Rýchly spád XXIX. (novela)

Karol nedokázal premýšľať, nedokázal myslieť a dúfal, že sa mu mozog rozbehne hneď po tom, čo Eliška zmizne v zemi. Nechcel ani žiť, ani zomrieť a vôbec si nevedel predstaviť, čo bude. Ako tu bude žiť s otcom, ktorému sa po Eliškinej smrti zrejme uľavilo, ako bude chodiť do práce, ako bude vôbec fungovať. Ale vedel, že nejako bude. Zatiaľ nevedel ako.

- Snáď príde ešte raz a premôže aj mňa. Vlastne si to želám. Už nebudem bojovať, poddám sa. -

Nemajme Karolovi jeho myšlienky za zlé. Keby chcel zomrieť hneď, plánuje predsa samovraždu. On len uvažoval, ako sa spamätať, ako sa dostať zo zajatia lásky k tej, ktorú práve stratil.

- Neprestanem ju milovať, ako by som mohol? Sú ľudia, ktorí milujú svojich mŕtvych blízkych blázni? –

Vôbec nie. Čož sa dá zakopať všetko do čierno čiernej zeme? Spomienky a city sa nedajú napchať do tej drevenej truhlice a zahádzať hlinou. A tak je to dobre. Tak to má byť.

Eliška už spala svoj večný sen. Dva dni dozadu sa zatvorila kniha jej príbehu, tak teraz, na jej pohrebe, zatvorila sa navždy pred zrakmi tých, ktorí sa s ňou prišli rozlúčiť.

Jej vlastný otec sa až na jej pohrebe dozvedel, že sa za Karola vydala, ale tešilo ho aspoň to, že si nechala jeho meno, že do zeme ide ako Drinková. Aj on bol zlomený a rozhodne nechcel robiť na Eliškinom pohrebe žiadne scény. Beáta neprehovorila s Karolom pred ani po obrade ani slovo; nemohla, bola úplne zlomená. Chcela sa však občas s Karolom stretnúť.

Až teraz, ako sa Karol vrátil z cintorína domov, uvedomil si, sadnúc si za stôl, že je definitívne po všetkom. No ani teraz mu ešte mozog nefungoval tak, ako by si prial.

- Všetko bude iné, ja len musím počkať, nechať sa niesť časom, aké to bude. -

Myslel na to, že sa vráti do práce, doslova sa do nej vrhne a potom, ktovie, život niečo prinesie, hoci, ako vidí, život viacej odnáša ako prináša.

Zbytočne sa nechcel umárať spomienkami na to, čo bolo presne pred rokom, ako sa spolu spoznávali v nemocnici. Nikto mu vtedy nekázal, aby sa zamiloval, nikto mu nekázal, aby sa ženil. Preto nikomu nič nevyčíta a nelamentuje. Len to skrátka, bolí, nič viacej.

Je sám, samučičký sám a od nikoho už nič nečaká.

A dobre je, že nikdy nepraktizoval úvahy typu „čo by keby.“ Tak mu ani teraz nezišlo na um, že čo by bolo, keby on zomrel a ona prežila. Prial by si to radšej tak, ale nepreberal to. Nestalo sa to tak. Čo sa azda stalo v nejakých paralelných vesmíroch, nestalo sa jemu a jej v tomto tu. On o žiadne dvojníčky Elišky nestojí.

Usúdil, že najlepšie teda bude vrátiť sa do práce. A tak aj spravil.

Nikdy predtým si neuvedomil, že jeho kolegovia majú toľko rúk. Áno, toľko rúk mu podali, keď mu priali úprimnú sústrasť; boli ako chobotnice, ako chobotnice skrížené so sršňami, tak dobiedzali a toľko mali rúk. Karol našťastie nevedel, aké legendy kolovali o jeho vzťahu, kým bojoval spoločne s Eliškou proti stohlavému drakovi. Dozvedel sa časom.

Zomrela mu predsa mladučká manželka. A aká krásna, dcéra akéhosi papaláša Drinku! Sama ho chcela, takého starého, otcom jej mohol byť. (Mohol, ale nebol). Spoznali sa v nemocnici, bojovali spolu, zamilovali sa, vzali sa, ona zomrela. Hotový Shakespeare.

Ale figu. Život sám.

Teraz je ten fešák, čo dvakrát zdolal rakovinu, už nie rozvedený (to sa zmazalo), už je vdovcom. Toľké nešťastie, taký dobrý človek. Síce sme ho nenavštívili v jeho chorobe ani raz, ale teraz ho poľutovať môžeme, nie?

Síce sme sa smiali, že mladá hlúpa ho chce, ale teraz nám môže byť ľúto, že tá mladá hlupaňa skonala, nie?

Síce sme sa pobavili na tom, že Karolovi šiblo a dal sa na mladé mäsko, ale každý ho chápal. Mal smrť na jazyku, vtedy človek vyvedie hocičo a všetko. Ale znova porazil tú odpornú chorobu, len tej mladej už niet.

Už tu znova pobehuje medzi nami po linke, vo svojom plášti, s papiermi, ako keby sa nič nebolo stalo. Náš starý dobrý Karol je opäť tu, hoci vôbec nie je starý, ale pre tú mladú, pre tú starý bol.

