Rýchly spád XXIV. (novela)

Spal až do poludnia, potom niečo zjedol a šiel za svojou milovanou, ktorej sa troška polepšilo. Ako tak pri nej sedel, objavila sa pri nich Beáta. Obaja sa pozreli na seba, čo znamenalo, že je asi čas, povedať to aspoň jej.

„Karol, vy ste už opäť tu? Sestra mi povedala, že ste odchádzali až ráno. Celú noc ste boli pri Eliške. Ďakujem vám.“

„Drahý, naozaj si bol až do rána? Ani neviem, kedy som zaspala.“

„Mohlo byť tak päť hodín. Noc celkom ubehla. Večer ti bolo zle, Eliška,  nemohol som ťa tu nechať len tak, samotnú.“

„No to je od vás milé, Karol. Iste máte svojich starostí dosť.“

„Nemám väčšej starosti ako je starosť o Elišku. Raz mi bolo hrozne zle po ožarovaní. Vždy mi vlastne bolo zle, ale raz mi bolo, povedzme, až na umretie. A keď som otvoril oči, sedela tu pri mne Eliška, presne tu, kde teraz sedím ja, v tejto istej miestnosti. Nemusela tu byť, nikto jej nekázal. A predsa tu bola. Ani si neviete predstaviť, čo to vtedy pre mňa bolo.“

„Karol, budeme takto pri sebe sedávať a robiť si navzájom spoločnosť, kým budeme obaja žiť. Mami, musíme ti niečo povedať.“

Beáta zbystrila pozornosť.

„Vezmeme sa. Už budúci mesiac.“

„Čože?“

„Navzájom sme sa požiadali o ruku.“

„Akože navzájom, Eliška.“

„Budeme sa brať, mami. Napadlo nás to v rovnaký čas a nechceli sme to tomu druhému povedať, ale nejako sme to dostali zo seba von.“

„Brať. Hm. A musí to byť?“

„Nemusí, ale chceme to. Nechaj si to však pre seba, mami. Nechcem, aby o tom otec vedel.“

„Eliška, vieš čo to bude za kravál?“

„A keď ku Karolovi odídem bez sobášneho listu, kravál nebude?“

„Kravál už vlastne bol a je, ale toto. Toto nepredýcha len tak, toto nepredýcha nikdy.“

„Bude musieť.“

Beáta pozrela troška vyčítavo na Karola a dostala ho do rozpakov. Nevedel, čo povedať. Čakala, či niečo povie on.

„Ja... ja mám voči vašej dcére isté morálne povinnosti.“

„Hej? To že ste ju pripravili o panenstvo neznamená, že si ju musíte hneď zobrať za ženu.“

Eliška otvorila ústa od údivu a hneď si ich zakryla. „Mami!“

„Nemusím, ale chcem. A chce to aj ona. Nikdy som ju do ničoho nenútil a keď sa rozhodne na národnom výbore povedať nie, tak nie.“

„Vy ma privediete do hrobu!“

„To by som ozaj nechcela, mami.“

Beáte vyšli slzy. „Eliška, myslela som, že je pre teba prvoradé vyliečiť sa.“

„No to je. Ale úplne najprvoradejšie je pre mňa byť s Karolom.“

„Pozrite, ľudia, ja viem, že sa ľúbite. Ja o tom nepochybujem, vôbec nie. Ale naozaj sa musíte brať?“

„Chceme sa vziať, to je celé, mami. To ti tak vadí, že chcem mať Karola za muža? Vadí ti stále jeho vek? Pozri sa na mňa. Kde je napísané, že sa dožijem aspoň takého veku, ako má teraz on a teda aj ty? Mami, včera mi bolo hrozne, to neprajem nikomu. Hovorila som si v duchu, že ak tú hrôzu ozaj prežijem, tak sa za Karola vydám, aj keby traktory padali. A nie, nezabrániš mi v tom ani ty. Nemyslím to v zlom a nechcem sa s tebou vadiť. Vlastne, oznamujeme ti hotovú vec.“

Beáta smutne sklonila hlavu, a vôbec nie vyčítavo povedala: „Veď ja viem, že mňa sa nikto nikdy na nič nepýta.“

Všetci boli po jej slovách ticho a potom rezignovane povedala: „Dobre, spravte ako chcete.“ Povzdychla si a obaja pochopili, že už viacej nebude okolo toho mudrovať. Nenápadne pozerala na Karola a pýtala sa v duchu, či okrem veku je na ňom ešte nejaká vada. Videla úplne obyčajného človiečika, skúšaného osudom s podlomeným zdravím, ktorý sa hlboko zamiloval do jej dcéry a teraz si ju chcel zobrať sa ženu. Človeka, ktorý – tak to tvrdili aspoň lekári – znova porazil rakovinu a pomáhal s rovnakým bojom jej dcére.

V myšlienkach nad tým mávla rukou.

„A smiem byť na obrade?“ spýtala sa po hodnej chvíli.

„Myslím mami, že okrem teba a našich svedkov tam bude už len oddávajúci.“

„Pred otcom ani muk?“

„Veď to, asi bude lepšie, ak sa to dozvie až potom.“

Najbližšie dni sa z toho ako tak spamätúvala. Premietala si v hlave rôzne scénare, keď to vyjde najavo. To sa jej muž nablázni, aj dom zbúra, ju aj zabije...

Eliška sa poctivo venovala liečbe a tešila sa na deň, kedy povie svojmu drahému áno. Túžila postaviť sa na nohy a vyzerať v ten veľký deň zdravšie, ako vyzerala teraz. Väčšinou keď ležala, Karol sedel pri nej a rozprával jej všetky možné i nemožné príbehy, ktorými ho život počastoval; tie úsmevné, aj tie menej príjemné. Pozorovala ho unavenými očkami a nechala si od neho prstami prehrabovať ofinu.

