, rád ti za svedka pôjdem. A čo tvoj otec? Teší sa?“

„Ten na svadbe nebude a ani o tom vedieť nebude.“

„No ale to neutajíš.“

„Nech, dozvie sa to po obrade. A ak bude treba, odídem s Eliškou bývať niekam inam.“

„Chápem dobre, že nie je z toho všetkého nadšený. Vieš, je na teba viazaný od smrti tvojej matky a ťažko nesie, že svoju pozornosť venuješ niekomu druhému.“

„Ja som ale jeho syn, ja nie som jeho partnerom na život.“

„Daj mu čas.“

Aj Eliška volala svojej veľmi dobrej kolegyni do knižnice a poprosila ju, aby ju prišla do nemocnice pozrieť. Asi tridsaťročná blondínka za ňou skutočne prišla a súhlasila s tým, že jej pôjde za svedka.

Napokon mali termín na koniec februára. Zatiaľ sa Eliška sústredila na liečbu. Okrem tej predpísanej nemocničnej jedla veľa Karolovho ovocia a orechov, ak len vládala, chodila na vychádzky. Karol bol s ňou dennodenne, často aj v čase, keď tam už byť nemal. Oddelenie mu to stále tolerovalo.

„Karol, ste tu, ako keby sme vás ani neprepustili,“ pristavil sa pri ňom primár.

Dobre, teraz s tým vyrukuje. „Myslím, že moja nastávajúca ma teraz potrebuje ako nikdy predtým.“

„No to sú mi veci, tak gratulujem. Kedy to bude?“

„Onedlho.“

Primár nadšene potriasal Karolovi rukou.

Karol vošiel k Eliške, ktorej bolo veľmi zle. Biela ako napadaný sneh, pozorovala ho unavenými očami, ktoré vládali len jedno – plakať. Nemohla ani rozprávať a práve teraz by mu chcela povedať, ako ho má rada.

Sadol si k nej na posteľ a do svojich rúk vzal jej drobné, ako vápno biele rúčky, a najprv prstami a potom perami jej utieral slzy.

Na okamih vyšiel von, ale to len preto, aby sa personálu spýtal, či môže pri nej v noci sedieť. Dostal súhlas, a tak sedel a bdel pri svojej najdrahšej, ktorá k nemu hovorila nie ústami, ale očami. Karol k nej vravel očami aj ústami. Rozprával jej o tom, čo chcela počuť; hovoril jej o ich spoločnom živote, o tom, ako budú spolu.

Táto neskutočne smutná situácia bola v skutočnosti krásna; v nej si Eliška uvedomila, že by za Karola zomrela a Karol myslel na to isté, že aj on by dal život za ňu. Keby mu len vládala povedať, že ak bude on už starým a nevládnym mužom, bude takto pri ňom sedávať, bude sa oňho starať, že ho bude mať rovnako rada ako ho má teraz, ba ešte viacej. Zaspala pri počúvaní jeho hlasu a Karol občas zdriemol.

Odišiel až nad ránom, keď Eliška hlboko spala. Kráčal ešte nočným zimným mestom dobré štyri kilometre a zo sklonenej tváre mu sem tam cinkla slza na topánky. Padali z neopísateľnej krásy, že miluje človeka a padali zo strachu. Nechce ju stratiť, len to nie. Nechcel prísť o tú, ktorej snehovo biele rúčky držal a bozkával. Ako stelesnenie bolesti, pokory a lásky, kráčal unavený domov. Napriek únave a myšlienkam, ktoré mu behali po mysli ako stádo splašených koní, zaspal, len čo si ľahol.