Ako dobre, že sa vrátil, náš Karolko. Keď kdesi scípal a nechýbal nám, výroba šla dolu vodou. Ale už sa vrátil, nescípol, už je tu. Hurá. Grafy znova stúpajú.

Karol si uvedomil, že nemá priateľa, takého skutočného. Nebolo to náhle poznanie skutočnosti, ale dennodenné utvrdzovanie sa v nej. Neskutočných priateľov mal dosť, tí mu teraz nepomôžu a o pomoc sa ani netrhali. Už sa nejako nestýkal ani s lekárom Martinom. Nemal si s kým od srdca pohovoriť, nikto pri ňom nestál. Nešlo pritom iba o priateľov. Nemal vlastne vôbec nikoho. Mal síce svokru - rovesníčku, ale predsa nebude oplakávať smrť svojej ženy v dlaniach svojej svokry, jej matky.

A hoci sa Karol navonok javil ako robot, ktorý ráno vstal, odcupital do práce, kde bol vzorným pracovníkom, keď padla, zasa odcupital domov, kde si s otcom nemal už ani čo povedať, kde však s ním musel žiť, vo svojom vnútri robotom nikdy nebol. Veď keby nebol v práci, je buď na psychiatrii alebo v kriminále. Takže veľa toho na výber nemal.

Ako tak raz sedel tesne po novom roku s otcom večer pri jedle, Karol starší sa milo a nenútene usmial na svojho jedináčika.

„Zdá sa mi, Karol, že sa vraciaš do starých vyjazdených koľají a mám z toho radosť. Však sa nemýlim?“ Zasvietili mu šibalské očiská a upil si vareného vínka.

Karol sa zatváril asi tak, ako dnešný dôchodca, ktorý počuje, koľko si má našetriť z dôchodku, ak mesačne odloží nejakú sumu.

„Niekedy som vyšiel zo svojich starých vyjazdených koľají?“

„Hej.“

„Kedy? Lebo neviem nič o tom, že by som z nich vyšiel.“ Karol vedel, na čo otec naráža. „Ak si myslíš, že necítim už žiadny žiaľ, si na omyle. Ale tebe rozumiem, že si rád, že som bez nej. Možno, že až teraz ti to konečne dochádza a teší ťa to. Si spokojný, lebo sme tu zasa len my dvaja, lebo ona – nikdy si pre ňu nemal meno, iba ak zo začiatku – bola parazitom. Nemysli si, že na ňu zabúdam, alebo že zabúdam, ako si sa na ňu pozeral v čase, keď bolo jasné, že zomiera. Bola mojou druhou manželkou a verím, že definitívne poslednou ženou, to ti garantujem. Teší ťa, čo tvojho syna bolí. Ale už ma ani to nebolí, je mi jedno, čo si o mne myslíš.“

Otec nepovedal nič, pretože Karol to presne vystihol. Áno, je to takto, ale hlavne, že Karol je znova vo svojich starých koľajach.

Lenže nebol. Nech sa otec snažil, Karol sa nechytal. Karol nepotreboval otca teraz, keď odhŕňali spolu sneh či kŕmili sýkorky. Karol ho potreboval niekedy inokedy.

Otec mu chcel povedať, že je blázon, ale zostal ticho. Inokedy mu to povie.

V spoločnosti sa Karol snažil smútku nepoddať. Či bol s otcom, s kolegami na pivku alebo v práci, i v ťažkých chvíľach nevyronil ani slzu. Ale čo ho vždy dostalo a premohlo, to bol pohľad na jednu fotografiu; fotografiu seba samého, ten nešťastný dôkaz, ako veľmi ho niekto ľúbil a ten niekto tu už nie je.

Karol krátko po Eliškinej smrti vytrepal posteľ, na ktorej sa toho toľko odohralo, na povalu a kúpil si novú. Tu, na tej novej posteli, oddával sa svojmu smútku, plakal či nariekal a stále ju miloval.

A ako sa Karol oddával smútku, smútilo v ňom úplne všetko. Pracoval, smútil, nebolo času na oddych. A v ňom samom smútilo a trápilo sa aj jeho srdce. Tak sa trápilo, až sa raz Karol zviezol k zemi a keď sa prebral, ležal v nemocnici.

„Karol, spomaľ trošku. Ja viem, že si za posledné dva roky zažil toho na dva životy, ale to neznamená, že sa musíš zničiť. Neboj, to bude dobré, uvidíš. Ty si veľký bojovník, srdcová slabosť je nič proti tomu, čím si si prešiel.“ Lekár Martin sedel pri ňom.

- Keby sa radšej vrátila ona, tá, čo mi ju vzala a nie ešte sa napchávať aj tabletkami na srdce. -

Ale Karol nechcel zomrieť, tak tabletky papal a bolo mu súdené žiť. Karol bol a vždy bude vzorný pacient. Nič to. On vyčká a ona sa vráti. Aj zákerná zlodejská straka sa môže zmeniť na dobrého holuba a dobrí holuby sa vracajú. Snáď príde časom znova. Hodiny tikajú a Karol čaká.