Bývalo jej rôzne; jeden deň lepšie, druhý horšie. Karol bol stále PN, takže hoci bol už doma, väčšinou aj tak trávil čas pri svojej drahej. V konfekcii si kúpil svadobný oblek a Eliške doniesol svadobné šaty na skúšku, pretože ona veru na behanie po obchodoch teraz nebola stavaná. Asi tretie jej zapasovali a odvtedy jej viseli pod priesvitnou fóliou na vešiaku v jej nemocničnej izbe.

Otec ju nechodieval navštevovať a nechal sa počuť, že dokedy sa bude jeho dcéra zahadzovať s tým starým (samozrejme že nie starým voči nemu, veď Karol bol mladší od neho, ale starým voči nej), on ju ani nenavštívi.

Hoci Karol pri Eliške trávil maximum času, boli chvíle, keď jej bolo zle a bola v izbe sama. Vtedy si šeptala, s tvárou pokropenou potom a slzami o tom, že aj Karol si týmto trápením a bolesťou prešiel, dvakrát dokonca, že je víťazom a nie porazeným a že ona tiež vyhrá, len musí vydržať, že pre neho by spravila čokoľvek a všetko na svete. A ak ju porazí, všetok svoj život, všetku svoju lásku mu dá, len jemu, tomu, kto onedlho príde a zaborí svoje prsty do ofiny a bude jej hladkať utrápenú hlavu... Dovtedy bude upierať oči na tie biele šaty, ktoré oproti nej viseli a dodávali nádej. Možno veľakrát v živote nesplnila to, čo si predsavzala, ale svoj manželský sľub chcela brať smrteľne vážne. Akoby to bola jediná príležitosť, ktorou by mohla napraviť krivdy na iných sľuboch, ktoré tiež vyslovila v úprimnosti, avšak...

Nastal deň, na ktorý obaja trpezlivo čakali, deň, pre ktorý mala Beáta ťažké sny, deň, keď mali obaja súhlasne odpovedať na tú otázku.

K čomu opisovať obrad, ktorého svedkami sme boli už veľakrát? Azda iba treba pripomenúť, že nevestina tvár splývala farbou s jej bielymi šatami a že Karol bol v obleku neskutočným švihákom. Na obrade bola vlastne iba Beáta, svedkovia a dosť. Spravilo sa pár fotografií a potom šli všetci piati do reštaurácie na slávnostný obed, ktorý sa konal v salóniku, kde mali súkromie. Skromnejšia a nenápadnejšia svadba azda ani neexistovala. Na svadobnú noc mala byť Eliška u Karola a všetko dopadlo až tak dobre, že otec doma nebol a o svadbe ani nevedel. Vráťme sa ale ešte na chvíľku na miniatúrnu hostinu piatich ľudí. Pretože tam sa to stalo. Nemal to nikto vidieť a predsa sa stalo, že Beáta to videla – tú nevídanú a neslýchanú vec, udalosť, ktorá jej rozbúchala srdce radosťou a vďačnosťou voči jej rovesníkovi, už pár hodín jej zaťovi.

Zo salónika pre hostiny viedla úzka chodba k toaletám a na konci sa rozširovala. Bol pracovný deň, v podniku okrem nich nikto nebol. Eliška odpochodovala od stola a Karol ju čakal pri dverách, aby ju znova odprevadil k stolu. Beáte strnuli nohy a tak sa prechádzala popri stene smerom k chodbe a zbadala, čo sa nedalo prehliadnuť. Karol objal svoju nevestu a ona svojho ženícha, vrúcne ju objímal, až sa zviezol k jej nohám, ktoré objal; kľačal na kolenách, tisol si hlavu a skrýval tvár k Eliškiným stehnám a keď odtrhol od nich svoju tvár a uprel ju hore na svoju ženu, usmieval sa a plakal zároveň. Z Karola sa stalo pokorné klbko oddanosti a lásky, a predsa ho pokora neponížila ani troška. Nebolo to plánované, nebolo to strojené, stalo sa to tak z ničoho nič, ako keď kýchnete, keď náhodne zakopnete. A tu sa Beáte z mysle vymazal Karolov vek a odvtedy tam mala, ako ihlou vyryté iba to, ako pokorne, ale hrdinsky a oddane vyjadruje jej dcére svoju lásku. Odpustila mu jeho vek, odpustila mu jeho neplodnosť a nadobro mu odpustila tú trúfalosť, že zbavil jej dcéru panenstva. Odpustila mu všetko a mala by ho takto na kolenách odprosiť ona, za každú jednu zlú myšlienku, ktorú voči nemu prechovávala.

Tak-tak udržala vlastný plač, keď si sadali spolu za stôl a vyslala k nemu pohľad, ktorý vravel.

„Karol, odpusti mi všetky moje krivdy, pretože ja... ja som ti skutočne nemala čo odpúšťať.“

Svadobná noc bola krásna, hoci sa fyzicky nemilovali. Ležali v matnom svetle sviečok, Eliška sa túlila už k svojmu manželovi a pokojne oddychovala po pre ňu dosť náročnom dni. Do driemot sa jej motali sny a sem tam s Karolom prehodili slovko dve. Karol si v duchu vravel, že je momentálne súčasťou svojej vlastnej krásnej histórie, čo vlastne znamenalo, že päť mesiacov po tom, ako sa spoznali, sa vzali.

- Nie tak, päť mesiacov po tom, čom sme sa spoznali Eliška dneska dala súhlas na to, aby bola mojou manželkou. -

Vedomie tejto skutočnosti ho napĺňalo sladkým pocitom.